Type your search keyword, and press enter

Také isté dni

 michal_botansky_blogger_clanok_to_iste.jpg

„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”

Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.

Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.

Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy.  Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.

Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.

Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.

Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.

Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.

Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám,  postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.

Odmietači

Odmietači

Bavím sa s kamoškou vonku na terase a pýtam sa, či sa jej páči jej nová práca. Odpovedala, že to tam majú celkom fajn, len ešte by to chcelo maličkosti doladiť. Potom by to mohlo byť lepšie. Vôbec neznela nadšene, práve naopak. Rozhovor ďalej nepokračoval ohľadom práce, začali sme sa baviť radšej o dovolenkách. Bolo to príjemnejšie a nehrozila mi žiadna bomba do nosa. V kancelárií som si prechádzal myšlienky, o ktorých sme sa bavili. Nejako mi zarezonovalo v ušiach jej fňukanie. Vlastne nie jej, ale moje.

Tam vonku sú situácie, vďaka ktorým sa dostávame na miesta, kde by veľa vecí mohlo byť inak, ak by sme namiesto možno, nie, jednoznačne povedali áno. Viem, strach z nepoznaného. Aj ja sa bojím, poviem vám, niekoľkokrát som vďaka môjmu “áno” skoro dostal cez držku. Lenže to k tomu patrí. Radšej skúsiť a schytať modrinu, ako celý život si nadávať, že mal som to aspoň skúsiť. Tu prichádza na rad fňukanie a námet na článok.

Malo by nám byť hneď na začiatku jasné, že ak sa o čokoľvek  budeme  pokúšať, podľa všetkého pôjdeme do rizika, že si buchneme koleno, zlomíme srdce, možno aj ruku., Ak správne nepochopíme to, čo chceme od života, pekne krásne zatrpkneme voči všetkému príjemnému, čo nás môže čakať za najbližším rohom. Môžeme teoretizovať koľko chceme, každý z nás sa už prichytil, ako váhal o sebe, neurobil krok, lebo sa nám nechcelo, nemali sme odvahu alebo jednoducho sme sa vzdali bez pokúšania.

Je úplne jedno, čomu veríme, robíme, tvoríme, myslíme, kým sa obklopujeme. Preto je na mieste si uvedomiť, že toto všetko nás akosi dostáva na miesta, kde sme teraz. Na prvý pohľad sa zdá všetko v úplnom poriadku, ale kdesi vnútri nemusíme byť stotožnení so smerovaním našej bubliny. Mnohí z nás s tým aj tak nič nespravia a radšej budú kvákať na tých, čo robia. Píšem vo všeobecnosti. Naozaj verím, že ľudia nielen v mojom okolí sú tvoriví a pokúšajú sa budovať o mnoho viac, ako si na začiatku trúfli.

Niekoľko rokov som odkladal moje videovanie, naozaj som nevedel kam mám smerovať, ako mám rozprávať, čo mám natáčať a čo vlastne budem robiť. Tak isto fotenie, tvorenie príspevkov a už vonkoncom som neoslovil ľudí, ktorí sa mi páčili, lebo som videl seba, že na nich nemám, a tým som sa odpísal na vedľajšiu koľaj. O práci sa baviť nechcem, tam som jednoznačne na začiatku zlyhal na celej čiare. Našťastie takéto zlyhania prinášajú skúsenosti a jedno bez druhého moc neexistuje.

Bojím sa, lenže napriek strachu sa pokúšam ďalej. Je ťažké, keď okolie nepodporuje, algoritmus ide proti nám, konkurencia je krajšia, vonku zúri neviditeľný nepriateľ, kamoši prakticky nie sú. Možno nemám sexi pohľad, ale mám sexi hlas, možno mám krivé nohy, ale mám dobrý zadok. Čo chcem povedať je to, že nič nie je na sto percent zle, ale ani dobre. Náš pohľad nemusí byť na celú situáciu vonkoncom správny, môžeme sa mýliť. Kto vie ako to v skutočnosti je. Zmätok, istota, poriadok? Čo vlastne funguje?

Neriešme, kto nám ublížil, možno to bolo nechtiac alebo sme trafili nesprávnu dobu, alebo ten druhý nám mal voľačo spraviť. Nech to je akokoľvek, to, čo sa nám deje je pre nejaký vyšší dôvod. Nikto z nás ho podľa všetkého nepozná. Čo vieme poznať je, že vždy sa môžeme prihlásiť, preskočiť, obísť, vyhrnúť si rukávy alebo povedať áno. Aj napriek strachu, bolesti, urazenosti. Dajme sebe šancu. Povedzme svojmu životu áno. Tu nejde len o víťazstvo, tie sú vždy druhoradé, ide tu o nás a o naše okolie, vlastne nikdy nevieme, koho inšpirujeme našimi činmi. Hlavne získame kopu skúseností.

Niekedy sa pristihnem, ako dve hodinky nepracujem, inokedy pracujem sedemnásť hodín vkuse. Mám byť na seba ešte prísnejší? Do toho nikoho nič, niekedy ani mňa. Každý z nás vie, čo chce dosiahnuť, lenže fňukaním to podľa všetkého nepôjde a ak áno, tak len na krátky čas.

Tieto slová sú akousi pripomienkou, že môžeme. Možno stačí povedať pri najbližšej príležitosti áno a jednoducho prestať riešiť koniec sveta a iné hororové scenáre. OK, stane sa, že vďaka “áno” sa dostaneme do ohrozenia. Lenže to isté ohrozenie nám hrozí, ak nespravíme nič.  Z gauča svet bez toho, aby sme čokoľvek robili nezmeníme, ani ten svoj, iba naberieme kilá a ešte si privodíme chorobu. Nezabudnime, nečinnosť znamená znečisťovať svet. Prosím, začnime prijímať radosti našich životov, možno tie najhoršie scenáre sa naozaj nenaplnia a budú sa plniť tie najlepšie. Lenže ak nič nespravíme, tak nezistíme, tým nenaznačujem, že máme bezhlavo skákať do studní.  Naznačujem, že je dobré dať svetu vedieť, ako môže s nami počítať. Možno už zajtra nám ponúkne najnovšiu príležitosť.

