Cesta Poznania | Michal Boťanský

Naopak

5. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

Úsilie

29. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V pondelok skoro ráno som šiel na pravidelný beh, po ceste som stretával ľudí, ktorí išli do práce. V duchu som si hovoril, aké je parádne, že takto skoro chodia do práce. Vlastne, obetujú vlastné ranné pohodlie, teda svoj čas, zodpovedne každé ráno sa hlásia v práci. Moju pozornosť som nastavil, aby si všímala a chválila to, čo si dokáže všimnúť, aj keď hneď nevidím všetko, čo je za tým. Po chvíli mi došlo, že tu ide viac o mňa, ako o nich.

Všímam si ľudí okolo mňa, ich prácu, usilovnosť, odvahu, bojovnosť, ťah na bránu, snahu dosiahnuť niečo. Na strane druhej, seba ignorujem, hovorím si, ako som sa mal lepšie snažiť, som na seba prísny, samozrejme, vôbec sa nepobúcham po ramene, ako dobre som to vymyslel, či urobil. Mám zo seba pocit, že ak spravím čokoľvek parádne, ako keby to nebolo mojim pričinením, ale skôr niekoho druhého. Lenže, keď niečo pokašlem, tak výčitky jednoznačne smerujú mne.

Pravdou je, že niekedy sa prichytím, že mi záleží na názoroch ľudí, aby som sa páčil. Aj preto som na seba prísny. Chcem, aby moja snaha, prístup, ale aj výsledky boli čo najlepšie. Do istej miery je to obrovská škola, lenže tá istá škola ma aj obmedzuje, lebo chcem, aby ma mali radi, a tak trochu zabúdam byť sám sebou.

Som aj za sebca. Chcem byť najlepší, mať najlepšie výsledky, prácu, postavenie, život. Je to mojou súčasťou, možno je to moja namyslenosť, ego alebo aj chuť niečo vybudovať. Otvárajú sa mi týmto dvere k novým príležitostiam. Lenže, tak isto mnoho iných dverí sa predo mnou zatvára. Spoznávam druhých ľudí, ale strácam prvých.

Rád podporujem druhých ľudí, povzbudzujem, zatlieskam, nikdy neviem, ako môže pár úprimných slov toho druhého naštartovať k lepším výkonom. Tak isto sa snažím nájsť správny vzorec na podporu seba. Ide mi o vytvorenie akéhosi prostredia, kde budem vedieť porozumieť situáciám, v ktorých sa mám zlepšiť, zároveň podporiť, aby som skúsil ešte raz, bol odvážnejší a trebárs podstúpil riziko novej príležitosti.

Podľa všetkého je dobré niekedy povoliť, inokedy pritiahnuť život, jeho okolnosti, snahu, seba. Každý je v niečom dobrý. Chyby, neúspešné pokusy sú podľa všetkého súčasťou. Tie by nemali byť v žiadnom prípade nijakým našim vnútorným obmedzením. Práve naopak, mali by sa stať akýmsi kontrolným bodom. Kde sa buchneme po ramene a budeme pokračovať ďalej alebo pôjdeme iným smerovaním.

Povedať si, ako sa veci v skutočnosti majú, mať jasný cieľ a aspoň sa pokúsiť vykročiť napriek okolnostiam, pocitom vpred, by mohol byť jeden zo spúšťacích vzorcov aj životného úspechu. Ešte mnoho dní sa budem musieť pritlačiť k vyšším výkonom, či isť na čas na druhú koľaj, aby som sa uspokojil, že aspoň som sa pokúsil. Ak budem na seba príliš tvrdý, viem že príde deň, keď nebudem môcť isť ďalej. Nech budem seba akokoľvek podporovať, príde čas, keď môj hlas nebude stačiť. Možno práve preto podporuje a vyzývam druhých k činom, aby jedného dňa niekto spravil to isté pre mňa.

O začiatkoch.

22. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Námet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Ľahšie ako si myslíme?

15. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia. Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života. Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Byť pripravený.

24. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Jedna maličkosť.

17. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Články, ktoré píšem sú ovplyvňované obdobiami, ľuďmi, ale aj vedomosťami, ktoré si všímam v danom čase. Dnešný námet vznikol pri rozhovore, kde som jednoznačne videl v tom druhom odvážneho človeka, ktorý naberá odvahu a pomaličky vykračuje za niečím. Lenže, ešte tam chýba mnoho skladačiek, presvedčenie a samozrejme odvaha.

„Tam vonku sú ľudia, ktorí potrebujú tvoje páči sa mi to a tri slová v komentári ako soľ. Toto si uvedomíš, až keď začneš tvoriť.”

Je to už nejaký ten piatok od zverejnenia môjho prvého článku na blogu. Po prvom článku prišli mnohé gratulácie z okolia k spusteniu. Začiatky boli preflákané, až prišiel deň, keď som si povedal, že písanie budem brať vážne. Dnes moje okolie vie, že píšem každú stredu. Tvorba článkov ma priniesla na nové miesta, ale aj k novým situáciám. Mnoho ľudí mi píše správy, že články sú o nich, ďalší kliknú na možnosť páči sa mi to bez toho, aby si ich prečítali. Nájdu sa aj takí, ktorí ignorujú a raz za čas napíše niekto inšpiračnú správu, aby som prestal s písaním. Zväčša takéto podpásovky dostávam od ľudí, ktorí netvoria v žiadnej oblasti. Prvú “inšpiračnú” správu som veľmi ťažko predýchaval. Samozrejme, časom prišla druhá, tretia, vlastne, bolo ich viac. Nie je prijemné čítať takéto návrhy. K tomu v múdrych knihách sa píše, že vraj negatívna spätná väzba má silu rovnajúcu sa úderom do tváre. Z čoho ma ide roztrhať, že mnoho z nás vďaka takýmto ľuďom nezačne kráčať k svojim bláznivým snom, cieľom či víziám a skončíme skôr, ako začneme.

„Prosím, ak nepodporuješ, tak uhni z cesty.”

Neobviňujem tých, ktorí nepodporujú, som naštvaný na tých, ktorí kritizujú. Kritiky je už naokolo všade veľmi veľa. Stráca sa nám podpora, ľudskosť, porozumenie, zvedavosť pod nohami. Ešte sme tak zvláštne nastavení a pýtame si kritiku, lebo nás posúva. Úplne je stratené staré známe: choď von, nechaj si nakopať zadok, potom sa vráť a pozrieme sa, čo si urobil dobre. Všetci vieme, nech čokoľvek začneme, zoberie to kopu času a tréningu. Ten, čo sa snaží vie, že je poleno, my mu to nemusíme pripomínať pri každej príležitosti.

„Ak tvoríš, neprestávaj, vyhrávajú tí, ktorí vydržia najdlhšie.”

Takisto rozumiem, že dnes máme k dispozícií nástroje, vďaka ktorým dostávame všetci možnosti uspieť, resp. prinajmenšom pokúsiť sa uspieť. Tie isté nástroje nám aj dávajú silu zničiť kohokoľvek sen, dokonca aj život za krátky čas. Dnes je bežné šikanovanie na Instagrame, či zhadzovanie na Facebooku. Je úplne jedno, koľko máme rokov, je jedno, či robíme to alebo to, mnohých z nás pred ďalším krokom brzdia rôzne predsudky, strachy, obavy. K tomu, keď sa pustí do nás naše okolie, radšej ani nepomyslíme, že ako deti sme chceli robiť niečo úplné iné, ako dnes. Pekne v tichúčku nevystrkovať z radu, pomaličky sa pretĺcť životom a na dôchodku si začneme užívať. Ak je pre niekoho takáto predstava lákavá, páči sa mu, fajn. Nič ma do toho viac nie je, lenže nezabudnime, že máme aj ďalšie možnosti.

„Stáť na mieste je smrteľné.”

