Cesta Poznania

Dva roky prace, či už tri?

6. marec 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som napísal môj prvý článok. O rok neskôr som začal pravidelne používať sociálne siete na prácu, dokumentovanie, mapovanie toho, čím prechádzam. O ďalší rok na to som k tomu pripojil pravidelne každú stredu písanie článkov na mojom blogu.

Pamätám si to ako dnes, mal som prvé stretnutie s chlapíkom v Leviciach, sedeli sme na terase známeho hotela. Bavili sme sa o biznise, živote, vzťahoch, snoch, cieľoch, bohatstve, zdraví. Akýmsi spôsobom mi vtedy chcel otvoriť dvere do sveta. Vtedy som mu nedokázal rozumieť, veď ruku na srdce, mnohí z nás sa tvárime, že počúvame, ale akosi nerozumieme tým, ktorí sú od nás na dva kroky ďalej.

“Michal, vstúpil si do sveta, kde sa budujú najbláznivejšie vízie, sny, kedy chceš začať ukazovať iným, čím denne prechádzaš?” Odpovedal som, že hneď potom, keď uspejem. Neskutočne sa začal smiať. Potľapkal ma po pleci a povedal: “Nie je nič lepšie ako ukazovať svetu, čím prechádzame, zbierame fanúšikov, učíme sa ako komunikovať so svetom, dostávame sa do tlaku osobnostného rastu, popritom budujeme vlastnú značku a ešte kopa iného, ale o tom inokedy.”

Dnes sa pozerám na toto stretnutie ako prelomové, uvedomujem si aké som mal šťastie, že sme sa stretli. Vtedy som nemal nič, iba akési odhodlanie zmeniť svet. Teraz je všetko inak, vydal som sa cestou, kde nevidím, žiadne stopy, záchytné body, raz je tam zima, inokedy teplo, svieti ostré svetlo, no keď je tma, tak nevidno nič. Mnohým ľuďom z môjho okolia som ukázal, čomu všetkému podstupujem, ukázal som im začiatky, ale aj konce. Dnes už mnohí nie sú súčasťou, verím ale, že sa majú dobre, veď toto nie je o nich ale o mne.

Najťažšie boli pre mňa prvé online kroky, príspevky, články, konfrontácia, gramatika, slovosled, výsmech. Depresia, sebapodceňovanie, niekedy zúfalosť, boli na dennom poriadku. Vtedy ma ten chlapík ale varoval, čím budem prechádzať. Som vďačný každému jednému, ktorý ma podporil, podporuje, ale aj tým, ktorí odišli.

Myslel som si, že robím marketing, učím sa, ako na sociálne siete. Ako veľmi som sa mýlil. Druhýkrát spomeniem pána z Levíc, povedal mi, toto nie je veľmi o marketingu, ani o sociálnych sieťach. Možno sa niečo málo priučím, ale to nemá byť výsledok. Dlhodobosť, pravidelnosť, kopa práce, odhodlanie, prekonávanie samého seba, riešenie problémov a to všetko neustále mať v sebe, aj keď ma bude bolieť hlava alebo budem na pláži s mojou vyvolenou.

Čo mi tieto roky práce priniesli? Jednoznačné zlepšenie komunikácie, intuície, zmena myslenia, kreativita, nakopávanie seba do zadku, vyhodenie drámy zo života, pracovať usilovne aj vtedy, keď sa na mňa nik nepozerá, odísť z miest, kde sa cítim bezpečne, vykašlať sa na to, koľkým ľuďom sa páčim. Poviete si, ako ťa písanie mohlo toto všetko naučiť? Ale napíš článok, príspevok, keď nevieš o čom, keď ťa bolí hlava, keď nemusíš, keď nemáš čas! No ty máš dohodu sám so sebou, ktorú musíš jednoznačne dodržať, lebo vzdať sa je jednoduché, ale čo si poviem o pár rokov? Veď toľkokrát som sa už vzdal.

Pre mňa písanie článkov nekončí ich “zavesením” na blog či inú sieť. Moje články, príspevky, teda všetko, čo tvorím, chcem jednoznačne žiť tam vonku alebo najskôr zažiť a až potom napísať. Častokrát sa stáva, že si zmeníme profilovku, napíšeme motivačný status a ešte častejšie sa tým v našich životoch nič nezmení. Ja vyzývam možno aj teba, aby si vstal a mal lepší život ako si mal pred rokom či tromi. Aby si šiel s kožou na trh a vytvoril presne tú vec, ktorá zmení celý svet, lebo priemerných ľudí je tam vonku už dosť a čo je na tom najhoršie, že mnoho z nás nechce mať lepší život. Preto ťa žiadam, prosím, oslovujem, začni tvoriť práve dnes, zabudnime na to, čo sme zmeškali. Článok, kniha, video, foto, nech je to čokoľvek, neodkladajme to, veď vo vrecku či v kabelke nosíme cele nahrávacie štúdio.

Jeden život.

28. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - vízie - Všetko

Rýchlosť vedieť rozhodnúť sa, zaujať, isť za príležitosťou, plniť si svoje sny, odpojiť sa od ľudí, ktorý nás ťahajú dole. Čo robíš keď ta nikto nevidí? Čo vzdelávanie? Aké je tvoje nastavenie v hlave? Si obeť či víťaz alebo hnusný klamár ktorý klame seba aké to bude všetko dobre? Kamarátiš sa s komunikáciou? Si rýpač alebo dávaš háčiky? Nakopávaš ľudí aby mali lepši život či si predavač ktorý predáva pozíciu vo svojej firme, produkty, alebo lepší život?

Michal ako čítam tvoje články zas som sa v ňom našiel. My ľudia máme tendenciu byt riadny sebci. Voláme len keď niečo chceme. beriem veci, situácie osobne. Vlastne v skutočnosti sme dosť sebecky, ignorantsky, čo je úplné v poriadku istým spôsobom, teda ak by žili v dobe so šablozubými tigrami a za každým rohom by na nás číhala smrť. Dnes je to trochu inak, každý z nás môže uspieť, dokonca nie na úkor druhého.

My Slováci odmietame všetko dobré, nové, nepoznané, bláznivé. Staviame na klamlivé istoty, ktoré si sebe predávame aby sme sa uistili, že robíme správnu vec. Riskovanie je pre nás zakázaná téma, pri tom ak by naši rodičia neriskovali, tak veľká časť nás tu dnes nie je.

Vďaka našim naháňaním za istotou sa z nás vytráca zvedavosť a zdravá chuť riskovať. Chodíme na pohovory, píšeme si životopisy, zaujímame sa o lacné pracovne miesta, zapredávame sa korporáciám, keď nám niekto ponúkne dvojnásobok tak sa ideme zblázniť. Ako si zabúdame na svoju cenu. Jediný víťaz je naše ego. Súdime tých druhých čo sú na opačnej strane, že nemajú to alebo to, pritom sme to my kto sa bojí, o svoje peniaze, dosiahnutú kariéru, chlapa, manželku, auto, spoločenské postavenie. Mame v hlave pochybne vzorce správania ktoré nás obmedzujú žiť vysnívaný život a preto radšej dávame prednosť priemerným veciam, situáciám, ľuďom. Následné sa zobúdzame v 45, 54,62 a už si myslime ako je neskoro. Vždy dostaneme čas na nápravu len čo nezvrátime je čas ktorý prešiel a ľudí, ktorí odišli. K tomu radšej ideme k novému ako opravujeme staré, rýchlo sa zdávame. Ideme na rande, alebo na kávu s kamoškou/ kamošom, ktoré nikam neposunie, oberie o čas, zoberie energiu a okrem chvíľkovej radosti nám nič neprinesie. Slepo veríme ľuďom ktorí majú viac, teda aspoň na prvý pohľad sa nám tak javia. Ešte si berieme od nich rady, ktoré nám často ubližujú ako pomáhajú. Je úplné v poriadku trochu sa báť, byt v neistote, podstúpiť risk, ale uložiť všetky vajíčka do jedného košíka istoty a myslieť si že sa nerozbijú nie je vonkoncom v poriadku.

Radšej utečieme na predlžený víkend do Chorvátska ako si sadneme za počítač a začneme pracovať na tom najdôležitejšom čo mame – našej značke, vytvorenie portfólia po večeroch nám nič nehovorí. Podpora ľudí z nášho okolia ktorý sa snažia tvoriť je pre nás úplne cudzia. Ideme si kúpiť cédečko od známej speváčky, ako dáme kamošovmu biznisu srdiečko na sociálnych sieťach.

Prosím odložme na chvíľku tie parádne veci a začnime tvoriť seba aby naša hodnota stúpla, možno dostaneme novu pracú, príležitosť, podnikanie, životného partnera. Inak sa nám bude vyjednávať keď sme v niečom špičkový. My si určíme cenu, podmienky, Životopisy, pohovory dnes už nie sú v móde. Vytvorme si naše portfólia, značky, ukážme svetu čo vieme. Odpútajme sa od ľudí ktorí nás ťahajú dole, ktorý nám chcú nahovoriť kým sme, rýchlejšie sa rozhodujme, no nebojme sa zobrať si čas na premyslenie, len nie dve storočia. Začnime dávať, svoj čas, pozornosť, lásku všetko sa nám niekoľko násobne vráti, možno nie tým spôsobom ako očakávame, ale vráti.

Naše sebavedomie je často falošné nahovárame aký sme empatický ale keď nemáme kde zaparkovať dvesto metrov od miesta kde máme stretnutie tak zúrime. Jednoducho nájdime si niekoho kto nás potlači, mentálne, duchovne ale aj pracovne. Odíďme od ľudí, ktorí nás ťahajú dole, alebo robia nás priemernými. Milión maličkostí začína v hlave no nezabudnime zo sebou zobrať naše srdce. Naučme sa rozprávať tak ako keby neustále išlo o všetko, buďme pripravený, lebo možno práve teraz prišiel náš čas zažiariť.

Mame tu niečo vybudovať, či je to firma, seba, rodina, koníčky. Choďme von, nechajme si nakopať zadok potom sa vráťme pozrime čo sme spravili dobre a zopakujme to. Možno nikdy nebudeme na prvom mieste ani na druhom, ale vždy čo sa najviac počíta je neoblomná snaha a vystreliť na bránu. Dámy a pani čaká nás krásny život, no žiaľ len pre tých z nás ktorí sa dovolia pustiť toho dobrého života a vstúpiť do nových nepreskúmaných vôd ktoré sú nám ponúkane každý deň.

“Slovenské mamičky”

21. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Za posledné obdobie, čo sa stretávam s ľuďmi, riešime rôzne životné, ale aj biznisové záležitosti. Tlak vonkajších okolností pôsobí na každého z nás. Zvládať ho s úsmevom na tvári pravdepodobne stojí čím ďalej, tým viac úsilia, teda aspoň dovtedy, pokiaľ nebudeme mať úplnú istotu v seba.

Ak ste ma už niekedy videli, tak viete, že nosím vyšperkovaný úsmev od ucha k uchu. Tak isto viete, že sťažovanie a nadávanie nepatrí medzi moje obľúbené aktivity. Jeden z najdôležitejších krokov, ktorý som spravil v minulosti bol, že som vyhodil tieto činnosti z môjho každodenného života. To ale neznamená, že všetko okolo mňa je parádne. Tak isto mám rôzne záležitosti, sem tam ma niekto riadne naštve, pohltí ma depresia, či sa chcem na všetko vykašľať. V čom som úplne slabý, je takzvaný “smalltalk” teda úvodné rozprávanie o počasí, politike, či čo som mal na obed. Jasné, keď chcem, porozprávam sa s čertom, úradníkom, ale aj naštvaným človekom. Veď koniec koncov, ak nastáva akákoľvek situácia v biznise, hádajte, komu volajú?

Na začiatku bolo všetko úplne inak, nevedel som vôbec kecať, bol som úplne vystrašený negativista, keď som mal niečo povedať, tak som ušiel domov alebo na ryby. Zmien nastalo mnoho. Jedna z nich bolo absolvovanie základnej povinnej služby. Vtedy som ju neznášal, dnes na to pozerám ako na jednu najlepšiu skúsenosť v mojom dospievaní. Veď skúste pochodovať s plným žalúdkom hore kopcom so samopalom nad hlavou s plnou poľnou a popritom spievať “slovenské mamičky.”

“Tony Robins” a “Tajomsvo” dve významné náhody, ku ktorým som sa dostal. Zvedavosť ma prinútila kúpiť prvú knihu o komunikácii, neskôr prišli školenia s americkou MLM firmou. Samozrejme koučing, psychológovia a prekonávanie samého seba zo začiatku veľmi sporadicky, veď som sa bál tej bolesti, dnes je to na každodennej báze. Vtiahnutie do sveta realít a neskôr svet financií mi zachránili kožu. To ako som začal na sebe makať, ma neskutočne posunulo ďalej. Nevedel som, že všetko sa deje pre mňa a nebol som žiadna obeť, no tento AHA moment prišiel až teraz niekedy, vlastne prichádza často. Jednoznačne moja najväčšia životná zmena prišla hneď potom, čo som zistil, že aj ja môžem mať lepší život.

Stálo to kopec odriekania všetkých tých fantastických vecí, ktoré sú tam vonku, stráviť nejednu piatkovú noc v kancelárii, niekedy to bola aj nedeľa, stratu mnohých kamošov, či iných dôležitých ľudí. Častokrát moja útecha bola, koľko dám do koreňov, toľko sa mi vráti do koruny. K tomu všetkému sa vraví, nech akokoľvek investujeme do seba, je to najlepšia investícia na svete.

Pre mňa sú dôležité vzťahy, mám rád, keď poznám ľudí, ešte radšej mám, ak ľudia poznajú mňa, najlepšie za dobre odvedenú prácu. Vzájomný rešpekt otvára dvere v oboch smeroch. Ak si sadneme ako ľudia, tak budeme radi spolupracovať, ale ak nie, tak každý pôjdeme vlastným smerom. No predtým ako spoznám teba, najskôr musím spoznať seba, ale aj prísť na to, čo chcem od života. Lebo tie nevyriešené táraniny by nás oboch len oberali o čas.

Nech sme na tom akokoľvek, vždy sú dve možnosti. Predtým ako spustíme a vysypeme náš odpadkový kôš myšlienok kamošom, sa spýtajme, či okrem uľavenia takáto forma rozhovoru niekam niekoho prinesie. Nikoho z nás nezaujíma, koľkokrát si včera zvracal či mal kondičné tréningy z gauču na vecko.

Každý z nás žije svoj diskopríbeh, my ani len netušíme, čo všetko ten druhý prežíva, preto sa vždy snažme podať ruku, keď ju nemôžeme podať, aspoň neubližujme. Skúsme sa prekonať a zistime, čo všetko za tým je. Bojovanie, drámy a vyhorenia už spôsobili mnoho úmrtia zaživa. Dnešná doba nesie so sebou mimoriadne vysoké tempo. Tak si dovoľme byť šťastní, spokojní, nosiť úsmev a podporovať jeden druhého, lebo zajtra už nič nemusí byť tak ako je dnes.

Zas ideš neskoro..

12. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Michal, mal si prísť skôr, kde toľko trčíš, ideš neskoro. Človeče, ide ma roztrhať pri počúvaní takýchto kecov od ľudí, ktorých chcem mať vo svojom biznisovom ale aj súkromnom živote. Áno, verím na znamenia, tak isto verím, že neskoro neexistuje. Väčšinou prichádzam, ak je niečo pokašľané, horí, či niekto je na konci so silami a treba čokoľvek riešiť. Niekedy sa stane, že aj meškám, lebo niečo ma zdržalo. Vlastne, aj auto som sa učil šoférovať v mojich dvadsiatych ôsmych, dnes sa ale necítim byť menejcenný šofér.

Dnes poznáme mnoho slávnych príbehov o úspešných ľuďoch, ako ich odmietal celý svet, ženy, do ktorých boli zamilovaní, vyhodili ich odtiaľ alebo odtiaľ, boli úplne na dne, nemali za čo jesť a takmer každý sa im smial. Cez deň predstierali, že je všetko v poriadku a po večeroch hľadali riešenia. Cítim sa ako keby som písal/zažíval životopis niekoho slávneho. Tu je môj mini príbeh.

Jeden z najväčších projektov, do ktorého som nastúpil, bol už rozbehnutý, prežíval som ťažké životné obdobie, kde som musel reštartovať svoj biznis. Sem tam sa stalo, že som nešiel na obed, lebo nebolo za čo. Ako každý rozbehnutý projekt, aj tento mal ľudí, ktorí na ňom pracovali. Mimoriadne ťažko sa mi naskakovalo. Neveril som vtedy sebe ani tomu, čo bolo treba urobiť. Prvé stretnutia s biznis partnerom vtedy dopadli katastrofálne. Prechádzal som blatom. Nebol som vtedy jasná jednotka, bol som tretí v poradí, najviac podceňovaný chalan. Aj keď som sa snažil pracovať, nešlo takmer nič podľa predstáv, až v jeden deň som nabral odvahu a zavolal som majiteľa ku mne do kancelárie a nakreslil som mu obrázok, vtedy sa pohli ľady. Začal som ešte usilovnejšie pracovať, predal som najviac bytov zo všetkých. Získal som dôveru do ďalších projektov, kde už bola situácia iná. Nastavili sme systém, prišlo milión dohôd ale aj ústupkov, vyhrnul som si rukávy a prišli výsledky. Zvyšok je dnes už história.

Pred časom vstúpil do môjho života človek, tentokrát nejde o biznis. Človek, ktorý má nado mnou neskutočnú moc. Jednoducho povedané, lietam v tom až po uši. Ťahá sa so mnou už pár rokov. Povedal som jej na rovinu všetky tie kecy o citoch, staromódne som jej napísal listy, kúpil kvety. Išiel som s kožou na trh. Zásadným spôsobom ovplyvňuje môj biznisový život, o tom súkromnom napíšem samostatnú kapitolu v knihe. Dodáva mi energiu a pre nejaký záhadný dôvod ju viem aj počúvať, lebo keď povie doprava, tak Michal ide doprava. Možno ešte budem potrebovať podstúpiť mini kozmetické zmeny, aby všetko klapalo tak ako má. Tak nech to dopadne akokoľvek, raz ak budem mať šesťdesiat sedem, nebudem si nadávať, že som jej to mal vtedy povedať, či o ňu zabojovať.

Netuším,čo sa stane, neviem čo bude ďalej, ale to som nevedel ani vtedy, keď som kreslil tomu developerovi obrázok a situácie na projekte, ktorým som po tretíkrát začínal moje biznisové pôsobenie. Pri prezentácii som mal naložené v gatiach, že ma nakope a ukončí spoluprácu. Dnes viem ako je niekedy dobre mať široké lakte, ale zároveň aj ustúpiť. Vlastne nech sa deje čo má, dôležité si je vyriešiť veci so sebou, ten život nás často prekvapí pozitívnejšie ako sme chceli. Ak robíme veci úprimne, tak sa nám to všetko vráti niekoľkonnásobne späť. Nie som vorkoholik, len milujem ten pocit, keď dosahujem víťazstvá a potom si užívam tie jedinečné pocity dobre vykonanej práce a benefity, ktoré prináša.

A čo tá kočka? Je parádna, ona nepokazila nič, možno ja trochu. No, ale nemá zmysel už dnes obviňovať za to, čo bolo predtým. Viete, ako sa hovorí ten, čo nič nerobí, nič nepokazí. Podstúpil som cestu mnohých zmien, veď opýtajte sa tých, čo ma poznali pred siedmimi rokmi, aké to celé bolo. Nech sa rozhodne akokoľvek, verím, že keď bude mať šesťdesiat sedem povie si, “bolo to správne rozhodnutie, s tým Mišom.”

Neverím na neskoro, nech ide o biznis alebo o lásku, už som zmeškal mnoho autobusov, vlakov, lietadiel, možno aj raketoplán. No vždy som sa nejakým spôsobom dostal tam, kam som sa chcel dostať. Všetko, čo je skutočné, si k sebe cestu nájde, aj keď niekedy bude treba rozkopnúť dvere, povedať prišiel som si po teba.

Takže ak si na ceste, kde sa ti všetci smejú, ponižujú, odmietajú, daj tomu všetkému čas, ale zároveň šancu, vyhrň si rukávy, lebo je možné, že zajtra ráno sa budú rozdávať nové karty a ty budeš ten, kto dostane eso, ktorým to celé jednoznačne vyhráš.

Zajtra.

4. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý z nás má svoj názor, odskúšané niečo iné. Radíme si, vymieňame názory, poúčame sa, hľadáme odpovede, chceme sa mať lepšie, teda aspoň to tvrdíme. Poznáš ten pocit, keď si zamilovaný, keď si celý deň si nejedol, alebo potrebuješ ísť veľmi na záchod, svet je úplne iný, však? Inak sa pozeráme na svet, ak máme všetko v poriadku a inak, ak nie. Vždy máme dve možnosti, buď sa staneme lepšími alebo sklamanými.

Nech sme na tom akokoľvek, verme, že mnoho z toho, je dočasné, teda pokiaľ s tým nezačneme niečo robiť. Často stačí menej ako si myslíme. Jedna myšlienka, hodina, stretnutie, jeden krok navyše a sme na tom mieste, o ktorom sme ani len nesnívali. So strácaním toho dobrého je to ako s hračkami, ak si ich nevážime, dostane ich niekto iný.

Hovorí sa o tom, že častokrát sa karty vedia nečakane obrátiť. Lepšie povedané, pamätáš, keď si prosil o pomoc svojich kamošov, oni ťa poslali kade ľahšie? Teraz oni chcú pomoc, peniaze, radu, riešenie, čas od teba. Preto si dajme pozor, koho odmietame, komu sa smejeme, koho podceňujeme.

Neverím na “len tak” pomáhanie. Všetko, čo robím vedome, robím to ako moju investíciu do budúcnosti. Ak ťa púšťam na križovatke, či podržím Ti dvere, robím to preto, lebo to chcem urobiť, možno ty mňa nabudúce pustíš na križovatke, keď sa budem ponáhľať za svojou frajerkou na večeru.

Život je záhadný, skladá sa z milión maličkostí. Našou povinnosťou je ukázať svetu, že sme tu a môže s nami počítať. Ukážme ako sme pripravení isť o level vyššie. Preto sa postavme z gauča, vyhoďme zo seba svoju obeť a začnime byť víťazmi. Najskôr prekonávajme samého seba, až potom všetko ostatné. Len prosím ťa nepovedz: “OKI, zajtra sa na to pozriem.”

O tej jednej hore.

31. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Učíme sa, chodíme na kurzy, obklopujeme sa ľuďmi, ktorí nás uberajú o čas. Stávajú sa z nás profesionálni konzumenti. Najhoršie na tom je, že vieme, ako sa v skutočnosti veci majú, no napriek tomu do toho ideme, zbytočne si ubližujeme. Povieš si, že koľko skúseností si takto získal, ale sú naozaj takéto skúsenosti potrebné do života? Z dnešného článku si neber nič osobne, nič tu nie je písané proti Tebe. Ber to skôr ako ďalší pohľad na život, biznis, príležitosti, lásku, teba.

Nech je to čokoľvek, čo nás poháňa dopredu, je našou povinnosťou za tým ísť. Zabudnime na motivačné kecy, ktoré lajkujeme na sociálnych sieťach, keď sa náhle niečo stane, tak reagujeme ako by sme ich nepoznali. Každý z nás má svoj diskopríbeh, prežíva niečo, o čom nevieme. Preto, keď sa s niekým stretneme, bolo by viac ako super, ak by sa ten človek cítil pri nás lepšie ako pred tým, než prišiel za nami. Tak ako sa cítia druhí pri nás, ovplyvňuje taktiež nás. Ak máš okolo seba lakomcov, negatívcov, pochybovačov, hádaj, čo sa stane z teba. Popremýšľajme, či naozaj musíme ísť na to zbytočné stretko, ktoré nás nikam neprivedie.