O predaji

O predaji

Už je to nejaký čas, čo chcem napísať článok o predaji. Vlastne nikdy nebol lepší čas ako dnes. Som veľký fanúšik predaja, predajných techník, stratégií, prezentovania, marketingu a všelijakých možných fintičiek. Čo ma zaujíma najviac je podvedomá reklama, usilovná práca a sem tam povedať svetu, čo robím. Znie to pomerne jednoducho, lenže je to ešte jednoduchšie. Samozrejme, ak by som dnes začínal a dostala by sa ku mne nasledovná myšlienka, podľa všetkého by som jej neporozumel a nič by som s ňou nespravil.

Istý chlapík povedal, že keď otvoríme obchod, je našou povinnosťou povedať o tom všetkým, odkaz TU. Mne sa tie slová tak dostali pod kožu, že od prvej chvíle som ich začal aplikovať do praxe. Začiatky vyzerali podobne, ako keď sme sa učili chodiť. Prišli pády, odreniny, slzy, ale tak isto prišli aj prvé kroky. V tom období sa taktiež otváral obchod, v ktorom som hral hlavnú úlohu. Prišiel môj vstup do sveta bývania. Dostali sa ku mne dve, tri knihy o komunikácií, predaji a marketingu a šlo sa do sveta. To všetko je dnes už história, ak by ste ma poznali v tom období, podľa všetkého by sme neboli kamoši. Ale ako sa píše v múdrych knihách, každý motýľ bol raz húsenicou.

Predstavme si, že sme v obchode, kde si chceme kúpiť vitamíny. Vchádzame pomaly a nenápadne do prvého obchodu, cítime vône, všímame si farby, rozpoznávame škatuľky. A v tom spoza poličky na nás vyletí: „Dobrý deň, čo si prosíte!” Ja by som sa podľa všetkého zľakol a ušiel. Tým, že som muž, je pre mňa nakupovanie mimoriadne stresujúca činnosť, potrebujem, aby sa so mnou zaobchádzalo v rukavičkách. Áno, môžeme si povedať, že to nemám napísané na čele a predavač nemá odkiaľ vedieť, čo som za stvorenie. Tak isto predavač nemá tabuľku pri dverách, kde sa píše: “So mnou v rukavičkách”.

Lenže, ako predať bez nátlaku, čo najviac a najlepšie hneď? Máme dve možnosti, buď sa naučíme predávať alebo si niekoho nájdeme. Existuje mnoho možností, spoločností, radcov, ktorí nám zaručia zisky, prinesú klientov, vybudujú značky. V tomto prípade prichádzame o najdôležitejšiu úlohu v celom stupni a to je proces, rozhodnutia, vývoj, skúsenosti. Preto akákoľvek brigáda, skúsenosť s predajom vie priniesť obrovské poznatky, z ktorých neskôr môžeme ťažiť. Predávame každý, či ideme do práce, to, čo tam robíme predáva nás a my za to dostaneme peniaze. Predávame sa na rande, ak je úspešné,  podľa všetkého spolu s partnerom skončíme v starobinci či niekde na vidieku obklopení kopou vnúčat. Predávame sa na sociálnych sieťach, čím krajšiu fotku vytvoríme, tým viac priateľom sa bude páčiť.

Mám rád emócie, chaos, systém, poriadok, snahu, čísla si pozriem vždy aj tak až na koniec. U nás v tíme ma vždy zaujíma snaha, ostatné ide na rad po nej. Baví ma voľnosť, inokedy presné línie. Mám v sebe plno emócií, situácií, radostí, výziev a často lietam v oblakoch, inokedy sa tvárim tak, aby si ma nik nevšimol. Práve preto očakávam od predaja, že by mal byť umenie, zvádzanie, provokovanie, hra alebo jednoducho nič. Tým, že predaj je niekoľko stoviek rokov starý, to tu všetko máme. Obmieňa sa distribúcia našej správy, resp. vábenia trhu.

Aj preto si dnes začínam uvedomovať, že robím reklamu v prvom rade sebe, ja som značka, to, čo robím je druhoradé. Tým nespochybňujem kvalitu práce, ktorú vykonávam, práve naopak. Ruku na srdce, ak sa zajtra zmení svet a naše povolanie zanikne, čo budeme robiť? Alebo sa dostaneme k produktu, službe, ktorá nemá s predchádzajúcou nič spoločné. Katastrofické scenáre dajme bokom, tam vonku je ich viac než dosť. Poďme radšej budovať niečo svoje.

Život je ťažký, zábavný, záhadný, prináša prehry, sklamania, ale aj celoživotné víťazstvá. Môžeme sedieť doma na gauči, chodiť do práce, cestovať, snívať a znečisťovať svet našou nečinnosťou  alebo polo-nečinnosťou. Preto chcem od seba vždy viac. Vysvetľujem si ju tak, že je pre mňa super byť aktívny, v pohybe, tvoriť, rozbíjať, vyvíjať, ísť dopredu, sem tam dozadu. Predaj mi to všetko poskytuje. Uvedomujem si, že vďaka dnešnému svetu mám otvorené 24/7/365 a predávam jedinú komoditu, seba.

To bol jeden z dôvodov, pre ktorý som zmenil pôsobenie aj na sociálnych sieťach a vždy sa snažím zachytiť seba v činnosti, ktorú chcem, aby si okolie všimlo. Možno nejakým podvedomým spôsobom nabádam ľudí k tomu, aby si všimli moju prácu a možno si niekedy odo mňa kúpia mňa. Každý deň otváram môj pomyselný obchod a hovorím o ňom všetkým. Som veľkým fanúšikom on-line sveta, ale tak isto nezabúdam ani na ten off-line. Funguje všetko, len nie všetko bude fungovať aj mne.

Ako predať najlepšie, najviac a hneď?  Vyskúšajme si všetko a napíšme o tom trebárs článok. Možno ním niekomu pomôžeme. Predaj nám poskytuje mnoho výhod, nie vždy sú to výhody hmotného charakteru. Aj preto je dôležité vydržať, niekedy trvá o čas dlhšie pritiahnuť k sebe pozornosť, a tým aj výsledky. Ide o akési učenie zaujať ľudí, aby prišli a potom sa vrátili späť. Vlastne dávam ti vedieť, čo robím bez akéhokoľvek očakávania.

Dajme vždy zarobiť, či veríme alebo nie, vráti sa nám to. Rozprávajme príbehy, pútajme pozornosť. Buďme dobrým človekom. Odvádzajme skvelú prácu. Vždy sa pokúsme. Majme výdrž. Dajme niečo navyše. Stavme na podvedomú reklamu, tým aj dlhodobosť toho, čo robíme. Vždy sa pozdravme. Nezabudnime na vývoj.  Ak ide o život, o peniaze, skúsenosti sa naberajú viac ako dobre. A naučme sa pekne rozprávať o sebe a o tom, čo robíme, je to sexi.

Možnosť

bloger_blogovanie_michal_botansky

Keď som začal písať blog, nemal som hlbší zmysel tvorenia, nebolo žiadne smerovanie blogu, len akési, však skúsim. Gramatika, štylizovanie, fotenie, propagácia, výber tém, kľúčové slová, dizajn, funkčnosť stránky, absolútne nič. Čo bolo jasné od začiatku, že som musel. Mám nastavený systém sám so sebou, ak niečo mám robiť a nerobím, tak pri pomyslení na danú úlohu mi nie je moc dobre. To je jasný signál, že to flákam. Blogovanie, keď sa pozerám spätne, bol pre mňa dôležitý krok, dalo mi viac, ako zobralo. Vôbec som netušil, že ma naučí byť zodpovednejším, mať silnejšiu vôľu, zaoberať sa gramatikou, prezentáciou mojich prác, tak trochu pomôže aj mojej komunikácií. Po krátkom čase bolo pridané k písaniu videovanie, na sociálnych sieťach som fotil kvetinky, lavičky, koláčiky a stal sa zo mňa romantik. Všetko bolo fajn, až po moment, kým mi niekto povedal o dôležitosti budovania vlastnej značky a jedným dychom dodal vetičku, že romantika a kvetinky nemajú s mojou prácou takmer nič spoločné.

Písanie bolo prvé ukázanie sa pred svetom z pohľadu tvorby. To, že som sem-tam pridal príspevok na sociálnej sieti s predajným inzerátom sa moc nepočíta. Efekt bol tak dobrý, že za krátky čas celé okolie vedelo, čo robím, len akosi ich to nezaujímalo. Vtedy sa ani len netušilo, čo je správne správanie na sociálnych sieťach a taktiež, ani mimo nich. Nehľadal som žiadnu súvislosť medzi on-line a off-line svetom. Nevedel som si predstaviť, že by sa jedno mohlo dopĺňať s druhým a ešte k tomu, že by ma on-line svet mohol živiť, či vďaka nemu môžem vybudovať vlastnú značku (aj iné značky). Prešlo veľa príspevkov, kým prišlo uvedomenie, že kvetinky sú pekné, romantické poučovacie vetičky taktiež, lenže neprinášalo to nič.

Poďme tvoriť. Existujú štyri spôsoby, ako zarábať peniaze. Určite ste o nich počuli: zamestnanie, živnosť, majiteľ vlastnej firmy, investor. Prezentuje ich známy Róbert Kiyosaki, viac o nich sa dočítame povedzme TU. Každý z nás tvorí, to je fakt. Nie každý vie svoju prácu, službu, produkt aj dobre predať. Môžeme nadávať na pracovnú pozíciu, šéfa, stroj, firmu. Vo väčšine si aj tak len pokazíme deň. Preto ak sa chceme posunúť ďalej, tak máme dve možnosti: buď sa vrhneme do nepoznaných vôd všetkým, čím máme. Alebo budeme mať pravidelný príjem a postupne po večeroch budeme robiť na niečom, až do momentu, pokiaľ nás to niečo začne živiť – vtedy si vyberieme, na ktorú kartu stavíme. Je úplne jedno, či pôjde o vlastné podnikanie, MLM, franšízu, spoluprácu. Všetky majú výhody, tak isto ani jedna z možností nepôjde bez práce. Jedna nám dáva voľnosť, ale prináša zo sebou obrovskú dávku zodpovednosti. Druhá nám dáva odskúšaný systém, produkt, službu, vzdelávanie. Takže stačí dodržiavať pokyny, ale na druhej strane ochraňujú nás od nesprávnych rozhodnutí a tie nám môžu tak trochu v budúcnosti chýbať (o tom viac inokedy).

Najčastejšia výhovorka mnohých z nás prečo netvoríme, nerozprávame príbehy, nevyrábame produkt, neposkytujeme službu? Je ich viac ako milión. Nech je to akokoľvek, vždy máme možnosť hľadať cestu alebo zostať v hladine teórie. Samozrejme, nie všetko bude fungovať. Je dosť možné, že náš pokus, príležitosť posunie k ďalšiemu. Preto je dobré sa aspoň pokúsiť. U nás v tíme na poradách ma nič nevie naštvať viac, ako keď sa ako tím nepokúsime. Inak povedané, necháme si utiecť príležitosť popod nos. Vždy prídu ďalšie, len niekedy, keď máme možnosť, tak je fajn prísť do cieľa skôr. Na strane druhej je nezmysel byť na seba príliš prísny a robiť sebe výčitky. Často práve takéto výčitky sú brzda pri ďalších príležitostiach. Tým vôbec nezľahčujem osobnú zodpovednosť, disciplínu, pracovnú morálku. Skôr razím filozofiu, čím viac chýb urobíme, tým by sme mali byť kvalifikovanejší. Keďže plánujem dlhodobo, tak som presvedčený, že človek s najviac chybnými rozhodnutiami bude ten najplatnejší v budúcnosti.

Je kríza, ide kríza, bude to zlé. Žiadne zľahčovanie, ale taktiež nie zastrašovanie. Ak budeme zatvorený doma, máme internet, teda aspoň zatiaľ. Nikdy nebudem tvrdiť, že všetci máme písať, videovať, fotiť, prispievať, programovať, predávať. Čo budem tvrdiť, že pre každého tam vonku, ale aj v on-line svete existuje príležitosť, ktorá zmení nielen život jedinca, ale je dosť možné, že ovplyvní celý svet. Tak isto vždy nám vie niekto pomôcť s blogovaním, vidovaním, programovaním, predajom, ale i mnohým ďalším. Nech je náš produkt, služba akokoľvek dobrá, nikdy nepokryjeme celý trh. To je nemožné, vždy tu bude niekto, kto sa bude páčiť viac. To však nie je dôvod nezačať. Mnohý z nás už uspeli a na začiatku takmer nič nevedeli. Tým, že viac tvoríme, pracujeme, sa budeme aj zlepšovať, pokiaľ nezastaneme. Nezabudnime, keď už začneme, musíme dať vedieť všetkým, čo robíme a samozrejme pokračovať.

Najlepšie na tejto celej situácií je to, že nikam nepotrebujeme ísť. Vo vrecku nosíme nahrávacie štúdio s internetovým pripojením. Možno na začiatok stačí začať TU.

Pondelok

Pondelok

Pondelky a podovolenkové návraty nie sú dvakrát obľúbené. Vlastne, vo všeobecnosti sa začiatky považujú za niečo nie moc príjemné. Vo väčšine máme svoje vychodené cestičky a tie sa nám nie vždy chce meniť. Veď všetci vieme, ako to je s nami v pondelok ráno po víkende, dovolenke či inom vymeškaní školy, práce.

Tam vonku, ale aj vo vnútri sa dejú okolnosti, ktoré nám fúkajú do plachiet, inokedy všade, len nie tam, kam chceme. Na druhej strane, všetko, čo máme na dosah ruky nás zvyčajne nedostane na miesta, kde to bolí. Hovorí sa, kde je bolesť, tam je často aj rast.

Každý začiatok v sebe skrýva mnoho prekonávania. Netvrdím, že každý začiatok nesie so sebou aj víťazstvo, práve naopak, mnoho začiatkov nesie so sebou viac prehier ako výhier. Veď ak začíname v oblasti, o ktorej nemáme ani len tušenie, len blázon si bude myslieť, že to pôjde bez modrín. Čokoľvek podarené je v tomto prípade buď súhra náhod alebo len šťastie.

Prehrávanie je nepríjemné, bolí, spôsobuje odreniny, škody a mnoho iného. Lenže má svoju druhú stranu, prináša so sebou rast, nádej, kreativitu, silu a vlastne aj svaly. Kto z nás má v obľube bolesť? Takže je pochopiteľné prečo mnoho z nás nemá v láske začiatky a nehrnie sa do nového nepoznaného.

Lenže pondelky, začiatky, reštarty nemusia vždy bolieť, prinášajú so sebou mnoho výhod v živote, v práci, v rodine. Teda pokiaľ nájdeme niečo veľké, čo nás bude poháňať, trebárs vízia, sen, cieľ (nazvime to, ako sa nám páči). Budeme počúvať tenký hlások aj vtedy, keď sa na nás nikto nebude pozerať, či hovoriť, ako by bolo dobre spraviť úlohu, vstať, pripraviť sa či vytvoriť prezentáciu (sebadisciplína). Jednoducho niečo môžeme vydržať (bolesť). Ak správne namiešame ingrediencie, nemusíme hneď vyhrať, ale určite dostaneme skúsenosť. No a skúsenosti naberieme tak, že budeme robiť veľa rozhodnutí, činov. Možno bude stačiť na začiatok, ale aj pokračovanie, ráno v pondelok vstať načas s úsmevom.

Každému z nás funguje niečo iné. Niekto si prečíta knihu, kúpi kurz, ten druhý ide vonka a učí sa na svojich chybách. Je veľmi ľahké posudzovať toho druhého. Čo ľahké nie je a nikdy nebude, je akýkoľvek začiatok. Neexistuje žiadna skratka, káva, urýchľovač. Skúsenosti jednoznačne naberieme tým, že si vyhrnieme rukávy, naberieme odvahu a začneme. Veď skúsme si to v pondelok.

 P.S: Začiatkov je mnoho a pondelok je jeden z nich. 

Kríza alebo príležitosť

Kríza alebo príležitosť

V predchádzajúcom článku bol opísaný skutočný príbeh človeka, ktorý  mal presvedčenie o tom, že je nedotknuteľný, nenahraditeľný. Lenže svet sa dostal do situácie, s ktorou takmer nikto z nás nemá skúsenosti a  mnoho z nás ostalo doma, k tomu ešte aj bez práce. Priznám sa, tak trochu, možno ešte aj viac, daná situácia zatriasla aj mojou stoličkou. Prišla v najnevhodnejšej chvíli, u nás v práci sme boli pred ukončením troch dôležitých projektov.

Jednoducho okolo nás sa dejú udalosti, za ktoré si môžeme sami alebo nemôžeme. Vedia spôsobiť katastrofy, zemetrasenia, spomalenia či dostať k novým príležitostiam. Vždy máme dve možnosti, buď sa necháme ovládnuť panikou alebo dáme emócie bokom a nájdeme príležitosť. Vôbec nezľahčujem žiadne okolnosti v žiadnom čase, keď ide o náš život či blízkych. Ak naša loď ide cez búrku, vlieva sa do nej voda, je mimoriadne ťažké sústrediť sa na niečo iné, ako na vylievanie vody z paluby. Lenže ak budeme len vylievať vodu cez palubu a nebudeme sa venovať kurzu plavidla, rýchlosti, posádke, je možné, že skončíme na plytčine či narazíme o skaly.

V mnohých situáciách, keď som sa dostal do slepej uličky a nevedel som, čo ďalej, teda kam ďalej, som sa vždy stiahol do ulity a ani za toho čerta ma nikto odtiaľ nevedel dosať. Poviem Vám, je  pekne na nič byť v akomkoľvek tmavom otvore. Boli to obdobia, keď slová ako televízia, flákanie, panikárenie, katastrofické scenáre boli u mňa na každodennom poriadku. Neviem, či to k niečomu prispelo, ale bolesť z tých období cítim dodnes pri pomyslení, aké zbytočné to celé bolo.

Čím viac sledujem úspešných ľudí, tým viac si uvedomujem, že úspech je akási súhra každodenných malých krokov, ktoré sú vykonávané dlhodobo. Preto som teraz presvedčený, že uspieť je jednoduché. Teda pokiaľ budeme robiť malé úlohy po dostatočne dlhý čas, máme obrovskú šancu uspieť. Je samozrejmosťou, že sa dostaneme na miesta odkiaľ sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť. Vtedy pridajme plyn a neprestávame. To, že nevidíme možnosti, to neznamená, že možnosti neexistujú. Preto mnohé životné katastrofy často vedú k obrovským príležitostiam so šťastným koncom.

Dnes, ak sa pozerám späť na svoje činy, asi by som určite niektoré z nich zmenil a spravil inak. Lenže, ak by som ich vtedy neurobil, nemal by som dnešné skúsenosti. Jedno bez druhého nebude fungovať. Takže netreba byť na seba moc prísny, to za nás robia druhí. Čo v obdobiach, keď nevidíme svetlo na konci tunela? Pridajme plyn. Úvahy, filozofovanie, niekoľkoročné premýšľanie nám dokážu priniesť mnohé odpovede, ale podľa všetkého sa minulosť nezmení. Čo môžeme spraviť, je začať ešte raz, no nie od začiatku.

1: On-line svet

Mnoho z nás stále podceňuje všetko, čo nie je možné chytiť do ruky. Vlastne mnoho mojich kamošov si myslí, že nerobím nič, len sa fotím, kamerujem a flákam sa. Už nevysvetľujem, kašlem na to. Nepohnem sa ďalej, ak budem pri každom vysvetľovať moje dôvody, prečo niečo robím tak. Mojou úlohou je pochopiť, že tam vonku máme nástroje, ktoré nám vedia uľahčiť, urýchliť, zlepšiť mnoho úloh. On-line svet nie je nástroj, je to priestor, kde môže vzniknúť čokoľvek, čo má, ale aj nemá zmysel pre ľudí, systémy, siete, ktorí tomu uveria. Nech ide o službu, produkt alebo aj o nič.

Videá, články, príspevky
Dokumentačné – ukazovanie, čím prechádzame v každodennom živote
Vzdelávacie – vyučovať okolie v tom, v čom sme dobrí
Zábavné – zabávať svoje okolie

Príspevok na Facebook, Twiter, Linkedin, fotka na Instagram či zábavné video na TikTok  môžu mať obrovský význam pri budovaní značky, pútaniu pozornosti a v neposlednom rade odborný rast jedinca, ktorý sa vydal na takúto cestu. Samozrejme nikdy nezabudnime na silu YouTube.

2: Off-line svet

Byť obratný, poznať ľudí je mimoriadne dôležité. No dôležitejšie je, aby sme boli poznaní a rozpoznateľní tam vonku. Ak správne usporiadame náš čas, tvorbu vo svete on-line, dostaneme “nespravodlivú výhodu”. Budeme si môcť viac dovoliť fungovať vo svete pracovných schôdzok s jednotlivcami, tímom, priateľmi, rodinou. V prípade mimoriadnych situácií sa môže na istý čas osobný kontakt prerušiť, lenže to môže byť aj s on-line svetom. „Hej čo robíš,“ či pridržanie dverí,  začali už mnoho priateľstiev.

Telefonáty, listy, schôdzky
Sviatky, výročia – blahoželajme, je to milé
Pozdrav – vždy podajme ruku a pozdravme
Úsmev, podržanie dverí – robme svet lepší

P.S: Ak budeme telefonovať cudzím ľudom, ktorých nepoznáme, najmime si na to niekoho. Bude to pôsobiť profesionálnejšie a budeme mať väčšiu úspešnosť. Nezabudnime, každý profesionál má okolo seba tím. Verte či nie, každý sa rád stretne s profesionálom, ktorý vie.

Je možné, že prídeme o všetko, nedosiahne nič alebo sa z nás stane hviezda. Budú si z nás uťahovať alebo stavať na pomyselné piedestály. Nemusíme byť najlepší, no musíme vytrvať. Je jasné, ak pracujeme, naša práca je  marketing, prezentácia, odporúčania, inak povedané, je pre nás všetko. Môžeme mať najlepší produkt, službu pokiaľ  ľudia nebudú vedieť, čo a kde robíme, podľa všetkého neuspejeme. Netvrdím, že je možné vykonávať všetky druhy prác on-line, tvrdím, že všetky práce je možné propagovať on-line. Akákoľvek kríza, stagnácia prináša zo sebou nový štart. K tomu sa môže stať, že tí, čo mali kilometrové náskoky budú štartovať kilometre za nami. Teda pokiaľ využijeme takéto obdobie na zlepšovanie, tvorenie, plánovanie a pri najbližšej príležitosti vystrelíme.

Víťazné stratégie

Víťazné stratégie

Mal som pracovnú schôdzku s kolegom na obede. Na stole bola moja obľúbená pizza, citronáda a ešte ma čakali palacinky. V reštaurácií bol zhon, nepríjemná hlasná hudba, ruch, mimoriadne veľa ľudí. Obsluha pôsobila vyčerpane z toľkej práce. Asi nečakali toľko zákazníkov. Schôdzka bola neformálna, no pracovná. Mal som zámer vytiahnuť z kolegu informácie ohľadom jeho práce, postupov. Nakoľko mi zapla kontrolka na porade, že niečo nie je tak, ako by malo byť. V takýchto prípadoch mám osvedčený postup. Odvediem pozornosť toho druhého, najlepšie na neznámom chaotickom prostredí. Ukážem, že som kamoš a bavím sa o tom, čo sa mi na tom druhom páči. Zvyčajne sú to vlastnosti, prístup, práca, o výsledkoch sa moc nebavím, nakoľko viem, že nie každý deň je nedeľa.

Celá schôdzka prebiehala podľa predstáv, jedlo bolo výborné, miesto strašné a môj kolega sa necítil veľmi príjemne. O to mi šlo. Ubezpečil som ho, že potrebujem od neho vytiahnuť dve-tri informácie a je voľný a nech si ide kam chce. Súhlasil. Len som nevedel, čo vlastne hľadám. Čím sme dlhšie debatovali, tým viac bol nervóznejší z ruchu naokolo nás. Jeho pohyby začali byť neplynulé, slová ostrejšie a celkovo začal pôsobiť agresívne. Bol na mieste, odkiaľ sme začínali vyťahovanie informácií. On chcel mať z krku obed a ja na stole obľúbené palacinky.

“Víťazné stratégie”, vyletelo zo mňa smerom k nemu. Myšlienka bola mimo kontextu rozhovoru, lenže prišla v správnej chvíli na správnom mieste. Vlastne spustil som, čo bolo potrebné. Na druhej strane, dosť nebezpečné vyrozprávanie jeho príbehov, ktorými sa ochraňoval či upokojoval. Hneď som vedel, že maličkosť nie je maličkosť a nejde o dve či tri informácie, ale hrozí tu strata kolegu, ktorý mal na stole záležitosť a nevedel, čo s ňou. Akékoľvek rady, odporúčania boli zbytočné. Stratégia bola v momente jasná, zničiť to, čo oslabuje kolegu, nedať tomu ani len šancu.

Tu vznikajú iskry, napätia a hrozí nebezpečenstvo poranenia. Veď to vždy, keď sa “reže” do živého. Jediná maličkosť, ktorá išla proti vyriešeniu situácie, bol čas. Ten nebol žiaden, práve naopak, namiesto času bol tlak okolia na niečo, čo nik netušil, že je na stole. Pri práci z ľuďmi, hlavne pri ich vedení je náročné ako, kedy a či vôbec je správne čokoľvek povedať, reagovať. Dobrá správa je, že všetko je možné naučiť sa praxou, skúšaním, vzdelávaním. Áno, sem-tam sa stalo, že som spravil nesprávne rozhodnutia a prišiel som o mnoho ľudí. Lenže vďaka tým rozhodnutiam prišli nové poznatky, skúsenosti, ktoré dnes aplikujem v praxi.

Takže v momente som tušil, že mám na druhej strane stola poranenú srnku a nie dospelého zdravého jedinca, s ktorým môžem pomýšľať tam vonku na víťazstvá. Poranená srnka je krycí názov človeka, ktorý sa nachádza v životnom štádiu, že nie je všetko podľa kostolného poriadku. Mojou prácou je nakopať takúto srnku, zatriasť ňou čo najsilnejšie, aby sa prebudil/a a pozrel/a sa na konkrétnu situáciu presne tak, aká v skutočnosti je a nie horšia.

Tip. Takéto postupy sa majú aplikovať na verejných priestoroch, pretože hrozí fyzické násilie. Resp. fyzický útok srnky na mňa. Ak takéto praktizujem na verejnosti, zvyčajne vyviaznem bez následkov. V niekoľkých prípadov som schytal pohár vody do tváre, kyslú uhorku, pľuvanec, ale tam to naozaj skončilo. V súkromí takéto postupy naozaj neaplikujem. Tam sú nefunkčné.

Prebudenie je mimoriadne dôležité, nakoľko ide o čas, prácu, prostriedky a v neposlednom rade o súkromný život toho druhého. Ak sa  nám nedarí v jednej životnej oblasti, máme tendenciu prenášať takéto starosti do všetkých oblastí našich životov. Môže sa stať, že začneme vidieť všetko okolo seba sivo, bielo a nakoniec budeme pomýšľať na skočenie z mosta.  Preto je pre mňa v tíme dôležité zobudiť toho druhého, aby sme čím skôr eliminovali všetky okolnosti a začali tam, kde sme skončili pred tým, keď náš život stratil farbu. Dobrá správa pre mňa, viem, aké je to pekne na prd, keď život nejde tou cestou, ako chceme.

„Víťazné stratégie,” zvolal som po druhýkrát. „Mňa štve na nás ľuďoch to, že mnohokrát vyhrávame a naozaj tak, že sme aj na prvých miestach. Lenže pre nejaký záhadný dôvod si mnohé víťazstvá nevážime. Pri tom mohlo ísť naozaj o veľa.” Po týchto slovách kolega zvážnel, dal mi najavo, že viem, čo robím a netipujem len tak do vetra. „Ak raz v živote vyhráme, tak vieme takúto víťaznú stratégiu s najväčšou pravdepodobnosťou aplikovať s menšími, niekedy aj väčšími zmenami aj v ďalších oblastiach našich životov.” Chalanisko sa začal zelenať. „Vyhrávať nie je ľahké. Celý ten proces je plný nástrah. Dostane sa nám do rúk uznanie, slová, prostriedky a zrazu sa ocitáme v oblakoch a sme na pekne dlhú chvíľku vybavení. Takéto víťazstvá nemám rád. Spomaľujú nás, okolie, svet, vesmír, vlastne všetko. Kedy si naposledy vyhral? Vieš čo, beriem otázku späť, nechcem sa s tebou baviť o víťazstvách. Ty si víťaz, ktorý vie s pokorou vyhrávať, ale tak isto s hrdosťou prehrávať. Dojedzme obed, na tento monológ zabudnime.” Kolega začal dýchať, jeho farba pokožky sa mu naspäť vrátila. Zmohol sa na: „Odkiaľ si vedel?” “To pochopíš iba vtedy, ak budeš sedieť na mojom mieste a bude ťa zaujímať ten druhý viac ako ty sám. Iba vtedy dokážeš urobiť tento svet lepším, pomôžeš mu a dokonca pridáš ruku k dielu.” V tichosti som dojedol moje palacinky, zdvorilo poďakoval kolegovi za čas strávený so mnou na obede a každý sme šli svojou stranou.

Víťazné stratégie sú stratégie, ktoré každý z nás má a dokonca ich aj ovláda. Mnoho z nich dokážeme uplatniť v akejkoľvek činnosti na to, aby sme sa dostali na zaujímavé miesta. Samozrejme, nie vždy vyhráme. Nie preto, že sú nefunkčné, ale preto, že ten druhý je o čosi lepší alebo sa ešte máme niečo málo naučiť. Som presvedčený o ich sile a možnostiach pri žití lepších životov. Tak isto si uvedomujem potrebu životných prehier, lekcií, popálenín či rozbitých kolien. Víťazstvá majú mimoriadnu dôležitosť na naše fungovanie, pôsobenie a žitie a tvorbu životov. Aj preto mi nie je vždy jasné, prečo  zabúdame na to, v čom sme dobrí a pre nejaký dôvod chceme riešiť falošný vzorec: poďme zlepšiť všetko to, v čom nie sme dobrí. Je maximálne neprípustné, aby sme boli dokonalí a mali kľúče od miešačky celého sveta. Zmierme sa s tým, že tam vonku je takmer všetko, čo ide mimo nás. Začnime ovplyvňovať to, čo ovplyvniť vieme a trebárs začnime, pokúsme, používajme trebárs viac, naše víťazné stratégie aj vtedy, keď si myslíme, že na to nemáme. Veď čo najlepšie sa môže stať?

P.S: kolega dopadal skvele. Sám si vyriešil situáciu a dokonca vyriešil dva obchodné prípady, na ktoré pred obedom nepoznal riešenie. Ja som nespravil naozaj nič. Možno som ho naviedol, ale vlastne ani to nie. Veď o tom je skutočné líderstvo, byť lídrom a nepovedať o tom nikomu a sem-tam uhnúť z cesty ostatným.

Teórie

Teórie

Mnohokrát som teoretik, k tomu viem, že je veľa oblastí, o ktorých ani len netuším a už vôbec neviem, ako operovať mozog, vymeniť sifón na umývadle či zalepiť defekt. Existuje milión teórií, lenže nie všetky sú overené a nie všetko nám bude slúžiť. Nikto z nás nemá kľuč od sveta a jeho fungovania. Preto tuším, že by som nemal veľa rozprávať o niečom, čomu vôbec nerozumiem.

Neznášam teórie, hlavne od tých, ktorí vedia len teórie. Neberiem si spätnú väzbu k srdcu od toho človeka, od ktorého by som nikdy nezobral radu. K tomu sa často deje to, že si myslíme, že vieme, ako sa má robiť to alebo tamto, ale keď si to skúsime, nie vždy to tak aj je. Hej, a nie vždy si to vieme aj skúsiť. Na druhej strane je dobré vedieť teóriu, vidieť iné pohľady, poznať skúsenosti druhých. V niektorých prípadoch nám pomôžu urýchliť, zjednodušiť, vylepšiť situácie, proces či konečný stav.

Nie vždy sa naše teórie potvrdia, pravé naopak, prinesú sklamanie, popálenie, dokonca aj rozbité kolená, bolesť či niekoľkoročné zdržania a balík poznania. Veď nie je o tom hra, život, práca, vlastne všetko? Môžeme mať najlepší tím, vedomosti, poznatky, skúsenosti, zdroje a aj tak dostaneme nakladačku. Nie preto, že sme slabí, ale jednoducho možno nemáme všetky fakty či jednoducho to tak malo byť.

Musíme robiť bláznovstvá, pokusy, hlúposti, nesprávne kroky. Podľa všetkého sa máme zamilovať v nesprávnom čaše do nesprávnych osôb s nesprávnymi poznatkami. Máme naletieť, zakopnúť, vyhorieť, zlyhať, sklamať. Často je to preto, aby sme všetky teórie, presvedčenia, vzorce správania, ktoré máme v sebe upratali a dostali sa na miesta, kde máme naozaj byť. V neposlednom prípade to, že niekoho sklameme, môže zapríčiniť otvorenie očí na druhej strane.

Mnohokrát sa pristihnem, že teoretizujem o mojej práci, o tom, čo ma baví a sem-tam uletím k tomu, o čom vôbec netuším. Ale tak isto som praktik, najskôr vymyslím teóriu a takmer hneď ju skúšam v praxi. Pre mňa je teória dôležitá, ešte dôležitejšia je prax.  Preto som presvedčený, že každú teóriu je nutné aplikovať do praxe, práce, štúdia, života. Vlastne až potom zistíme, či to tak je alebo treba skúsiť inak.

Práca

 michal_botansky_praca_kancelaria_zabava.jpg

Najlepšie, ale zároveň najťažšie obdobie v mojom týždni je streda ihneď po publikovaní článku. Vtedy ma ovplyvňujú rôzne myšlienky a strach, že o čom budem písať, čomu sa budem tentokrát venovať v budúcom článku. Lenže tak, ako mám dni, že inšpiráciu hľadám, tak sú dni (prevažne väčšina), že inšpirácia prichádza sama. Nasledujúce myšlienky ma našli pri cestách a práce s tímom. Sú to moje skúsenosti, nie sú dokončené, nakoľko sa stále nachádzam na ceste, to znamená, že sa môžem mýliť. Poznatky vyplávajú s reálnych udalostí, ktoré mňa a tím stretávajú tam vonku.

 

Pri práci s ľuďmi zažívame rôzne situácie. Ovládajú nás emócie, životné situácie a samozrejme sme pod vplyvom okolia. K tomu chceme od toho druhého, aby skákal podľa toho, čo hovoríme. Či chceme alebo nechceme sú ľudia, ktorým treba jasne šéfovať, ale tak isto sú medzi nami ľudia, ktorí potrebujú vodcu, lídra. Rozdiele medzi nimi sú obrovské. Jeden dáva príkazy a ten druhý navádza. Samozrejme, nie každý z nás môže byť líder. Pozícia je náročná, zodpovedná a dáva druhých na prvé miesta. Moderné šéfovstvo dnes ešte stále vie priniesť obrovské výsledky, ak zabudneme na zastarané metódy: win – win, cukor a bič a budeme používať účinné moderné nástroje pri vedení ľudí, firmy, výchove detí. Šéf, vodca, líder, žiadna z týchto pozícií nie je dobrá, ale ani zlá. Môžu priniesť zúčastneným lepší život, ale aj poznatky typu: skúsili sme. Čo majú spoločné je, že v oboch prípadoch vedú tímy, ktoré majú dosiahnuť konkrétny ciel. (Odkaz TU: )

Práca s ľuďmi je náročná, stojí veľmi veľa úsilia a k tomu prináša mnoho sklamaní, ale taktiež život, o ktorom sme ani len netušili, že by mohol existovať. Prosím, neterorizujme, ľudia chcú vidieť a počuť naše príbehy, skúsenosti a nie to, čo vieme zopakovať z kníh, školení, kurzov. Tam vonku sú ľudia, ktorí jednoznačne potrebujú niekoho, kto bude hľadať možnosti, riešenia, navádzať na lepší život či k dosiahnutiu snov.

Nerád dávam ľuďom možnosti výberu. Som presvedčený, že čím viac možností, tým je väčšie riziko nesprávneho rozhodnutia, a to stojí čas, sem-tam aj nejaké prostriedky. Na druhej strane, čím viac nesprávnych rozhodnutí urobíme, tým máme väčšiu možnosť robiť správne rozhodnutia.  Pri práci s nováčikom je dôležité neochraňovať, ale skôr nechať poriadne vykúpať, samozrejme pri najhoršom zasiahnuť, ale ešte pred tým pravidelne upravovať kurz, poznatky, ciele, hodnoty, prístup a hlavne nevyžadovať od nich to, čo sme nerobili my. Takže vyhrnúť rukávy, zobrať do rúk kladivo a jemne klepkať tak, aby sa čo najviac nefunkčných myšlienok, vzorcov, návykov vymenilo za nové a funkčnejšie.

Platný člen tímu by mal mať za sebou zlyhania, nesprávne rozhodnutia, chyby, pokašlané príležitosti. Čim ich má viac, tým je väčšia pravdepodobnosť, že uspeje. Všetci sa bojíme zlyhania, bolí to, nie je moc príjemné žiť v strachu,  vyzerať pred okolím hlúpo či mať zlomené koleno. Každý z nás potrebuje v živote zlyhanie, teda ak sa chceme niekam posunúť. Bolesť je jeden z najsilnejších motivátorov dostať nás na pomyselnú druhú stranu.

Takže, ak máme nováčika v tíme, dajme mu dôvod na lepší život, sem-tam mu povedzme nejaký príbeh, nechajme ho nech ide von a dostane čo najviac rán. (Odkaz TU) nezabudnime mu kúpiť obväz,  čokoládu a šampanské. Keď nastane situácia, že pôjde o život, nezabudnime sa postaviť, prebrať zodpovednosť a dať veci do poriadku. Ak príde víťazstvo, tak to poriadne oslávme. Obviňovaním jedného či druhého sa veci nepohnú smerom na budovanie tímu, ale skôr na rozklad, k tomu môžeme prísť o človeka, životného partnera, o našu investíciu a začíname odznova.

Nikoho nevlastníme, ani naše dieťa, partnera, rodičov, nikoho. Našou úlohou je podporovať druhých a dať im dôvod, lásku, starostlivosť, ale nie pre nás, ale pre nich. Máme okolo seba kolegov, partnerov, ale tak isto aj tých, ktorí sú zodpovednejší  ako my. Nie je nič horšie, ako keď ľudia na vedúcich pozíciách sú brzdou oddelení, firiem, rodín, života. Rešpektujem autority, lídrov, ľudí, ktorí správne a vecne komunikujú, konajú, podporujú a  nerobia výlučne vo svoj prospech. Ľudia na vedúcich pozíciách musia zvládať emócie, tlak, zmeny, komunikáciu alebo sa prinajmenšom obklopiť ľuďmi, ktorí sú odolnejší, komunikatívnejší a pod.

Ak nebudeme na sebe pracovať, tvoriť, skúšať, robiť nesprávne rozhodnutia, tak sa dostávame do rizika, že nás ľudia okolo prerastú a nahradia. Čo je úplne v poriadku, pokiaľ sme na ceste do dôchodku.  Je mimoriadne dôležité podporovať, vyzývať ľudí k činom, k lepšiemu životu. Netreba ale zabúdať po večeroch otvoriť knihu, Instagram či TikTok preto, aby sa k nám dostalo čo najviac informácií a hlavne aby sme ráno mohli skúšať. Lebo možno práve tí naši ľudia sa dostanú k príležitostiam a ktorí nás vďaka nášmu flákaniu úplne nahradia.

Práca s ľuďmi je ťažká a nech sme na akejkoľvek životnej, pracovnej pozícií, každý z nás zažíva situácie, ktoré nie vždy dokážeme pochopiť na prvýkrát. Je to úplne v poriadku, všetci potrebujeme skúsenosti, pohľady, spoznanie a v neposlednom rade robiť chyby. Ak sme na začiatku, nebojme sa robiť chyby, ak sme vyššie, nezabudnime robiť chyby a keď sme úplne hore, tak nezabudnime poslať výťah späť dole, je to naša povinnosť.

Kritizovanie

Kritizovanie

Často sa rozhodujeme zo strachu, a ten nás núti robiť veci pod tlakom, ktorý nie vždy skutočne aj existuje. Rozhodnutia, ktoré takto vznikajú, môžu viesť k úspechom, ale tak isto aj zlyhaniam. Čoraz viac si začínam uvedomovať, že nesprávne rozhodnutia sú v našich životoch kľúčové. Takže čím viac nesprávnych rozhodnutí v živote urobíme, tým je väčšia šanca, že uspejeme.

Nesprávne rozhodnutia sú voda na mlyn pre naše okolie. Všetci sme majstri na život druhých. Polemizovať o tom, ako by sme to robili my, je iba teória, akési vyrozprávanie. Ak chceme dať “radu, vychytávku či vylepšovák”,  pred tým, ako ju vypustíme z úst, naozaj sa presvedčme, že poznáme všetky okolnosti. Aby to, čo budeme rozprávať nebola len hra nášho ega. Chyby sú dôležité. Ľudia, ktorí dosahujú svoje sny jednoznačne tvrdia (aspoň veľká časť z nich), že bez chýb by sa nikam nepohli. Našou úlohou je podporovať, nie podkopávať druhých.

Neznášam kritizovanie. Sem-tam sa stane, že niekto sa do mňa naváža a chce mi nanútiť ten jeho pohľad, názor , alebo že by som mal vypočuť názor druhého a aby som si dal konečne povedať. Počúvam ľudí, čítam ich komenty, poznámky, to, čo hovoria a všímam si to, čo robia. Spätná väzba sa dá povedať aj diplomaticky bez toho, aby bolela, či zasiahla miesta, odkiaľ vyráža vášeň, energia pre vec, ktorú sme zapálení. Chyby sa stávajú, robíme ich neustále a všetci. Či sú to nepodstatné maličkosti alebo väčšie zlyhania. Preto som presvedčený, že akákoľvek činnosť začína skúšaním a obrovským množstvom nesprávnych pokusov.

Často sa stáva, že po vojne sme všetci generáli. Naozaj si musíme uvedomiť, že nemáme kľúče od tohto sveta. Sme odborníci len v určitých konkrétnych oblastiach, ktoré sme na vlastnej koži prežili, či zažívame. Ak nepoznáme všetky okolnosti, vnímame len svoj názor, pocity, emócie, pozeráme sa na situáciu zo svojej strany. Mali by sme pre dobro sveta radšej držať jazyk za zubami.

Kritizovanie zabíja sny, vízie, rozhodnutia, prácu, nás, svet. Preto mnoho z nás sa ani len neodváži čokoľvek vytvoriť, či vykročiť do neznáma a už vonkoncom nevyzerať pred svetom ako začiatočník. Takže ak si myslíme, že kritika posúva, sme na veľkom omyle. Ak by kritika bola dôležitá, tak už mnoho kritikov by malo oslavné sochy či pamätníky.

Spätná väzba je dôležitá, ale nezabudnime si ju brať od tých, od ktorých by sme si šli po radu, lebo ten zvyšok možno naozaj ani len netuší. Prosím, nekritizujme, podporme a ak sa nám niečo nepáči a nevieme to zmeniť, jednoducho sa na to vykašlime.