Ak nás niečo poriadne naštvalo alebo sme našli to veľké, nebude nám nič brániť buchnúť po stole a vytvoriť povedzme aj lepší život. Je možné vidieť veci, ktoré ešte neexistujú, takisto je možné vytvoriť hocičo. Limity neexistujú, možno nám ich niekto podsúva, lenže vieme ich obísť.

„Pracujme, no najusilovnejšie na sebe.”

Na začiatok by sme mali pochopiť silu, význam niečoho, čo je za zajtrajškom, za týždňom, ale aj rokom, niečoho, čo nás prenesie do budúcnosti aj keď máme zlý deň. Zoberie to pravdepodobne čokoľvek, v tom prípade si nemôžeme povedať skúsim toto alebo tamto a keď nie, tak idem preč. Život, práca je o snívaní, ak sa neodhodláme snívať, nič sa nestane, ak sa odvážime, nemusí sa stať nič, ale môže sa stať všetko. K snívaniu je potrebných milión maličkostí, sem-tam vyhrnúť rukávy, trpezlivosť a ešte jednu maličkosť.

Odvaha snívať: tam vonku sú ľudia, ktorí uverili, že môžu a tí druhí, ktorí uverili, že nemôžu.

Odvaha začať: Každý z nás nosí vo svojej hlave milión nápadov, niektoré dokonca môžu zmeniť svet, lenže pokiaľ s tým nič nespravíme, nezmeníme ani ten svoj.

Odvaha pokračovať: ročné obdobia sa menia, fúka vietor, prší, ale aj svieti slnko. Je možné, že sa dostaneme do slepej uličky, inokedy sme na diaľnici. Je takmer isté, že sa dostaneme do situácií, keď budeme musieť zatlačiť, inokedy povoliť.

Odvaha podpísať objednávku: Všetci uspejeme, len podľa všetkého rozličným spôsobom, v odlišných oblastiach, v inom období. Nezľaknime sa, keď už budeme na miestach, o ktorých sme snívali a pri podpisovaní poriadne pritlačme.

Odvaha prestať: funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Ak namiesto radosti budeme pociťovať nepríjemné emócie, situácie, radšej sa rozlúčme a skúsme niečo iné (len nie po troch týždňoch).

Veľmi veľakrát si sami ubližujeme, ponižujeme sa, dehonestujeme si vlastnú prácu. Pri tom máme na viac, ako si myslíme. Vlastné presvedčenia, strachy, nedôvera, okolie nám zaťahuje ručnú brzdu už pri pomyslení, že by naše životy mohli byť lepšie. Prosím, uvedomme si, že máme v rukách silu, ktorou za veľmi krátku chvíľu vieme z neznámeho človeka vytvoriť hviezdu, ale tou istou silou vieme kohokoľvek zničiť, ten človek môžeme byť aj my sami.

Skladačka

3. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

27. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

20. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Riskovať, ísť vlastnou cestou alebo staviť na bezpečnosť a robiť všetko tak, aby som nevyvolával pozornosť. Vydať sa nepoznanou cestou bude chcieť poriadny kus odvahy, sebazaprenia, o tej druhej moc neviem.

Pred časom som dostal email od kamoša, v ktorom bola ilustrácia staršieho pána, ako stojí pred vlastným hrobom. Pani, ktorá posielala ľudí dnu, mu nedovolila zobrať so sebou kufor s oblečením a s peniazmi. Pod ilustráciou bol odkaz: „Ži svoj život naplno, aj tak odtiaľto nevyviazneš živý.” Nikto z nás asi nevie povedať, ako dlho bude na tomto svete a je dosť možné, že podľa všetkého máme jeden život. Takže, istým spôsobom je úplné jedno, či stavíme na opatrnosť alebo riziko. Iba, že by nebolo.

Keď sa tvarujú diamanty, tak sa nesmejú, ako brusný kotúč šteklí, ale majú zaťaté zuby a odletujú z nich kusy nepotrebného kameňa.

Je dobré si povedať, čo znamená bezpečný a čo riskantný život, cesta, prístup. Odpoveď je nutné si zodpovedať sám pred sebou. Extrémny paraglajdista má odlišný pohľad na riziko a bezpečnosť ako golfista. Nech je to akokoľvek, všeobecný názor nemá definovať naše kritériá životov, ktoré žijeme. Máme neobmedzené možnosti, môžeme byť kým chceme, zájsť kam chceme, žiť ako chceme. K tomu je takmer isté, že dnes by sme mnoho vecí urobili inak ako včera.

Robenie chýb je súčasť, zlyhanie je nevyhnutné k rastu.

Sme často brzdený tým, čomu veríme, morálnymi zásadami, okolím, nadmerným premýšľaním, strachom, rodičmi, skúsenosťami z minulosti, ale aj samým sebou. Vytvárame si vzorce správania, auto pilotov, vyjazdené chodníčky. Ak k nám príde nová príležitosť s náznakom zmeny, tak si ju nenápadne nevšimneme alebo spravíme zo seba obeť, aby sme ju nemuseli pustiť do našich životov. Niekto síce vraví, že príležitosti sú ako autobusy, ale vždy je lepšie byť na mieste skôr. Ostane viac času na dobré jedlo a aj dezert.

Veľkí ľudia nekritizujú, od malých ľudí nikdy nečakajme veľké slová či skutky.

Niekto nájde to, čo ho baví dnes, iný po zajtra. Jeden vyhrá zajtra a druhý popozajtra. Každý z nás je jedinečný, má svoj časovač, príbeh, okolnosti, dôvod. Existuje milión ciest, možností, ako sa dostať tam, kam chceme, no nie každá bude správna pre nás. Dostaneme sa do mnohých tmavých uličiek odkiaľ nebude na prvý pohľad východ. Prídeme na mnoho križovatiek, kde si vyberieme ďalšie pokračovanie našich príbehov.

Nikto nie je viac, ani menej, možno niekto z nás má väčšie možnosti ako ten druhý.

Vybrať sa vlastnou cestou je to najkrajšie, najvzrušujúcejšie a najnáročnejšie dobrodružstvo. Možno bude potrebných tritisíc pokusov, lenže ten čas prejde tak, či tak, či sa budeme pokúšať alebo nebudeme. Prídu aj náročnejšie dni, mesiace, dokonca celé obdobia. Na začiatku budeme musieť robiť veci, ktoré sú pre nás nové, nebudú sa nám vôbec zdať, že sú správne, budeme sa cítiť nekomfortne, pocítime bolesť a hlavne nebudeme ničomu rozumieť. Bude to podobné ako v prvom partnerskom vzťahu, nie každému sa podarí šťastne dokorčuľovať až do konca.

Víťazstvá sa rodia v hlave, prístup vtedy, keď sa na nás nik nepozerá.

Nie vždy môžeme skočiť do neznáma naplno, ak to nie je možné, tak aspoň po večeroch. Možno to zoberie niekoľko rokov života. Môžeme sa pozerať na všetko, čo robíme ako investíciu, zbieranie skúseností, poznatkov. Nezabudnime na staré dobré, koľko do koreňov, toľko do koruny. Niekedy budeme musieť uvoľniť, inokedy pritiahnuť, skoro ako keď chytáme ryby. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nás podporia. K tomu je úplné jedno, čo sa stalo včera, dnes skúsme ešte raz, no trochu lepšie. Možno existuje vyššia sila, ktorá sa na nás pozerá a je celkom fajn ukázať, že to, čo chceme, myslíme vážne. Prekonajme seba, bolesť, ľútosť, lenivosť, namyslenosť, vyberme si cestu, ktorá nám vyhovuje, no nezabudnime hľadať to, čo je možné. Nájdime v sebe odvahu začať, ale aj pokračovať a oddajme sa tomu, za čím ideme.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

13. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Hovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok. /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Search

Type your search keyword, and press enter