Pozri, balením báb či chlapov sa môže naše sebavedomie na krátky čas zdvihnúť, čo tým ale dosiahneme, vybudujeme? Poskytne nám to lepší život? Odpoveď určite poznáš. Sme nastavení tak, aby sme niečo dosiahli, chceme vyliezť na horu nielen pre peniaze, ale preto, aby sme dosiahli niečo konkrétne. Lenže, keď sa nám nepodarí vyliezť na jednu, tak nebudeme skúšať ísť na ďalšiu a ďalšiu. Všetko to stojí čas, energiu aj prostriedky. Takže vylezme najskôr na jednu horu.

Áno, chcem nakopať tvoj zadok a povedať ti, aby si začal dodržiavať svoje slovo, keď povieš že zavoláš, tak zavoláš, keď povieš, že pošleš email, tak pošleš email a na tie nepodstatné kecy sa už raz a navždy vykašli. Či som do teba, alebo ťa žeriem ako kamoša, verím ti, stojím za tebou, si neskutočný človek a tam vnútri za tými všetkými klamstvami, ktoré rozprávaš, keď jeme tie fantastické koláčiky, máš presne to, čo v tebe hľadám. Podporím ťa, sem tam pre teba niečo spravím, vytiahnem ťa z tých hlúpych situácií. Všetko, čo robím pre teba tam vonku, je úprimné. Pôjdem za teba do banky, keď ty nemôžeš, vybavím všetky tie maličkosti, uvarím ti čaj, keď sa necítiš dobre, dám ti aj z môjho koláča, umyjem riad, ale aj tvoje auto. Buďme najlepší, akí vieme byť.

Pozri, som možno blázon, môžeš sa mi smiať, lebo máš lepšie auto, lepšie zázemie, možno aj super školu. Lenže ty vieš, že sú to veci, o ktoré sa často bojíš prísť. Pozri, hneď ako sa dostaneš k niečomu novému, tak nadávaš, odmietaš, kričíš aké to je hlúpe a vyhadzuješ ma domov, či zo svojho života. Neskôr sa uvedomíš, zisťuješ, že to nie je až také zlé ako si sa tváril predtým. Takže, ak máš dobrý život, máš to šťastie, že je vedľa teba niekto, kto vidí v tebe niekoho výnimočného. Sprav všetko preto, aby takýto človek zostal v tvojom živote.

Si blázon, že sa bojíš mať lepší život. Vlastne, ty sa bojíš seba, neveríš si, si plný pochybností, všetko riešiš útekom. To, čo si v dosiahol, dosiahneš ešte niekoľkokrát. Preto choď, stav všetko na toho najbláznivejšieho človeka v tvojom okolí, tľapni si s ním, pripútaj sa, lebo to bude jazda. Veď koniec koncov, robíš to hlavne pre seba. Neboj sa spraviť dva kroky dozadu a jeden dopredu, inokedy dva dopredu a jeden dozadu. Veď niekedy je život salsa, inokedy valčík. Viem, že máš na viac, preto do teba šťuchám, provokujem. Nie som majster sveta, už vôbec ťa nechcem naštvať. Netuším, čo v tvojom živote je správne a čo nie. Čo tuším je, že je super niečo v živote risknúť, teda, keď si netrúfneme, tak si nájdime niekoho, kto to spraví za nás, ale predtým mu dajme všetko. Lebo, čo keď sa to tentokrát podarí?

Daj mi rešpekt, nezhadzuj ma dole, ver mi, nenadávaj na ľudí okolo mňa, veď ty si jeden z nich. To, čo dáš, dostaneš niekoľkonásobne späť. Píšem ti, aby si to vedel, lebo raz môže byť neskoro. Radšej pár dní na mňa nadávaj za úprimnosť ako keby si mal nadávať, že som ti nič nepovedal.

Štastie, projekt a nerv.

24. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

OK začnime takto, v pracovnom živote máme niekoľko možností. Pracovať 8 hodín päťkrát do týždňa alebo 24 hodín sedemkrát do týždňa, teda mať vlastný biznis alebo byť zamestnaný. STOP! Nikam nechoď, netvrdím, že podnikanie je pre každého, ani tvrdiť nebudem, ale tak isto netvrdím, že zamestnanie je pre každého. No mať šťastie a parádny život môžeme mať, nech robíme čokoľvek.

Byť úprimne šťastný, mať parádny život, byť milý, toto sú významné maličkosti, ktoré sú v našich životoch dôležité. Poďme na to pekne odzadu. Čo chcem od svojho života? Čo konkrétne chcem dosiahnuť? Kam sa chcem dostať? Keď to viem, bolo by super sa za tým vydať. Ak to náhodou neviem, je mojou povinnosťou, ísť to hľadať. Takže, ak som šťastný v zamestnaní, budem zamestnaný, ale ak každý pondelok nadávam na prácu a v piatok sa teším na víkend, tak odpoveď je jasná.

Často dostávam otázku, Michal, ale čo mám robiť, aby som bol/a šťastný/á? Nepoznám odpovede na to, čo koho robí šťastným. Čo viem, je, že ignorácia vlastného šťastia je životná tragédia. Pozri, ak si šťastný prácou pre niekoho iného a chceš od života menej, fajn. Nie každý z nás má budovať miliónové impériá. Ten najlepší projekt, na ktorom môžeme pracovať, sme my. Vieš skvelo spievať, písať knihy, tancovať, piecť koláčiky, viesť ľudí, či vieš predávať jedinečné produkty? Nech je to čokoľvek, je našou povinnosťou ukázať svetu, v čom sme dobrí, použiť všetky možné prostriedky, aby sme sa zviditeľnili. Pretože, čo keď práve ty vieš niečo, čo zmení náš svet? Nebuďme sebeckí.

Je niekoľko možností ako nás život neustále skúša. Jednou z nich je, že dostaneme dobrý život a sme sledovaní ako s ním zaobchádzame, alebo dostaneme prekážky a tak isto sme sledovaní ako s nimi zaobchádzame. Častokrát sa bojíme spraviť dva kroky dozadu, ale aj hrať riskantnejšie, aby sme neprišli o to, čo máme. Takto vznikajú klamstvá, nesprávne vzorce správania, neúspechy, falošné vzťahy, robíme to, čo nás nerobí šťastnými. Prebúdzame sa, až keď sa nám niečo stane(teda ak máme šťastie), alebo v šesťdesiatke, keď zisťujeme, ako už je neskoro. Áno zmena bolí, spraviť dva kroky dozadu bolí, no tak isto bolí, keď žijeme fajn život a nežijeme ten skutočný parádny, čo nás naozaj robí šťastnými, čo tam niekde v našom vnútri naozaj bolí.

Najjednoduchšia cesta ako to zmeniť, je budovať niečo naše, teda seba. Už slávny Tomáš Baťa povedal: „Ak chcete vybudovať veľký podnik, vybudujte najprv seba.“ /Zdroj/ Pokojne môžeme aj povedať: “ak chceme vybudovať niečo veľké, vybudujme najskôr seba”. Začnime čím skôr, nevyhovárajme sa, neodkladajme to na zajtra. Dnešný svet nám poskytuje mnoho možností ako na to. Popri tom sa môžeme zabávať a tešiť sa trebárs aj z maličkostí. Nič nám neutečie. Toto všetko nám zoberie čas, bude potrebné dať si záväzok, vyhrnúť si rukávy, obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás podporia.

Dostaneme sa do situácií, v ktorých sme predtým neboli, zažijeme to, čo sme predtým nezažili, budeme sa musieť premôcť, budeme mať nerv na človeka, ktorý nám ukáže iný pohľad, budeme mať nerv na seba. Vzdať to budeme môcť kedykoľvek. Lenže ten pocit, keď premôžeme prekážky, ale aj seba, je na nezaplatenie. To je miesto, kde začína parádny život.

Návodov na šťastný život sa napísalo nespočetne veľa. Nastal čas, dať všetko nabok, vykročiť za tým, čo nás robí úprimne šťastnými. Pozri, naozaj môžeme mať lepší život. Nemusíš mi veriť. Len prosím Ťa vykroč vpred, aj keď je všetko teraz nedokonalé. Pretože nezáleží na tom, čo máme, ale na tom, kam ideme s tým, čo máme.

Sila podania ruky

18. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - vízie - Všetko

Jednoduchosť, jednoduchosť, jednoduchosť. OK, možno som mladý chalan a zatiaľ som nevybudoval miliardové impérium vo svete biznisu, ani dlhoročné manželstvo. Ale či veríte alebo nie, už nejaký čas mi telefonujú ľudia, pýtajú si moje pohľady ako spraviť to alebo to. Dokonca ma sem tam pozvú aj na večeru, kde to celé rozoberáme, bavíme sa trebárs o tipoch a trikoch ako vylepšiť maličkosti. Tak si vravím, že postupom času ich začnem publikovať. Vlastne, už publikujem.

Pozri, nemám rád, keď robíme niečo z vypočítavosti. Som presvedčený, že čokoľvek robíme výlučne v nás prospech, tak sa nám to skôr či neskôr vráti niekoľkonásobne späť. V dnešnej dobe pri všetkých tým vymoženostiach, ktoré máme, môžeme uspieť bez toho, aby sme uspeli na úkor druhého, či sa jedná o lásku, vzťahy, partnerstvá, biznis, školu, koníčky. Takže je super si uvedomiť, že to, čo sa tu dnes dočítate, nemusí okamžite priniesť nič, ale môže zmeniť všetko. Veď v tom je tá záhada života.

Neverím na prvý dojem, lebo častokrát som ho pokašľal, mnoho ľudí z môjho okolia by o tom vedelo hovoriť. Dobrá správa je, že po čase som si týchto ľudí získal na svoju stranu mojím prístupom. Tak isto neverím na návštevy, stretnutia len, keď niečo potrebujem. “Spoznaj, zaujímaj sa o toho druhého a zisti, či si rozumiete. Ak áno, držme si toho človeka vo svojom živote.” Jednoducho povedané, ak sa ktokoľvek dotkne tvojho srdca viac ako tvojho tela, neváhaj ani chvíľku a toho človeka si drž v živote. Je to tvoja povinnosť. “Neboj sa, dokonalé to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude s nikým, ruku na srdce, pred tým ako sa pozrieš na mňa, pozri sa na seba.” Motivačnú časť článku máme za sebou.

Myseľ, hlava, predstavivosť, podvedomie, vedomie – tu vzniká každá jedna tvoja výhra, prehra, sen, cieľ, vízia. Povieš si: “toto už dávno viem”. Dovoľme si takéto maličkosti pripomínať, veď sme ľudia, zabúdame. Takže pred tým ako spravíš prvý krok, jednoducho si daj do hlavy víťaza a nie obeť. Nech sú okolnosti, realita akékoľvek. Len prosím nikdy nepodceňuj človeka, ktorý nemá nič. Áno aj seba, ak si myslíš, že nemáš nič. Vyhoď všetky oslabujúce vzorce správania preč tak, že ich nahradíš.

Keď máme túto časť za sebou, poďme von.

“Ahoj volám sa (Tvoje meno), idem okolo, stretli sme sa na ochutnávke vína, na prezentácii, futbale a povedali sme si, že keď pôjdem okolo, mám sa prísť pozdraviť. “Prvé takéto stretnutia budú trochu trápne, OK, neskutočne trápne. Ten človek, za ktorým ideme, nás môže vyhodiť, lebo nebude mať čas, náladu, chuť. Nikdy neberme nič osobne, častokrát schytáme len reakciu na niečo, čo sa stalo pred nami a my sme už len napomohli tomu, aby to celé prasklo. Takže ak nás po prvýkrát niekto vyhodí, o pár dní to zopakujme znova. Jednoducho, niektoré dvere je potrebné zatlačiť silnejšie. Skutoční kamoši sa takýmto pozdravom neskutočne potešia.

Nech som kdekoľvek, vždy sa pozdravím pri čo najväčším počte ľudí, prehodím pár zdvorilostných fráz. Robím to, pretože mám ľudí rád, cítim sa medzi nimi dobre. Keď ma bolí zub, hlava, vždy sa snažím nájsť v sebe silu, z posledného vrecka vytiahnem priateľský úsmev, príjemné podanie ruky. Ak mám náhodou studené ruky a niekto to zbadá, tak vždy vtipne poznamenám, že síce mam studené ruky, ale teplé srdce. Ponaučenie, vždy pozdrav a podaj ruku.

Mám rád krátke zdvorilostné návštevy u priateľov, ale aj u biznis partnerov, pri ktorých sa bavíme o bežných ľudských záležitostiach. Takéto návštevy sú neskutočne dôležité na spoznanie jeden druhého. Päť, desať či dvadsaťminútový rozhovor, ved čo keď sa ukáže, že sme našli kamoša na celý život, alebo sme niekomu zmenili život? Tu sa často stáva, že dostaneme od toho druhého dôveru vo forme novej spolupráce, alebo ponuku na rodinnú dovolenku. Ak pôjde o peniaze, nedávajme ich na prvé miesto, ale berme ich ako vedľajší produkt spolupráce, lebo vieme, ako peniaze už rozkamarátili mnoho vzťahov.

Odvaha roztočiť kolotoč spolupráce, nadviazať nové priateľstvá, posilniť staré , niečo dať na začiatku, vydržať tlak, počiatočný neúspech, dodržať svoje slovo. Ak poviem, že zavolám, pošlem, vybavím, tak to jednoducho spravím, tu nie je priestor na výhovorky. Či pôjde o rodinnú dovolenku alebo biznis. Ak sa chceme pohybovať vo veľkých vodách života, ľudskosť je na prvom mieste. Často začína pozdravom a podaním ruky. Výhovorky, klamstvá, ignorácia, využívanie, to nie sú naši kamoši, nikam nás neposunú, zbytočne blokujú všetko to parádne, ktoré je okolo nás.

Vášeň, biznis a tri kroky späť

10. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

O vášni som popísal už mnohé články, o biznise taktiež a o koláčikoch zatiaľ jeden. Čím ďalej, tým viac si všímam aká je dôležitá vášeň tam vonku, teda v tom, čo robíme, ale aj žijeme. Nenarážam na pocit typu: ale veď je to jedno, či mám tú prácu rada, alebo: lepšia baba pre mňa už nebude. O tom, ako nás viera ovplyvňuje, som písal tu. Vášeň je neskutočný hnací motor, teda ak máme to šťastie a objavíme ju.

Vášeň k nám prichádza rôznymi spôsobmi, často ju nachádzame nečakane. Môže to trvať deň, týždeň, mesiac, ale aj roky, pokiaľ prídeme na to, čo nás skutočne robí šťastnými. Nachádzame ju nečakane na miestach, ktoré sú mimo nášho pohodlia. Čo je zvláštne, čím ťažšia naša životná situácia je, tým väčšiu šancu máme, že tú skutočnú aj objavíme.

Je obrovský zdroj inšpirácie a prenáša sa na druhých. Schválne, ako si sa naposledy cítil s človekom, na ktorom si videl, že robí to, čo ho baví? Ak robíme to, čo nás napĺňa, cítime sa šťastní, všetko nám ide ľahko. Áno, všetko. Štúdie zistili, že každý z nás potrebuje niečo robiť. Pretože počas pracovných dní využívame svoj čas aj energiu efektívnejšie. Takže len čo ju objavíme, zmení sa náš život na poslanie, budeme sa chcieť neustále zlepšovať, hľadať ďalšie vylepšenia na každom kroku. Ešte aj na dovolenke budeme obkukávať, čím by sme si mohli vylepšiť “to naše”.

Príbehov o tom, ako vďaka vášni mnohí ľudia zmenili svoj život, je niekoľko. Životopisy o týchto ľuďoch si môžeme zakúpiť v miestnych kníhkupectvách, ale ich aj osobne navštíviť a dať si s nimi kávu. Veď ako inak môžeme nájsť vášeň, keď sme s tými istými ľuďmi, na tých istých miestach, máme v sebe tie isté myšlienky a ignorujeme všetko nové, nedávame nikomu a ničomu šancu.

Chodíme do práce na zmeny, podnikáme, študujeme, smejeme sa, súdime sa, podceňujeme sa. Často to hovorí viacej o nás ako o tom druhom. Myslíme si, že keď sa nám darí v jednej oblasti života, nemôže sa v druhej. Utekáme od tých, ktorí nás milujú, od toho, čo milujeme my, lebo niečo. Ukazuje sa, že to utekanie je vlastne nový životný štýl. Utekáme pred sebou. Pamätáme si ako nám celý svet prednedávnom hovoril, aby sme robili to, čo nás baví alebo šli za tým, čo nás ťahá, baví, zaujíma?

Jasné a teraz spúšťame lavínu výhovoriek, ako sa mi toto všetko ľahko píše, ale treba platiť účty, starať sa o deti, upratovať doma, chodiť do práce, venčiť psa. Zabudnime na argumentácie, nevedú k ničomu. Dajme si šancu uspieť, začnime efektívnejšie plánovať svoj deň, nájdime si čas, hodinu či dve denne. Okolo nás máme mnoho pomôcok ako sa vieme dostať do povedomia a vytvoriť to naše. Veď si pripomeňme slávnych a úspešných ľudí ako vravia: „Mobilný telefón, internetové pripojenie a z večera do rána môžeme uspieť.”

Dokonalosť zabíja. To je jedna z najdôležitejších myšlienok a jednoznačne sa patrí ju pripomenúť práve v tomto článku. Pretože, ak sa rozhodneme vydať na cestu, mnoho situácií nebude prebiehať tak, ako chceme. Stretneme sa s chybami, nesprávnymi názormi, pohľadmi, niekedy sa úplne stratíme. Veď aj v múdrych knihách sa píše o tom, že lode sa stavajú na plavbu po mori a nie na to, aby boli bezpečne zakotvené v prístave.

Skutočný víťaz vyhráva sám nad sebou. Takže, ak chceme od ľudí viac, dajme im viac, ak zbytočne váhame, stane sa ups. Život je príležitosť, tajomstvo, záhada, radosť a sem tam aj prekážka. Máme knihy, videá, mentorov, koučov, odborníkov, či múdrych starých rodičov. Našou povinnosťou je využiť všetko, čo máme, aby sme sa dostali tam, kam chceme. Už nehodnoťme, nekonzumujme, rozhodnime sa vykročiť vpred, aj keď možno bude treba spraviť tri kroky dozadu.

Nezaujímať sa o to, čo si myslia druhí ľudia nemusí byť vždy správne. Pretože čo si ľudia o nás myslia, istým spôsobom ovplyvňuje príležitosti, ktoré nám posúvajú.

Dva nula jedna sedmička a bodka

3. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Sexi fotky, fotky so širokým úsmevom, fotky z fitka, fotky z dovoleniek na sociálnych sieťach a zrazu sa pozrieme na svoj profil a pôsobí dokonale. To, či spôsobuje depresiu iným a niekedy aj nám je na teraz nepodstatné. Či chceme alebo nie, rok 2017 sa skončil a s ním aj naše nádeje, víťazstvá, výhry, prehry, zážitky. Dostávame sa do nového roka a s ním prichádzajú nové plány, smelé nádeje, ďalšie životné skúšky.

Rok dva nula jedna sedem bol pre mňa jeden z najťažších rokov vôbec, aký som zažil. Či to bolo tam vonku v biznise alebo tu. Napriek všetkému som natočil niekoľko videí, začal som pravidelne písať články, sociálne siete som začal používať každodenne. Vystúpil som z miest, na ktorých som sa cítil bezpečne, na miesta, kde to nie vždy bolo prijemné. Prišli do môjho života noví ľudia, mnohí sa vrátili, iní stratili. Dostal som sa na miesta, o ktorých som ani len nesníval. Dokázali sme v biznise takmer nemožné. Šancí bolo mnoho, vždy som sa snažil ich premieňať. Dnes by ešte bolo príliš trúfalé povedať, či dobre alebo nie, to ukáže budúcnosť.

Písať o konkrétnych zážitkoch, lekciách, radostiach, ale aj bolestiach za celý rok je mimoriadne náročné. Na strane jednej je potrebné rešpektovať súkromie iných ľudí, ktorí sú súčasťou jednotlivých príbehov. Na strane druhej sa budeme mať spolu na čom zasmiať, keď sa stretneme. Môj blog má slúžiť na akési mapovanie toho, čím prechádzam, ale aj inšpiráciu pre nás všetkých. Môj rok 2017 si takéto mapovanie jednoznačne zaslúži. Na jeho konci som spravil video a teraz k nemu pripájam myšlienky, ktoré som zapisoval v jeho priebehu v mojom oranžovom zápisníku.

• Dôležite je začať. Aj keď s chybami, s nedokonalosťou, smiať sa nám budú tak či tak.
• Pokračovať čo najčastejšie. Možno bude bolieť hlava, nebude za čo tankovať a koniec koncov, možno to bol iba zlý rok.
•Ísť tam, kde to nepoznáme. Naučí nás to odprezentovať sa, predstaviť sa, zoznámiť s novými ľuďmi, príležitosťami.
• Mať vedľa seba partnera, frajerku, manžela. Je super byť milovaný, ide to všetko ľahšie.
• Prestať sa stretávať s ľuďmi, ktorí len kecajú, berú čas, odkláňajú od toho, kam ideme.
• Obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás dostanú na miesta, podporia, ukážu.
• Prekonávať seba samého. Každá maličkosť sa počíta, začnime upratovať posteľ každé ráno
• Dodržať svoje slovo. OK, ak je to nemožné, tak si to povedzme, že to neviem, či nestihnem.
• Snívať vo veľkom. Nech je to akokoľvek otrepané, niečo na tom bude.
• Krok navyše. Na začiatok podržať dvere v obchode cudziemu človeku.
• Byť fanúšikom ľudí, športu, hudby a povedzme o tom, že sme ich fanúšikmi, v dobrom aj v zlom.
• Tancovať je super, vedieť sa vyblázniť na parkete.

• Veriť v niečo – vesmír, boh, vnútorný hlas, mama, ale aj v seba.
• Stlačiť veľký červený gombík. Máme nahrávacie štúdio vo vreckách, v kabelkách, tak to používajme.
• Vytvárať príležitosti. Napísať článok, natočiť video, ísť s kožou na trh, osloviť tú sexi babu za barom.
• Keď Ti nezodvihne telefón, tak choď za ním/ňou.
• Láska k tomu, čo robíme, láska k životu, láska k sebe, láska k druhým.
• Cestovanie, nie ležanie na pláži, ale spoznávanie iných kultúr, ľudí, jedál, príležitostí.
• Podporovať druhých, ak máme takúto príležitosť, je to našou povinnosťou.
• Neubližovať druhým – nikdy nevieme, čo je za ich správaním, postojom.
• Nezaraďujme, ale spoznávajme. Cez telefón, správy, email alebo osobne
• Nebáť sa tvrdej práce. Prináša sladké ovocie, aj keď nie hneď.
• Čítať knihy. Odborné, technické, dobré romány, psychológiu a samozrejme o komunikácií ako hovoriť, keď ide o všetko

Nech bude náš začiatok roka akýkoľvek, zoberme si zápisník a zapíšme si to. O pár rokov to bude zaujímavé čítanie pre nás, ale aj pre ľudí okolo nás. Dnes je naozaj ten správny čas povedať si, čo konkrétne od života chcem, ale byť pripravený na to, že to môže byť celé inak. Je pred nami mnoho nového, nepreskúmaného, nezažitého. No to všetko sa nám objaví až vtedy, keď spravíme ten prvý krok mimo miest, kde sme do teraz boli.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter