Cesta Poznania

Nové miesta

2. október 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Rád čítam knihy a články o tajomstvách života. Totižto, zaujíma ma tak trochu mudrovanie, premýšľanie a taktiež príbehy, ktoré objasňujú, prečo by toto malo byť takto a zas tamto opačne. Istý známy autor, rečník, vyhlásil, že život je záhada. Možno to poznáme všetci, ako sa nám dejú okolnosti, ktoré nás skôr či neskôr posúvajú na miesta, na ktorých práve vtedy máme byť.

Asi v roku 2011 som zmeškal autobus. Do dnešného dňa nepoznám dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Šofér ma videl, len ma nepoznal, možno stačilo zodvihnúť ruku. Bol som hladný, ale nemal som odvahu ísť do reštaurácie. Vonku bola nepríjemná zima, jediné, čo som robil, bolo krúženie po meste. Trvalo hodinu. Nepodstatný, asi aj nudný príbeh. Žiadne poučenie, okrem zodvihnutej ruky. Sprevádza ma niekoľko rokov a lámem si nad ním hlavu s otázkou: Čo som sa mal naučiť? K čomu to bolo dobré?

Vlastne, takto nejako som začal písať moje prvé články, v úvahách. To mi zostalo tak trochu aj dodnes. Lenže dnes úvahami maskujem skutočný príbeh, ktorý ma inšpiroval k napísaniu. Lepšie napísané, píšem vo všeobecnosti v úvahách, aby si čitateľ mohol spraviť vlastný záver, myšlienku z článku. Podľa mňa je v tom istý kus líderstva. Nepovedať všetko, iba časť. Aj preto rád píšem články, schovávam do nich odkazy, myšlienky, vízie a sem-tam aj inšpiráciu, k tomu trénujem písanie a mnoho ďalších oblastí.

Tesne pred založením blogu som chcel začať s písaním až vtedy, keď dosiahnem všetky ciele. Našťastie ma vtedajšie odporúčanie prestavilo a postupne som začal. Vlastne, takéto metódy aplikujem pravidelne aj v ďalších oblastiach. Nie je to nič nové, neobvyklé ,už ako deti, keď sme sa učili chodiť, tak sme začali po malých krokoch. Tu je mimoriadne potrebné mať na pamäti dôležitosť malých krokov aj v aktívnom veku.

Takto po malých krokoch sa už nejaký čas dostávam do kontaktu s líderstvom. Inak povedané, s vedením ľudí. Je to jedna z najnáročnejších oblastí, ktoré som doteraz zažil, resp. zažívam. Na jednej strane je to krásna príležitosť, ako zažiť nové skúsenosti, zážitky, vidieť druhých, ako rastú. Taktiež je to príležitosť, ako osobnostne vyrásť.

Byť lídrom je náročné na čas, mnohokrát všetko ide bokom, hlavne osobný život. Takisto je dôležité dbať na seba a byť pripravený kedykoľvek vyhrnúť rukávy. Ak sa niečo pokašle, tak moja hlava ide ako prvá. Vlastne moja práca je byť pred celým tímom asistentka, poradca, psychológ, kamoš, ten čo vie. Na druhej strane im mám nechať priestor, aby mohli rásť, zdokonaľovať sa, či hviezdiť. Lenže, keď treba, tak vedieť aj buchnúť po stole.

Uvedomil som si, akonáhle svoju prácu prestaneme robiť, začneme ňou žiť. Práca sa stáva životný štýl. Tu je veľmi dôležité si dať pozor na vyhorenie a nájsť si čas aj pre seba. Nemyslím na flákanie, skôr na chvíľu si dobiť baterky. Preto, ak chcem, aby sme ako tím podali skvelé výsledky, prišli čo najďalej, potrebujem spoznať každého jednotlivca, mať ľudí okolo seba v najlepšej možnej forme, tak isto aj seba.

Dávam ľudom okolo malé, na prvý pohľad nepodstatné úlohy, pri ktorých ich postupne spoznávam. Každý z nás potrebuje odlišný čas na to, aby začala jeho práca zbierať plody. Byť trpezlivý, na druhej strane sem-tam podsunúť háčik, dôvod k pokračovaniu. Podpora, je ľahké na druhých nahučať, lenže, ak chcem, aby sme všetci ťahali za jeden povraz, tak skôr ich podporujem. Aj keď niekedy je podpora je rôzna.

Hľadám na druhých niečo, čo sa mi páči, v čom sú dobrí, hľadám ich skutočné ciele, vízie, to, čo majú radi, niečo, čo by nás mohlo spojiť. Sme ľudia, vieme veci riešiť ľudsky alebo robiť jeden druhému zle. Prvá možnosť ušetrí kopec času, energie a ta druhá vyčistí priestor. Len skúsme zhodiť na zem tanier a po jeho rozbití mu povedať prepáč. Asi sa už nespojí dokopy.

Byť lídrom je veľmi náročné, do istej miery sme ním každý. Líderstvo je majstrovská oblasť, v ktorej sa menia životy, vedú ľudia, ovplyvňujeme okolnosti okolo seba. Nie každý ním zvládne byť, stať sa. Niektorí z nás sa narodili ako lídri, tí ostatní sa po večeroch učia líderstvu a cez deň trénujú. Prosím, nikdy nikoho neškatuľkujme, nevieme čím všetkým prešiel, čím prechádza, nech sme v akejkoľvek pozícií, podporme, iba tak zmeníme svet.

Líder je ten, čo ukazuje, mení, prispôsobuje smer jazdy a udáva jej tempo. Nie je šéf, spolupracuje s ľuďmi, počúva ich, rieši ich životné situácie, výzvy, udalosti. Predáva víziu, sen, presvedčenie. Vidí ľudí okolo seba na miestach, kam sa oni zatiaľ neodvážili pozrieť. Možno nie vždy pozná cestu či spôsob. Často je to len presvedčenie, ktoré ho posúva vpred. Byť lídrom je často osamelá jazda, ktorá môže priniesť všetkých na tie najvyššie vrcholy sveta bez toho, aby sme si uvedomovali, že niekto je viac alebo menej dôležitejší. Niekto povedal, že my sami sme autori našich životov a máme v rukách kľúč. Líderstvo je jeden z najcennejších kľúčov, ktoré otvorí aj tie najťažšie otvárateľné dvere.

Nasledujúcim článkom som chcel povedal toľko, že ak nás život zavedie na nové miesta, poriadne sa poobzerajme po všetkých príležitostiach a nájdime si na nich to, čo nás posunie ďalej, ale taktiež to, čo máme radi. Nezabúdajme, že na prvom mieste sme my. Ale vyhrať môžeme aj tak, že vyhrám ja, ale aj ty a obaja budeme spokojní. Ak uvidíme druhého, ako začína, pokračuje, ale aj vytrváva v čomkoľvek, prosím podporme ho. Vráti sa nám to a nikdy nevieme, kedy podporu budeme potrebovať my.

O akváriu

18. september 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Nezaradené - Príbehy

michal_botansky_shark_blogger — O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť.

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí.

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým.

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť.

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý z nás ich dokáže rozoznať, lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí.

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom.

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my.

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.

Projekt Mám čas

4. september 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to, že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Fanúšík

28. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každého cesta je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko. Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život. Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku, často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej. A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Vytrvať a nájsť cestu

21. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nebyť strachu z bolesti, nepoznáme radosť. Čím sa viac snažíme, tým sme na tom lepšie, inokedy horšie. Existuje nespočítané množstvo všeobecných právd. Máme tendenciu sa nad nimi zamýšľať pri nejakej životnej situácií a zobrať si ich k srdcu. Vlastne, je to ako s pesničkami, citátmi, básničkami.

Ak chceš uspieť, nájdi si niekoho, kto už uspel, skopíruj jeho kroky a úspech je tvoj. Múdra myšlienka, len pozabúda na to, že ak budeme robiť niečo ako ostatní, nevybudujeme si svoj štýl. A tu prichádza niečo, s čím nie som kamoš. Zažiť úspech bez obrusovania svojho charakteru, naučenia nových zručností, pokašlania milión maličkostí, zablúdení, zistení, ako chutí blato. Najlepší recept na svoj úspech podľa mňa je ísť von, poriadne si nechať nakopať zadok, vrátiť sa a pozrieť sa na všetko, čo sa spravilo dobre a na druhýkrát to zopakovať.

Každý odniekiaľ pochádzame, niekto sa má v živote lepšie, iný viac lepšie. Je dobre si na to pamätať, ale tak isto pamätať, že odkiaľ pochádzame, tak tam nemusíme celý život zostať pôsobiť. Môžeme ísť ďalej, vyššie, nižšie, vlastne, kde len chceme. Vytvoriť stratégiu, plán, jednoducho založiť útok. Možno to chce niekoľko rokov skúšania, až jedeného dňa sa to zlomí alebo to zlomí nás. Vlastne, potom to už ide samé. Nie nejde, vždy je nutné priložiť polienko do ohňa, aby horelo, či udržiavať prúd vody, aby sa točilo koleso na mlyne. Píšem vo všeobecnosti, dosaďme si do toho to svoje.

Môžeme nadávať na úspešných, bohatých, šikovných, lenže oni hýbu svetom, vytvárajú príležitosti. My ostatní v pondelok ráno ideme do práce. Často pracujeme pre druhých na ich snoch a naše si dávame nabok niekam do zásuvky. OK, sem-tam si odbehneme na dovolenku, kúpime si niečo pre seba, lenže na tie “veľké” veci si zoberieme úver. Verím, že existuje viac možností, aby sme dosiahli svoje sny. Verím, že máme svoje sny, dôvody, pre ktoré zajtra ráno vstaneme.

Vízie, sny, ciele

Jednoducho musí to byť veľké, skutočne bláznivé a až tak bláznivé,že 
nikto z okolia tomu neuverí. Pri jednom z rozhovorov mi chlapík hovorí:
„Miško, ty? Ha ha ha.” Ja neviem, či ja, ale idem sa o to pokúsiť. 
Nezabudnime, my si kladieme obmedzenia, vzorce, vieru, povolenia.
Prečo veľké? Prečo nie? Vízie, sny, ciele prinesú nás na miesta, 
o ktorých sme ani len netušili. Tak trochu viac zmenia nás a podľa
všetkého aj naše životy. Prosím, snívajme, nielen v noci, ale aj 
cez deň a spravme pre naše sny viac, ako podať “tiket.”

Pracovať bezplatne

Uf, najťažšia rada, ktorú som dostal. V dnešnej uponáhľanej dobe,
keď je nutné platiť účty mám pracovať bezplatne? Tak to teda nie. 
Pred časom som sa prichytil pri telefonáte:
„Ahoj, počuj, ak s niečím bude treba pomôcť, spravím čokoľvek.“
Akonáhle vidím príležitosť, chcem byť v tom. Áno, mám podmienky,
musím cítiť, že tak teda tu to pôjde. Ak nie, tak si žiadnu formu 
spolupráce nepripúšťam do hlavy. Jednoducho, chcem sa posunúť 
vždy ďalej. Ja som si našiel pár hodín do týždňa, aby som sa 
venoval projektom, ktoré zatiaľ negenerujú zisk, ale dávajú mi
skúsenosti, poznatky, nových ľudí a mnoho iných.

Vždy podaj ruku

Vlastne, mal som neskutočný pocit, že som tomu chlapíkovi mal podať
ruku, o pol roka som s ním sedel na káve. Tak trochu s ním na niečom
makám. Mám z neho dobrý pocit, myslím, že sa od neho môžem veľmi veľa 
priučiť. Podávajme ruku každému.

Choď medzi ľudí

Predal som byt, šlo to úplne jednoducho, rýchlo. Lenže, chcelo to
dva a pol roka práce. Vlastne, nebola to práca tak úplne. Mnohí sa
mi smiali, že čo ja mám s tým spoločné a nikdy ma to nebavilo, čo 
tak zrazu. Byť v spoločnosti, vytvárať si rešpekt, úctu, dôveru, to 
všetko chce schôdzky typu: zúčastnil som sa, dlho byť ticho, sem-tam
niečo povedať a keď príde naša chvíľa, tak to rozbaliť. Zabudol som, 
medzitým všetkým odviesť tam vonku veľa práce a aj navyše. Je dôležité
byť medzi ľuďmi, len pozor, pri ktorých.

Byť v otáčkach

Mám problém s flákaním, som z toho nešťastný. Čas si neviem zadeliť 
a väčšinou prespím celý deň v posteli, na zemi, v kancelárií, v aute,
v lese. Nie je žiadnym tajomstvom, že my ľudia potrebujeme tvoriť,
aby sme rástli. Je jasné, že sem-tam je dobré vypustiť paru, ubrať 
plyn, vyhodiť rýchlosť. Pozor, nie je to len o ťažkej práci. Neverme
všetkému a hlavne tvrdá práca nie je jediný kľuč k úspechu. Veď 
schválne, spýtajme sa tých, ktorí robili tvrdo celý život, či naozaj
všetci aj uspeli.

Skúšať, tvoriť, neprestávať

Pozeral som prednášku, ako istý pán v rokoch radil publiku. Na každú ich 
otázku odpovedal: „Len to sprav.” Tu by som doplnil, nezabudnime sa pri 
tom odfotiť, či natočiť. O niekoľko rokov budeme mať cenný materiál, ako
sme začínali, pokračovali, ale aj uspeli. Ozaj a pred tým, ako to budeme
všetko chcieť zahodiť do koša, dajme tomu ešte jeden pokus.

Byť videný

O sociálnych sieťach som písal miliónkrát. Sú obrovská príležitosť ako 
zviditeľniť seba, svoju prácu, záľuby, projekty. Nie sú len o páči sa mi
to, srdiečkach a zdieľaniach, či koľko ľudí sleduje moje videá, či číta 
moje články. Pre mňa sú skôr akýmsi miestom, aj vďaka ktorému pravidelne
tvorím, učím sa v priamom prenose, zbieram vedomosti, skúsenosti a sem-tam
od niekoho aj dostanem srdiečko. Pozor, sociálne siete nie sú všetko, sú
len jedna z možností. Spoločenské udalosti, koníčky, organizácie, skupiny,
možnosti sú neobmedzené, len neseďme doma.

Vzdelávanie, mentoring, ale aj učenie druhých

Byť špongia, nasávať všetko, čo príde a neskôr si nájdeme niečo, čo sa
nám zápači. Nájdime si mentora, učiteľa, kohokoľvek a učme  sa od nich.
Sem-tam budeme musieť dať nabok rodinu, seba, koníčky, ale aj prácu. 
Nezabudnime učiť druhých, tak sa naučíme ešte lepšie.

Zabávať sa

 Pozor, nie flákať, ale trochu odľahčiť situáciu. Mať radosť z toho,
 čo robíme tvoríme, skúšame.

Partner

Nechcem mať doma navarené, upratané, ožehlené, to zvládnem sám. Chcem mať
pri sebe niekoho, kto ma chytí za ruku a podporí bez fŕľania, podmienok.
Niekoho, kto pochopí, že dovolenka nie je to najvhodnejšie slovíčko v mojom 
slovníku. Večere sa nechodia do kina, ale venujú sa vedľajším projektom, 
či štúdiu. Stanovme si, čo chceme od našich partnerov a povedzme im to.

Sem-tam sa niečo pokašle

Systém, sused, advokát, asistentka, vyššia moc, ale aj my robíme chyby.
Lenže, ak niekto spraví chybu, tak to nie je na vyhodenie, ale je to 
zaplatené školné. Opravme svoje chyby.

Dajme späť

Urýchli to proces, cestu, situáciu. Dajme späť komunite, rodine, 
frajerke, firme, ľuďom okolo, klientom, kolegom. Možno len tak, 
pre potešenie. Vieš ako sa hovorí, všetko sa desaťnásobne vráti spať.

Zahoďme všetko za hlavu na chvíľu, rok, dva alebo aj nastálo. Ak nás niečo nerobí šťastnými, tak to pošlime kade ľahšie, bez emócií, zľahka. Jednoducho, iba presunieme pozornosť inam. Majme radi ľudí, lebo keď raz dostaneme defekt, tak nech nám s výmenou niekto pomôže.

Vytvoriť si štýl zoberie nejaký čas. Nájsť v čom sme dobrí a robiť to taktiež. Pred tým budeme musieť spraviť všetko, čo treba. Zaplatíme cenu dopredu, mnohokrát sa potkneme, spadneme do blata, prídu dažde, búrky, ale aj pekné horúce obdobia. Preto je dôležité snívanie, mať vízie, ciele. Prevedú nás cez rôzne obdobia.

Svet potrebuje lídrov, ktorí robia, neboja sa prejsť blatom, bolesti. Prosím, začnime s tým, čo máme a stavme na dlhodobosť. Nezabudnime, že máme pokračovať, vytrvať a nájsť cestu, ako dosiahnuť presne to naše.

P.S: Negatívne myslenie nás môže priniesť aj do zadku, pozitívne nás odtiaľ nevyvezie, iba tam bude krajšie voňať.

Začínam vnímať

7. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dokážeme o mnoho viac, ako si myslíme. Že vraj, ak sme unavení, tak ešte máme štyridsať percent energie v zálohe. Rastieme, zlepšujeme sa, rozvíjame sa, keď tvoríme. Nič nerobením sa oslabujeme. Ak chcem byť dobrý v tom, čo chcem, potrebujem písať, točiť, fotiť, predávať, hovoriť a mnoho ďalšieho. Nech robím čokoľvek, vždy som niekým kritizovaný. Na jednej strane to posúva. Na opačnej strane sa mnohí práve preto ani len neodvážia postaviť na štartovaciu čiaru.

Rád sa učím od veľkých ľudí, tých, čo už niečo dokázali. Aj od tých, ktorí majú vízie a idú za nimi. Tí ostatní, ktorí len kecajú a hľadajú, ako by to nešlo alebo hrajú číselné lotérie. Lebo keď sa podarí trafiť jackpot, tak začnú, s tými čas netrávim. Ubližoval by som im. (Netvrdím, že vyhrať jackpot je nemožné.) Skutočne veľkí ľudia podporujú, posúvajú, nakopávajú, inšpirujú a nabádajú k snívaniu, k odvahe urobiť prvý krok a v neposlednom rade vytrvať. Sú plní energie, nápadov, inšpirácie a hlavne chcú od života viac. Uvedomme si, že sa môžeme obklopiť kým chceme. Lenže sú ľudia, ktorí nás ťahajú hore a tí druhí. Ak sme spokojní s tým, čo máme, tak nerobme nič.

Často píšem o začiatkoch, pretože mám pocit, že začíname každé ráno. Mám okolo seba ľudí, ktorí začínajú, ale aj takých, čo sa v tejto chvíli vzdávajú. Rozumiem tomu, že niekedy nás okolnosti prinútia kapitulovať, ale aj začať úplne odznova. Dôležité je si uvedomiť, že okolnosti, vyššia moc alebo nesprávne rozhodnutie nás môžu dostať z hry za veľmi krátky čas. Lenže tak isto nás vedia priniesť na najlepšiu cestu pre nás. Začínam každým novým pracovným stretnutím. Súkromných mnoho nemám, aj preto, že som si uvedomil, že priateľstvá, ktoré vzniknú z pracovných partnerstiev sú omnoho viac trvácnejšie. Končím každým zlyhaním, odmietnutím, zatvorením dverí. Pravdu povediac, mnohí sa vrátia neskôr sami, iným pomôžem. Začiatky a konce hrajú obrovskú rolu v našich životoch.

Zmieril som sa s tým, že ani moji najbližší ľudia mi neveria. Podľa všetkého pri najbližších prekážkach o nich prídem. Na druhej strane, otvárajú priestor pre druhých ľudí. Nehnevám sa na nich, že mi neveria alebo idú (alebo ja idem) odlišným smerom. Dlho som sa nechcel zmieriť s tým, že mnoho ľudí nebude okolo mňa. Tak isto som sa dlho musel zmieriť s tým, že to, čo vytváram, o to môžem lusknutím prsta prísť. A ak by som o to prišiel, budem musieť vytvoriť nové projekty, možno aj na iných miestach. Strach je obrovský motivátor, ale aj ničiteľ.

Zmysel života je vybudovať, vytvoriť, zabaviť sa (nepíšem o dvojtýždňovom flákaní v Chorvátsku pri mori). Čokoľvek, čo dostaneme po ceste, je bonus. Tajomstvo budovania, či ide o manželstvo, vzťahy, rodinu, podniky, obchody, je nikdy neprestať budovať. Možno sa to píše ľahšie, ako pod tlakom emócií, či životných okolností robí. Ak dostaneme silu a necháme sa uniesť, veľmi rýchlo sa môžeme dostať do končín ega. Ak o ňu prídeme, môžeme skončiť na najhlbších miestach sveta. Preto nezabúdajme, kto sme, odkiaľ sme a kam ideme.

V mojich článkoch vyzývam seba a možno tak trochu aj okolie, aby sme nabrali odvahu. Urobiť prvý krok je vždy ťažké. Rozhodnúť sa pokračovať, keď po rokoch práce situácia nie je ružová, chce kopu odvahy a trochu bláznovstva. Lenže okolnosti, nesprávne rozhodnutia, sa dejú a často sa dejú pre nás, nie proti nám. Aj keď niektoré skúsenosti najskôr pekelne bolia, až časom, skúsenosťami zistíme, že sme na tom lepšie, ako sa na prvý pohľad zdalo.

V mojich začiatkoch som na víťazstvá ani len nepomyslel. Už vôbec som sa neodvážil snívať o lepšom živote. Možno až dnes začínam vnímať, ako nejde o víťazstvá, mať lepšie auto ako sused, väčší dom ako kolega, krajšiu ženu ako strýko, zarábať viac peňazí ako starý pán podnikateľ. To, čo vzniká tam vonku je obrovská príležitosť, ktorej zmyslom nie je zbierať srdiečka, hviezdičky, sledovateľov, ale nájsť, spoznať, vybudovať seba. Samozrejme, prinajmenšom pokúsiť sa dosiahnuť niečo, čo nás bude robiť skutočne šťastným pred sebou samým.

Prekážky

24. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti. Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Dážď

17. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Pri písaní článkov otváram témy, ktoré si tam vonku na prvý pohľad až tak neuvedomujem. Zvyčajne sme na káve niekde s kolegami, na porade s tímom, či len tak uletím myšlienkami. Večer na wecku, v kancelárií alebo pri jedení mi docvakne, že čo sme to riešili, resp., aké nové vedierko sme zas otvorili. Najčastejšie témy, ktoré donekonečna preberáme sú strach, odvaha, limity, motivácia, dlhodobosť, zašpiniť sa, dať na bok na chvíľu konzumný život, dbať na prístup, mať ťah na bránku a o nich píšem aj články.

Únava je cítiť naokolo o čosi viac, ako pred piatimi rokmi, tlak tak isto a aj reklamy na nové autá, bývanie, dovolenku, lieky sú o čosi častejšie. Podvedomé navádzanie na kúpu, míňanie prostriedkov. Príjemná hudba, farby, vôňa, lenže za tým sú aj zbytočné výdavky, trvalé príkazy, agresívne správanie na sociálnych sieťach, vyhrážky advokátom, súdom. Popritom predstierame, že sme úspešní. Veľmi málo z nás sa nebojí zašpiniť od práce a ukázať, že začíname, pokračujeme, pokúšame sa. Ešte k tomu všetko včera. Správame sa, ako keby život mal zajtra skončiť. Dlhodobosť je niečo, čo poznajú svetlé výnimky alebo zostatok starších generácií z minulosti.

Možno len všetko dramatizujem, a to čo je tam vonku nám má naozaj slúžiť ako zlepšovák bežného dňa. Kto vie, vlastne aj naši predkovia sa sťažovali na zlepšováky ich doby a zatiaľ sme nejako tu, žijeme. Či sme odmietači alebo máme otvorenú myseľ, iba skracujeme alebo predlžujeme čas prijímania nových informácií, postupov, technológií, oblastí. Jednoducho napísané, možno neviem ovplyvniť, či prší, ale viem ovplyvniť, či zmoknem.

Mnoho z nás dnes chce ovplyvňovať to, že prší. Píšem obrazne. Mám akýsi pocit, keď sa bavím na tému, čo chceme od života, tak mnohí máme sny, plány, ciele a dosť často začínajú, ak by som vyhral v lotérií, spravím toto alebo tamto. Áno, stať sa to môže, poznám dvoch ľudí, ktorí vyhrali, lenže berme to ako bonus, ak vyhráme. Alebo, ak by som našiel niekoho, s kým do toho môžem ísť. Taktiež to berme ako bonus.

Vždy začnime s tým, čo máme a tam, kde sme. Pokračujme, opravme, skúsme, pokúsme sa, len prosím nepremýšľajme nad tým, ako to spraviť. Buďme úctiví, rešpektujme, podporme, ak bude treba, spravme krok navyše a nezabudnime sem-tam aj na zábavu. Máme možnosť si vybrať lepší život, tak isto sa môžeme oň pokúsiť.

Článok je písaný všeobecne, nakoľko za posledné obdobie som mal niekoľko desiatok schôdzok, na ktorých sme sa bavili o mnohých súvislostiach, ktoré sú uvedené vyššie. Nevystupuje v ňom žiadna osoba. Prosím, začnime s tým, čo máme. Stavme na dlhodobosť, podporme alebo aspoň nezavadzajme.

O limitoch

10. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa v tichosti o ľuďoch, ktorí píšu, tvoria, budujú, vymýšľajú, že sa nechcú stotožniť so svetom, ktorý je okolo nich. Že vraj hľadajú miesta, kde by mohlo byť lepšie. Premýšľajú mimo svojho naučeného sveta, prekonávajú prekážky, limity, riešia problémy alebo len zabávajú všetkých nás naokolo.

Na pracovnej schôdzke sme mali generačný rozhovor s kolegovcami o vnímaní sveta. Skúsenejšie generácie sú presvedčené, že dnes sa všetko komplikuje a tí menej skúsení nemusia už ani prst zodvihnúť z dotykovej klávesnice na mobilnom telefóne. Som úprimný fanúšik a obdivovateľ skúsenejších generácií. Majú obrovsky batoh skúseností, vedomostí a popritom akosi pozabudli obrátiť list. My menej skúsenejší zas vidíme nové príležitosti, možnosti, ale potrebujeme skúsenosti, ktoré majú skúsenejšie generácie. Samozrejme, že nasledovalo vysvetľovanie, ako nevedia používať to alebo tamto, na čo im to je, aj tak to zbytočne komplikuje život a ešte kto má všetko sledovať.

Svoju pomalosť, odmietavosť, obhajovali ako opatrnosť. Riskovanie, vstup do nepoznaného im taktiež moc nevoňalo. Som presvedčený, že ak sa nič nezmení, tak o dvadsať rokov tu budeme mať penzistov, ktorí nebudú vôbec rozumieť svetu. Jeseň života im utečie medzi prstami, nebudú mať chuť si ju vychutnávať. Budú sa cítiť úplne stratení, nahnevaní na systém, svoje deti, vnúčatá.

Ako sme pokračovali v rozhovore, tak som si nebol istý, či generačný rozdiel, používanie nových myšlienok, technológií, ciest neberú ako zastieranie akéhosi chýbajúceho životného cieľu, motivácie, lenivosti, pohodlnosti. Na druhej strane, ak ojazdia staré auto, kúpia si nové s nadupanými technológiami. Nezoberú si také isté ako mali. Určité rozdiely budú schované v generačných rozdieloch. Lenže o mnoho viac bude schované na iných miestach.

Zmena, adaptácia v novom prostredí, mať dlhodobé životné ciele, prekonávať samého seba, prejsť za svoje vlastné limity a obmedzenia, byť hlavným podporovateľom seba, aj okolia a mnoho ďalších “maličkostí”. To sa už nebavíme len o generačnom rozdiely, ale o spôsobe výchovy, vnímania informácií, vplyvu spoločnosti, v ktorej sa nachádzame, spôsobu života, akým žijeme, pracujeme, pristupujeme, či ako so sebou zaobchádzame, aké rozhovory vedieme. Nepatrné maličkosti môžu znamenať obrovské životné rozdiely.

Dnes je o mnoho jednoduchšie vyhrať, vzdelávať sa, mať super telo, ako hocikedy predtým. Na druhej strane, o nič ťažšie nie je vzdať sa a žiť rolu vlastnej obete. Preto je nutná medzigeneračná spolupráca, vzájomné rešpektovanie, vymieňanie informácií, skúseností. Neobmedzujme jeden druhého, práve naopak, uhnime z cesty, ak treba, no buďme vždy pripravení podať pomocnú ruku, posunúť vedomosť, či postrčiť pri zaseknutí.

To, čo nás posúva dopredu, nás často aj drží v úzadí. Ak vidíme jedno, druhé nám uniká. Naše myslenie je limitované, obmedzované, pokiaľ na ňom pravidelne nepracujeme. Odvaha prelomiť vlastné či spoločenské obmedzenia začína pádom späť, ale následne nás vykatapultuje vyššie, ako si myslíme. Teda pokiaľ nerobíme naše kroky na úkor druhých.

Dnes tam vonku existuje nespočetné množstvo nástrojov, ciest, návodov, ktoré sú správne a mohli by nás doviesť k úspechom. Lenže každá z nich funguje odlišne. Popritom nezabúdajme, že sme pod vplyvom rôznych životných okolností, ktoré nás obmedzujú v ďalších krokoch.

Generačné rozdiely sú obrovské, tak isto aj spoločenské, sociálne, ale aj pracovné. Mnoho z nich si vytvárame sami. Podsúvame si rôzne polopravdy, oslabujúce príbehy, hľadáme výhovorky, aby sme sa uspokojili, uistili, že môžeme ležať na gauči pred televíziou o hodinu dlhšie, dať si porciu navyše, nevytvorili pracovné inšpiračné video, odfotili s tým, na čom robíme po večeroch popri práci, nemáme odvahu vytŕčať z radu, aby na nás nikto neukazoval prstom, povedali áno susedovi a jeho biznis plánu, vlastne, začali robiť to, čo nás skutočne baví. Popritom použili najnovšie nástroje, znalosti skúsenejších a priniesli náš nový pohľad.

Tlačí v topánke

3. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vyhorenie, depresia nás v dnešných dňoch čoraz viac ohrozujú. Už aj psychológovia bijú na poplach, zverejňujú svoje pozorovania a štúdie v bežných médiách. Na sociálnych sieťach dnes môžeme nájsť príspevky o tom, ako ľudia nedokážu zniesť tlak dnešnej doby, jej nástrah a ukončujú svoje pôsobenie medzi nami. Často ľudí v našom okolí trápia rôzne okolnosti, s ktorými si nevedia pomôcť, skrývajú ich za širokým úsmevom. Je takmer nemožné rozoznať akúkoľvek známku sklamania, depresie, vyhorenia, pokiaľ nemáme vyštudovanú psychológiu alebo nevedieme tím ľudí.

Táto skutočnosť nepriamo, ale aj priamo zasahuje aj do mojej práce. Píšem o nej na mojom blogu, tak isto mám rozsiahle rozhovory s mojimi kolegami, aby sme sa týmto situáciám vyhli. Na jednej strane sú vyvíjané tlaky spoločnosti na výsledky, prístup, vysoké pracovné tempo, na druhej strane tu je rodina, čas pre seba, relax, vzdelávanie. Netuším, či dosiahnuť pomyslený úspech je o akomsi plávaní medzi povinnosťami a osobným životom alebo stavenia všetkého na jednu kartu. Podľa všetkého, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať každému.

Nech robíme čokoľvek, ak nie sme v poriadku, veľmi ťažko sa nám bude vykonávať činnosti, za ktoré sme ohodnocovaní finančne alebo láskou životného partnera, či rodiny. Či sme na začiatku, v strede, na konci, vždy rozkrúcame pomyselné koleso energie, lásky, vzťahov, povinností. Je prirodzené, že sem-tam sa niečo pokašle, ale to je súčasť procesu, rastu, života. Takisto prídu časy, keď sa nám nebude chcieť. Možno si myslíme/budeme myslieť, že všetko robíme najlepšie, ako vieme. Lenže, ak nás čokoľvek tlačí v topánke, bude náročné zatancovať na koncoročnom plese v opere valčík na jednotku.

Vedomosti, ktoré vieme, nás priniesli na miesto, kde sa presne teraz nachádzame. Tak isto mohlo okolo nás mnoho informácií len tak preletieť, buď sme si ich nedokázali všimnúť, spracovať alebo sme ich len tak ignorovali. Ak sme spokojní, je to fajn, ale ak nie, budeme musieť spraviť niečo, aby sme nezostali na tom istom mieste. Aj zostať je riešenie, len či je to naozaj riešenie pre našu lepšiu budúcnosť.

Ak sme našli to, čo nás napĺňa, jednoducho nebude deň pokiaľ na to nepomyslíme. Aj na pláži na dovolenke sa prichytíme, že myslíme na to, pred čím sme si prišli oddýchnuť. Tlak vyhorenia, vybuchnutia, depresie, riskovania je a bude ešte väčší. Preto mnoho majiteľov firiem, vysoko postavených pracovníkov, profesorov pravidelne športuje, začína presadzovať zdravší životný štýl. Skoršie vstávanie, samovzdelávanie, tvorivé koníčky. Tento trend sa pomaly, ale isto dostáva aj do nižších pracovných pozícií. Začíname si uvedomovať, že hmotné veci sú naozaj dôležité. Na strane druhej, nechceme ich za každú cenu.

Budeme postavení pred otázky, či pokračovať, urobiť kroky navyše, aj keď sa zdá, že všetko naokolo končí, ale aj otočiť stranu v knihe. Jednoducho, niekedy stačí nová iskra, krok navyše, prečítanie knihy, potknúť sa na chodníku, či vynadanie nestranného človeka alebo spraviť rázny koniec bez vysvetľovaní.

Prosím, berme na vedomie, že tam vonku je mnoho ľudí, ktorí zažívajú rôzne situácie, okolnosti a nemusia byť najľahšie. Pred tým, ako si z nich budeme srtrielať, ponižovať, pomyslime si, aké by to bolo pre nás, ak by sme boli na ich mieste. Vlastne, to sa môže skutočne aj stať, ak raz opustíme bezpečný prístav, moria a oceány nás môžu priniesť do rôznych nepoznaných končín sveta.

Prosím, podporme jeden druhého. Hnevom, vyhrážaním, ubližovaním nevyriešime nič. Nikdy nevieme, že kto z nás je budúca hviezda a neskôr nám našu pomoc vráti, trebárs miliónovou poukážkou.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter