Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.
Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”
Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať: „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.
Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy. O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.
Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.
Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.
Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.
Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.
Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.
Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.
