Príbehy

Kus práce

26. september 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Bolí to, keď zistime, že to auto, v ktorom jazdíme, nie je naše, ale firemné. Áno, bolí to, keď zistíme, že ten dom nie je náš, ale patrí banke. Áno, bolí to, keď náš život je naprd a celý svet nás núti usmievať sa. Áno, boli to, ísť ďalej, keď už niet síl. Áno, bolí to, keď zistíme, že niečo opraviť je náročnejšie, ako zaobstarať si nové. Áno, bolí to, keď niekto druhý má viac ako my.

Na prvý pohľad nočná mora, no nie vždy to tak musí aj naozaj byť. Vlastne, je to úplná hlúposť. Často vonkajšie ukazovatele neukazujú skutočnosť. To len my, tí druhí, si namýšľame, ako to dobre vyzerá. Tým pomáhame tomu na druhej strane, aby vyzeral ešte lepšie, tým, že uznávame niečo, o čom nevieme nič. Tým nezhadzujem ani jednu stranu. Ak sa jedná o nás, tak pre nejaký záhadný dôvod vieme za veľmi krátky čas vymenovať všetky svoje nedostatky, slabé stránky. Tak teda, ak máme menší dom ako trebárs sused, to neznamená, že sme horší ľudia. Mnoho z nás súdi tých druhých a pritom nepoznáme, čo všetko je za tým. Možno tušíme, ale nevieme všetko.

Vďaka mojej práci som zistil, že som dobrý v konkrétnych oblastiach, o ktorých som pred tým nevedel, že ich mám. Samozrejme, myslel som si, koľko mám chýb, lebo nemám to alebo nepoznám toho. Po čase som zistil, že akosi viac záleží na tom, aký som človek, ale aj to, že nie každému sa budem páčiť, nie u každého sa stretnem s pochopením, bude treba vždy niečo dať a tú prácu bude vždy treba spraviť. Aby som nezabudol, radšej zaspať pri knihe o komunikácii, ako pri TV seriáli. Prichytil som sa pri tom, ako som veril druhým a nie sebe. Čím viac som sa dostával na miesta, na ktorých som nebol, nezostával čas na váhanie, polemizovanie, či odkladanie. Musel som sa spoľahnúť na seba a konať. Jasné, pokašľal som toho, ale odviedol som aj kus práce, to mi nezoberie nik. Prekonal som seba, šiel som na stretnutie, na ktoré by som pred tým nešiel, dostal som sa k odvahe snívať. Vlastne, spravil som presne to, čo som na tom prvom stretnutí sľúbil.

Týmito slovami len chcem pripomenúť nám všetkým, keď sa nabudúce dostaneme k príležitosti alebo na miesto, na ktorom sme nikdy pred tým neboli, či stretnúť sa s človekom, ktorý by nám v živote mohol pomôcť, zabudnime na výhovorky, oblečme si to najlepšie, čo máme, prečítajme si knihu o komunikácii, keď ide o všetko a spravme to.

Je ťažké sklamať okolie, ľudí, na ktorých nám záleží. No nie flákaním, ale zlyhaním. Vlastne, ak sa o nič nepokúsime, nič nedosiahneme. A tak teda, ak chceme urobiť ľudí naokolo šťastných, o nič sa nepokúšajme, predávajme im zmrzlinu. Ak chceme urobiť šťastných seba, nechajme si nakopať zadok, zatnime zuby a choďme za tým, čo nám rozbúcha srdce. Kašlime na to, čo si myslia o nás ostaní, dôležité je, že my si o sebe budeme myslieť, že konečne robíme to, vďaka čomu máme úsmev na tvári, v očiach a tak trochu viac aj v srdci.

Ďalší

19. september 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

„Mnoho ľudí Ťa odkopne: jedni preto, lebo nebudú mať na Teba silu a tí druhí, lebo niečo. Vždy rešpektuj ich rozhodnutie. To, že Ťa niekto opustí, znamená, že ešte máš zažiť niečo, čo si nezažil alebo jednoducho k sebe nepatríte. Vždy poďakuj a pohni sa ďalej. Nezabudni, nikomu neubližuj, lepšie povedané, aspoň sa o to snaž.“

Rozhovory s Jožom mali vždy úroveň. Po jeho náhlom odchode som hľadal múdrosti na rôznych miestach. Ten najväčší odkaz, ktorý som si z rozhovorov zanechal, bol o tom, ako každý z nás môže žiť lepší život, a to nielen na úkor druhého. K tomu ma nútil na všetko hľadať vlastné odpovede. Samozrejme, sem-tam poukázal na niečo, čo malo byť povšimnuté. Vlastne, jemu vďačím za to, že píšem blog, pôvodne som s tým chcel začať, až keď budem slávny.

Nebol to len Jožo, kto mal akýsi mini vplyv na mňa. Otvoril mi ďalšie dvere, pokiaľ druhí mi tie isté dvere zatvárali. Naozaj som nevedel, čo je správne a čo nie. V istých prípadoch som sa cítil úplne zmagorený, bol som presvedčený, že existuje len jedna správna cesta. Dnes neviem povedať, či zasiahla vyššia moc, ale zrazu všetko bolo inak. Tí, ktorí boli pri mne odišli, no prišli druhí. Nejakým záhadným spôsobom som sa dostal k Jožovi, o malú chvíľu neskôr prišiel Majster. Jožo ma vždy nútil na viac, ako keby vedel, čo ja vtedy nie.

Nemám rád bolesť, som citlivka, a to som bol na vojne. Rozhovory s Jožom vždy boleli, priznávam, nemal to so mnou ľahké. Otvoriť zatvorenú hlavu, poukázať na ďalšie možnosti chce kus práce. Majster používa citlivejšie metódy, teda vlastne na všetkom sa smeje. Vždy si robím poznámky z jeho desaťminútových monológov. Vo všetkom používa veľmi inteligentný humor. Nikoho neuráža, nevyvyšuje sa, aj keby podľa všetkého mohol.

Neporovnávam, ktorý z nich je lepší. S oboma som sa stretol v inej fáze môjho života. Naučili ma mnoho maličkostí, taktiež vždy mi ukázali ďalšie pohľady na rôzne životné situácie. Takisto som od nich dostal balíky lekcií. Mnohé myšlienky od nich maskujem v mojich článkoch. Vlastne, práve teraz čítate zamaskovanú časť z knihy, na ktorej začnem onedlho pracovať. V nej Vám predstavím ďalšie osoby, ktoré ma ovplyvnili a samozrejme podrobnejšie rozpíšem zážitky s Jožom, či Majstrove múdrosti.

Školné

22. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Za seba poviem, že moju zmenu naštartovali mnohé náhodné okolnosti ako základná povinná vojenská služba, náhodná SMS od kamoša z Londýna, kniha o komunikácií a reči tela, náhodné stretnutie s mojím koučom, či známa to vetička od biznis partnera: „Počkajte si, ono to príde, no medzitým usilovne pracujte.“

Lekcie, ktoré dostávame na cestách v našich životoch sú rôzne. Niektorí z nás máme viac šťastia, tí druhí si to viac odmakáme. Nech je to akokoľvek, často zabúdame, ak niečo chceme od života, najskôr musíme dopredu zaplatiť. Aj keď v niektorých prípadoch sa stáva, že sa platí až dodatočne. No to je ten horší prípad. O tom napíšem článok niekedy nabudúce.

Každý z nás sa dostáva k novým príležitostiam neustále. No tie chodia prezlečené väčšinou v montérkach s nápisom práca. Nech ide o partnerský vzťah, pracovné miesto, celoživotný sen, či lístok na futbal. Platí sa vopred a vždy je to inak, ako čakáme. Slúženie druhým, nelákavý život bez bežných radostí, nekonečné štúdium alebo prejdenie miliónov neúspešných pokusov. Ide o akési školné, ktoré si od nás vyžaduje presne práve tá situácia, do ktorej chceme ísť. Volajme to karma, zákon vesmíru, príťažlivosť, pozitívne myslenie, novodobé myslenie, teraz a tu, je to jedno, funguje to bez ohľadu ako to nazveme.

Princíp platenia vopred používam aj v mojej práci, hlavne na dlhodobých projektoch, kde je potreba odmakať neskutočne veľmi veľa práce, ktorú nie je takmer vôbec vidieť. K tomu sa dlho čaká na výsledky. Na začiatku mi chýbala trpezlivosť, odhodlanie, výdrž. Dnes viem, že ak chcem v čomkoľvek uspieť, tak bez tých maličkostí v predchádzajúcej vete to nepôjde a takisto viem, že niekedy sa vyžaduje dať nabok všetky tie dobré veci.

Aj po zaplatenom školnom, teda všetkej snahe, trpezlivosti, usilovnosti nedosiahneme to, čo chceme. Dostávame sklamania, prichádzame o partnerov, prácu, čas, či finančné prostriedky. Tu nás často sám život skúša, či za to stojíme a máme nárok dosiahnuť úspech alebo ešte nie sme pripravení.

Ešte taká maličkosť. Nie môže znamenať aj áno, ale na inom projekte, oblasti, s iným partnerom, no tentokrát už bez školného, ale so štipendiom. Takže, ak by sme náhodou boli na prvý pohľad v strate, tak možno nie pri prvej príležitosti, ale druhej sa všetko dorovná.
skol
Vlastne, čo sme ochotní zaplatiť dopredu predtým ako začneme. Takže naše niekoľkoročné trápenie je cena, ktorú musíme zaplatiť predtým ako trebárs podpíšeme objednávku na to sexi športové auto. No, ale ak sme náhodou už za vodou, nezabudnime na tých, čo tam idú a sem-tam im podajme ruku a ukážme im, čo to školné je.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Rozhovor na schodoch a otázka.

13. jún 2018 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať: „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy. O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

Práca, pohyb a prezentácia

23. máj 2018 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Najčastejšia otázka, ktorú dostávam, vlastne je ich viac: či som ženatý, aké je moje obľúbené jedlo, čo vlastne robím. Na tu prvú neodpovedám, do môjho súkromia nikoho nič, obľúbené jedlo sú koláčiky a na to, čo robím spúšťam pätnásť minútovú prezentáciu.

Vždy som sníval o tom, že vybudujem úspešný biznis, teda firmu. Môj detský sen, ktorý mám v hlave od 12rokov je Ferrari, kombajn a dom. Ono to nie je celkom tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Auto pre mňa znamená prostriedok, ktorým sa rýchlo a bezpečne dostanem na miesta, o ktorých snívam. Kombajn reprezentuje veľkú a silnú firmu. Dom je akési posvätné miesto. Dnes, keď sa spätne pozerám na svoje detské sny, vždy sa pousmejem, no keď vidím kombajn, tak je môj deň krajší.

Naše okolie nás jednoznačne ovplyvňuje, či je to priamo alebo nepriamo, preto si vyberám ľudí, s ktorými trávim čas. Ak nenájdem niečo, čo nás spája, tak nemrhám časom, nepresviedčam nikoho, že som parádny chalanisko. Nerobím to ani v biznise, ani mimo neho. Mám rád slobodu, voľnosť a možnosť výberu, to isté dávam aj ľudom okolo seba. No keď sa mi niečo páči, tak to poviem, lebo zajtra už nemusí byť príležitosť. Taktiež, keď niekto zavolá, vždy dostane termín.

Neskutočne ma ide roztrhať, keď sa ktokoľvek sťažuje, nerobí nič preto, aby to bolo tak, ako chce. Ešte radšej sa kamoším s odborníkmi na všetko. Možno som trochu ironický, no takýto ľudia ma naučili, že je lepšie byť odborník v konkrétnych oblastiach, ako majster na všetko. Rozsah prác, ktoré vykonávam aj tak majú obrovský rozsah a nemyslím, že je možné ich niekedy obsiahnuť na 100%.

Rád sa vŕtam v knihách, stretávam sa s múdrymi ľuďmi, či pozorujem okolie, učím sa od nich, čím byť, nebyť, čo zlepšiť, čo vypustiť, ale aj ktorú oblasť vyšperkovať. Jednoznačne najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a isť von. Rád, pohľadov, ktoré ma ovplyvnili bolo niekoľko, tajný sen je napísať o nich knihu. Skúšal som rôzne spôsoby ako uspieť alebo v čom uspieť. Niektoré rozhodnutie si zobrali svoj čas, iné svoju cenu. Nehnevám sa na seba, ani na druhých, vtedy som robil najlepšie ako som vedel a vlastne ma priniesli sem.

Takže, čo to vlastne robím: pohybujem sa v realitách, kde riadim predaj developerských projektov /znie to naozaj sexi/, z času na čas si odbehnem ku kamošom na predaj mini domčeku, či chaty. Robím realitné poradenstvo. Ukazujem sa v bankách, kde pre klientov zabezpečujeme financovanie ich bývania. Vidím aj do poisťovníctva, do dôchodkov, investovania. Konzultujem s advokátmi zmluvy ohľadne predaja, kúpy nehnuteľností, či vysporiadania vlastníctva. Chodím na úrady, kde riešim všetko, čo súvisí s bývaním/katastrálny, pozemkový, stavebný, životný odbor/, pracujú tam zaujímaví ľudia, dávajú neskutočné tipy, za čo som im vždy vďačný. Budujem okolo seba tím ľudí. Tak isto sa ukážem na školení, kde sa dozvedám nové infošky, či spôsoby. Mám rád aj nepracovné spoločenské udalosti, to je futbal, či ochutnávky vín. Píšem vlastný blog. Nepravidelne natočím video. Veľmi veľa fotím, mám rád sociálne siete. Stretávam sa s podnikateľmi, bavíme sa intenzívne o spolupráci, biznise, ale aj živote. Volajú mi známi, neznámi a konzultujeme ich nové projekty. Pohybujem sa v mestách Vráble, Zlaté Moravce, Banská Štiavnica a sem tam idem jazdiť moje vysnívané auto do Bratislavy. Popritom budujem svoju značku, firmu, biznis.

Som líder, slúžim ľudom, hľadám pre nich riešenia, spájam ich. Verím, že každý z nás môže zmeniť svet, teda ak si neľahne na gauč, no dnes je to možné aj z gauču, teda ak máme internetové pripojenie. Moja práca je pre mňa poslaním, žijem ňou. Som vďačný za príležitosti, ktoré mi ponúka, ale ma aj núti stať sa lepším človekom a mať lepší život. Sú rôzne chvíle, niektoré sú parádne, či až rozprávkové, iné smutnejšie. No ako povedal starý pán inžinier: „Mišo, myslíš, že inde je lepšie?” Verím, že vďaka mojej práci zažijem mnoho skvelých príhod, stretnem ďalších nových ľudí, či navštívim miesta, o ktorých sa mi ani len nesnívalo, trebárs Cookove ostrovy, kde natočím motivačné video: „Človeče, to ti bola jazda.”

“Napíš mi, keď prídeš”

25. apríl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Ono ti je to fakt zaujímavé, moje články o láske majú väčšiu navštevovanosť ako tie o biznise. Istým spôsobom sa to dá chápať. Láska hýbe svetom, vlastne vždy to tak bolo, len jej dnes je akosi málo, stačí, ak sa na chvíľku postavíme na preplnenú križovatku. OK, česť výnimkám.

Životné tempo je rýchle, dovolenkové obdobie sa blíži, tlaky zvonka sú čoraz väčšie. Začíname byť zneistení týmto spôsobom života, celoživotné zadĺženie(byt na úver, auto na lízing, dovolenka na kreditku). Neustále o niečo bojujeme alebo od niečoho utekáme. Chceme priazeň okolia, “like”, “srdiečka”,“videnia”, “followerov” na sociálnych sieťach. Tam vonku chceme byť usmiati, pôsobiť múdro a bez chýb. No zároveň tlieskame všetkým úspešným ľuďom, ktorí porušili pravidlá, aby sa stali úspešnými.

Práve premietajú v kine film o mladom chalanovi, ktorý skončil vysokú školu a začína žiť život. Na začiatku sú okolnosti vtipné, neskôr príde dráma, lebo to má v práci ťažké, k tomu mladá dáma, do ktorej sa zapozerá, ho odmieta. Filmom znie melancholická hudba, zábery nie sú taktiež príliš veselé. Zlom prichádza nečakane, hlavný hrdina zachraňuje náhodnému okoloidúcemu život, k tomu v práci vymyslí zlepšovák, povýšia ho, dostane väčší plat, kúpi si lepši byt, auto a zrazu aj tá mladá slečna zistí, že nie až taký neschopný. Posledná scéna je z ich svadby ako sa všetci bavia. Film končí, odchádzame domov s dobrým pocitom a plným bruchom nachos s kolou.

Obrovské tlaky zo spoločnosti sú na nás vyvíjané, aby sme uspeli, malý dom, nové auto, super prácu, rodinu. My sa rútime bez lásky, no z pobláznenia či vypočítavosti do celoživotných vzťahov s pocitom, že, veď raz sa do toho druhého zamilujeme úprimne. Porovnávame jeden druhého na základe materiálnych/ hmotných vecí. Po 7,či 10 rokoch končíme u advokátov, psychológov a hľadáme spôsob ako odísť zo vzťahu, ktorý bol vybudovaný len tak, alebo z pobláznenia, lebo ten druhý mal/a väčšie auto.

Bojíme sa ukázať svoje city, povedať “mám ťa rád”, “daj si pozor”, “napíš mi”,”keď prídeš”, “zvládneš to”, “verím ti” . My si radšej robíme jeden z druhého srandičky, podpichujeme sa navzájom a samozrejme dávame kritiku. Naše sebavedomie dostáva zbytočne zabrať z viacerých strán. Som zástancom názoru, že je nevyhnutné budovať niekoľko životných oblastí seba, vzťahy, biznis, záľuby od prvej možnej chvíle.

Ak existuje tajomstvo života, tak by to mohla byť usilovná práca na sebe, na našich vzťahoch, biznise(alebo práci), záľubách a v neposlednom rade dávanie lásky. Nemyslím romantickú lásku, myslím takú, keď pôjdeme na preplnenú križovatku a budeme sa naozaj ponáhľať, tak to červené auto pustíme.

V mojej práci som často u ľudí doma za účelom obchodu, mnohokrát riešime rôzne životné situácie plné emócií, patria k tomu aj rozvody, rodinné nezhody, úmrtia, ale aj spájanie ľudí, či práca na veľkých projektoch. Mám to šťastie, že poznám ľudí, ktorí majú šťastné vzťahy, ale tak isto aj nešťastné. Keď sa pýtam oboch na tajný recept, prečo to tak doma majú, tak odpovedajú zhodne:” tým, čo sú šťastnejší, tí najskôr dávajú, až potom berú. Ti druhí najskôr berú a až potom dávajú. Samozrejme, že existujú výnimky, veď v čom nie. Mat široké lakte, či sem tam buchnúť po stole, je nevyhnutné, možno častejšie bude treba skloniť hlavu. Tak isto je dôležité vedieť podporiť, ale aj vedieť podporu prijať. Hlavne sa obklopme ľuďmi, ktorí v nás vidia víťazov a až potom uvidíme, čo sa začne diať v našich životoch.

Obchod, predaj a kecy.

14. marec 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nemaskujem, že pôsobím v realitnom a finančnom biznise, predávam domy, byty, úvery, poistenia a istým spôsobom aj kariéru. Blog vznikol ako moja “bokovka” na sebarealizáciu mojich myšlienok, skúseností a zážitkov. Sem tam napíšem príspevok “z práce”, ale snažím sa nepísať priamo o nej, aj keď inšpiráciu, teda jej výraznú časť naberám priamo v nej.

Poznám ľudí, ktorí sa venujú obchodu a ide im to skvele, stane sa, že ma oslovia, aby som im tak trochu asistoval pri ich prezentáciách, článkoch ale aj predajných postupoch v ich biznisoch. Mnoho z nás má svoj štýl komunikácie, práce ale aj prístup. Niekomu sa páči pozitivizmus, inému kritizovanie, diplomacia, mne sa páči pozitívne vyzývať ľudí ku konkrétnej činnosti a to je jeden z dôvodov, prečo dostávam aj takéto pracovné pozvania.

Pôsobenie v obchode ma naučilo, že je super mať kamošov, s ktorými si vymieňame skúsenosti z rôznych oblastí. Tak isto je dobré tráviť s čas s podnikateľmi, psychológmi, koučmi, mentormi a získavať od takýchto ľudí čo najviac infošiek a potom ich čo najrýchlejšie zúročiť v praxi. Len pozor, viac času by sme mali tráviť praxou i ako vymieňaním či študovaním vedomostí od iných.

Svet obchodu nám ponúka mnoho motivácií, ktoré nás ráno nakopnú z postele. Pre mňa je to byť lepším človekom ako som bol včera, jednoduchým, sympatickým, usmiatym, nedokonalým, no vždy pripraveným dať riešenie. Najlepšie pri dobrom koláčiku.

Je zaujímavé ako ma moje blízke okolie škatuľkuje, veľká časť ani len netuší a ta druhá “presne” vie, čo robím. Snáď ste na tom lepšie. Nečertím sa na nich, veď ma posúvajú neustále dopredu, nepriamo ma nútia hľadať cesty inde. Veď vždy je jednoduchšie ísť medzi ľudí, ktorí nás nepoznajú ako meniť svoje okolie. Tým sme prinútení, aby sme na sebe pracovali ešte viac.

Mojou úlohou je zistiť, či viem dať situácii riešenie a to za každých okolností, či už ma bolí zub, hlava alebo som hladný. To, ako sa v skutočnosti cítim, nikoho nezaujíma, určite nie človeka, ktorý si prišiel po riešenie jeho životnej situácie. ”Vyriešiš môj problém alebo mi zlepšíš môj život”, znela rada, ktorú som dostal od chytrého pána. Vďaka nej sa mi dnes pláva jednoduchšie a to nielen vo vodách obchodu.

Nie je nič zlé na predaji produktov, služieb, robí to celý svet. Dávajme svetu háčiky, jemne rýpme, vytvárajme si príležitosti, majme ťah na bránu, hlavne dávajme riešenia. Prosím, nevysvetľujme, nehovorme o sebe, na to dostaneme priestor na pódiu hneď potom ako uspejeme.

Či predáme alebo nepredáme nevieme vždy ovplyvniť. Čo ovplyvniť vieme, je náš postoj, nastavenie v hlave, dodržanie slova a v neposlednom rade snaha. Častokrát utekáme zbytočne k negativizmu, rýchlemu domýšľaniu, mnohokrát bez podložených faktov, čo nám bráni vidieť situácie aké skutočné sú, alebo sme príliš zameraní na výsledky, ktoré potom nedosiahneme. Nebojme sa niekedy povoliť a nechať záležitosti chvíľu plávať. Nebuďme ako obchodné reťazce, všade samá akcia, zľava, či kamoš, ktorý začína s novým biznisom a už vo dverách sa vytešuje, aký neskutočný produkt má pre nás. Je dosť veľká šanca, že neuspejeme.

Kúpa tovaru, či služby by mala byť pre nás radosť, zážitok, potešeníe. Áno, mali by sme byť ľudom na “očiach” s tým čo robíme, vytvárame tým reklamu sebe aj svojím produktom, službám. Nech je naše ukazovanie príjemným zážitkom a nie signálom na útek či ignoráciu.

Som chalan, čo rád šokuje, no častejšie robím veci mimo pozornosti ale aj tlaku ľudí. Dostáva ma to do pozícií, keď si okolie myslí, že nemám šancu preraziť. Alebo ma podceňuje. Tieto pozície nie sú obľúbené, nepíšu sa o nich oslavné články v mienkotvorných médiách, tu nikto nedostáva ocenenia.

Práve tieto “nepopulárne” pozície ukrývajú v sebe doslova poklady, preto sú tak obľúbené medzi ľuďmi, ktorí menia svet. Tu sa učíme drieť, tvoriť, spoznávať svoju cenu, vedieť si vypýtať za seba ohodnotenie, vedieť robiť neočakávané veci, veci navyše, bezplatne.

Takto vzniká investovanie v praxi. Je to skoro také isté ako keď podržíme sympatickej dáme dvere, neočakávame od nej nič, jej úsmev považujeme za bonus.

Vo svete obchodu môže byť takáto nepodstatná investícia vstupnou bránou na diaľnicu nových možností. Vyhoďme naše ego, manipulácie, sebeckosť, zneužívanie a hry. Začnime vyňuchávať príležitosti. Stačí, ak budeme ľuďmi.

Náš celý život je o predaji. Predávame sa na pracovnom pohovore, na rande, na sociálnych sieťach, dokonca aj v čakárni u lekára. Skutočný obchod má pravidlá, dodržiavajú sa gentlemanské dohody, chlapské slovo, tak isto je v poriadku požiadať o pomoc, radu, riešenie. Hlavne to, čo robíme, nosme neustále zo sebou. A keď už nič iné, tak sa aspoň pokúsme mať lepší život aj vďaka dobrému obchodu.

Dva roky prace, či už tri?

6. marec 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som napísal môj prvý článok. O rok neskôr som začal pravidelne používať sociálne siete na prácu, dokumentovanie, mapovanie toho, čím prechádzam. O ďalší rok na to som k tomu pripojil pravidelne každú stredu písanie článkov na mojom blogu.

Pamätám si to ako dnes, mal som prvé stretnutie s chlapíkom v Leviciach, sedeli sme na terase známeho hotela. Bavili sme sa o biznise, živote, vzťahoch, snoch, cieľoch, bohatstve, zdraví. Akýmsi spôsobom mi vtedy chcel otvoriť dvere do sveta. Vtedy som mu nedokázal rozumieť, veď ruku na srdce, mnohí z nás sa tvárime, že počúvame, ale akosi nerozumieme tým, ktorí sú od nás na dva kroky ďalej.

“Michal, vstúpil si do sveta, kde sa budujú najbláznivejšie vízie, sny, kedy chceš začať ukazovať iným, čím denne prechádzaš?” Odpovedal som, že hneď potom, keď uspejem. Neskutočne sa začal smiať. Potľapkal ma po pleci a povedal: “Nie je nič lepšie ako ukazovať svetu, čím prechádzame, zbierame fanúšikov, učíme sa ako komunikovať so svetom, dostávame sa do tlaku osobnostného rastu, popritom budujeme vlastnú značku a ešte kopa iného, ale o tom inokedy.”

Dnes sa pozerám na toto stretnutie ako prelomové, uvedomujem si aké som mal šťastie, že sme sa stretli. Vtedy som nemal nič, iba akési odhodlanie zmeniť svet. Teraz je všetko inak, vydal som sa cestou, kde nevidím, žiadne stopy, záchytné body, raz je tam zima, inokedy teplo, svieti ostré svetlo, no keď je tma, tak nevidno nič. Mnohým ľuďom z môjho okolia som ukázal, čomu všetkému podstupujem, ukázal som im začiatky, ale aj konce. Dnes už mnohí nie sú súčasťou, verím ale, že sa majú dobre, veď toto nie je o nich ale o mne.

Najťažšie boli pre mňa prvé online kroky, príspevky, články, konfrontácia, gramatika, slovosled, výsmech. Depresia, sebapodceňovanie, niekedy zúfalosť, boli na dennom poriadku. Vtedy ma ten chlapík ale varoval, čím budem prechádzať. Som vďačný každému jednému, ktorý ma podporil, podporuje, ale aj tým, ktorí odišli.

Myslel som si, že robím marketing, učím sa, ako na sociálne siete. Ako veľmi som sa mýlil. Druhýkrát spomeniem pána z Levíc, povedal mi, toto nie je veľmi o marketingu, ani o sociálnych sieťach. Možno sa niečo málo priučím, ale to nemá byť výsledok. Dlhodobosť, pravidelnosť, kopa práce, odhodlanie, prekonávanie samého seba, riešenie problémov a to všetko neustále mať v sebe, aj keď ma bude bolieť hlava alebo budem na pláži s mojou vyvolenou.

Čo mi tieto roky práce priniesli? Jednoznačné zlepšenie komunikácie, intuície, zmena myslenia, kreativita, nakopávanie seba do zadku, vyhodenie drámy zo života, pracovať usilovne aj vtedy, keď sa na mňa nik nepozerá, odísť z miest, kde sa cítim bezpečne, vykašlať sa na to, koľkým ľuďom sa páčim. Poviete si, ako ťa písanie mohlo toto všetko naučiť? Ale napíš článok, príspevok, keď nevieš o čom, keď ťa bolí hlava, keď nemusíš, keď nemáš čas! No ty máš dohodu sám so sebou, ktorú musíš jednoznačne dodržať, lebo vzdať sa je jednoduché, ale čo si poviem o pár rokov? Veď toľkokrát som sa už vzdal.

Pre mňa písanie článkov nekončí ich “zavesením” na blog či inú sieť. Moje články, príspevky, teda všetko, čo tvorím, chcem jednoznačne žiť tam vonku alebo najskôr zažiť a až potom napísať. Častokrát sa stáva, že si zmeníme profilovku, napíšeme motivačný status a ešte častejšie sa tým v našich životoch nič nezmení. Ja vyzývam možno aj teba, aby si vstal a mal lepší život ako si mal pred rokom či tromi. Aby si šiel s kožou na trh a vytvoril presne tú vec, ktorá zmení celý svet, lebo priemerných ľudí je tam vonku už dosť a čo je na tom najhoršie, že mnoho z nás nechce mať lepší život. Preto ťa žiadam, prosím, oslovujem, začni tvoriť práve dnes, zabudnime na to, čo sme zmeškali. Článok, kniha, video, foto, nech je to čokoľvek, neodkladajme to, veď vo vrecku či v kabelke nosíme cele nahrávacie štúdio.

Jeden život.

28. február 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - vízie - Všetko

Rýchlosť vedieť rozhodnúť sa, zaujať, isť za príležitosťou, plniť si svoje sny, odpojiť sa od ľudí, ktorý nás ťahajú dole. Čo robíš keď ta nikto nevidí? Čo vzdelávanie? Aké je tvoje nastavenie v hlave? Si obeť či víťaz alebo hnusný klamár ktorý klame seba aké to bude všetko dobre? Kamarátiš sa s komunikáciou? Si rýpač alebo dávaš háčiky? Nakopávaš ľudí aby mali lepši život či si predavač ktorý predáva pozíciu vo svojej firme, produkty, alebo lepší život?

Michal ako čítam tvoje články zas som sa v ňom našiel. My ľudia máme tendenciu byt riadny sebci. Voláme len keď niečo chceme. beriem veci, situácie osobne. Vlastne v skutočnosti sme dosť sebecky, ignorantsky, čo je úplné v poriadku istým spôsobom, teda ak by žili v dobe so šablozubými tigrami a za každým rohom by na nás číhala smrť. Dnes je to trochu inak, každý z nás môže uspieť, dokonca nie na úkor druhého.

My Slováci odmietame všetko dobré, nové, nepoznané, bláznivé. Staviame na klamlivé istoty, ktoré si sebe predávame aby sme sa uistili, že robíme správnu vec. Riskovanie je pre nás zakázaná téma, pri tom ak by naši rodičia neriskovali, tak veľká časť nás tu dnes nie je.

Vďaka našim naháňaním za istotou sa z nás vytráca zvedavosť a zdravá chuť riskovať. Chodíme na pohovory, píšeme si životopisy, zaujímame sa o lacné pracovne miesta, zapredávame sa korporáciám, keď nám niekto ponúkne dvojnásobok tak sa ideme zblázniť. Ako si zabúdame na svoju cenu. Jediný víťaz je naše ego. Súdime tých druhých čo sú na opačnej strane, že nemajú to alebo to, pritom sme to my kto sa bojí, o svoje peniaze, dosiahnutú kariéru, chlapa, manželku, auto, spoločenské postavenie. Mame v hlave pochybne vzorce správania ktoré nás obmedzujú žiť vysnívaný život a preto radšej dávame prednosť priemerným veciam, situáciám, ľuďom. Následné sa zobúdzame v 45, 54,62 a už si myslime ako je neskoro. Vždy dostaneme čas na nápravu len čo nezvrátime je čas ktorý prešiel a ľudí, ktorí odišli. K tomu radšej ideme k novému ako opravujeme staré, rýchlo sa zdávame. Ideme na rande, alebo na kávu s kamoškou/ kamošom, ktoré nikam neposunie, oberie o čas, zoberie energiu a okrem chvíľkovej radosti nám nič neprinesie. Slepo veríme ľuďom ktorí majú viac, teda aspoň na prvý pohľad sa nám tak javia. Ešte si berieme od nich rady, ktoré nám často ubližujú ako pomáhajú. Je úplné v poriadku trochu sa báť, byt v neistote, podstúpiť risk, ale uložiť všetky vajíčka do jedného košíka istoty a myslieť si že sa nerozbijú nie je vonkoncom v poriadku.

Radšej utečieme na predlžený víkend do Chorvátska ako si sadneme za počítač a začneme pracovať na tom najdôležitejšom čo mame – našej značke, vytvorenie portfólia po večeroch nám nič nehovorí. Podpora ľudí z nášho okolia ktorý sa snažia tvoriť je pre nás úplne cudzia. Ideme si kúpiť cédečko od známej speváčky, ako dáme kamošovmu biznisu srdiečko na sociálnych sieťach.

Prosím odložme na chvíľku tie parádne veci a začnime tvoriť seba aby naša hodnota stúpla, možno dostaneme novu pracú, príležitosť, podnikanie, životného partnera. Inak sa nám bude vyjednávať keď sme v niečom špičkový. My si určíme cenu, podmienky, Životopisy, pohovory dnes už nie sú v móde. Vytvorme si naše portfólia, značky, ukážme svetu čo vieme. Odpútajme sa od ľudí ktorí nás ťahajú dole, ktorý nám chcú nahovoriť kým sme, rýchlejšie sa rozhodujme, no nebojme sa zobrať si čas na premyslenie, len nie dve storočia. Začnime dávať, svoj čas, pozornosť, lásku všetko sa nám niekoľko násobne vráti, možno nie tým spôsobom ako očakávame, ale vráti.

Naše sebavedomie je často falošné nahovárame aký sme empatický ale keď nemáme kde zaparkovať dvesto metrov od miesta kde máme stretnutie tak zúrime. Jednoducho nájdime si niekoho kto nás potlači, mentálne, duchovne ale aj pracovne. Odíďme od ľudí, ktorí nás ťahajú dole, alebo robia nás priemernými. Milión maličkostí začína v hlave no nezabudnime zo sebou zobrať naše srdce. Naučme sa rozprávať tak ako keby neustále išlo o všetko, buďme pripravený, lebo možno práve teraz prišiel náš čas zažiariť.

Mame tu niečo vybudovať, či je to firma, seba, rodina, koníčky. Choďme von, nechajme si nakopať zadok potom sa vráťme pozrime čo sme spravili dobre a zopakujme to. Možno nikdy nebudeme na prvom mieste ani na druhom, ale vždy čo sa najviac počíta je neoblomná snaha a vystreliť na bránu. Dámy a pani čaká nás krásny život, no žiaľ len pre tých z nás ktorí sa dovolia pustiť toho dobrého života a vstúpiť do nových nepreskúmaných vôd ktoré sú nám ponúkane každý deň.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter