Cesta Poznania

Čo ťa drží a čo ťa brzdí

26. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedíme v cukrárni napchávame sa zákuskami. Uvoľnená atmosféra, pohodička, úsmevy ako na parťákov patrí. Lenže ono za každým úsmevom sa niečo skrýva. Teda aspoň u mňa.

Mám dva typy schôdzok. Len tak a také, keď treba niečo povedať. Pri oboch o niečo ide. Pri prvej zisťujem, pozorujem, vnímam. Druhá je o tom istom, len tam niečo aj poviem. Zvyčajne sa stretávam s parťákmi. Mimo nich mňa do cukrárne, kaviarne je náročné dostať.

V živote máme asi všetci obdobia, keď chceme ísť vpred. Sem tam sa nám do cesty pripletú taktiež také, že chceme so všetkým prasknúť. Zatiaľ som nezistil, či vieme fungovať aj inak.

Ešte nemôžem zabudnúť na špekulovanie. Zvyčajne chceme ostať v tom čo robíme, žijeme. Len stým nejako chceme vykrútiť. Istým spôsobom je to prirodzené, je to každého vec.

Zo začiatku to bolo pobláznenie do konkrétnej myšlienky, osoby, možnosti nepotreboval som dôvod, pre ktorý idem do toho. Jednoducho niečo ma pomiatlo, tlapli sme si.

Keď zaľúbenie bolo na ústupe. Tak prišli myšlienky ako to nemá cenu, zmysel. Neskôr prišiel koniec. Takto zanikli vzťahy, pracovné príležitosti, priateľstva, florbal, tenis, rôzne typy vzdelávania a kto vie čo ešte. Samozrejme, každý koniec si viem pred sebou obhájiť. „Nedalo sa, nemalo to viac zmysel, zablúdil som, chalani prestali chodiť, ona bola, veď možno tušíte”.

Boli tu konce, ktoré ma mrzeli. Možno som sa mal viac snažiť, skúsiť inak, ešte raz. Kto vie čo by bolo keby. Žiaden šport, ani život sa nehrá na keby. Je nad slnko jasné, vyhrať, uspieť môžeme iba vtedy keď dáme gól.

Prehry, vzdanie sa patria do našich životov. Zvládať ich je náročné. Spôsobujú straty, bolesť, nie prijemné spomienky, nechuť pokračovať ďalej. Aj pokračovania vedia byť náročné. Hlavne ak nás niečo otrasie. To všetko nás môže posunúť vpred, ale tak isto aj poriadne zabrzdiť.

Mňa v poslednej dobe zachraňuje dôvod pre ktorý sa to celé začalo, taktiež pokračuje. Sú dni keď mam chuť hodiť kľúče do koša a na všetko sa vykašlať. Tak isto na tréningoch sa pýtam ako toto môžem robiť a vôbec hovoriť, že je to skvelé. Čím viac nad tým premýšľam, zbytočne sa len brzdím. Ten čas prejde a možno takto je to najlepšie, aj keď nie najpríjemnejšie.

Všetko má svoje pre a proti. Ak sme po vplyvom emócii, bude sa nám veľmi ťažko pozorovať obe strany. Rozhodovať sa správne.

Zmysel mojich schôdzok nemá byť čistenie žalúdkov. To asi nie je najlepšia cesta. Do cukrárni som prišiel pripravený. Chcel som vidieť ľudí, ktorých mám rád a záleží mi na nich. Cítim som, že tu bude príležitosť niečo povedať, ale skôr dozvedieť sa.

Nečakal som na nič. Hneď v prvých minútach rozhovoru: „ prosím Ťa, povedz úprimne, čo ťa tu drží. Čo je ten dôvod pre ktorý si tu”.Odpoveď bola vopred jasná. Poznal som ju.

Neskôr prišla druhá otázka: „ čo ťa tu brzdí “. Taktiež odpoveď bola pre mňa jasná. Nepotreboval som ju počuť. Mala byť len položená, zanechať stopu. Išlo tu o niečo úplne iné. Nikoho nič do našich dôvodov. Tie si máme obhajovať sami pred sebou. Ten zvyšok sveta nám buď bude pomáhať, alebo nezavadzať.

Viete čo bolo za otázkami? Zvedavosť. Kam sa ten človek, alebo ľudia za obdobie posunuli. Nešlo o nich, ale o mňa. Vlastne išlo. Každý sme pred sebou mali výzvu, s ktorou sa zapodievame. Boli sme na tej istej štartovacej čiare. Len každý s odlišnou úlohou.

Hory, kopce a profesionáli

19. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám veľký rešpekt pre horami, lesmi. Vlastne úplné som obmedzil pohyb v nich. Až na zimné bežkovanie. Vtedy ako tak dúfam, že všetky tie veľké hladné zvieratá spia a nebudú ma naháňať. Nerád by som skončil ako niekoho večera. Hlavne keď som chodil na miesta kde nie je signál a menší pohyb ľudí.

Opäť som niekde na kopci, leje zo mňa pot, ťažko sa dýcha. V hlave mi prebieha niekoľko námetov na články, kombinované s otázkami, prečo zase niekde leziem. Dobrovoľné v nedeľu ráno si dávať do tela. O tomto musím povedať celému svetu, nech to nikto nerobí. Ďalší víkend za mnou čo ma bolia nohy, brucho, krk, chrbát, ešte kopa svalov o ktorých som nevedel, že ich mám. Idem vyjesť chladničku.

Premýšľam na čo je toto dobré. Nebude so mňa aj tak super výkonný športovec. Neskoro som začal. Nemám toľko času na trénovanie, vôbec nie podmienky. Asi na to ani nemám. Som slabý. Tréningy ma bolia, hore kopce sú miestami neznesiteľné, dlhé trasy spôsobujú kŕče, zjazdy ničia chrbticu. Hrozí pád, pošmyknutie, zamrznutie, zranenie. Napriek takýmto rečičkám pokračujem ďalej.

Môžem si nahovárať čo chcem. Lenže nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Som emočný typ človeka, jednoducho dávam so seba von emócie, aj tak nemajú čo robiť v tele. Nerád by som bol aby mi odpálilo dekel. Ak som sám tak nadávam, sťažujem sa, no pridávam plyn. Zvyčajne ide o druhú polovicu tréningu, strmý kopec, neznesiteľný protivietor. Lenže mimo tréningov sa krotím. Vtedy maskujem skutočné stavy. Keď ma ide roztrhnúť, vtedy si beriem voľno, vyspím sa a na druhý deň riešim. Mimo športu emócie vedia narobiť veľké zloty, ak sa nepoužijú správne. Tak ľahko napísané, však?

Banská Štiavnica, Sitno, Veľký Inovec, Gabčíkovo, Šamorín, Bratislava, Golianovo, Čertovica, Salamander, Králiky. Pre mňa ide o názvy, ktoré mi doteraz spôsobili najviac kŕčov, bolesti, výziev, prekonávania, sklamania, potu, ale aj radosti. Nikdy nezabudnem na tie nekončiace roviny pri Dunaji, kopce v Štiavnických vrchoch, kamenné cesty na Inovci, vietor v Golianove, zľadovatené zjazdy na Králikoch, vyletenie z trati na Čertovici. Množstvá zjedeného jedla, hektolitre vody, prepotené tričká, bundy.

Chcem uspieť sám pred sebou v niekoľkých oblastiach. Verím, že práve šport ma prípravy, hlavne psychicky, na prekonávanie tých najstrmších kopcov. Pomôže mi zvládať techniku zjazdov, zľadovatených ciest, prekonávanie studených vôd, ale aj horúcich dni. Posunie na nepoznané miesta. Postaví pred príležitosti. Naučí lepšie zvládať náročné situácie, akceptovať prehry. Užívať si víťazstvá.

Premýšľam čo je kľúčový element športových víťazstiev. Tak isto tých životných. Zatiaľ prichádzam na to, že je to pohyb a robenie niečoho. Tak isto neodmysliteľná súčasť je regenerácia, načerpanie síl. Akékoľvek aktivity nás dostanú k prekážkam úskaliam chuti na vzdanie. Budú dni keď nám zoberie motivácia, nejaký dôvod, či si povieme posledný pokus. Tiež je potrebné počítať s dňami keď nebudeme mať chuť isť ďalej, či nás prevládne lenivosť.

Profesionáli vedia poradiť. Amatéri vedia nabudiť. Sami seba dokážeme prekonať. Vždy rád pozorujem tých čo vedia, povzbudzujem tých čo sa pokúšajú. Sám seba tlačím. Nachádzam sa v období, keď šport zaberá veľkú časť mojich dní. Vnímam čo sa deje okolo mňa, hľadám informácie, vylepšenia, miesta na trénovanie. Chcem od seba viac. Sem tam sa stratím prezeraním lepšieho náčinia, oblečenia, jedla, výživy, plánov. Je fajn mať skvelé nástroje, podmienky.Pokiaľ netrénujeme na súťaže, je dosť možné, že nič z toho nevyužijeme na sto percent.

Verím pohybu, kopcom, údoliam, bolesti, že nás vedia pripraviť na účasť. Neskôr na prehry a ešte neskôr na výhry. To všetko čo ide okolo nás je akýmsi filmom, ktorý zažívame. Sem tam nás niekto postrčí, ukáže na možnosti, či sklame. Na prvom mieste sme my, v tomto prípade ja.

O hlave

12. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Idem si dole Sitnom kamene, šmykľavé lístie, kráčam oproti kamošom. Zastavujem sa a hovorím si ako som tu pred rokom mohol behať. Neskutočne náročný terén. Tu hrozí vysoké riziko úrazu. Ten kopec? V ten istý deň som prešiel 139 km s 1860 výškových metrov. Zatiaľ najväčšie moje prekonanie sa.

Nasledujúci článok začína v obci Svätý Antol pod Sitnom. Mam za sebou prejdených deväťstošestedesiat výškových metrov, šesťdesiatosem kilometrov zjazdených za fantastických dve minutý a päťdesiatštyri sekúnd na kilometer v priemere. Zo začiatku som sa šetril, nič sa neprepaľovalo, k tomu boli výborne zjazdy. Samozrejme únava bola cítiť. Počas jazdy som doplňoval energiu tušil som, že sa pôjde nad moje limity. Samozrejme únava bola cítiť aj tak. Čakal ma posledný úsek. Mal mať dĺžku sedem kilometrov a päťstopäťdesiatpäť metrov ho kopcom. Trať poznám od hradu na vrchol. Tam je to náročné. Ten zvyšok, bolo nepoznané.

Je o mne známe, že veľmi málu časť z toho čo robím sa podarí dotiahnuť do konca na prvý krát. Na všetko ostatné potrebujem dva, sedem, sto pokusov. Ešte častejšie sú tu aj šance, ktoré zahodím, nezvládnem, preflákam, nevšimnem si ich. Pokašlal som mnoho príležitosti tesne pred vrcholom, či ani neodvážil naň vstúpiť. Niečo ma štve, niekde prichádza zmierenie, sem tam sa história zopakuje a dostávam ďalšiu možnosť. Je viac než dobré sa zmieriť s tým, že nie všetko sa mi podarí dosiahnuť. Nemá cenu sa zbytočne trápiť. Ďalšie šance dostávame postupne. Niekedy lepšie, inokedy menšie.

Články, ktoré píšem ma nútia hlbšie premýšľať o mojich činnostiach. Ide o aké si vyrozprávanie do vetra. Je dôležité sa na chvíľu zastaviť a pozrieť v čom lietam, čo vnímam, kde som, s kým. Možno pozrieť na dôvody ktoré sú za tým, prečo to vlastne robím. Často malá nepodstatná myšlienka vie posunúť viac, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Utvrdzuje ma v tom tréner, ďalší športovci, ľudia okolo mňa a aj tí, čo sú tisícky svetelných rokov predo mnou. Lenže všetko s mierou aj premýšľania, váhania, diskutovania.

Šport je fantastická oblasť, ešte lepší životný štýl. Len mu nesmieme prepadnúť a nezabudnúť žiť aj život. Žiadne vetranie hlavy, reset, ani relax, teda aspoň nie je pre mňa. Dôvod prečo to robím, chcem byť silnejší ako pred rokom, mať dobru postavu. Hlavne niečo konkrétne dokázať. Ak to žijem nepotrebujem motiváciu, dôvod prečo. Stáva sa to súčasť mňa, môjho životného štýlu. Zmení všetko. Najviac mňa, veľkosť oblečenia, hlavu, zameranie na dosahovanie cieľov, rešpektovať okolnosti, potlačiť seba, ale aj vzdať sa a prísť niekedy inokedy.

Pokračujem ďalej v mojej púti. Nie je to len o siedmych kilometroch a jednom vrchole. Za tým je niečo viac. Poznanie, zistenie, pozorovanie, kam som schopný zájsť. Viem, že musím zdolať mnoho nepoznaných ciest, vrcholov, údolí. Či ide o športovo tréningové aktivity, ale aj ostatný život. Ak zastanem, nestane sa nič. Ak sa v živote nestane nič, čo je to za život?

Sitno bola pre mňa obrovská výzva. Podarilo sa zdolať vrchol na druhý pokus. Príprava trvala asi dva necelé mesiace. Pozerali sa mapy, videá, počasie a sem tam niekto poradil maličkosť. Bola to najnáročnejší tréning, cesta, ktorú som do teraz podstúpil. Nepoznal som veľkú časť cesty. Nevedel som ako budem vládať. Koľko vody, jedla si mám zobrať so sebou, oblečenia. Najťažšia časť bola práve tých posledných sedem kilometrov hore. Nemusel som isť tam, nik ma nenútil. To isté je platí aj v živote. Veľkú časť našich rozhodnutí robíme pretože chceme. Neskôr môžu bolieť, povedzme ako ta moja cesta na vrchol hory.

Mentálna stránka tréningov je obrovská. Nemusíš nič, no môžeš viac ako si myslíš. Pomáhajú nám zdolávať prekážky, spoznávať seba, svet, ľudí. Častokrát je menej viac. Cesta hore je vždy náročná, bolí. Tam dole, alebo späť je to o niečo jednoduchšie, len pozor na kŕče. Nie vždy vieme ovplyvniť okolnosti a to robí tie tréningy zaujímavými. Vzdať sa môžeme kedykoľvek, len lepšie si je dať prestávku ak nevládzeme.

Je potom. Všetko šlo ako bolo naplánované s menšími odchýlkami. Zvládli sa kopce, videlo sa kus nepoznaného sveta, mám fotku z najvyššieho bodu Štiavnických vrchov. Prekonal som vlastnú bolesť, lenivosť, strach z nepoznaného. Som doma, telo je plné adrenalínu. Cítim hlad. Bolesť je ukrutná, ťažko sa chodí. Nemôžem zaspať. Zvládal som to, ďakujem. Poďme ďalej.

Obdobia

5. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa čim dlhšie na niečom pracujeme tým viac mame chuť sa vzdať a ukončiť. Môžeme sa baviť o vzťahoch, práci, športe. Z času na čas príde kríza nech robíme čo chceme. Ešte horšie je vyhorenie. Ide o náročné obdobie, ktoré môže končiť katastrofou. Čo robiť aby sme sa im vyhli? Všetko, ale aj nič. Každý z nás sa do nich dostane, no nie každý z takého obdobia aj vyviazne.

“Michal tvoje články sú akosi depresívne. Nejako ťa tak vnímam v poslednej dobe.” Znela vetička od dlhoročného fanúšika. “Sú”. Rozhovor takmer skončil. Mal som náročné obdobie, nevedel som sa ničoho chytiť. Vo všetkých oblastiach sa niečo dialo. Nie všetko som vedel zvládať tak ako by bolo vhodné. Našťastie celé to nejako rýchlo prešlo. Najviac mi pomohol šport, pravidelné tréningy, písanie článkov a pokračovanie aj keď v menších krokoch.

Dnes je ako si moderné sťažovať sa, fňukať, urážať, mudrovať, byť majster na všetko, mať kľuč od všetkého. Negativita je tak silne zakorenená vôkol nás, že keď niečo malé sa stane, tak veľmi veľká časť z nás sa radšej vzdá. Ešte horšie, nezačne. Napíše recenziu, vyhráža, vysmieva sa. Len nie vždy všetko je tak ako to vidíme my. Viackrát sa stane, že je to v strede a dokonca na druhej strane.

Sú dni, keď je bolesť obrovská. Mohol by som písať siahodlhé práce ako ma tréningy bolia. Tak isto sú nepríjemné sprchy, ak ma sfúknu za niečo čo ide mimo mňa. Pýtam sa sám seba, ako to môžem mať rád, ako to môžem robiť. Nedokážem si odpovedať. Možno náročky, radšej nechcem a nehľadám takéto odpovede. Veď vyspím sa z toho a aj tak všade je niečo.

Jedna z lekcií, ktorá sa ku mne dostala, bola nerob rozhodnutia, keď sa cítiš príliš dobre, alebo zle. Počkaj pár dní, utíš ego, emócie, seba, dýchaj a vyhoď to z hlavy. Je nad slnko jasné, že určité situácie, môžu trvať týždne, mesiace a viac. Vtedy sa dostávame pod tlak, nechuť. Je viac ako pravdepodobné, že život stráca pre nás význam. Priam neuveriteľné, koľko ľudí okolo nás trpí, nachádza sa v nepriaznivých situáciách, v zamotaných kruhoch a nevedia ako z nich von.

Odpoveď nie je v partnerovi, psovi, v tréningu, skoku z mosta. Prvé tri nám pomôžu preniesť sa takmer cez všetko. Štvrtá možnosť je katastrofická, ktorá neublíži len nám, ale aj ľuďom z okolia. Je mnoho prostriedkov, ktoré vedia pomôcť. Tak isto ako vedia pomôcť, tak vedia ja ublížiť, ak to budeme s nimi premáhať.

Nikto odtiaľto nevyviazne živý, to je jedna z najväčších skutočností. Život je krehkejší ako si myslime. Naozaj nestojí za to aby sme si nadávali, neustále sa utápali v nepodstatných myšlienkach, písali zlé recenzie, či kričali jeden na druhého. Viem, že pomoc druhému je čoraz ťažšie. Ustrážiť si svoje emócie taktiež. Dnes je ľahké odmietnuť, podviesť, kto vie čo ešte.

Pred tým ako na niekoho vybuchneme, skúsme sa nadýchnuť. Nechať všetkému čas. Áno, je to ťažké a niekedy by sme toho druhého(alebo seba) najradšej uff. Lenže na druhý deň, by sme to asi aj ľutovali. Vždy sa na nás niekto teší, nekazme si tešenie, že so sebou prinesieme batoh jedu a odpadkov. Veľa krát práve takéto darčeky pokazili, viac ako opravili.

Tento článok nie je o nikom konkrétnom. Iba o mne a mojich pohľadoch, ktoré si všímam na mojich cestách. Nasledujúce slová by mali slúžiť ako pripomienka, keď zas opäť niekto prinesie batoh plný odpadkov ku mne trebárs na poradu.

Raketa

28. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Letím si proti vetru na hrádzi medzi Gabčíkovom a Šamorínom z plných síl. Spokojný so sám sebou a zrazu ma niekto obieha ako formula. Hovorím si dobré. Trening v Golianove taktiež v proti vetru. Zrazu z ničoho nič niekto na bežkách. Šup, šup, šup a je na druhej strane. Netušil som, že bežky dokážu ísť tak rýchlo.

Na sekundu sa môj svet zrútil. Akoto, že niekto dokáže ísť tak rýchlo? Budem niekedy ja tak rýchly? Boli otázky, teda ich časť ktoré odznievali v tých chvíľach. Ďalšie si nepamätám. Únava bola silnejšia, ako takéto myšlienky a radšej prišlo sústredenie na posledné kilometre. Nezávidím druhým, nežiarlim. Skôr naopak teším sa, keď ľudia okolo dosajú to čo chcú. Je to pekné. Veď preto aj žijeme, aby nám bolo lepšie.

Môžem sa vžiť do role vlastnej obete. Nahovárať si: nemám šťastie, fyzické prepozície, mám alergie, včera som zle spal, nejedol som dobre, tyčinka ešte nezabrala, nie som sto percent psychicky v pohode, nemá ma kto podporiť. Lenže na druhej strane som disciplinovaný, trénujem, dávam si pozor na stravu, spánok, stres. Je veľmi ľahké podľahnúť hoci akým myšlienkam. Ak je ich priveľa, nekonči nič dobre. Som na začiatku, moja prvá sezóna nových disciplín. Zábavám sa, skúšam, dolaďujem, hľadám informácie, nastavujem stravu, spánok. Kopu ďalších maličkostí.

Nechcem a nebudem sa ospravedlňovať sám pred sebou. Práve naopak, je skvelé vidieť rýchlejších, silnejších športovcov ako som ja. Dávajú mi nádej, že to ide rýchlejšie. Aj tak začiatkoch často netušíme, kde môžeme naše výkony priniesť pravidelným tréningom. Je fajn vidieť vedľa seba niekoho skúsenejšieho a vlastné ego nechať doma, alebo na lavičke. Dozvieme sa viac ako si myslíme.

Vnímam život ako veľký balík príležitostí a prekvapení. Často nosím ružové okuliare, snívam, fantazírujem o tom aký som skvelý, mám výborné výsledky a tak isto ľudia okolo mňa. Zatiaľ skvelé výsledky nemám, trénujem, usilujem sa. Vnímam, sem tam pozorujem lepších, nakúkam, učím sa od nich. Zmysel toho čo robím, žijem je pokúsiť sa dosiahnuť niečo na čo by som si včera netrúfol. Šport a tréningy sú skvelou príležitosťou ako sa zlepšiť nie len fyzicky, ale aj mentálne.

Pokus č. 4

22. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zas som pod emóciami. Na jednej strane sa mi nedarí. Na druhej je všetko v prestávke. Najradšej by som kričal, búchal, skákal, nadával. Dávam nabok písanie na par hodín.Večer emócie prešli, športovalo sa. Podaril sa dosiahnuť ďalší ciel. No prvý krát, čo som nedopísal článok v stredu večer.

Ja ti neviem, ale nejako sa mi to vymklo z rúk. Veľa cieľov, ktoré som chcel dosiahnuť od roku 2011 do teraz, tak devätdesiatdeväť percent z nich sa nepodarilo dosiahnuť. Bolo to v skutku depresívne obdobie. Plné prehier, pokusov, nepodarených maličkostí. Netuším čo sa stalo. Dosahovanie cieľov sa stala nočná mora.

Ani jeden z cieľov sa na začiatku netvári ľahko dosiahnuteľný. Práve naopak. Niekedy sa sám spochybním, či dokážem dať vôbec dnešný tréning. Spochybňovanie je ľahké, hlavne v obdobiach „ keď nejde karta”. Možno to poznáme všetci. Ono tie ciele nie je ťažké dosiahnuť, ak sa niečo stane. Keď sa aj niečo stane, dosiahnú sa. Nezdá sa, že by to bola raketová veda.

Prehry bolia, je náročné sa s nimi vyrovnať, alebo zvyknúť si. Môžeme sa snažiť najviac ako vieme, aj tak sa môže stať niečo nepredvídateľné. Ako v tento deň keď píšem článok. Jednoducho opäť sa to nepodarilo. Už druhý krát v poradí. Chabo som si ospravedlnil situáciu: „ asi to tak malo byť”. Lenže ozaj to tak malo byť? Riadne ma to celé rozhodilo. Aj keď som za to možno, až tak nemohol. Špekulácie patria do našich životoch. Špekulujme, ale len chvíľku. Potom poďme radšej niečo robiť.

Trpezlivosť? Poriadne potiahnuť? Fungujú obe možnosti, verím tomu. Čo sa musím naučiť, je kedy byť viac trpezlivý a kedy mať viac ťah na bránu. Zdá sa, ako keby to bola milimetrová hrá, kde rozhodujú naozaj maličkosti. Tak isto prehry. Ak máme v živote ciele, vízie, sny bude prirodzenou súčasťou prehrávať, zakopávať, blúdiť a mnoho iných. Možno by bolo správne pripomenúť, že neúspešné obdobia môžu trvať celé mesiace, roky. Nenechajme sa strhnúť, nezostárnime, nezhorknime. Budú situácie, keď sa vzdáme na deň, mesiac, dva roky, úplne navždy. Tak isto nemusíme chcieť od života, seba nič. Len tu nie som si istý, či je to najsprávnejšie riešenie. Bez skúšania to nepôjde.

Práve sa mi podarilo dosiahnuť tri športové míľniky. Prvým bol odbežkovaných tisíc kilometrov do konca leta dvadsať dva. Druhý prejsť na tých istých bežkách trať Šamorín niekde po Bratislavu. Tretí odfotiť sa z vyhliadky na vodnom diele Gabčíkovo. Prvý šiel veľmi ľahko. Nastavil som týždenné tréningy a potom to šlo. Prekážky boli silný vietor, dážď, horúčava, ľudia, psy, zranenia. Váhanie prišlo predposledný týždeň. Urobilo sa o dvadsať kilometrov menej. Ten posledný som všetko dohnal. Do tej Bratislavy fúkal silný vietor a povrch nebol najvhodnejší na kolieskové korčule, lyže. Gabčíkovo bol pokus číslo štyri. Prvý mal byť jednoduché odskočenie tri kilometre autom, nedalo sa. Druhé bola silná únava, vietor, kŕče. Tretí pršalo. Aj dnes som sa chcel vzdať, Fúkal vietor a neskoro som vyrazil.

Vravím si, dvadsať päť kilometrov tam a druhých dvadsať päť späť. Vodu mám, foťák má ešte dosť baterky a dokonca mal som so sebou aj tyčinku. Niekoľko krát mi preletelo hlavou, zas sa niekde trepem za fotku, čo je to za hlúposť. Lenže mám silný argument, aj ranné behy som začal za fotku s východom slnka. Mám fotku s vyhliadky, bolo to zvláštne. Zdalo sa to všetko ďaleko, hlboko, keď som stál na skle. Na vežu pôjdem nabudúce.

Nepoznám zatiaľ dokonalý recept na dosahovanie vlastných cieľov. Niekedy sa spýtam okolia. Pomôže, inokedy vďaka takým to radám zablúdim. Najčastejšie premýšľam, váham čo ďalej, inokedy vyštartujem ako raketa. Keď vyštartujem, vtedy je najťažšie pokračovať. To je všetko čo tuším. Téma ciele je jedna najnáročnejších. Nie pred svetom, ale pred sebou. Možno aj vďaka týmto slovám si uvedomím, že obdobie prehier bolo obdobie výhier. No ešte zopár fotiek bude k tomu treba.

Takto pred rokom

14. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Nezaradené - Všetko

Pre mňa najväčší sviatok v roku sú výročia keď sa niečo začalo. Vtedy mam obrovsky dôvod na oslavu. Ostatne meninovo – narodeninové dni za mňa nemusia byť oslavované. Samozrejme, že sú tu aj dni, keď sa niečo skončilo, o tých inokedy.

Všetci z času na čas začneme novú kapitolu. No tu sa hneď delíme na dve skupiny. Prvá tí čo začínajú, pokračujú. Druhá ten zvyšok. Netuším prečo končíme, do teraz som na to neprišiel. Motivácia? Možno. Tu môžem poznamenať, keď idem hore kopcom, otváram dvere do daždivého tréningu, tak motivácia je to posledné na čo myslím.

Často dostávam otázku prečo toľko športujem. Moja odpoveď zatiaľ sa len flákam. Už teraz môžem jest čo chcem a nemusím meniť veľkosť oblečenia. Naozaj zjem veľa. Mám taký pocit, športovanie je jeden z nástrojov spoznávanie svojho tela, mysli, ale aj života okolo nás. Šport je za mňa aktívna možnosť objavovania možností kam naša myseľ a telo dokážu zájsť.

Dáva energiu, silu. Naučí nás dosahovať ciele. Všetko čo sa naučíme môžeme použiť v ďalších oblastiach. Pri športe je dôležité starať sa o svoje telo. Nezabudnúť na kvalitne jedlo, funkčné oblečenie, doplnky stravy, kĺbové výživy, konzultácie s lekármi, trénermi. Určíte to nepreháňajme so sladkými tyčinkami a nápojmi pre športovcov, nie sú až tak potrebné. Nezabudnime kombináciu disciplín a tréningov.

Pamätám si ako dnes, kamoši sa mi smiali, telefonovali, písali, v meste ma zastavovali. Čo som ten kopec nevybehol, veď chodím behať niekoľko rokov. Tu treba doplniť, ani jeden z nich nebol bežec a hore tým istým kopcom sa vozia lanovkou. Nejdem nikoho zosmiešňovať, ale majme pred sebou čistý stôl. Ako môžem kritizovať druhého v tom čo nerobím, nevykonávam ja sám.

Dodnes nerozumiem prečo neúspech ma väčšiu odozvu ako keď sa niečo podarí.
Niekto sa zoberie, narodí sa dieťa všetci gratulujeme. Ale ak je tu niekto kto dosiahol niečo výnimočného, tak radšej si nevšimneme. Za mňa je viac gratulovať vybehnutý kopec ako meniny. Ešte maličkosť, viete ako parádne sa trénuje, keď niekto na Vás zakričí: “Ideeeeeš, pomeeee”. Kopec som po tréningoch na neskorú jeseň vybehol. To už nevolal nikto.

Šport je o tréningoch. Pretože fyzická záťaž bolí. Čím viac trénujeme tým si lepšie zvykneme na bolesť. Za mňa najnáročnejšie tréningy boli v Štiavnických kopcoch. Vyberal som si náročky väčšie prevýšenia, intenzitu. Trate sú technické náročné, hlavne keď naprší, zamrzne na severných častiach kopcoch. V ráno je tam málo turistov, takže k tomu aj výborný relax.

Mnoho tréningov chce prekonanie, dokopať sa vybehnúť von z postele. Hlavne tie chladné jesenné s dažďom, či hmlou. Dnes keď sa pozerám spätne, bolo to krásne bežecké obdobie. Skončilo sa krátko po strete s medveďom. K tomu preťažené kolená ma vyradili z náročných tréningov. V tom období sa podcenila starostlivosť o kĺby. Hrozila mi operácia. Našťastie zabrali doplnky stravy, zvoľnenie tréningov a posilnenie svalstva v okolí kolien.

Pri behoch sa začalo aj otužovanie. Tie pocity boli plné bolesti, no len na začiatku. Po prvej minúte ponorenia do vody to bolo výborné. Taktiež otužovanie nemusí byť najlepší nápad, ak niečo s telom nie je v poriadku. Preto je niekedy lepšie najskôr doliečiť telo, zranenia a hneď potom sa vrátiť. Najlepšie na otužovanie pre mňa bola Veľká Vodárenská. Má to tam také čaro.

Dlho som čakal, že príde niekto kto ma zachráni. Zoberie na miesta na ktorých som nebol, ukáže mi svet. Sem tam niekto aj prišiel a dostal som náhľad. Takto som sa dostal k Štiavnici, k behaniu v jej kopcoch. Ten zvyšok bol už na mne. Naozaj stačí malé rozhodnutie a výsledky pri dobrej disciplíne môžu byť neskôr rozdielne.

Nemyslím si, že som super športovec. Mam svoje muchy, som lenivý, citlivka, padavka často na tréningoch chcem odpadnúť, zvracať. Nahováram si výhovorky, sem tam som riadny flákač. Tiež sa viem zamotať do roly obete, nahováram si ako nemôžem isť lebo ma niečo boli, alebo sa príliš fúka vietor.

Beh v štiavnických kopcoch bol za mňa plný rekordov prekonávania. Som vďačný ľuďom okolo mňa čo ma naviedli, podporovali, dali najesť po tréningoch. Všetko to bola bláznivá, ale aj náročná jazda. No otvorila mi dvere k ďalším kapitolám športu, životu. Dnes viem aké je to bežať pred posmievajúcimi turistami: “Ten autobus nestihneš, kašli na to aj tak nevládzeš. “ Taktiež je nie moc prijemné keď sa neuháňame rýchlejším, náročky im zavadzáme. Na to chcem vždy rýchlo zabudnúť. Najkrajšie pocity sú nie len vybehnuté kopce, tlieskanie od cudzích ľudí, podporné pokriky. Taktiež vynorenie z ľadovej vody. Ten pocit na konci dňa: ” dal som to”.

Ďakujem všetkým, ktorý ste boli pri mne. Boli ste fantastickou podporou. Je super mať okolo seba takýchto ľudí. Za seba môžem, že začínam ďalšiu kapitolu. O nej možno o rok, dva. To je teraz nepodstatné. Čakajú ma nové výzvy, tréningy, poznatky. Prezradím, je to taktiež jazda a sú aj kopce. Len tento krát voda leje so mňa.

Odkaz na prvý článok v kopcoch: TU

Defekt

31. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ahooj cez víkend idem do Štiavnice na Sitno a potom sa môžem zastaviť. Teda ak nebude pršať. Nepršalo, nezastavil som sa a ani nevyrazil. Deň ako sa malo ísť, počas testovacej jazdy prišiel defekt. V lese, bez signálu, návodu, vedomostí s otázkou čo teraz.

Určite nie som sám, kto je naštvaný keď sa zmaria plány. Hlavne, ak sa na niečo tešíme. Celý deň v nedeľu ma bolela hlava, brucho, mal som nerv, nič sa mi nechcelo. Všetko pre ten hlúpy defekt zo soboty. K tomu sa pridali ďalšie v tom čase neprekonateľné technické problémy. Všetko čo bolo v hlave, čo poviem v servise, ako tam pôjdem a ako dlho bude trvať oprava. Neskôr poobede sa šlo bežať, tak aspoň na časť dňa myšlienky o nepodarenom výlete z hlavy vyfučali.

Neznášam nahovárania, vytváranie fiktívnych oslabujúcich príbehov. K ničomu nevedú. Môj nepodarený výlet bol zakončený frázou klasikov: asi to tak pre niečo malo byť. Aj tak každý deň vnímam, že nie všetko tak ako chceme. Je mnoho situácií, ktoré nejdú. Lepšie napísané, teraz nejdú. Jednoducho sú obdobia keď sa naozaj nedá nič robiť a všetko má prestávku.

Keď som bol v lese bez signálu a bez vedomostí. Riešil som dve možnosti. Vyhrnúť rukávy, alebo isť pre pomoc dole do dediny. Ani jedna varianta sa mi nepáčila. Ten pocit bezmocnosti, zrazu telefón nie je zariadenie na komunikáciu, návody atd. No stáva sa z neho akýsi bezmocný ukazovateľ času. Ten plynie v takýchto situáciách veľmi rýchlo. Rozhodnutie prišlo postupne. Netušil som aké sú presne postupy. Riešil som vždy len jeden krok dopredu. Každú chvíľu chcela nastúpiť panika. Nedal som jej šancu, aj keď strach, neistota mi dýchali na chrbát. Veď čo ak niečo a nestihnem sa vrátiť na čas, zmeškám druhú časť naplánovaného dňa.

Stratiť komfort je to najbolestivejšie čo sa nám môže stať. Nie, že prídeme o všetko čo mame. Skôr častejšie stratíme svoj komfort napríklad, ak niečo sa pokazí, nepodarí, stratí, vyvedie nás zmiery, pokašleme, alebo sme nesprávny čas na nesprávnom mieste. Akýkoľvek pohodlne miestečko je zabijak, či sa nám to páči alebo nie. Na jednej strane potrebujeme miesto, kde si na chvíľku vyfúkneme ( no nie tridsať rokov). Na strane druhej potrebujeme výzvy.

Makajme, poďme trhať asfalt, motivácia, obleky, školenia, všetky poučky, a kto vie čo ešte. Uff, to je súčasť mojej histórie. To nie je na teraz téma. Nie vždy usilovnou prácou dosiahneme fantastické výsledky. To si už všímam nejaký čas, skôr sú to rozhodnutia, tréning, skúšanie, vnímanie, pozorovanie, hľadanie, spájanie a mnoho iných. Tým netvrdím, že sa mam na veci pozerať.

Cely tento výlet ma stal tri nezjedené kopčeky zmrzky, jednu hodinu práce. Niekoľko ďalších hodín hľadania, čo robiť keď sa to stane, aby bola lepšia reakcia. Dva rozhovory, ako odstrániť technické nedostatky, dvadsaťpäť telefonátov pri hľadaní novej gumy. Takže môj tréning do Štiavnice sa presúva, defekt priniesol viac vedomostí, áno nová guma niečo stojí, lenže každý poznatok ma svoju cenu. Ako teda na defekt? Mlieko, lepiaci knôt, fľaky na plášte, náhradná duša, nezabudnúť pumpu (kompresor) a vodu na umytie rúk. Nedávajme pozor na defekty, tie prichádzajú aj tak nečakane. Skôr majme so sebou výbavu, veď čo ak náhodou.

Športovanie

24. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď som začínal s behom, nevedel som nič. Postupne som začal stretávať ľudí, čo ukazovali možnosti. Ak by sa ma niekto dnes opýtal čo najviac z behu si na začiatku pamätať. Tak sú to dobré bežecké topanky a vymieňanie skúsenosti s druhými. To ostatné príde postupne. Mam taký pocit, že to neplatí len pre beh.

Každý článok zachytáva obdobie v ktorom sa nachádzam. Je to super nástroj na mapovanie života. Možno nakoniec z nich vznikne scenár na celovečerný trhák. Kto vie. Nech to bude akokoľvek, iba pokračovaním zistím, kam ma písanie posunie. Je to tak aj so športom, či každodenným pohybom mimo tréningových ihrísk.

Príspevky o športe majú najväčšie sledovanosti na blogu, ale aj sociálnych sieťach. Na začiatku moja tvorba bola o akom si romantickom vnímaní sveta. Odozva bola úplne minimálna. Keď som sa prvý krát odfotil pri stavbe takmer všetci sa posmievali dokonca bol som aj na koberci. “Miško čo to vlastne robíš”. Moja odpoveď: “Toto budeme teraz robiť, funguje to.” Zvyšok je história.

Najväčší internetový ošiaľ spôsobilo moje pôsobenie v televízií známej relácií o bývaní. Druhý aktivity v historickom centre v Banskej Štiavnici. Istým spôsobom bolo fajn, keď ma ľudia spoznávali z televízie, či videa z modrej sociálnej sieti. Všetko po niekoľkých týždňoch skončilo a upadol som do zabudnutia. Teda aspoň na prvý pohľad sa tak mohlo zdať.

Samozrejme moje tvorenie pokračovalo a sem tam jedno, dve videá šli do sveta a dosiahli väčšie sledovanosti. K tomu sa pridali články, príspevky. Postupne času mnoho ľudí z okolia vie, že píšem, športujem, tvorím.

Ďalší nečakaný úspech mali bežky. Začalo sa opäť na podnet chalaniska, ktorý mi dával rady k behu, k člnkovaniu, k strave, výžive. Len nemal na mňa čas. Na internete som vyhľadal informácie o najbližšej bežeckej trati, počkalo sa na sneh. Na jar prišlo takmer päťsto odbežkovaných kilometrov v Štiavnici, Skalke, Čertovici. Netušil som, koľko ľudí bežkuje. Naozaj je nás dosť. To je asi dobré dodať, netrpia tu tak kolená, ako pri behu. Takže ak nebežkujete, skúste oba štýly. Možno sa zapáči. Cez leto máme kolieskové bežky. Len to už je ďalšia kategória športovania.

Po náročných tréningoch telo dostáva zabrať. Ak chceme podať dobrý výkon, je nutne čo najlepšie a najrýchlejšie zregenerovať (ak máme tréningové plány, myslíme to disciplinovane). Regenerácia je mimoriadne dôležitá. Samozrejme výživa, strava, doplnky ako je kĺbová výživa a ďalšie o tom sa nemusíme baviť. Tie musia isť ruka v ruke, ak to myslíme s aktívnym pohybom vážne.

Za mňa najlepšie regenerácie začali behom na Sitno a čľapotanie sa v Počúvadle. Cesta otužovania začala na jeseň a pokračovala do zimy. Kde pri behu ma chytil zápal niekde v kolene a musel som všetko dať bokom. Lekár odporučil teplejšiu vodu aby sa zápal vyliečil čo najskôr. Pomohlo. Plávanie v plaveckom bazéne raz do týždňa je skvelý doplnok k aktivitám.

Postupom času sa začali ozývať ľudia, že teda nie som sám čo niečo robí. Vždy ma poteší keď vidím, počujem ako svet okolo mňa je aktívny. Je nás veľa. Komunita je obrovská. Športy sa navzájom odlišujú od seba. Tempá taktiež. Je to nepodstatne. Čo je podstatne, že niečo robíme.

Netuším, či je šport dôležitý, čo tuším, že pohybujeme sa všetci. Je úplné jedno na akom prostriedku. Možno aj preto cítim väčší záujem, keď sa bavíme o športe. Veď mudrovať o živote je ľahké. Lenže či to k niečomu aj vedie to nevedno. Ľudí zaujíma šport a aktívny pohyb vo všeobecnosti. No sem tam sa stane, že lenivosť nad nami výhra. Radšej si povieme, boli ma koleno, chrbát, nedá sa mi, nestíham, vonku prší.

Vďaka tomu čo robím, stretávam ľudí. Mám super kamošov, čo ukazujú nové možnosti, kde športovať. Mám okolo seba lekárov, čo vedia dať dokopy moje zranenia, výživu, ale aj nastaviť stravu. Sem tam si vymením skúsenosti z trénermi, fyzioterapeutom, psychológom. No najčastejšie sa bavím sám so sebou. “ešte poď ”.

Vďačím športu, ale aj tvoreniu, že mám na svet pohľad, že nie som a nikdy nebudem najlepší. Mám len dve možnosti, buď budem usilovne trénovať, alebo nebudem. Je úplné jedno, kto nám bude, nebude fandiť, ľudia okolo nás sa budú obmieňať. Je to prirodzené. Nikto nestojí na tom istom mieste. Možno to všetko tak vyzerá, ale kto vie aká je skutočnosť. Nezabúdajme, nejde len o tehličky na bruchu. Ako hovorí istý pán Inžinier. “Pokiaľ je vidno tehličky, stavba nie je dokončená”. Vždy máme možnosť pohybu, je na nás ktorú zbadáme a vyberieme si. Možno stačí sledovať, niekoho aktívneho z okolia. Sociálne siete sú skvelý pomocník.

Alchýmia, alebo jednoduchá záležitosť

17. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nie som pekná, mám veľký nos, úzke pery, malé prsia, žiaden zadok, obrovské brucho. Lícnu kosť mi nie je dobre vidieť. Vlasy? To čo mám. Asi takto znejú rozhovory s ľuďmi okolo, keď sa bavíme čo zmeniť na sebe. Človeče, malé množstvo z nich povie, zoberiem do ruky činky, začnem behať, upravím stravu, nájdem si čas na seba. Ešte menej povie, som spokojný/á. Za mňa je to sklamanie. Pretože to nie je vždy tak ako si hovoríme.

Môj príbeh je jednoduchý. Mal som malo kamarátov, moc som nerozorval, hanbil som sa, nikde som nechodil. Koniec príbehu. Jedného dňa zisťujem, že všetko je tak trochu inak. Tomu predchádzalo stretávanie s niekým kto mi ukázal rôzne pohľady, knihy, videa, prednášky, skúšky, ale aj výsledky. Možno by bolo na mieste spomenúť, kopance ktoré sa dostali po ceste. Je úplne jedno čo všetko je. Čo jedno nie, je kam s tým ideme. Môžeme si povedať, bude v nás niečo čo uvidíme len my. Sem tam naše okolie si všimne o niečo skôr.

Keď ma čaká dôležitá schôdzka upravím sa, ak ma nečaká aj tak sa upravím. Na začiatku som nevedel čo je sebavedomie. Bal som sa všetkého, prišla ku mne myšlienka o obliekaní. Takmer vždy sa cítime najlepšie, keď vyzeráme dobre. K tomu pridáme odbornosť v tom čo robíme, vedomosti, aktívny šport, jedlo. Zrazu sme úplne nový človek.

Ak budeme dobre vyzerať to neznamená, že vieme. Platí aj opačne. Môžeme mať na sebe najlepšie oblečenie, v hlave vedomosti, ale sebavedomie môže chýbať. Za mňa je super vyjasniť si sám so sebou čo chcem, pozorovať, skúšať, hlavne vydržať a nevzdať sa. Skúšky nám dajú mnoho lekcii, skúseností. Budú situácie, keď ostaneme v úzadí bez povšimnutia. Prídu aj také, keď sa bude treba postaviť dopredu a všetky pohľady sa upriamia na nás. Vtedy bude jedno, či máme, alebo nemáme na to. Málo sebavedomia nie je zlé. Bude veľmi veľa situácií keď bude treba zohnúť hlavu, pokrčiť chrbát a prejsť cez prekážku. Nie vždy podstúpiť risk je to najsprávnejšia voľba. Sem tam sa oplatí, na chvíľu nebyť si istý.

Sebavedomie pôsobí ako alchýmia, na druhej strane až príliš jednoduchá záležitosť. Stačí naozaj málo uveriť a siahneme ku hviezdam, alebo nie. Som si vedomí všetkých nepekných stránok, žijem zo sebou. No vyčítaním sa ešte u mňa nič nezmenilo. Čo najviac pomáha? Mne šport a prekonávanie v ňom. Často na tréningoch pri posledných kilometroch sa chcem vzdať. Takmer vždy som tréning dokončil. Chýbala mi voda, cukor, fúkal vietor, pršalo, bola zima, bol som ešte ďaleko. Zranenia budú súčasťou, nie vždy vyhráme.

Toto je môj pohľad, možno sa mýlim, píšem úplné vedľa, tak isto môžem zmeniť o rok názor. Veľké ego, nafúkanosť, neomylnosť nie je cesta, aspoň podľa mňa. Zdravo si veriť a vnímať čo sa deje okolo by mohla byť. Nezabudnime, každý okolo nás vie niečo čo mi nie. Preto sebavedomie pre mňa znamená nebáť sa zodvihnúť ruku, postaviť sa dopredu, opýtať sa, poprosiť o radu, pomoc. Vedieť kedy ustúpiť, taktiež spraviť krok v pred tým ako sa budem cítiť pripravený. To, že mám nemám zatiaľ kocky na bruchu viem. Vyčítaním sa nevytvoria. Byť správne sebavedomí je pre mňa taktiež urobiť namiesto vyčítania a obviňovania zopár brušákov aspoň päť krát do týždňa.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter