Denník Z Biznisu

Nič ma do toho nie je.

8. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.

Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote, biznise a koláčikoch.

Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.

Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”

Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.

Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.

Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.

OK

1. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Nemusíme byť neskutočne bystrí, aby sme spozorovali, že nie všetko vieme ovplyvniť. Niektoré veci sa nám jednoducho dejú. Obviňovanie seba, či druhých žiadnu situáciu ešte nevyriešilo, akurát sme sa mohli cítiť lepšie.

Pamätám si na lekciu, ktorú som dostal od vplyvného podnikateľa o tom, ako mám bojovať za to, čo chcem. Vravel mi, pokiaľ nebudem bojovať, tak nič nedosiahnem. Tentokrát som nebol nadšený z rady, nakoľko sa spájala so situáciou, kde bojovanie bolo od prvej chvíle zbytočné, stačilo nechať situáciu prirodzene plynúť. O pár týždňov mi ten istý človek telefonoval s oznámením, že sa vzdáva a kašle na ten obchod. Mimochodom, ten pán je neskutočne šikovný.

Buď zabiješ alebo budeš zabitý. Toto pravidlo možno platí v džungli. No my nežijeme na stromoch a nebojujeme o potravu. Podiel dostane každý z nás. No čím viac tlačíme na pílu, či používame rôzne zbrane, tak to ide ťažšie. Jednoducho niekedy je dobré veci nechať plynúť a uhnúť im z cesty.

Samozrejme, že niektoré boje sú v živote nevyhnutné, až na tie zbytočné. Je na každom z nás, za čo je ochotný bojovať, k tomu je to úplne osobná záležitosť. Nie je to dobré, ani zlé, ibaže obe situácie majú mnoho výhod, ale aj nevýhod. Veď už každému z nás sa stalo, že sme nezískali to, za čo sme bojovali alebo získali, ale o krátky čas stratili.

Čakanie niekde v rohu a čakať pokiaľ si nás niekto všimne, nemusí byť dnes správne rozhodnutie. Malo by ísť o akési vábenie príležitosti, ukazovanie svetu, čo robíme, čo vieme vyriešiť, zlepšiť. Takisto je dobré povedať svetu aj to, čo chceme.

Nevydať sa na cestu za tým, čo chceme len preto, že sa objavia prekážky, či bude treba podstúpiť riziko, by nemuselo byť správne. Prekážky sú na cestách neustále, aj rôzne riziká. Každý z nás má svoj príbeh, môžeme byť pekní, múdri, šikovní, ukecaní, či akýkoľvek, no každému z nás príde do cesty niečo, s čím si bude musieť skôr či neskôr poradiť. Môžeme to brať ako skúšku, buď uspejeme alebo pôjdeme skúšať šťastie niekam inam. Opakujem, nie je to dobré ani zlé.

Nestotožnil som sa mať OK život, preto aj cez moje články vyzývam nás všetkých, aby sme dosiahli lepší život a neuspokojili sa s OK životom. Nikdy som nemal rád boje, aj keď som ich mnohokrát podstúpil. Pre mňa najlepší spôsob dosiahnuť to, čo chcem, je usilovná práca a úprimný záujem o to, čo chcem.

Mnoho ľudí ma kritizovalo za to, že mi všetko dlho trvá alebo som podľa nich pomalý. Rozumiem, že niekedy je dobré mať široké lakte, inokedy vábiť príležitosti ukazovaním “farebných pierok” v zmysle: „Haloo, haloo, tu som.” Každý z nás má svoje jedinečné spôsoby, verte aj tí, čo si myslíme, že nemáme, aj my ich máme. Spôsobov existuje nespočetne veľa, no nebude nám fungovať každý.

Tak teda, už keď máme so sebou bojovať, tak nezabudnime, že na druhej strane je človek, pokúsme sa byť gentlemani so štipkou humoru, a keď skončíme, buďme kamoši, teda ak to nepôjde, aspoň si neubližujme.

Dovoliť si uspieť.

18. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Čím ďalej som presvedčený o tom, že ak chceme čokoľvek dosiahnuť, mali by sme vedieť, čo presne chceme, čo sme ochotný za to dať, čo sme ochotný pre to spraviť, takisto vedieť si predstaviť, že to naozaj aj dosiahneme, v neposlednom rade si dovoliť uspieť.

Hneď na začiatku prichádza niekoľko prekážok. Tou prvou je vlastné ego, druhá je trpezlivosť, tretia je výdrž, štvrtá vyhrnúť si rukávy, piatou je vedieť si predstaviť, že uspejeme a šiestou vypustiť z hlavy strach z úspechu. Dať na stranu svoje ego je hračka, s trpezlivosťou je to trochu ťažšie, s výdržou budeme pokúšaní takmer neustále, no predstaviť si, že uspejeme, keď nič tomu nenasvedčuje, bude riadna makačka. Áno, už mnoho z nás skončilo, lebo trpezlivosť alebo sa vzdali príliš skoro, zabudli, že bolo treba urobiť aj nejaký ten krok navyše, či stráviť nejednu polnoc v kancelárií, ale prišlo zľaknutie z úspechu. Presné štatistiky zatiaľ neexistujú, koľko ľudí v živote neuspelo a taktiež sa môžeme len domnievať, čo bolo príčinou neúspechu.

Prosím, nemýľme si úspech s veľkým parádnym autom, pätnásť poschodovým domom s heliportom a bazénom. Skutočný úspech je niečo, čo budeme cítiť len my sami. Pre niekoho je to stáť na prvých miestach v rebríčkoch milionárov, pre iného je mať farmu na odľahlom mieste a žiť pokojný život. Nenechajme sa poblázniť marketingom úspechu, len my vieme, čo je pre nás správne a skutočné.

Existuje niekoľko spôsobov, ako môžeme dosiahnuť víťazstvo. Tehla po tehle, krok za krokom, alebo spleť rôznych životných okolností pred nás prinesie príležitosť, ktorá nám nemusí dávať na prvý pohľad žiaden význam, no ak ju zoberieme, môže nás doniesť na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Teórií je viac ako dosť, veď koniec koncov, životopisy mnohých ľudí hovoria za všetko. Niekedy stačí navštíviť ľudí okolo seba, ktorí niečo vybudovali, alebo aj takých, čo stratili všetko.

Mať cieľ je dôležité, vedieť kam chceme ísť takisto, no takisto je fajn skúšať a hľadať, len by to malo byť morálne a nemalo by to byť na úkor druhého. Mnoho vedcov skúma myseľ, mozog, ako funguje a čo všetko dokáže. Sila vedomia a podvedomia čoraz viac vstupuje do pozornosti, a to nielen medzi športovcami, ale aj medzi podnikateľmi, ale je čoraz populárnejšia v osobnostnom seba rozvoji. „Dal som si to do hlavy a šiel som za tým,” to je najčastejšia vetička, ktorú používajú ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli. No za tou vetičkou sa ukrýva mnoho životných príbehov. Takisto my v sebe ukrývame nejeden životný úspech a niekedy sa stane, že naň zabudneme, či ešte horšie, podceňujeme ho, ale aj seba. Tým si istým spôsobom búrame pod sebou pomyslené schodíky sebavedomia.

Prosím, nemajme záložný plán, ťažké časy sú súčasťou, taktiež neúspechy, prekážky, často aj ponižovanie od kamošov, či životných partnerov. Taktiež si nehovorme, že vždy to tak bolo, lebo to tak vždy bude. Doba, v ktorej žijeme nám ponúka mnoho výhod, je na nás, či ich využijeme alebo nie. Ja používam v praxi všetko, čo je dostupné, mám svojich mentorov, od ktorých sa učím. Učia ma, že usilovná práca, trpezlivosť a predstavivosť majú neskutočnú silu, aj keď robíme chyby, netreba sa vzdať.

Odvaha povedať áno novým príležitostiam, odvaha risknúť všetko, odvaha zmeniť staré vzorce myslenia, prinajmenšom aspoň niečo skúsiť. No tak isto mať odvahu povedať nie, keď máme skákať do hlbokej studni, odkiaľ nie je návratu. K tomu plánovanie výrazne napomáha dosiahnuť život, no tak isto niekedy popustiť uzdy a nechať sa unášať prinesie nečakané výsledky. Je možné, že veľmi dlho sa budeme trápiť, a to všetko čo chceme, dosiahneme naraz. Nevzdávajme sa, buďme trpezliví, dovoľme si uspieť, nikdy nevieme, pre koho sme vzorom, kto nás sleduje. Konajme tak, že uspejeme. A keď uspejeme, tak sa nenechajme strnúť úspechom a pokračujme ďalej.

Údaje a riešenia

4. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Vieš, bol som si takmer istý, že viem všetko a neprekvapí ma nič. S takouto myšlienkou som kráčal na pracovné stretnutie. Cítil som sa ako majster sveta. Bolo to jedno z najlepších pracovných stretnutí, ktoré som kedy mal. Jednoducho povedané, nikdy nemôžeme vedieť všetko, takisto nemôžeme vedieť, čo je ta tým a často nepoznáme dôvod, pre ktorý sme povedzme tu. Možno na prvý pohľad otrepané kecy, teda to som si myslel ja.

Starší manželia mali na prvý pohľad jednoduchú situáciu, ktorá sa mala dať vyriešiť lusknutím prsta. Nikde sa nejavili žiadne náznaky komplikácií. Vedeli, čo chcú vyriešiť, boli pevne rozhodnutí, že svoj život zmenia, pri tom využijú moje služby. Pôsobili milo a veľmi pokojne, no medzi rečou spomenuli akési obavy, že nie sú si istí, či sa im to podarí. Ubezpečil som ich, že nevidím dôvod ani žiadne náznaky k neúspechu vyriešeniu prípadu. Dostal som od nich informácie, rozlúčili sme sa a šiel som do kancelárie pripraviť potrebnú dokumentáciu.

V kancelárií som rozložil všetky dokumenty na stôl a začal som ich študovať. Po veľmi krátkej chvíli som zbadal niečo, čo tam nemalo byť. Nikdy som nič podobné nevidel, takže som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Lenže, u nás v práci platí pravidlo: „Ak niečo nevieš, nepoznáš, opýtaj sa.” Zavolal som právnikovi, či by si našiel chvíľku na môj obchodný prípad, že je tam niečo, čo mi nie je jasné. Pribehol na druhý deň, no jeho návšteva ma nepotešila, lepšie povedané, vtedy nie, dnes áno. Prestal sa usmievať, popritom ako prezeral dokumentáciu, spravil niekoľko telefonátov. Dostal som niekoľko desiatok otázok, na ktoré som nevedel odpovedať.

Z majstra sveta sa stal zvedavý človek, ktorý sa chcel dozvedieť čo najviac informácií k vyriešeniu obchodného prípadu. Moja zmena prišla okamžite, vôbec som si ju neuvedomil. Vrátil som sa k manželom odkomunikovať nové zistené údaje. Vlastne, tie zistené údaje neboli vôbec novozistené, boli jemne naznačené pri prvom rozhovore, len som im nevenoval dostatočnú pozornosť, bol som zameraný od prvej chvíle vyriešiť situáciu do víťazného konca a nevnímal som takmer nič, čo je na jednej strane potrebné. Po objasnení situácie sme sa opäť stretli s advokátom, kde sme si prešli všetky zistené údaje, naštudovali sme si postupy a našli sme riešenie.

Nijakým spôsobom som ich neohrozil, ani som im nespôsobil žiadnu ujmu. Práve naopak, zachránil som im balík peňazí a podľa všetkého aj čas. V tomto článku nemá ísť o to, čo konkrétne sa stalo, za akých okolností, ani v ktorej pracovnej oblasti. Ochrana osobných údajov a morálny prístup mi zabraňuje pomenovať bližšie okolnosti, ktoré by aj tak tento článok nijakým spôsobom neovplyvnili. Manželia sú do dnešného dňa moji klienti.

Podstata môjho článku je v tom, že ako nesprávne vnímanie seba so štipkou arogancie a nafúkanosti môže spôsobiť zbytočné nepríjemnosti v pracovnej, či v súkromnej oblasti. Popritom obyčajná maličkosť môže zmeniť celú podstatu vnímania, ktorá bude mať takmer okamžitý vplyv na ďalší pracovný, ale aj súkromný osobnostný rast. Teda, aspoň tak to bolo v mojom prípade.

Áno, sú postupy, ktoré ovládam. Takisto mám vedomosti, skúsenosti z mojej profesie, ktoré ma zakaždým posúvajú dopredu. No teraz viem, ako otvorené myslenie, správna zvedavosť, vnímanie maličkostí a súvislostí, ktoré na seba na prvý pohľad nemusia nadväzovať, môžu zistiť mnoho informácií, ktoré môžu mať vplyv na konečný výsledok, nielen obchodného prípadu.

Rozhovor na schodoch a otázka.

13. jún 2018 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať: „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy. O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

Zas ideš neskoro..

12. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Michal, mal si prísť skôr, kde toľko trčíš, ideš neskoro. Človeče, ide ma roztrhať pri počúvaní takýchto kecov od ľudí, ktorých chcem mať vo svojom biznisovom ale aj súkromnom živote. Áno, verím na znamenia, tak isto verím, že neskoro neexistuje. Väčšinou prichádzam, ak je niečo pokašľané, horí, či niekto je na konci so silami a treba čokoľvek riešiť. Niekedy sa stane, že aj meškám, lebo niečo ma zdržalo. Vlastne, aj auto som sa učil šoférovať v mojich dvadsiatych ôsmych, dnes sa ale necítim byť menejcenný šofér.

Dnes poznáme mnoho slávnych príbehov o úspešných ľuďoch, ako ich odmietal celý svet, ženy, do ktorých boli zamilovaní, vyhodili ich odtiaľ alebo odtiaľ, boli úplne na dne, nemali za čo jesť a takmer každý sa im smial. Cez deň predstierali, že je všetko v poriadku a po večeroch hľadali riešenia. Cítim sa ako keby som písal/zažíval životopis niekoho slávneho. Tu je môj mini príbeh.

Jeden z najväčších projektov, do ktorého som nastúpil, bol už rozbehnutý, prežíval som ťažké životné obdobie, kde som musel reštartovať svoj biznis. Sem tam sa stalo, že som nešiel na obed, lebo nebolo za čo. Ako každý rozbehnutý projekt, aj tento mal ľudí, ktorí na ňom pracovali. Mimoriadne ťažko sa mi naskakovalo. Neveril som vtedy sebe ani tomu, čo bolo treba urobiť. Prvé stretnutia s biznis partnerom vtedy dopadli katastrofálne. Prechádzal som blatom. Nebol som vtedy jasná jednotka, bol som tretí v poradí, najviac podceňovaný chalan. Aj keď som sa snažil pracovať, nešlo takmer nič podľa predstáv, až v jeden deň som nabral odvahu a zavolal som majiteľa ku mne do kancelárie a nakreslil som mu obrázok, vtedy sa pohli ľady. Začal som ešte usilovnejšie pracovať, predal som najviac bytov zo všetkých. Získal som dôveru do ďalších projektov, kde už bola situácia iná. Nastavili sme systém, prišlo milión dohôd ale aj ústupkov, vyhrnul som si rukávy a prišli výsledky. Zvyšok je dnes už história.

Pred časom vstúpil do môjho života človek, tentokrát nejde o biznis. Človek, ktorý má nado mnou neskutočnú moc. Jednoducho povedané, lietam v tom až po uši. Ťahá sa so mnou už pár rokov. Povedal som jej na rovinu všetky tie kecy o citoch, staromódne som jej napísal listy, kúpil kvety. Išiel som s kožou na trh. Zásadným spôsobom ovplyvňuje môj biznisový život, o tom súkromnom napíšem samostatnú kapitolu v knihe. Dodáva mi energiu a pre nejaký záhadný dôvod ju viem aj počúvať, lebo keď povie doprava, tak Michal ide doprava. Možno ešte budem potrebovať podstúpiť mini kozmetické zmeny, aby všetko klapalo tak ako má. Tak nech to dopadne akokoľvek, raz ak budem mať šesťdesiat sedem, nebudem si nadávať, že som jej to mal vtedy povedať, či o ňu zabojovať.

Netuším,čo sa stane, neviem čo bude ďalej, ale to som nevedel ani vtedy, keď som kreslil tomu developerovi obrázok a situácie na projekte, ktorým som po tretíkrát začínal moje biznisové pôsobenie. Pri prezentácii som mal naložené v gatiach, že ma nakope a ukončí spoluprácu. Dnes viem ako je niekedy dobre mať široké lakte, ale zároveň aj ustúpiť. Vlastne nech sa deje čo má, dôležité si je vyriešiť veci so sebou, ten život nás často prekvapí pozitívnejšie ako sme chceli. Ak robíme veci úprimne, tak sa nám to všetko vráti niekoľkonnásobne späť. Nie som vorkoholik, len milujem ten pocit, keď dosahujem víťazstvá a potom si užívam tie jedinečné pocity dobre vykonanej práce a benefity, ktoré prináša.

A čo tá kočka? Je parádna, ona nepokazila nič, možno ja trochu. No, ale nemá zmysel už dnes obviňovať za to, čo bolo predtým. Viete, ako sa hovorí ten, čo nič nerobí, nič nepokazí. Podstúpil som cestu mnohých zmien, veď opýtajte sa tých, čo ma poznali pred siedmimi rokmi, aké to celé bolo. Nech sa rozhodne akokoľvek, verím, že keď bude mať šesťdesiat sedem povie si, “bolo to správne rozhodnutie, s tým Mišom.”

Neverím na neskoro, nech ide o biznis alebo o lásku, už som zmeškal mnoho autobusov, vlakov, lietadiel, možno aj raketoplán. No vždy som sa nejakým spôsobom dostal tam, kam som sa chcel dostať. Všetko, čo je skutočné, si k sebe cestu nájde, aj keď niekedy bude treba rozkopnúť dvere, povedať prišiel som si po teba.

Takže ak si na ceste, kde sa ti všetci smejú, ponižujú, odmietajú, daj tomu všetkému čas, ale zároveň šancu, vyhrň si rukávy, lebo je možné, že zajtra ráno sa budú rozdávať nové karty a ty budeš ten, kto dostane eso, ktorým to celé jednoznačne vyhráš.

Sila podania ruky

18. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - vízie - Všetko

Jednoduchosť, jednoduchosť, jednoduchosť. OK, možno som mladý chalan a zatiaľ som nevybudoval miliardové impérium vo svete biznisu, ani dlhoročné manželstvo. Ale či veríte alebo nie, už nejaký čas mi telefonujú ľudia, pýtajú si moje pohľady ako spraviť to alebo to. Dokonca ma sem tam pozvú aj na večeru, kde to celé rozoberáme, bavíme sa trebárs o tipoch a trikoch ako vylepšiť maličkosti. Tak si vravím, že postupom času ich začnem publikovať. Vlastne, už publikujem.

Pozri, nemám rád, keď robíme niečo z vypočítavosti. Som presvedčený, že čokoľvek robíme výlučne v nás prospech, tak sa nám to skôr či neskôr vráti niekoľkonásobne späť. V dnešnej dobe pri všetkých tým vymoženostiach, ktoré máme, môžeme uspieť bez toho, aby sme uspeli na úkor druhého, či sa jedná o lásku, vzťahy, partnerstvá, biznis, školu, koníčky. Takže je super si uvedomiť, že to, čo sa tu dnes dočítate, nemusí okamžite priniesť nič, ale môže zmeniť všetko. Veď v tom je tá záhada života.

Neverím na prvý dojem, lebo častokrát som ho pokašľal, mnoho ľudí z môjho okolia by o tom vedelo hovoriť. Dobrá správa je, že po čase som si týchto ľudí získal na svoju stranu mojím prístupom. Tak isto neverím na návštevy, stretnutia len, keď niečo potrebujem. “Spoznaj, zaujímaj sa o toho druhého a zisti, či si rozumiete. Ak áno, držme si toho človeka vo svojom živote.” Jednoducho povedané, ak sa ktokoľvek dotkne tvojho srdca viac ako tvojho tela, neváhaj ani chvíľku a toho človeka si drž v živote. Je to tvoja povinnosť. “Neboj sa, dokonalé to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude s nikým, ruku na srdce, pred tým ako sa pozrieš na mňa, pozri sa na seba.” Motivačnú časť článku máme za sebou.

Myseľ, hlava, predstavivosť, podvedomie, vedomie – tu vzniká každá jedna tvoja výhra, prehra, sen, cieľ, vízia. Povieš si: “toto už dávno viem”. Dovoľme si takéto maličkosti pripomínať, veď sme ľudia, zabúdame. Takže pred tým ako spravíš prvý krok, jednoducho si daj do hlavy víťaza a nie obeť. Nech sú okolnosti, realita akékoľvek. Len prosím nikdy nepodceňuj človeka, ktorý nemá nič. Áno aj seba, ak si myslíš, že nemáš nič. Vyhoď všetky oslabujúce vzorce správania preč tak, že ich nahradíš.

Keď máme túto časť za sebou, poďme von.

“Ahoj volám sa (Tvoje meno), idem okolo, stretli sme sa na ochutnávke vína, na prezentácii, futbale a povedali sme si, že keď pôjdem okolo, mám sa prísť pozdraviť. “Prvé takéto stretnutia budú trochu trápne, OK, neskutočne trápne. Ten človek, za ktorým ideme, nás môže vyhodiť, lebo nebude mať čas, náladu, chuť. Nikdy neberme nič osobne, častokrát schytáme len reakciu na niečo, čo sa stalo pred nami a my sme už len napomohli tomu, aby to celé prasklo. Takže ak nás po prvýkrát niekto vyhodí, o pár dní to zopakujme znova. Jednoducho, niektoré dvere je potrebné zatlačiť silnejšie. Skutoční kamoši sa takýmto pozdravom neskutočne potešia.

Nech som kdekoľvek, vždy sa pozdravím pri čo najväčším počte ľudí, prehodím pár zdvorilostných fráz. Robím to, pretože mám ľudí rád, cítim sa medzi nimi dobre. Keď ma bolí zub, hlava, vždy sa snažím nájsť v sebe silu, z posledného vrecka vytiahnem priateľský úsmev, príjemné podanie ruky. Ak mám náhodou studené ruky a niekto to zbadá, tak vždy vtipne poznamenám, že síce mam studené ruky, ale teplé srdce. Ponaučenie, vždy pozdrav a podaj ruku.

Mám rád krátke zdvorilostné návštevy u priateľov, ale aj u biznis partnerov, pri ktorých sa bavíme o bežných ľudských záležitostiach. Takéto návštevy sú neskutočne dôležité na spoznanie jeden druhého. Päť, desať či dvadsaťminútový rozhovor, ved čo keď sa ukáže, že sme našli kamoša na celý život, alebo sme niekomu zmenili život? Tu sa často stáva, že dostaneme od toho druhého dôveru vo forme novej spolupráce, alebo ponuku na rodinnú dovolenku. Ak pôjde o peniaze, nedávajme ich na prvé miesto, ale berme ich ako vedľajší produkt spolupráce, lebo vieme, ako peniaze už rozkamarátili mnoho vzťahov.

Odvaha roztočiť kolotoč spolupráce, nadviazať nové priateľstvá, posilniť staré , niečo dať na začiatku, vydržať tlak, počiatočný neúspech, dodržať svoje slovo. Ak poviem, že zavolám, pošlem, vybavím, tak to jednoducho spravím, tu nie je priestor na výhovorky. Či pôjde o rodinnú dovolenku alebo biznis. Ak sa chceme pohybovať vo veľkých vodách života, ľudskosť je na prvom mieste. Často začína pozdravom a podaním ruky. Výhovorky, klamstvá, ignorácia, využívanie, to nie sú naši kamoši, nikam nás neposunú, zbytočne blokujú všetko to parádne, ktoré je okolo nás.

Ja a koláčiky

27. december 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Slušnosť hovorí o tom, že hosťa sa patrí vždy pohostiť. Človeče a ja ti neviem, čo sa to deje s dobou, nejako na to zabúdame. Často som mal pracovné stretnutia, kde ma nečakal ani len pohár čistej vody. Mohol som za to ja. Nesprávne som sa predal, nedal som dôvod alebo som odflákol dôležitosť stretnutia posunúť druhej strane.

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ma sa majú vo svojom živote dobre, ale aj s takými, ktorí sa majú ešte lepšie. Tam, kde sa pohybujem je konkurencia a mnohí z nás hľadajú spôsob ako sa odlíšiť jeden od druhého. Skúšame mnohé spôsoby. Najúčinnejší spôsob ako sa odlíšiť od všetkých v biznise, ale aj mimo neho, je byť sám sebou. Toto klišé poznáme z múdrych kníh. No pred tým, ako sa rozhodneme byť sami sebou, je dôležité uvedomiť si, kto vlastne sme, kam smerujeme, čo chceme dosiahnuť, aké sú naše silné stránky, čo máme radi.

Vlastne ono to všetko funguje. Teda pokiaľ nepríde na rad hlad. Vieme, že keď sme hladní, správame sa tak trochu inak, ako keď máme plné brucho. My chlapi vieme, že keď máme doma hladnú ženu, spravíme všetko preto, aby nebola hladná. Radšej jej pôjdeme o polnoci kúpiť na benzínovú pumpu zemiakové lupienky, ako počúvať výčitky typu, ako to zase dýchame. Lenže hlad funguje aj na nás chlapov. Vďaka nemu vzniklo mnoho skvelých vynálezov. Dnes už hrdo môžem tvrdiť, že aj ten môj.

Bol to náročný deň, obed bol veľmi rýchly a ani neviem ako, bol večer a predo mnou posledné pracovne stretnutie. Bol som pohostený šálkou bylinkového čaju a na stole boli pripravené koláčiky. Lenže, mali sme vypísať formuláre. Takže koláčikov som sa ani nedotkol, aby som nič nezašpinil. Našťastie moje písmo je ťažie čitateľné a pani domáca zobrala vyplňovanie formulárov do rúk. Ja som len vtipne poznamenal, že zatiaľ zjem koláčiky. No a tak som ich zjedol všetky. Druhýkrát, keď som prišiel na návštevu s riešením situácie pani domáca vtipne poznamená pánovi manželovi, že príde mladý muž, ktorý im zjedol všetky koláčiky.

Trvalo to niekoľko rokov, čo som hľadal nejakú milú maličkosť k mojej značke. V tento deň sa stal zo mňa chalan, ktorý vyrieši a popritom rád je koláčiky. Dnes už ľudia okolo mňa vedia, že koláčiky musia byť na stole, keď prichádzam na návštevu, či je to pracovná alebo súkromná. Koľko jednoduchosti som vniesol do môjho marketingu, teda prezentácie. To som ešte nespomínal, že vždy aj narozsýpam, veď aby si ma pamätali.

Som zástancom definície, že marketing, ale aj naša práca začína tým, čo robíme, pokračuje tým, ako to robíme, končí na parkovisku pred veľkým obchodným domom, keď ideme na nákup s rodinou a myslíme si, že nás nikto nevidí, nepočuje. Koláčiky som mal rád vždy, stretávanie ľudí sa mi zapáčilo cestou. Všetko, čo robím, robím úprimne, ak sa mi niečo nepáči, tak to nerobím. Každý z nás má niečo, čo má rád, to, čo vie spojiť so svojou prezentáciou, a tak sa odlíšiť od ostatných, ale nie preto, aby sme boli lepší ako ten druhý.

“Medové impérium”

20. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - vízie - Všetko

Je o mne známe, že budujem svoj sen. Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí budujú alebo už vybudovali svoje sny. Učím sa od nich alebo si vymieňame skúsenosti. „Michal počuj máme vážny problém s ľuďmi,” znel začiatok rozhovoru kamošky, ktorá vedie nádejnú firmu v Nitre.

Keď som sa začal pohybovať vo svete biznisu, tak mi bolo povedané, že si môžem vybudovať svoju firmu. Mal som osloviť svoje okolie, možno sa to niekomu zapáči a pridá sa ku mne. Vtedy som sa šťastnou náhodou prvýkrát obklopil ľuďmi. Moje správanie, teda prístup k nim, nebol najšťastnejší. Myslel som si, že mojou úlohou je ľudom dávať príkazy, poučovať ich. Takmer všetci odišli. Mne nezostávalo nič iné, ako reštartovať svoju filozofiu, biznis, hlavu a vlastne všetko. Nesypem si popol na hlavu za to, že som niečo pokazil, veď vlastne takéto lekcie nás posúvajú dopredu.

„Líder nie je šéf, líder je pozícia, kde sa človek neustále učí a slúži ľudom,” bola cenná lekcia z môjho prvého pokusu v biznis svete, ktorú som dostal. Mal som vtedy dve možnosti, vykašlať sa na to alebo to skúsiť ešte raz. Povedal som si, že sa premôžem a vybudujem niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Vyhrnul som si rukávy, chvíľu som sa aj zamestnal, pre mňa to bola jedna z najhorších skúseností za posledné obdobie. Na mimoriadne nenápadnom stretnutí s kamošom, ktorý podnikal už niekoľko rokov, som sa dozvedel myšlienku: „Použi všetko čo máš, veď koniec koncov už teraz robíš to, že ak uspeješ ty, tak uspeje aj ten druhý.” Nech to znie akokoľvek hnusne, vytriedil som ľudí, začal som nadväzovať nové kontakty. „Nezaujíma ma čo máš, zaujíma ma kam ideš.” To je otázka, ktorú si kladiem pri novom stretnutí. Prestal som hľadať vzory a od každého si niečo zoberiem.

Vtedy som sa rozhodol, že nemusím byť najlepším obchodníkom, ani článkom, ale obklopím sa lepšími ako som ja. Keď prišiel prvý takýto šikovný, tak som sa zľakol, že naozaj bude lepší ako som ja sám. Našťastie rýchlo odišiel. Vtedy som sa skamarátil s dôležitým človekom, ktorý vedie svoj tím ľudí a začal som si sním vymieňať vedomosti, lepšie povedané, skôr som od neho vyťahoval všetko čo sa dalo. Myšlienka, ktorá ma nadchla bola “medové ríše”. Začal som tento výraz viac študovať a časom aj používať tam vonku. Samozrejme, hneď ma okolie zaradilo do ďalšej skupiny bláznov. No tentokrát som sa z toho začal tešiť viac, lebo výsledky dlho na seba nenechali čakať.

Moja definícia úspechu je vedieť komu zavolať pri akejkoľvek situácií s tým, že keď budem vedieť nabudúce ja, tak mi zavolaj . No pred tým by bolo super sa zoznámiť a priniesť ľudí do môjho života. Neuvedomoval som si, že kľuč k tomuto mám ja vo svojich rukách. Ak používame to, čo robíme, zároveň ako aj vzdelávanie, nikdy sa neprestaneme učiť. Krásna myšlienka, však?

Filozofia “medového impéria” je úplné jednoduchá. Chcem, aby sa ľudia okolo mňa mali dobre, tým pádom budú pracovať efektívnejšie, možno aj kratšie, zostane im viac času na ich život, rodinu, koníčky. Aké jednoduché na pohľad. „My nebudujeme biznis, my budujeme ľudí, ktorí budujú náš biznis,” Zig Ziglar, jeden z velikánov obchodu minulého storočia. Začal som si spájať maličkosti, jedného dňa som prestal chodiť do práce. To, čo tvorím, sa netvorí iba v kancelárii, nie je to práca, ktorú môžem dať nabok a odísť niekam len tak. Je to celok, ktorý tvoria ľudia okolo mňa. Mojou úlohou je všetkých týchto ľudí dať dokopy, aby vytvorili to, čo sa od nás vyžaduje. Preto používam humor, ospravedlnenie, preberanie zodpovednosti za tímovú prácu na seba, rozprávanie jazykom toho človeka, s ktorým som. Zjednodušovať prácu, navádzať ľudí na riešenia, vypočuť si ich, pochváliť ich, odmeniť za dobre vykonanú prácu, či prístup. Teraz prichádza najťažšia časť, zapojiť ľudí do diania

Ukázať ľuďom skutočnú tvár, keď sa niečo nepodarí, ale aj keď sa niečo podarí. Nepíšem o sťažovaní, prehnanej motivácií. Jednoducho, ak ma ide roztrhnúť, ľudia okolo mňa to vedia, ale aj ak sa podarilo skórovať. Sme na jednej lodi. Ja ako líder sa zaujímam, či niečo v tíme chýba alebo je prebytok. Schválne, všimnime si, ako sa k nám správa spoločnosť (firma, kamaráti), keď nás prijímajú medzi seba, všimnime si, ako sa neskôr okolnosti často zmenia. Tak isto sa pozrime na mnohé firmy, rodiny, ktoré z ničoho vybudovali impériá, dynastie aj bez peňazí, kontaktov, šťastia. Nie, neodbáčam od témy, medové impériá vieme vybudovať v biznise, ale aj v rodine.

Tam vonku je vážny problém, týka sa mnohých firiem, rodín, teda aj nás. Metóda cukor bič spôsobuje viac dobra ako zla, motivácia začína byť nebezpečná, zo šťastia sa stal produkt, kritika je často osobná, valí sa na nás z každej strany, na všetko máme dnes návody, riešenia. Vzniká obrovský tlak na nás ako jednotlivcov. Potom chceme od svojich kolegov, zamestnancov, šéfov, manželov, frajeriek, aby boli dokonalí a k tomu podávali super výkony v práci.

Medové impérium nie je žiadna novinka, nie je to žiaden návod typu “toto ti zmení život.” No takéto správanie môže spôsobiť značné rozdiely doma, vo firme, ale aj s kamošmi na futbale. Veď vždy sa “ide” ľahšie, ak máme spoločný cieľ. Čaká nás transformácia vzťahov, biznisov, partnerstiev a toto bude jedna z hlavných tém, ktorá sa začína riešiť. Jednoducho, buďme lepší, milší, humornejší, prístupnejší, empatickejší, vypočujme si, začnime ísť príkladom. Vlastne, naštudujme si, použime a porovnajme.

Ako vyriešila problém s ľuďmi moja komoška? Jej zamestnanci nedostali vianočné prémie, lebo spôsobili svojou nedbalosťou škodu. Napriek tomu sa stretla s každým členom jej tímu, vyčistili stôl a začali od začiatku. Medzitým sa stala lídrom vo svojej firme aj vďaku tomu, že chce vybudovať “medové impérium”.

Starý, ten nový a kecy

13. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - vízie - Všetko

Koniec roka sa blíži k svojmu záveru. Bilancujeme, vyhodnocujeme a oslavujeme všetko, čo nám starý rok priniesol, ale aj odniesol. Čas vianočných večierkov je v plnom prúde, dostávame ocenenia, darčeky za celoročnú prácu. Bilancovanie odvedenej práce je mimoriadne dôležité. Aj vďaka tomu sa vieme posunúť o krok ďalej.

Prístup, snaha a výsledky súvisia so sebou viac ako si často myslíme. Stáva sa, že vyvinieme obrovskú snahu, máme skvelý prístup, ale výsledky sa nie a nie dostaviť. Rád na túto tému je na každom kroku ako maku. Zabudnime na chvíľku na tu a teraz, aj to, že čas rýchlo letí, taktiež, že musíme to alebo to, nezaraďujme sa do skupín, nepodceňujme sa, ani nevyvyšujme. Strojcom svojho úspechu je vždy ten človek, ktorého vidíme ráno v zrkadle. Životné šťastie, postavenie hviezd, byť na správnom mieste v správny čas, osud, karma, každý z nás niečomu verí. Veď schválne, pozrime sa za seba kam nás prinieslo to, čomu veríme. „Áno, keby mi tak uverili aj ostatní, keby mi uverila ona, on, čo všetko mohlo byť inak.” Často sa sťažujeme nad situáciami, ktoré ovplyvniť nevieme. Môžeme ľudí zmanipulovať na krátky čas, po čase aj tak odídu. Čo ovplyvniť vieme sú príležitosti, ku ktorým sa dostaneme, ale tie nenájdeme doma na svojom gauči.

Nikdy nevieme, čo nás kam prinesie. Jedna z tých múdrych myšlienok, ktoré fungujú aj tam vonku. Stáva sa, že pred tým ako dosiahneme to, čo chceme, spravíme milión pokusov. Tieto pokusy sa nám počítajú už nejaký rok, takže v budúcom roku možno ten milión aj dosiahneme. Prichádzajúci rok bude pre nás kľúčovým, budeme si postupne uvedomovať dôležitosť našich životných hodnôt, to, čomu veríme, to, kto nás obklopuje, to, čo vieme ovplyvniť, to aj ovplyvňovať budeme. Pochopíme, že vyhrať budeme musieť nad sami sebou, aj to, že príležitosti sa premieňajú. Nech sú naše ciele akékoľvek veľké, nastáva čas splniť si ich. Výmena hodnôt, ale aj pochopenie, že dnes má jednotlivec obrovskú silu aj vďaka internetu. Podceňovaný človek sa z večera do rána môže stať celosvetovo známy a úspešný. Jednoduchosť, maličkosti, autentickosť, stlačenie červeného gombíka bude robiť rozdiel, pre ktorý si mnohí z nás svoje sny splnia v prichádzajúcom období.

Nech sú situácie v našom živote akékoľvek, vždy máme možnosť ich upraviť tak, ako si predstavujeme. S novým rokom prichádzajú nové sily, myšlienky, príležitosti, aby sme zmenili to, čo zmeniť chceme. Takže vyhrňme si rukávy, začnime už dnes pracovať na novom roku.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter