Jeden život

Rýchlosť vedieť rozhodnúť sa, zaujať, isť za príležitosťou, plniť si svoje sny, odpojiť sa od ľudí, ktorý nás ťahajú dole. Čo robíš keď ta nikto nevidí? Čo vzdelávanie? Aké je tvoje nastavenie v hlave? Si obeť či víťaz alebo hnusný klamár ktorý klame seba aké to bude všetko dobre? Kamarátiš sa s komunikáciou? Si rýpač alebo dávaš háčiky? Nakopávaš ľudí aby mali lepši život či si predavač ktorý predáva pozíciu vo svojej firme, produkty, alebo lepší život?

Michal ako čítam tvoje články zas som sa v ňom našiel. My ľudia máme tendenciu byt riadny sebci. Voláme len keď niečo chceme. beriem veci, situácie osobne. Vlastne v skutočnosti  sme dosť sebecky, ignorantsky, čo je úplné v poriadku istým spôsobom, teda ak by žili v dobe so šablozubými tigrami a za každým rohom by na nás číhala smrť. Dnes je to trochu inak, každý z nás môže uspieť, dokonca nie na úkor druhého.

My Slováci odmietame všetko dobré, nové, nepoznané, bláznivé.  Staviame na klamlivé istoty, ktoré si sebe predávame aby sme sa uistili, že robíme správnu vec. Riskovanie je pre nás zakázaná téma, pri tom ak by naši rodičia neriskovali, tak veľká časť nás tu dnes nie je.

Vďaka našim naháňaním za istotou sa z nás vytráca zvedavosť a zdravá chuť riskovať. Chodíme na pohovory, píšeme si životopisy, zaujímame sa o lacné pracovne miesta, zapredávame sa korporáciám, keď nám niekto ponúkne dvojnásobok tak sa ideme zblázniť. Ako si zabúdame na svoju cenu. Jediný víťaz  je naše ego. Súdime tých druhých čo sú na opačnej strane, že nemajú to alebo to, pritom sme to my kto sa bojí, o svoje peniaze, dosiahnutú kariéru, chlapa, manželku, auto, spoločenské postavenie. Mame v hlave pochybne vzorce správania ktoré nás obmedzujú žiť  vysnívaný život a preto radšej dávame prednosť priemerným veciam, situáciám, ľuďom. Následné sa zobúdzame v 45, 54,62 a už si myslime ako je neskoro. Vždy dostaneme čas na nápravu len čo nezvrátime je čas ktorý prešiel a ľudí, ktorí odišli. K tomu radšej ideme k novému ako opravujeme staré, rýchlo sa zdávame. Ideme na rande, alebo na kávu s kamoškou/ kamošom, ktoré nikam neposunie, oberie o čas, zoberie  energiu a okrem chvíľkovej radosti nám nič neprinesie. Slepo veríme ľuďom ktorí majú viac, teda aspoň na prvý pohľad sa nám tak javia. Ešte si berieme od nich rady, ktoré nám často ubližujú ako pomáhajú.  Je úplné v poriadku trochu sa báť, byt v neistote, podstúpiť risk, ale uložiť všetky vajíčka do jedného košíka istoty a myslieť si že sa nerozbijú nie je vonkoncom v poriadku.

Radšej utečieme na predlžený víkend do Chorvátska ako si sadneme za počítač a začneme pracovať na tom najdôležitejšom čo mame – našej značke, vytvorenie portfólia po večeroch nám nič nehovorí. Podpora ľudí z nášho okolia ktorý sa snažia tvoriť je pre nás úplne cudzia. Ideme si kúpiť cédečko od známej speváčky, ako dáme kamošovmu biznisu srdiečko na sociálnych sieťach.

Prosím odložme  na chvíľku tie parádne veci a začnime tvoriť seba aby naša hodnota stúpla, možno dostaneme novu pracú, príležitosť, podnikanie, životného partnera. Inak sa nám bude vyjednávať keď sme v niečom špičkový. My si určíme cenu, podmienky, Životopisy, pohovory dnes už nie sú v móde. Vytvorme si naše portfólia, značky, ukážme svetu čo vieme. Odpútajme sa od ľudí ktorí nás ťahajú dole, ktorý nám chcú nahovoriť kým sme, rýchlejšie sa rozhodujme, no nebojme sa zobrať si čas na premyslenie, len nie dve storočia. Začnime dávať, svoj čas, pozornosť, lásku všetko sa nám niekoľko násobne vráti, možno nie tým spôsobom ako očakávame, ale vráti.

Naše sebavedomie je často falošné nahovárame aký sme empatický ale keď nemáme kde zaparkovať dvesto metrov od miesta kde máme stretnutie tak zúrime. Jednoducho nájdime si niekoho kto nás potlači, mentálne, duchovne ale aj pracovne. Odíďme od ľudí, ktorí nás ťahajú dole, alebo robia nás priemernými. Milión maličkostí začína v hlave no nezabudnime zo sebou zobrať naše srdce. Naučme sa rozprávať tak ako keby neustále išlo o všetko, buďme pripravený, lebo možno práve teraz prišiel náš čas zažiariť.

Mame tu niečo vybudovať, či je to firma, seba, rodina, koníčky.  Choďme von, nechajme si nakopať zadok potom sa vráťme pozrime čo sme spravili dobre a zopakujme to. Možno nikdy nebudeme na prvom mieste ani na druhom, ale vždy čo sa najviac počíta je neoblomná snaha a vystreliť na bránu. Dámy a pani čaká nás krásny život, no žiaľ len pre tých z nás ktorí sa dovolia pustiť toho dobrého života a vstúpiť do nových nepreskúmaných vôd ktoré sú nám ponúkane každý deň.