Všetko

Trpezlivosť zlatá

8. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Júj, naháňam sa na blogu, na videách, na bicykli, dávam pozor, aké mám príspevky, aby neklesli čísla v sledovanosti. Riešim koľko nás ide na výjazd, aké bude počasie. Kto ma kde zavolal, kde sa črtá možná spolupráca, fotím, natáčam, píšem. Pozerám, že niekoľko príspevkov nešlo vôbec do sveta virálne, aj keď som do nich vložil veľa energie. Hlave si premietam miliónové videnia, sledovateľov, zdieľania, komenty, účastníkov výjazdov, najlepšie stroje. Chcem to všetko hneď, teraz.

Niekedy dávno, som fungoval tak, že čo nie je v diári, neexistuje. Istým spôsobom je fajn plánovať si život, veci, tvorbu, koníčky, zábavu, oddych. Túžil som, aby mi môj telefón vyzváňal, emaily pípali. Myslel som si, ak nebudem mať milión schôdzok za mesiac, som slabý, neúspešný, neschopný. Mal som chuť cítiť sa dôležito a bol som presvedčený, že svet sa točí okolo mňa. Bolo to obdobie naháňania, stresu a mojich najväčších zmien. Veľa schôdzok, sem-tam oslava, futbal, ďalší futbal, oslava, schôdzky. Lenže, všetkého veľa škodí, len si to zvyčajne uvedomujem tesne za hranicou zdravia, rozumu a buchnutých kolien.

Prvé upozornenie, že niečo nie je v poriadku bolo, keď som bol na prehliadke u lekára. Dostal som odporúčanie spomaliť, začať športovať. Mal nadváhu, necítil som sa vôbec dobre. Prišiel teda pohyb. Samozrejme, bolo to také skúšanie, aktívne flákanie. Od tréningu sme boli vzdialený na svetelné roky.

Lenže, tu išlo najskôr o vybudovanie pevnej vôle, pravidelnosti. Stravovanie sa upravovalo postupne. Čím viac som športoval, tým menej som sa naháňal. No a odkedy jazdím na horskom bicykli, tak sa naháňam už len v hore. Odpútať sa od naháňania je však náročné. Bolí to a je veľmi ľahké nechať sa strhnúť späť do ošiaľu plných diárov.

Boli dni, keď napriek naháňaniu nič nevychádzalo podľa plánu. Bral som si všetko osobne. Ani raz neprišlo zamýšľanie, či treba niečo vylepšiť u mňa. Jednoducho veci sa dejú aj z vyššej moci a nie všetko dokážem ovplyvniť. Niektoré veci vyjdú z polovice, niektoré vôbec.

Viem, čo chcem, no učím sa prijať, že konečný výsledok môžem dosiahnuť aj inak ako cestou, ktorú som si vopred naplánoval. Taktiež, že niečo pokašlem, nevšimnem si, nedosiahnem. Sem-tam, ak zatlačím na bránu, zvyčajne to je viac náročné, ako keď to nechám plávať. Inokedy presne opačne.

Ak sa niečo nepodarí dosiahnuť, hovorím, že nabudúce to bude lepšie. Aj keď ma poráža, som radšej ticho. Svoju zlosť, sklamania, chodím vydupať do lesa alebo posilňovni. Stále však verím, že život má zmysel, aj keď nie vždy je ho cítiť alebo vidieť. Lebo podľa mňa ak niečomu neverím, nemám dôvod zajtra vstať.

Byť trpezlivý pre mňa znamená hýbať sa svetom tak, akoby sa všetko podarilo tak ako chcem, aj keď to tak ešte nie je. Ustáť tlak termínov, ľudí, života. Dať čas sebe a životu, na ceste za tým čo chcem. Rozumiem, že nie všetko sa točí okolo mňa, nie vždy sa dostanem na rad a nie každá jedna snaha prinesie úrodu. To však neznamená, že mám sedieť v kúte. Dávam si pozor, čo sľubujem sebe, druhým. Pretože iba charakter, skutky a čas ukážu skutočnosť.

Trpezlivosť je pre mňa dať sebe, ale aj ľuďom okolo seba šancu. Pretože, ako mám vedieť, či je niekto dobrý pre mňa, keď s ním nezažijem život, situácie, dažde, narazené kolená. Pekná fotka, vzhľad a moje zvyčajne vymyslené predstavy, sú veľmi málo na to, aby som zistil o druhom viac. No však takéto postoje prichádzajú časom. Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého alebo nepoznaného. To však neznamená, že sme aj v skutočnosti zlí ľudia.

Trpezlivosť bolí. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali, ak nejdú veci podľa predstáv. Jednoducho to sa deje. Niekedy sú tu krátke obdobia turbulencií, inokedy celé desaťročia. Lenže podľa všetkého v tom máme niečo nájsť. Byť trpezlivý je pre mňa aj vedieť čo chcieť od seba, života a pokúšať sa ísť za tým. Aj keď nie vždy sa na to cítim alebo sú podmienky. Vzdať sa môžem kedykoľvek, preto to skúsim dnes, možno aj zajtra ešte raz.

Dopredu

1. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - kniha - Všetko

Píšem pravidelne aby som sa rozpísal, naučil mať návyk, všímal si moje myšlienky, pohľady. Ako kombinujem vety, vnímam a zisťujem ako viem opisovať príbehy, situácie. Z veľkou väčšinou článkov som nespokojný. Niektoré píšem viac hodín, dni, ďalšie týždne. Vždy po uverejnení, mi síce padne kameň zo srdca, že som stihol. Len aj tak frflem na seba, že som tému mohol lepšie trafiť. Možno jeden, dva články na blogu sú v mojich očiach fajn.

O mojej knihe snívam už nejaký piatok. Mám nápad, inšpiráciu, príbehy, strach. V poslednom období sa v mojom živote objavil niekto kto ma nakopáva a celkom dosť. Napísal som o tom dve kapitoly. Vôbec netuším či sú dobré. No dali mi poriadne zabrať. Prvá mala päť a druhá dvanásť strán. To už bolo naozaj náročné pre mňa udržať sa v téme.

Verím, že príbehy v našich knihách sa píšu každý deň, len nie vždy sa aj zaznamenajú. Písanie je krásne. Môžeme navštíviť rôzne svety, vidieť pohľady, byť za hrdinov, vyčítať niekomu niečo, alebo len tak premýšľať. Učím sa písať, už niekoľko rokov. Podľa všetkého zo mňa spisovateľ asi nebude. No, ako tvorím prichádzajú ľudia ktorí ma inšpirujú, navádzajú aby som ďalej tvroil. Vnímam ako sa popritom mením, dospievam.

Hlavný príbeh knihy sa odohráva v tom najťažšom období môjho života. Vrátil som na Slovensko a nejako som sa zamotal. Myslel som, že ľudia okolo mňa vedia všetko najlepšie a tak som sa od nich učil, vnímal, pozoroval ich správanie. Až jedného dňa mi kamoš povedal, že moc panikárim. Odporučil mi aby by som s tým dačo urobil. Takto nejako začal môj príbeh so svetom o ktorom som ani len netušil, že existuje.

Prvý moment prišli knihy, školenia, sem – tam nejaké video z internetu. Niečo čo zmenilo a ovplyvnilo azda celú moju osobnosť, bola jedno stretnutie. Ideme s kamošom do istého hotela v Leviciach, na terase kaviarne nás čakal chlapík. Mal oblek, vážny výraz a popíjal kávu. Položil mi tri otázky. Ako sa volám, odkiaľ pochádzam a čo robím. Odpovedal som mu. Zazrel na mňa, štuchol ma po kolene a opýtal sa ma či si budeme klamať, alebo si povieme pravdu.

Mal som sto chutí odísť, len chalan ktorý ma tam priniesol mi povedal aby som tomu dal šancu. Vlastne takto vznikol azda najsilnejší príbeh so mnou a Jožom. To čo nasledovolo po tom, bol poriadny masaker inšpirácie, učenia, ale aj skúšok. Azda miliónkrát ma išlo poraziť. Šoky, ktoré používal na rozkopanie nefunkčných vzorcov myslenia, správania naozaj dávali zabrať. Možno ma len mrzí, že som vtedy nezachytil myšlienky aspoň na papier. Bolo by zaujímavé sa pozrieť, ako som to vtedy cele vnímal.

Chalan mal so mnou kopec práce. Zažili sme spolu mnoho zábavy, sklamaní, smútku, ale aj aha momentov. Ako Jožo odišiel preč, prišli noví ľudia. Určíte ich spomeniem. Či ide o náčelníka, majstra, ale aj ďalší, ktorí sa pomaly tlačia k hlavným úlohám celého príbehu knihy.

Jožo raz tak v slabej chvíli povedal, že len dve životné udalosti zmenia muža. Že vraj keď si nájde svoju vyvolenú a narodenie dcéry. Hovoril z vlastnej skúsenosti. Jeho manželka bola nadupaná psychologička, niekde z Ameriky, alebo Kanady. To si už presne nepamätám. Stretol som sa s ňou naozaj len párkrát, zvyčajne sme spolu pre niečo len revali.

Ak sa pozriem na môj vzťah s Jožom, bol z iného sveta. Vysoko vzdelaný človek z psychológie, neurológie, ľudských vzťahov, správania a ktovie čoho ešte všetkého. Od prvej chvíle som s nim nechcel tráviť čas. Nerozumel som jeho myšlienkam. Nedávali mi zmysel. Veľakrát som cítil bolesť, ktorú som v tom období považoval za zbytočnú. Nerozumel som, k čomu to celé bude treba. Tam keby nezasiahol kamoš, ktorý ma s nim zoznámil, tak žiaden Jožo by nebol. Bol som úplne mimo a nedokázal som pochopiť aké je dôležité niečo so sebou robiť.

Zvyšok je história, ktorá sa asi už nezopakujeKeď odišiel z môjho života, som si uvedomil čo sa stalo. Lekcie ako ma “uniesol” na kúpanie pod Tatry v bežný pracovný deň. Zobral mi telefón, nikomu som nemohol dať vedieť kde som. Nechal kopať jamu v obleku a v nových topánkach. Mnoho ďalších, ktoré spomeniem v knihe. Mali zmysel, no prišiel až neskôr. Som rád, že sa to stalo. Dnes viem, že je dôležité mat okolo seba niekoho skúseného.

Majster prišiel úplne náhodou. To bola motanica na pumpe, kde som odchádzal s tým, že prichádza do môjho života človek, ktorý zase dačo zmení. Mení aj dnes. Bola to poriadna zápletka náhod, emócii, otvorených očí. Pri ňom začínam si uvedomovať, čo je dôležité a čo až tak nie. Taktiež, ešte stále dostávam aha chvíle, či tu sa pozeraj tu nie.

Treba spomenúť aj ďalších nových hrdinov a hrdinky, ktoré sa tlačia na hlavné postavy celého príbehu. Začína sa to pekne zamotávať. Čo ma však teší, že mám okolo seba ľudí, vďaka ktorým píšem pravidelne na blog. Mám pred sebou niekoľko diel, ktoré dotváram každým dňom.

Knihu som nikdy nepísal. Pre mňa to bude dosť náročné. Dávať si pozor na dej, opisovanie situácii a hlavne neopakovať sa stále dokola. Bude to chcieť poriadne čistú myseľ, pokoj a obrovské sústredenie. Budem sa musieť prinútiť úplne do seba uzavrieť a nájsť v sebe silu na písanie niekoľko desiatok strán.

Potom prídu technické náležitosti. Pohľadať editora, vydavateľstvo a niekoho kto si knihu aj kúpy. Som naozaj zvedavý kam ma to zavedie. Možno nakoniec to celé vypáli úplne inak a bude z toho inšpiračný celovečerný film. Vlaste ak áno, kto vie akú rolu budem v ňom hrať. Ale to už len snívam.

Sebapochybovanie

24. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V predchádzajúcom článku som čiastočne načal tému o tom, kam sa pozerám, čo si všímam. Ako sa postupne menia moje myšlienky, názory, tak je možno fajn sa nad tým ďalej zamyslieť sa. Keď pre nič iné, aspoň sa pozriem kam ma to celé zavedie a možno sa inšpirujem k ďalším článkom na blogu.

Sú ľudia, ktorí majú na mňa vplyv. Sú ľudia, o ktorých ani neviem, že existujú, čo ma odmietajú, chcem s nimi tráviť čas. Potom sem-tam príde niekto, kto sa ozve, len keď to vyhovuje. Ja robím to isté taktiež. Žiadne fňukanie, ale je dobré na seba sa trochu pozrieť aj s odstupom.

Som na schôdzke a bavíme sa o živote. Sťažujeme, chválime, tešíme sa, čo sa deje okolo nás. Veľa príjemnej energie, takej, aká má byť medzi kamošmi. Žiadna závisť, súdenie, nároky, uvoľnenie medzi bežným dňom. Ako sa tak bavíme uvedomujem si, že asi sa mi upravili pohľady. To, čo ma predtým zaujímalo, dnes už nie. Vlastne, až tak ten čas takto tráviť nechcem. Možno chcem od seba, rozhovorov, života viac. Niečo hlbšie s niekým úplne iným.

Sem – tam si všimnem sám, inokedy mi život prenesie skúšky, vďaka ktorým si uvedomujem, čo sa deje. Ľudia okolo mňa majú na mňa taktiež vplyv. Nie len priamy, ale aj nepriamy. Sem-tam si všimnem, ako sa mám zlepšiť, alebo to, čo vidím nemá u mňa miesto.

Verím, že sa môžem niekým stať. Teda, ak budem skúšať, obrusovať, zamýšľať sa. V neposlednom rade aj niečo robiť. Verím, aké dôležité miesto má pohyb. Keď sa raz prestanem hýbať budem podľa všetkého na konci.

Situácie v našich životoch nevyzerajú vždy ideálne, romanticky, rozprávkovo. Nikdy nevieme, kedy zlomový moment príde. Ak sa o niečo pokúšam môžem uspieť, ale aj zlyhať. Len ak nebudem robiť nič, je možné, že sa nič nestane. Nikdy neviem koho inšpirujem, kto sa na mňa pozerá. Sám na seba mám vplyv, taktiež ďalší ľudia ho majú. Raz možno dvakrát za život sa objaví niekto, kto zbúra všetko. Vďaka tomu nanovo začneme vnímať, stavať.

Pamätám si, keď som začínal písať blog. Chalan, čo ma nakopával do zadku tvrdil, že ak nezačnem teraz, tak podľa všetkého toho zmeškám viac, ako si dokážem predstaviť, stratím kopec času, príležitosti. Povedal mi, aby som písal pravidelne, zle, mám robiť chyby, písať o ničom. Že vraj vždy, tu bude niekto, kto ma podporí, ale aj sa bude smiať. Dnes sa približujem k päťstovke napísaným článkom. Stále sa cítim, že neviem písať a je predo mnou ďaleká cesta. Lenže tvorenie pomáha nielen si všimnúť, upratať svoje pohľady, myšlienky, ale aj chaos, ktorý nosím v sebe v hlave, v očiach.

Nie je ľahké prísť na to, čo si všímať a čo nie. Tiež z času na čas potrebujem upraviť pohľady, vyčistiť optiku. Tu je dôležité zdôrazniť, či som ochotný prijať takúto pomocnú ruku. Taktiež prísť na to od koho. My ľudia, sme odmietači a ani za ten svet nechceme od niekoho pomoc. Každý z nás sem – tam by mohol prijať rameno, o ktoré sa môže oprieť.

Taktiež je dôležité nájsť si bútľavú vŕbu. Hlavne takú, ktorá naše sťažovanie nepoužije proti nám v tých slabších chvíľach. Ono to vyrozprávanie má dôležitý význam. Určite nie je správne dusiť v sebe myšlienky a potom riskovať, že to celé buchne niekde tam, kde to nečakáme. Mne najviac pomáha šport, písanie, blogovanie, tvorba. Samozrejme, ľudia okolo mňa.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa menia moje myšlienky, nápady, a taktiež s kým chcem tráviť čas. Zaujímam sa o to, čo dokážem ovplyvniť. Ako sa k správam druhému, koľko času a pozornosti dám. Snažím sa dodržať slovo, čo poviem, čo povedať nie je treba.

Ja neverím na karmy, ani zákony vesmíru. Podľa mňa to len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali kurzy, knihy či počúvali prednášky. Verím, že život je záhada. Mám sa správať najlepšie k sebe a taktiež k svetu. Aj napriek tomu, že nie všetko čo dám aj dostanem späť.

Časom sa ľudia okolo mňa prirodzene menia. Všímam si, že mnoho ľudí ostalo tam, kde sa naše cesty rozšili. Niekto sa posunul o svetelné roky dopredu. Veľakrát však, už ani nie je ani o čom sa rozprávať. Nikoho neodsudzujem. Je však fajn si uvedomiť, ako je dôležité dať sebe aj druhým priestor na to, aby sme sa niekam posunuli ďalej. Možno sa niekedy ešte stretneme a možno nie. Tí šťastnejší z nás sa posúvajú ďalej spolu.

Hovorí sa, že tráva je zelenšia u susedov. Skutočnosť je taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa o ňu staráme. Ja sa chcem starať o seba, o ľudí, ktorých mám rád. Sem – tam urobiť tento svet lepším miestom, čo i len jedným malým skutkom, myšlienkou, úsmevom. Veď predsa môj najväčší súper je moje sebapochybovanie. Nikto viac. Práve to sa snažím dostať z mojich myšlienok, pohľadov, ale aj brucha.

To pekné

17. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.

Ľudia

9. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia, odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál. Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého. Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba. Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie. Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti. Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.

Nedokonalé dokonalosti

3. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Musím si všimnúť. Áno, môže to zmeniť život. Povedať, že sa mi to páči. Ustať odmietnutie. Dodržať slovo. Pomôcť bez očakávania čohokoľvek späť. Dať niekomu čas a pozornosť. Podstúpiť risk.

Každý z nás ma svoj svet, v ktorom sa cíti bezpečne. Svoje vzorce, podľa ktorých koná, premýšľa, posúva sa životom. Zvyčajne tieto postupy pozorujeme doma. Je dosť možne, že ak sa nič neudeje, od našich najbližších si ich časom mnohé aj preberieme. Vymaniť sa z nich je náročné. Zvyčajne sa musí stať niečo čo nami zatrasie. Alebo dostaneme do svojho sveta ľudí, ktorí sú úplne odlišní a nami zatrasú. Nemusí to byť len v zlom. Len zvyčajne si ľudí s dobrými úmyslami nevážime, odmietame.

Ako človek putuje životom, tak má čoraz menej ľudí okolo seba. Z kamarátov sa stávajú známy, z rodiny ľudia, od ktorých chceme súkromie. Uzatvárame sa do seba, lebo chceme pokoj, žiadne hádky, sklamania.

Raz za život, alebo dva krát stretneme niekoho, kto nám pomôže otvoriť najdôležitejšie dvere do sveta, kde mame pôsobiť. Jedna z osôb je romantický vzťah, teda životný partner, druhá neznámy človek v práci, niekde pri tom, čo radi robíme, alebo niekde vonku. Pozor, to si ešte musíme všimnúť a nemať v hlave obmedzujúce pravidlá, myšlienky.

Podstúpiť risk bolí. Strach z nevedomosti boli. Nemať sa o čo oprieť bolí. Takisto bolí pocit nevyskúšania. Netvrdím, že mám skúsiť všetko. Tvrdím, že naše telá majú akýsi navigačný systém, ktorý nás dokáže usmerniť. Dokáže nám pomôcť vybrať čo je pre nás vhodné a čo nie. Len, sem- tam ten nás navigačný systém má špinavú optiku, alebo stíšený hlas.

Za mňa tie najväčšie veci sú na prvý pohľad takmer nepovšimnuteľné. Ľahko sa prehliadnu. Áno, dejú sa veci, človek buchne klinec po hlavičke, zdedí pol kráľovstva, trafí jackpot, dobre sa ožení/vydá, dostane sa mu príležitosť pod nos. Tak isto môžeme prestreliť až za mesiac, stúpnuť do poriadnej kaluže.

Život je záhada, píšem o tom v každom článku. Aj preto sa stále učím ako sa neuzatvárať do pravidiel, vzorcov, ktoré ma zaseknú, odklonia, dostanú do slepých uličiek, či nekonečných rovnakých situácií.

Najkrajšie dokonalosti sú nedokonalé. To je nad slnko jasné. Nikdy nebudem pripravený na najväčšiu príležitosť. Vhodný čas nebude asi nikdy. Vždy tu bude niečo, čo nebude na sto percent fungovať. To ale však nie je dôvod na to, aby som zažil tie najlepšie chvíle, či sedel na striedačke a čakal vhodný čas, ktorý nemusí vôbec prísť.

Také tie malé veci

28. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Teraz sa u mňa s inšpiráciou nejako roztrhlo vrece. Do niečoho som trafil a to poriadne. Bolo obdobie, keď sa mi nedalo písať, tvoriť články. Nešlo to, na tvorbu som ani len nepomyslel. Zrazu ráno vstávam o piatej, vyberám poznámky. Ťukám myšlienky do zápisníka. Mám rád keď na mňa vyletí takéto obdobie. Cítim sa ľahšie, myseľ funguje ako má a k tomu je nad čím sa zamýšľať.

Všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú okolo mňa si všímam, neanalyzujem ich, zbytočné nepremýšľam. To nemá zmysel, práve naopak, prilievam do nich viac energie, aby rástli. Pred časom, keď som začínal v blogovaní, tvorbou, tak sem – tam sa mi podarilo zaujať. Možno to bolo video zo Štiavnici, účinkovanie v televízií, ale aj články o láske. Bolo to pre mňa v tom období nepochopiteľné, aký úspech dosiahli. Dostal som desiatky správ s príjemným odkazom, aby som tvoril ďalej.

Dnes je situácia podobná. Len ju vnímam odlišne. Píšem o niečom čo zažívam, čo sa mi páči, deje okolo. Snažím sa písať tak, aby som neprezradil identitu ľudí, ktorí ma inšpirujú a nenarušil ich životy. Pretože si ich vážim a určite nie je mojou snahou tu na niekoho útočiť, osočovať. Možno je fajn sa zamyslieť a to je tak všetko.

Zamýšľam sa, čo sa zmenilo. Ono to obdobie začalo niekedy cez zimu v horách. Keď som celý zamaskovaný jazdil z pod Medvedieho vrchu na snehu a ľade na horskom bicykli. Vtedy ma oslovil Edo. Či som to ja, lebo že ma eviduje z internetu. Potešil som sa, pár minút sme pokecali. Edo vlastne spustil akúsi reakciu a takmer pri každej jazde niekoho v lese spoznám. Ešte niekedy pred tým, ma pár krát oslovili chalani, že ma evidujú na oranžovej sieti pre športovcov. Tomu som moc pozornosti vtedy nevenoval.

Začalo so mnou komunikovať čoraz viac ľudí aj na sieťach. Vznikli skupinové výjazdy, nové priateľstvá. Netreba zabudnúť aj na odchody. Dosť veľká časť môjho okolia šla iným smerom. Ono naozaj nič veľké sa na prvý pohľad neudialo. Som rád že moje blogovanie, dokumentovanie začína prinášať ďalšie výsledky a otvára nové možnosti. Nie len pri organizovaní spoločných výjazdov, ale aj pri nových príležitostiach.

Ono je dôležité poznamenať, že cudzí ľudia nás vedia katapultovať pekne ďaleko, vysoko, pokiaľ robíme dačo, čo dáva svetu zmysel. Rodina tu je na podporu. To je dôležitá úloha taktiež. Mnoho kamarátov zmení smer, čo je úplne prirodzené. Rozumiem, že nie som pre každého. Môžem pôsobiť otravne a čo ja viem ako. Vyskakujem na okolie odvšadiaľ. Lenže, keď nebudem robiť nič, tak podľa všetkého nič nedosiahnem.

Takmer neustále tvrdím, aký je život záhada. Nikdy na sto percent neviem, čo pre nás ukrýva za ďalšou zákrutou, dverami. Príležitosti chodia do našich životov síce ako na bežiacom páse. Nie každú si všimneme, stihneme. Niektoré zmeškáme, pokašleme, niekde nás odmietnu. Nie každá snaha je odmenená dosiahnutím želaného výsledku.

Neuspokojujem sa zbytočne. Netvrdím sám sebe všetky tie: nebolo to pravé, správny čas, ešte musím dozrieť, niečo sa mám ešte naučiť. Tu sú všetko výrazy, ktoré ma oslabujú. Neviem, aké to mohlo byť, veď som v tom vlaku nešiel. To je holý fakt. Neuznávam žiadne uspokojujúce – motivačné myšlienky do vzduchu. Jednoducho buď idem, nejdem alebo na nič ďalšie neverím. Veľké veci prichádzajú do našich životov vtedy, keď ich čakáme najmenej a vôbec nie sme pripravení. Chcú len odvahu a ostatné sa naučíme po ceste.

Zázrak je pre mňa sled udalostí, ktoré vyústia do celku. Kde mám pocit, že teda takto je to správne. Každý čakáme na tie veľké veci, motýle v bruchu, v peňaženke, v správach, a čo ja viem kde ešte. Všímam si čím viac motýľov naháňam, tým menej ich chytím. Možno druhí ľudia majú viac šťastia. Ževraj máme stavať záhrady a všetko to pekné k nám priletí. Možno je to o dosť jednoduchšie ako sa zdá.

Pre mňa je taktiež zázrak, že si všimnem príležitosť. Náznak, že ma niekto ma rád, dáva šancu, chce tráviť so mnou čas, spolupracovať, podať pomocnú ruku. Určíte je pre mňa zázrak že sa nikomu nič nestane pri mne trebárs na spoločných výjazdoch. Vraciame sa bezpečne do cieľa celý a zdravý aj keď niekedy od prachu, blata, potu, ale aj snehu.

Ono ten zázrak je aj to, keď mi niekto odpíše na správu, zdvihne telefón, ide von so mnou. To, že máme okolo seba ľudí, ktorým sa páčime, chcú byť v našom svete je ďalšia forma zázraku. Či sa bavíme o romantických chvíľach, ale aj tých ďalších.

Myslím všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú. Je kopa maličkosti, ktoré si nie vždy všimneme na prvé pohľady. To čo častokrát pokladám za samozrejmosť po čase to tak vôbec nemusí byť. Príležitostí okolo nás je veľa. Len nie každá bude prelomová. To chce poriadne veľa odvahy počúvať vnútorný hlas a staviť všetko na jednu kartu, ktorá na prvý pohľad vôbec nemusí pôsobiť najlákavejšie.

Neprišiel som sem na tento svet aby som súdil druhých, ale hľadal to, čo mi robí radosť a o tom hovoril. Pretože sudcov, rozdeľovačov spoločnosti už je medzi nami dosť. Ukazujem na to, čo sa mi páči. Verím tomu, že keď poukážem na niečo, čo sa mi páči, pridajú sa ku mne ďalší s podobným videním. Ľudia, ktorí sa mi páčia vedia o tom, že sa mi páčia a to je pre mňa dôležité.

Na tomto svete sme určitý čas. Môžeme žiť parádne životy. Nie len vďaka skvelým kariérnym príležitostiam, ľuďom okolo nás. Ale trebars, že si budeme všímať nenápadné maličkosti, ktoré zvyčajne začínajú vetou: Ahoj aký si mal deň, potrebuješ pomôcť, si v poriadku, prídem po Teba, napíš mi keď prídeš, si hladná? Alebo záleží mi na Tebe, som do Teba aj preto aký máš raťafák.

Snaha

19. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

To čo robím, robím úprimne. Mňa už nebaví hrať divadielka, hry typu, kto sa chytí skôr. Snažím sa v každej životnej oblasti dať vždy kúsok naviac. Sú veci, ktoré robím pre seba. Tak isto pre druhých. Pozorujem, všímam si, skúšam. Mám rád ten pocit, keď môžem tráviť s druhými ľuďmi čas, potešiť ich, dať im niečo, čo nie je samozrejmosť na prvý pohľad.

Čítal som myšlienku, že je fajn dávať. Nie som zástancom dávania miliónových darov, prekvapení. Viac sa mi páčia maličkosti. Na tie sa akosi často zabúda. Rozumiem, že hmotné prostriedky, darčeky, veci dnes pomôžu mnohým, keď ich dostaneme. Maličkosti, snaha, vypočutie, dať rameno na opretie, podporiť, ukázanie vecí, miest, emócií, ktoré stoja za povšimnutie, ako keby sa už nenosili. K tomu žiadne hry, byť skutočný, odpísanie na správu, zdvihnúť telefonát, rešpektovanie druhých, mať ich rád takých akí sú. Možno sem- tam ukázať opatrne aj ďalšie pohľady. Netreba zabúdať na pocit bezpečia, keď už nijak inak, aspoň prístupom a nevhodne si neuťahovať z nich.

Veľký vplyv má na mňa v tomto období okolie, to čo robím, tvorím, skúšam a taktiež pocity. Dostávam späť obrovské dávky energie. Či je to vo forme správ, komentov, pozdravov. Vďaka internetu si ma všímajú aj ďalší ľudia. Blogovanie, organizovanie spoločných výjazdov, dokumentovanie mojich tréningov dostáva pozornosť. Taktiež sú tu ľudia z môjho bližšieho okolia, s ktorými trávim čas, ich podporu cítim taktiež.

Robím to, čo si myslím, že je správne. Pri organizácií výjazdov mi ide o dve veci. Ukázať miesta, ktoré možno nie sú až tak poznané. Pospájať ich a vytvoriť zaujímavý okruh na výhľady, stúpania, zjazdy a technické úseky. K tomu zažiť pocit dupania v balíku, teda partii a zažiť parádny pocit. Keď sa jazdí lesom a je nás partia, to sa nezažíva každý deň. Kopa zábavy, vtipných myšlienok a k tomu vybehnúť ešte jeden kopec, či prejsť náročnejší úsek. Samozrejme, že moje výjazdy nie sú pre každého. Veď, tak isto sú na tom bežné dni, tiež netrávim čas s každým koho poznám.

Neverím na zajtra, uvidím, nesprávny čas. Verím na to čo je teraz. Čím ďalej viac si oslovujem myšlienku, že ak sa mi niečo páči, mám o tom povedať aj keď budem odmietnutý, nepochopený. Tu je dôležité poznamenať, že nie je ťažké to povedať. Ťažké je si to pekné vôbec všimnúť.

Mám rád pocit, keď môžem pre druhého urobiť láskavosť. Bez pocitu, že chcem za to niečo späť. V láske to vnímam rovnako. Podľa mňa skutočná láska by nemala očakávať niečo naspäť. Aj keď sú to náročné myšlienky, ešte ťažšie sa vnímajú tam vonku. Ak je čokoľvek skutočné, neočakávam nič. Je pre mňa inšpiráciou, nie len pre bežné dni. Zamýšľam sa, pozorujem moje pocity, kam mi utekajú myšlienky a všímam si moje správanie. K tomu láska vie, čo sa má a patrí. Len možno to chce zopár zamilovaných listov, sprav, randení, bežných situácií, ukázanie pohľadov a v neposlednom rade niečo na zahryznutie, ale nie do krku. To až trochu neskôr.

Dostala ma istá myšlienka, ktorá tvrdí, že všetko čo dám sa ku mne dostane spať. Ale nemôžem očakávať odkiaľ. Príklad: ak pustím auto pri vychádzaní z parkoviska, nemôžem chcieť ani očakávať, že niekto ďalší ma hneď pusti pri najbližšej príležitosti. Niekto ma určite pustí, možno ich bude aj viac, len neviem ktoré auto to bude.

Chodiť svetom bez očakávania, niečo nedostať je dosť veľká skúška pre ego, pocit vlastnenia, pocit sebauspokojenia a v neposlednom rade trpezlivosti. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali. Tu je dôležité nezhorknúť, či nezanevrieť na svet. Ja netvrdím, že môj čas príde a dostanem sa k tomu, čo chcem. Tá možnosť tu je samozrejme je, ale nie je ničím garantovaná. Čo však garantované je, to je ľútosť. Teda ak sa nepostavím a nepôjdem za tým čo sa mi páči.

To čo je medzi nami je medzi nami. Učím sa čo môžem povedať svetu a čo nie. Ak som s chalanmi na výjazde, niekto zosadne z bicykla a tlačí úsek, lebo nevládze, či si netrúfne tak nedávam takéto veci von. Žiadne fotky, ani videá. Zmysel je zažiť skvelé zážitky ,zdokumentovať ich a nie druhých zosmiešňovať. To taktiež platí v ďalších životných oblastiach.

Ak idem s niekým von, tak dôležité je aby o tom vedel ten čo bol/bola vonku so mnou. Druhých do toho nič. Svetu stačí, že vie, že sa mi niekto páči. Tým dávam od seba preč príležitosti a možnosti, ktoré by mohli narušiť to, čo práve teraz je. Keď niečo rastie je fajn sa tomu venovať.

Mám rád ľudí, s mnohými sa cítim dobre a chcem s nimi tráviť čas. Ukazujem im postupne môj svet, myšlienky, pocity, snažím sa správať tak, ako by som chcel aby sa svet správal ku mne. Je jasné, že budú dni keď najradšej by som zaliezol do diery a nevyliezol von. Ale to asi by sa nemalo robiť. Veď trochu bolesti by som mal zniesť.

Prednedávnom som mal situáciu, ktorá ma poriadne naštvala. Bol som rozhodený. Lenže človek, ktorý mi správu oznámil za to nemohol a vedľa mňa bola ona. Tak som sa priznal, že som naštvaný na to čo sa stalo, ale nedal som jej ani náznak. S odstupom času ma tešila moja reakcia. Možno sa zo mňa stáva chlap. Chlap by nemal svojimi emóciami ohrozovať ženu a určite nie takú, ktorá sa mu páči. Prešlo veľa situácii, aby som sa začal správať takto. Na konci dňa, sa situácia vyriešila sama a ešte lepšie ako som chcel.

Jasné, že my chlapi máme byť emočné stabilný, niečo vydržať. O tom sa nemusíme baviť. Je fajn mať záľubu, kde sa vyventilujeme, vykričíme, zanadávame si. U mňa je aj kopa adrenalínových zážitkov na horskom bicykli. Dám zabrať telu, emóciám a keď sa vrátim, som zničený, už sa mi nechce reagovať na svet. Ťažím s toho niekoľko dní. Mám aj také obdobia, keď mi jazda nepomôže, ale tých je veľmi málo.

Verím v úprimnú snahu bez bočných úmyslov, keď sa mi čokoľvek páči poviem to. A tiež verím, že nie každé odmietnutie je odmietnutie. Veď aj druhí ľudia majú svoje city a majú možnosť zmeniť názor. Možno stačí len ukázať, že to myslím vážne.

Učím sa na každom kroku. Stačí si všímať, pozerať sa pred seba. Mám okolo seba ľudí, s ktorými chcem tráviť čas. Či sú to romantické chvíle, športové, ale aj tie ďalšie. Mnohých ľudí volám von. Viem, že by sa im so mnou páčilo. Lenže časť sa vyhovára, odmieta. Teraz na augustovom výjazde prišiel chalan, ktorého som volal asi rok. Tešil som sa, že prišiel, skvelo zapadol do partie.

Tak sa pýtam, ak má žena, chlap sen, vízia, parádne obdobie odmietne, mám sa len tak vzdať? Neviem, tá možnosť vzdania je tu stále. Len prečo práve teraz, keď nabudúce môžem skúsiť ešte raz. A možno práve malá úprimná snaha prinesie celé to, o čo snívam. Snažiť sa môžeme všetci, ale bez očakávaní. Len pozor, nie že sa budeme snažiť na niekoľkých tých istých poliach naraz. To nie je dvakrát správne. To isté platí na mojej ako aj na Tvojej strane.

Signály z hora

13. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Buchol som si hlavu a poriadne. Našťastie nosím prilbu, tak to až tak nebolelo. Nadával som, ale bol som šťastný, že sa mi nič horšie na tom traily nestalo. Niečo si asi mám všimnúť. Raz dávno som vyťahoval z poličky ovsené vločky. No a nejako som vysypal otvorenú ryžu. Bola všade, myslím, že ešte teraz je. To bolo upratovania. Skoro ma porazilo.

Verím, že takéto signály niečo naznačujú. Buchnutie hlavy som zobral, že si mám lepšie všímať príležitosti, ktoré sú okolo mňa. A mal som sa rozhodnúť, ktorej sa budem venovať celý.

Táto doba prináša so sebou obrovské množstvo vedomostí, informácií, ale aj to, čo vie brať pozornosť, či pokúšať. Som už veľký, viem, že všetko nikdy nezažijem, nebudem vedieť. Také tie myšlienky, že zažiť čo najviac – nie som si istý, či to je najsprávnejšie. Skôr si myslím, že je lepšie žiť tak, aby to bolo viac intenzívnejšie. Ale, to už je na každom z nás, čo si vyberieme.

Keď som rozsypal ryžu niekto mi povedal, že podľa všetkého mám pred sebou príležitosť, ktorá mi môže zmeniť život. Asi ju nevidím alebo odmietam, lebo pôsobí, ako veľa drobnej práce a je to niečo, čo som zatiaľ neskúsil. O pár týždňov som zmenil celý svoj život a začal novú životnú cestu. Poviem Vám, do dnešného dňa to celé so mnou otriasa.

Akonáhle príde do môjho života niečo nové, nepoznané, mám tendenciu odmietať. Snáď to máte inak. Škatuľkujem, porovnávam z minulými skúsenosťami, zážitkami. Lenže, tu je veľmi dôležitý fakt, ktorý sa dosť ťažko uvedomuje pod emóciami odmietania.

Ak príde do môjho života niečo nové, čo som doteraz ešte neskúsil, ako môžem takéto situácie podľa predošlých skúsenosti porovnávať? Strach z nepoznaného je veľký. Strach, že si vyberiem odlišnú cestu ako kamarát, mamina, spolužiaci je taktiež namieste, veď čo si budú o mne myslieť. K tomu si ešte domotám hlavu a vymyslím príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najlepší sci-fi spisovateľ.

Čo keď to, čo pôsobí odlišne ako spoločnosť udáva, je pre mňa lepšie a prinesie mi to, o čom snívam? Čo, keď tie vymyslené príbehy ma chcú ochrániť z parádnych zážitkov? Zvyčajne nič len tak nevstúpi do môjho života. Odmietam byť ignorant alebo ten čo neprijíma. Veď predsa koľko parádnych vecí, začalo tak, že ani nemali začať.

Snažím sa nájsť v sebe odvahu a niečo s tým urobiť. Jasné, že sem – tam budem mať aj pochybnosti, otázky, či to robím správne. Sem- tam zájdem do slepej uličky. Lenže vzdať sa môžem hocikedy.

Ja chcem od života a od seba ísť cestami, ktoré nie sú až tak moc vychodené. Zatiaľ nepoznám všetky skratky, spojky, rázcestia. To ani nie je treba. Skúšam, všímam, pozorujem.

Tuším, že ak budem odmietať príležitosti, nebudem vnímať signály, sa asi stane niečo, čo nechcem, aby sa stalo. Môžem premeškať najlepšie príležitosti. Lebo si budem nahovárať, že za rohom na mňa čaká lepšia. To ale však tak nemusí byť. K tomu tých malých -veľkých príležitostí nebude až tak veľa za život.

My ľudia vieme byť neskutočne čudní. Zvyčajne si všímame tie najlepšie veci, zážitky, ľudí až keď odídu z našich životov. Potom hráme divadielka pred sebou, že aj tak to nebolo to ono. Ako môže byť pre mňa niečo pravé alebo ľavé keď som to neskúsil? Ako môžem tvrdiť, že to nebolo správne, keď som tomu nedal ani šancu? Ako môžem odmietať niečo, čo sa mi premáva podnosom a ja to posudzujem podľa toho, čo som doteraz zažil?

Odmietam byť už viac zhorknutý, utrápený, žiť v minulosti, lebo sa niečo totálne pokašľalo. Veci sa dejú, robím rozhodnutia, hýbem sa, robím chyby, ale sem -tam trafím do čierneho. Všímam si signály, že sa mám pozerať pred seba. Rozhliadam sa okolo seba, hľadám, skúšam. Veď ten život za to stojí.

Ak nedám životu a príležitostiam šance lebo chcem mať pokoj, aby doma do mňa nerýpali, predavačky v obchode po mne nezazerali, kamoši ma neodpísali, je dosť možné, že všetko to najlepšie nechám nepovšimnuté na cestách.

Teraz nemám na mysli, že mám ísť po každej príležitosti. To nie je ani len možné. Mám v sebe hlas, pocit v bruchu, ktorý našepkáva a zvyčajné to robí nad slnko dobre. Len častokrát to robí úplné potichu. Áno, pocity môžu klamať. Čo neklame je trebárs ako sa druhí správajú k ľuďom. To prezradí o nich, nás čertovsky veľa.

Dámy majú taktiež takéto hlasy a k tomu ich telo vie pekne krásne navigovať a poukázať na to, čo je správne a čo nie. Len majú nádherné mysle, kde sa píšu šialené príbehy, ktoré majú tendenciu ničiť všetko to, čo by mohlo byť pekné. Verím, že nie všetky ste spisovateľky katastrofických scén. Baby všimnite si svoje telo a ako sa správate pri ľuďoch, príležitostiach ktoré sú okolo Vás. Ako sa cítite? Utekáte domov, či dávate tomu šance? Necháte sa unášať? Chcete ich okolo seba? Či hráte hry?

Stačí sa lepšie pozrieť, na pár chvíľ netvoriť likvidačne príbehy v hlave. Možno práve hlas, telo povie áno, alebo nie tej príležitosti, ktorá je pred Vami. Ale, ak sa budú vymýšľať scenáre, komplikovať veci je dosť možné, že sa nikdy nedozviete, či bola alebo nebola.

Ak niečo v živote neznášam, je to ľútosť. Sebaľútosť, ktorá mi hovorí, že som mal vystúpiť a povedať čo cítim, snažiť sa o niečo. Lebo sedieť na gauči a pozerať sa ako mi príležitosť a život uteká pomedzi prsty, je pekne na prd.

Také tie hlúposti, že príde ďalšia, asi to tak nemalo byť, si už nenamýšľam. To nevedie k ničomu. Ja verím, že príležitostí je okolo mňa veľa. Len mnohé z nich sú také tie bežné, na istotu. Ale len niektoré vedia zmeniť život, či posunúť ma tam, kam sa mi ani len nesníva.

Prosím, všímajme si signály. To čo máme pod nosom. Lebo raz môže byť neskoro. Netvrdím, že ďalšie kroky príležitosti nemusia byť správne. Tvrdím, že ak budem čakať, zdráhať sa, vyčkávať na lepšiu príležitosť, je možné, že taká nepríde. Nemôžem dávať svetu najavo pocity odmietania. Veď je dosť možné, že si vytvorím zvyk a začnem odmietať všetko, bez ohľadu na to, či to je dobré pre mňa. Žiť život plný odmietania nie je asi dvakrát najlepšie. Veď schválne, ako chcem niečo prijať, keď odmietam?

Ak si všimnem, spravím krok a nepodarí sa, bude to bolieť. Bolesť, ktorú zažijem, keď neurobím nič, je omnoho väčšia. Verím, že signály dostávame preto, aby sme si všimli to, čo máme pod nosom. Lebo to okolo nás chce, aby sme si všimli. Nič nechodí do našich životov len tak. Zbytočné neškatuľkujme, že má o tristo rokov viac, nie je z nášho sveta, že je to ťažké, mama by ma naháňala, ak by sa to dozvedela. Ten život je náš, ak ho tak žiť nebudeme, budeme žiť životy druhých ľudí.

Pozdravujem všetkých, čo si nevšímame príležitosti, signály. Odmietame ľudí, ktorí sa okolo nás snažia, dávame do popredia upratovanie, kamarátov, výhovorky, len preto, aby sme neskúsili niečo odlišné, čo nám priniesol život. Nielenže ubližujeme sebe, ale aj druhým. A k tomu nebudeme poznať to, čo sa za tými dverami ukrýva pre nás. Nabudúce, keď budeme fňukať za nespravodlivou minulosťou, najskôr sa pozrime do zrkadla. Je dosť možné, že máme zašpinenú optiku.

Len zatiaľ čo snívam o niečom dokonalom. To dokonalé môžem mať pred sebou. Môžu na mňa padať koreničky z poličky, buchnem si hlavu, mucha mi vletí do oka, či sa zježím so schodov. Energia, ktorá je okolo nás, nám ukazuje haló zobuď sa, toto stojí za preskúmanie. Veď už niekoľkokrát sme odmietli dať niekomu ruku. Tak sme boli zhodení a kúsok ďalej nám tá ruka už nevadila.

Hnevá ma, keď vidím koľko ignorácie a hier je naokolo. Ako môžeme pozerať po večeroch myšlienky o láske vzťahoch, ideálnej komunikácii, lepšom živote, keď zrazu sa nám zjaví pred nosom a nie sme schopní odpísať na správu( ale nám, keď niekto neodpíše..). Chápem. Nemá hnedého škrečka, ale bieleho, má o centimeter kratšie vlasy. Všetko veľké(láska, život, vízie) berú všetko, nenechajú kameň na kameni. Rúcajú staré nepotrebné. To, však asi neobjavíme, ak sa hráme na nedostupných. Budeme počúvať svoje staré skúsenosti, rodičov, dedkovcov, spolužiakov, alebo plávať v bezpečných vodách. Je dosť možné, že neskôr budeme ľutovať, keď nie všetko, možno len maličkosť, mohli sme to skúsiť. Veď vlastne takéto príležitosti chodia do života len raz, možno dvakrát. A to si ich ešte musíme všimnúť.

Ešte maličkosť. Sem- tam dostaneme signál, príležitosť aj od okolia. Aký si mal/mala deň? Chcem Ťa počuť. Jedla si? Môžem Ti pomôcť? Mám pre Teba čokoládu. Verím, že to dokážeš. Povedz mi, čo Ťa trápi. Môžeš mi veriť. Myslel som na Teba. Toto nie je sebeckosť ani samozrejmosť. Máme pred sebou úprimnosť, ktorá sa vo svete už až tak nenosí. Nie nevyprchala, je tu a často ju máme práve pod nosom. Ak nám niekto ukáže svoj svet, pocity, podá ruku, čo i len pre maličkosť, prinesie čokoládu, keď sa niečo rozsypalo, ale aj povie prepáč, aj to sú signály.

Rozumiem, že ak sme v minulosti zažili popálenia, buchnuté kolená, lakte, tak nie je jednoduché uveriť, všimnúť si. Ak som zažil v práci zlú skúsenosť, ako dlho budem čakať pokiaľ si nájdem novú? Ak ma sklamal človek, tak sa idem zahrabať pod zem?

Je fajn si všimnúť signály, príležitosti aj z okolia, je fajn sa pozbierať od náročných životných situácií. Mám taký pocit, že najhoršie, čo môžem urobiť je prestať si všímať, skúšať. Nielen, že mi veľká časť života utečie, ale môže ujsť aj tá jedna príležitosť, ktorá mala zmeniť všetko.

Prosím dávajme druhým najavo, ak sa nám páčia, nehrajme hry. Odpisujme na správy. Keď nechceme, aby nás niekto balil, povedzme to na rovinu. Povedzme životu áno, nebuďme zahrabaní pod zemou. Je dosť možné, že sa nám tam nič nestane. Ak sa nám má niečo stať, môže to byť pekné, len sa pozerajme pred seba. Ak je to príjemné pre nás, dajme tomu celému súhlas, šancu. Nie nezničí nás to, práve naopak. Lebo tie skutočné najkrajšie veci neničia. Teda ničia, ale iba to, čo je nepotrebné.

Hovorí sa, že tento svet chce, aby sme mali rovnaké sny, životy, bolesti, dovolenky, veci. Hádali sa, rozdeľovali, osočovali. Všímajme si príležitosti, aj keď nevyzerajú tak, ako chceme na prvý pohľad. Možno práve tie ukrývajú najkrajšie poklady. Nikto z nás nie je ideálny, ani príležitosti, ktoré sú pred nami, ale ak budem všetko odmietať, otváram si cestu do pekla a to je nad slnko isté. Len pozor na hlavu, sem -tam ešte prídu pokusy, aby sme sa pozreli pred seba a tie koreničky, ktoré vyletujú z poličiek dosť bolia. Veď predsa tento svet chce, aby sa nám tu páčilo, len mu poďme oproti.

Jedna noc

5. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dal som jej ruku. „Povedal si, že nebudeš na mňa tlačiť.” Pýtam sa: „aké by to bolo pre Teba, ak by som Ti nedával náznaky, že Ťa chcem?” „Môžem byť vulgárna?” „Buď.” „Na p… .” O pár metrov sa pošmykla. Hneď, ako som počul šuchnutie, zachytil som ju a udržala sa. Dala mi ruku, pokračovali sme ďalej. Takéto náhody sa dejú, keď pokúšam šťastie. Len je fajn byť pripravený a všimnúť si ich. Veď aj Paul Coleho nás učí vo svojich knihách: „Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.”

Niekedy dávno som chcel byť slávny, úspešný a bohatý. Myšlienka, že jazdím na červenom talianskom športovom aute, poznajú ma ľudia, vo vreckách plno peňazí sa mi páčila. Bol som v tom, že to je najsprávnejšia forma úspechu. K tomu som bol v tom, že to je možné dosiahnuť. Dnes tie veci vidím skoro rovnako, len asi všetky maličkostí vnímam odlišne.

Vždy som si myslel, že za jednu noc sa dá preraziť vo svete. Či sa bavíme o práci, koníčkoch, alebo vzťahoch. Čo si tak všímam, že sú veci, situácie, ktoré prídu z ničoho nič. Môžu trvať celú večnosť. Takisto sú tu situácie, vzťahy, veci, ktoré budujeme celý život sa vedia v pár momentoch premeniť na trosky. Veľká záhada sú naše životy.

Chcel som to opäť vzdať. Vykašlať sa na to. Zahodiť všetko za hlavu. Lenže stalo sa niečo a tentokrát som sa ešte nemohol vzdať. „Daj tomu ešte čas, šancu, skús to inak.” Si vravím. Ono tých pokusov už bolo dosť. Náročných stúpaní v horách, životných situácií, odmietaní, dní keď nebolo vidno svetlo na konci tunela.

Parádne veci, úspech, láska, sny berú všetko. Nenechajú kameň na kameni. Najväčšie a najlepšie veci chcú podstúpiť najbláznivejšie riskovanie. Možno ísť proti prúdu a častokrát staviť na jednu kartu celý svoj svet. Je nad slnko jasné, že nie všetko sa podarí na prvýkrát. Nemusí ani na druhý, možno vôbec. To nie je dôvod, aby som to neskúsil. Práve naopak.

Niekedy dávno som odmietal všetko. Lepšie povedané, odmietal som všetko, čo mohlo byť pre mňa dobré. Motal som sa zbytočne v kruhoch a utešoval sa, že si už nechcem ublížiť. Chcem mať pokoj. Bol som naivný, veril som všetkým, ale aj nikomu. Premýšľal som, čo si len budú myslieť o mne druhí ľudia. Lenže toto je cesta do zabudnutia, nie k úspechu. Nezdravé odmietanie spomaľuje rast, život, mňa a všetko to pekné. Našťastie vždy tu bol niekto, kto mi sem – tam prečistil optiku.

Tiež si všímam, akí naivní sú aj druhí. Veria ľuďom, ktorí sa k nim správajú cez čiaru a ešte k tomu im z dovolenky prinesú magnetku, či pošlú motivačnú fotku. Pokiaľ sa venujem takýmto ľuďom, je dosť možné, že tí najvhodnejší pre nás sa nám vzdialia. Čím ďalej som si istý, že toto neplatí len pri vzťahoch, ale aj životných situáciách, možnostiach, ktoré okolo seba máme.

Jedna noc dokáže zmeniť všetko vo vzťahoch, v kariére, v úspechu, v rozhodnutí čo ďalej. Lenže, tá jedna noc, môže trvať dva týždne, desať mesiacov, ale aj dvanásť rokov skúšania, pokusov, zablúdení, nepremenených alebo nevšimnutých šancí.

Mám dosť čakania na príležitosti. Vhodné a pokojné chvíle, keď sa akože uistím, že nastáva správny čas. Riešiť stále v hlave pokoj, dýchaj, rátaj do desať a ešte nie som na sto percent pripravený. Pokúšam šťastie, skúšam otvárať dvere, pozorne sledujem príležitosti. Sem – tam si oškriem koleno, buchnem hlavu. No to patrí k tomu. Uvedomujem si azda najdôležitejšiu vec v tomto čase, myslím, že sám sebe, ale aj svetu okolo mňa, dlžím žiť život, o ktorom snívam.

Mám taký pocit, ako keby to všetko bolo za rohom, pred nosom. Ako keby tá jedna noc, ktorou mám preraziť sa približovala ku mne, rýchlejšie ako sa zdá, veď prednedávnom som sníval o tom, že pôjdem večernú jazdu s niekým s kým si zaspievame. Zrazu si spievame. Tiež som si iba všimol príležitosť, ozval sa, vymyslel plán. Hudba, nočná jazda a spievanie je môj posvätný rituál. Do toho to sveta beriem ľudí, v ktorom je už viac ako ahoj, ako sa máš. Vlastne, toto bolo pre mňa prvý krát. Aj preto verím, že tie najkrajšie momenty môžu zničiť všetky staré zabehnuté chodníky rýchlosťou blesku. Teda pokiaľ sa nechám unášať tým, čo sa práve deje, bez záverov, plánovania. Aj keď parťákovi, či parťáčke chyba make-up, sprcha, či ma na sebe roztrhané tričko.

Ľudia, príležitosti, chyby, ale aj nádherné životné momenty ma učia, formujú, navádzajú, ovplyvňujú smer. Keď si myslím, že sa nič dobré nemôže stať, o pár chvíľ neskôr dostanem prekvapenie. Verím, že jedno malé rozhodnutie, veta plna úprimnosti a podpory dokáže ovplyvniť viac ako sa zdá. Veď tieto moje myšlienky potvrdzujú už aj rôzne štúdie.

Prosím všetky nezadané ženy sveta. Ak príde do Vašich životov chlap, ktorý sa odváži povedať svoje city preto aké ste, nie len pre Vaše nádherné telá, Vaše bláznivé správanie, mätúce signály, niekoľko týždňové čakanie na odpísanie na správu. Nepremýšľajte, čo vám povedia doma, susedia, bratranci, teta predavačka v obchode. Dajte tým chalanom šancu. Aj keď možno nebude na sto percent ten zaškatuľkovaný vysnívaný typ, ktorého čakáte. Môže sa z neho stať práve ten najpravejší parťák do života. My ostatní, sa snažíme byť tí najpravejší parťáci, bez hier, veľkého ega. Hlavne povedzme to, čo cítime. Lebo nikdy nevieme ktorá noc, veta, príležitosť, maličkosť, osoba prelomí, či zmení náš život na to o čom snívame. A to nielen pri hľadaní životných partnerov, ale aj v bežnom živote.

Ďakujem za inšpiráciu. Tentokrát som si ju všimol, niečo preto urobil a zažil skoro tak, ako som si ju vysníval. Už len jedna maličkosť aby to bolo dokonalé. O tom viac už niekedy nabudúce. Stále sa máme čo učiť. Ďakujem.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter