Všetko

Snaha

19. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

To čo robím, robím úprimne. Mňa už nebaví hrať divadielka, hry typu, kto sa chytí skôr. Snažím sa v každej životnej oblasti dať vždy kúsok naviac. Sú veci, ktoré robím pre seba. Tak isto pre druhých. Pozorujem, všímam si, skúšam. Mám rád ten pocit, keď môžem tráviť s druhými ľuďmi čas, potešiť ich, dať im niečo, čo nie je samozrejmosť na prvý pohľad.

Čítal som myšlienku, že je fajn dávať. Nie som zástancom dávania miliónových darov, prekvapení. Viac sa mi páčia maličkosti. Na tie sa akosi často zabúda. Rozumiem, že hmotné prostriedky, darčeky, veci dnes pomôžu mnohým, keď ich dostaneme. Maličkosti, snaha, vypočutie, dať rameno na opretie, podporiť, ukázanie vecí, miest, emócií, ktoré stoja za povšimnutie, ako keby sa už nenosili. K tomu žiadne hry, byť skutočný, odpísanie na správu, zdvihnúť telefonát, rešpektovanie druhých, mať ich rád takých akí sú. Možno sem- tam ukázať opatrne aj ďalšie pohľady. Netreba zabúdať na pocit bezpečia, keď už nijak inak, aspoň prístupom a nevhodne si neuťahovať z nich.

Veľký vplyv má na mňa v tomto období okolie, to čo robím, tvorím, skúšam a taktiež pocity. Dostávam späť obrovské dávky energie. Či je to vo forme správ, komentov, pozdravov. Vďaka internetu si ma všímajú aj ďalší ľudia. Blogovanie, organizovanie spoločných výjazdov, dokumentovanie mojich tréningov dostáva pozornosť. Taktiež sú tu ľudia z môjho bližšieho okolia, s ktorými trávim čas, ich podporu cítim taktiež.

Robím to, čo si myslím, že je správne. Pri organizácií výjazdov mi ide o dve veci. Ukázať miesta, ktoré možno nie sú až tak poznané. Pospájať ich a vytvoriť zaujímavý okruh na výhľady, stúpania, zjazdy a technické úseky. K tomu zažiť pocit dupania v balíku, teda partii a zažiť parádny pocit. Keď sa jazdí lesom a je nás partia, to sa nezažíva každý deň. Kopa zábavy, vtipných myšlienok a k tomu vybehnúť ešte jeden kopec, či prejsť náročnejší úsek. Samozrejme, že moje výjazdy nie sú pre každého. Veď, tak isto sú na tom bežné dni, tiež netrávim čas s každým koho poznám.

Neverím na zajtra, uvidím, nesprávny čas. Verím na to čo je teraz. Čím ďalej viac si oslovujem myšlienku, že ak sa mi niečo páči, mám o tom povedať aj keď budem odmietnutý, nepochopený. Tu je dôležité poznamenať, že nie je ťažké to povedať. Ťažké je si to pekné vôbec všimnúť.

Mám rád pocit, keď môžem pre druhého urobiť láskavosť. Bez pocitu, že chcem za to niečo späť. V láske to vnímam rovnako. Podľa mňa skutočná láska by nemala očakávať niečo naspäť. Aj keď sú to náročné myšlienky, ešte ťažšie sa vnímajú tam vonku. Ak je čokoľvek skutočné, neočakávam nič. Je pre mňa inšpiráciou, nie len pre bežné dni. Zamýšľam sa, pozorujem moje pocity, kam mi utekajú myšlienky a všímam si moje správanie. K tomu láska vie, čo sa má a patrí. Len možno to chce zopár zamilovaných listov, sprav, randení, bežných situácií, ukázanie pohľadov a v neposlednom rade niečo na zahryznutie, ale nie do krku. To až trochu neskôr.

Dostala ma istá myšlienka, ktorá tvrdí, že všetko čo dám sa ku mne dostane spať. Ale nemôžem očakávať odkiaľ. Príklad: ak pustím auto pri vychádzaní z parkoviska, nemôžem chcieť ani očakávať, že niekto ďalší ma hneď pusti pri najbližšej príležitosti. Niekto ma určite pustí, možno ich bude aj viac, len neviem ktoré auto to bude.

Chodiť svetom bez očakávania, niečo nedostať je dosť veľká skúška pre ego, pocit vlastnenia, pocit sebauspokojenia a v neposlednom rade trpezlivosti. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali. Tu je dôležité nezhorknúť, či nezanevrieť na svet. Ja netvrdím, že môj čas príde a dostanem sa k tomu, čo chcem. Tá možnosť tu je samozrejme je, ale nie je ničím garantovaná. Čo však garantované je, to je ľútosť. Teda ak sa nepostavím a nepôjdem za tým čo sa mi páči.

To čo je medzi nami je medzi nami. Učím sa čo môžem povedať svetu a čo nie. Ak som s chalanmi na výjazde, niekto zosadne z bicykla a tlačí úsek, lebo nevládze, či si netrúfne tak nedávam takéto veci von. Žiadne fotky, ani videá. Zmysel je zažiť skvelé zážitky ,zdokumentovať ich a nie druhých zosmiešňovať. To taktiež platí v ďalších životných oblastiach.

Ak idem s niekým von, tak dôležité je aby o tom vedel ten čo bol/bola vonku so mnou. Druhých do toho nič. Svetu stačí, že vie, že sa mi niekto páči. Tým dávam od seba preč príležitosti a možnosti, ktoré by mohli narušiť to, čo práve teraz je. Keď niečo rastie je fajn sa tomu venovať.

Mám rád ľudí, s mnohými sa cítim dobre a chcem s nimi tráviť čas. Ukazujem im postupne môj svet, myšlienky, pocity, snažím sa správať tak, ako by som chcel aby sa svet správal ku mne. Je jasné, že budú dni keď najradšej by som zaliezol do diery a nevyliezol von. Ale to asi by sa nemalo robiť. Veď trochu bolesti by som mal zniesť.

Prednedávnom som mal situáciu, ktorá ma poriadne naštvala. Bol som rozhodený. Lenže človek, ktorý mi správu oznámil za to nemohol a vedľa mňa bola ona. Tak som sa priznal, že som naštvaný na to čo sa stalo, ale nedal som jej ani náznak. S odstupom času ma tešila moja reakcia. Možno sa zo mňa stáva chlap. Chlap by nemal svojimi emóciami ohrozovať ženu a určite nie takú, ktorá sa mu páči. Prešlo veľa situácii, aby som sa začal správať takto. Na konci dňa, sa situácia vyriešila sama a ešte lepšie ako som chcel.

Jasné, že my chlapi máme byť emočné stabilný, niečo vydržať. O tom sa nemusíme baviť. Je fajn mať záľubu, kde sa vyventilujeme, vykričíme, zanadávame si. U mňa je aj kopa adrenalínových zážitkov na horskom bicykli. Dám zabrať telu, emóciám a keď sa vrátim, som zničený, už sa mi nechce reagovať na svet. Ťažím s toho niekoľko dní. Mám aj také obdobia, keď mi jazda nepomôže, ale tých je veľmi málo.

Verím v úprimnú snahu bez bočných úmyslov, keď sa mi čokoľvek páči poviem to. A tiež verím, že nie každé odmietnutie je odmietnutie. Veď aj druhí ľudia majú svoje city a majú možnosť zmeniť názor. Možno stačí len ukázať, že to myslím vážne.

Učím sa na každom kroku. Stačí si všímať, pozerať sa pred seba. Mám okolo seba ľudí, s ktorými chcem tráviť čas. Či sú to romantické chvíle, športové, ale aj tie ďalšie. Mnohých ľudí volám von. Viem, že by sa im so mnou páčilo. Lenže časť sa vyhovára, odmieta. Teraz na augustovom výjazde prišiel chalan, ktorého som volal asi rok. Tešil som sa, že prišiel, skvelo zapadol do partie.

Tak sa pýtam, ak má žena, chlap sen, vízia, parádne obdobie odmietne, mám sa len tak vzdať? Neviem, tá možnosť vzdania je tu stále. Len prečo práve teraz, keď nabudúce môžem skúsiť ešte raz. A možno práve malá úprimná snaha prinesie celé to, o čo snívam. Snažiť sa môžeme všetci, ale bez očakávaní. Len pozor, nie že sa budeme snažiť na niekoľkých tých istých poliach naraz. To nie je dvakrát správne. To isté platí na mojej ako aj na Tvojej strane.

Signály z hora

13. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Buchol som si hlavu a poriadne. Našťastie nosím prilbu, tak to až tak nebolelo. Nadával som, ale bol som šťastný, že sa mi nič horšie na tom traily nestalo. Niečo si asi mám všimnúť. Raz dávno som vyťahoval z poličky ovsené vločky. No a nejako som vysypal otvorenú ryžu. Bola všade, myslím, že ešte teraz je. To bolo upratovania. Skoro ma porazilo.

Verím, že takéto signály niečo naznačujú. Buchnutie hlavy som zobral, že si mám lepšie všímať príležitosti, ktoré sú okolo mňa. A mal som sa rozhodnúť, ktorej sa budem venovať celý.

Táto doba prináša so sebou obrovské množstvo vedomostí, informácií, ale aj to, čo vie brať pozornosť, či pokúšať. Som už veľký, viem, že všetko nikdy nezažijem, nebudem vedieť. Také tie myšlienky, že zažiť čo najviac – nie som si istý, či to je najsprávnejšie. Skôr si myslím, že je lepšie žiť tak, aby to bolo viac intenzívnejšie. Ale, to už je na každom z nás, čo si vyberieme.

Keď som rozsypal ryžu niekto mi povedal, že podľa všetkého mám pred sebou príležitosť, ktorá mi môže zmeniť život. Asi ju nevidím alebo odmietam, lebo pôsobí, ako veľa drobnej práce a je to niečo, čo som zatiaľ neskúsil. O pár týždňov som zmenil celý svoj život a začal novú životnú cestu. Poviem Vám, do dnešného dňa to celé so mnou otriasa.

Akonáhle príde do môjho života niečo nové, nepoznané, mám tendenciu odmietať. Snáď to máte inak. Škatuľkujem, porovnávam z minulými skúsenosťami, zážitkami. Lenže, tu je veľmi dôležitý fakt, ktorý sa dosť ťažko uvedomuje pod emóciami odmietania.

Ak príde do môjho života niečo nové, čo som doteraz ešte neskúsil, ako môžem takéto situácie podľa predošlých skúsenosti porovnávať? Strach z nepoznaného je veľký. Strach, že si vyberiem odlišnú cestu ako kamarát, mamina, spolužiaci je taktiež namieste, veď čo si budú o mne myslieť. K tomu si ešte domotám hlavu a vymyslím príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najlepší sci-fi spisovateľ.

Čo keď to, čo pôsobí odlišne ako spoločnosť udáva, je pre mňa lepšie a prinesie mi to, o čom snívam? Čo, keď tie vymyslené príbehy ma chcú ochrániť z parádnych zážitkov? Zvyčajne nič len tak nevstúpi do môjho života. Odmietam byť ignorant alebo ten čo neprijíma. Veď predsa koľko parádnych vecí, začalo tak, že ani nemali začať.

Snažím sa nájsť v sebe odvahu a niečo s tým urobiť. Jasné, že sem – tam budem mať aj pochybnosti, otázky, či to robím správne. Sem- tam zájdem do slepej uličky. Lenže vzdať sa môžem hocikedy.

Ja chcem od života a od seba ísť cestami, ktoré nie sú až tak moc vychodené. Zatiaľ nepoznám všetky skratky, spojky, rázcestia. To ani nie je treba. Skúšam, všímam, pozorujem.

Tuším, že ak budem odmietať príležitosti, nebudem vnímať signály, sa asi stane niečo, čo nechcem, aby sa stalo. Môžem premeškať najlepšie príležitosti. Lebo si budem nahovárať, že za rohom na mňa čaká lepšia. To ale však tak nemusí byť. K tomu tých malých -veľkých príležitostí nebude až tak veľa za život.

My ľudia vieme byť neskutočne čudní. Zvyčajne si všímame tie najlepšie veci, zážitky, ľudí až keď odídu z našich životov. Potom hráme divadielka pred sebou, že aj tak to nebolo to ono. Ako môže byť pre mňa niečo pravé alebo ľavé keď som to neskúsil? Ako môžem tvrdiť, že to nebolo správne, keď som tomu nedal ani šancu? Ako môžem odmietať niečo, čo sa mi premáva podnosom a ja to posudzujem podľa toho, čo som doteraz zažil?

Odmietam byť už viac zhorknutý, utrápený, žiť v minulosti, lebo sa niečo totálne pokašľalo. Veci sa dejú, robím rozhodnutia, hýbem sa, robím chyby, ale sem -tam trafím do čierneho. Všímam si signály, že sa mám pozerať pred seba. Rozhliadam sa okolo seba, hľadám, skúšam. Veď ten život za to stojí.

Ak nedám životu a príležitostiam šance lebo chcem mať pokoj, aby doma do mňa nerýpali, predavačky v obchode po mne nezazerali, kamoši ma neodpísali, je dosť možné, že všetko to najlepšie nechám nepovšimnuté na cestách.

Teraz nemám na mysli, že mám ísť po každej príležitosti. To nie je ani len možné. Mám v sebe hlas, pocit v bruchu, ktorý našepkáva a zvyčajné to robí nad slnko dobre. Len častokrát to robí úplné potichu. Áno, pocity môžu klamať. Čo neklame je trebárs ako sa druhí správajú k ľuďom. To prezradí o nich, nás čertovsky veľa.

Dámy majú taktiež takéto hlasy a k tomu ich telo vie pekne krásne navigovať a poukázať na to, čo je správne a čo nie. Len majú nádherné mysle, kde sa píšu šialené príbehy, ktoré majú tendenciu ničiť všetko to, čo by mohlo byť pekné. Verím, že nie všetky ste spisovateľky katastrofických scén. Baby všimnite si svoje telo a ako sa správate pri ľuďoch, príležitostiach ktoré sú okolo Vás. Ako sa cítite? Utekáte domov, či dávate tomu šance? Necháte sa unášať? Chcete ich okolo seba? Či hráte hry?

Stačí sa lepšie pozrieť, na pár chvíľ netvoriť likvidačne príbehy v hlave. Možno práve hlas, telo povie áno, alebo nie tej príležitosti, ktorá je pred Vami. Ale, ak sa budú vymýšľať scenáre, komplikovať veci je dosť možné, že sa nikdy nedozviete, či bola alebo nebola.

Ak niečo v živote neznášam, je to ľútosť. Sebaľútosť, ktorá mi hovorí, že som mal vystúpiť a povedať čo cítim, snažiť sa o niečo. Lebo sedieť na gauči a pozerať sa ako mi príležitosť a život uteká pomedzi prsty, je pekne na prd.

Také tie hlúposti, že príde ďalšia, asi to tak nemalo byť, si už nenamýšľam. To nevedie k ničomu. Ja verím, že príležitostí je okolo mňa veľa. Len mnohé z nich sú také tie bežné, na istotu. Ale len niektoré vedia zmeniť život, či posunúť ma tam, kam sa mi ani len nesníva.

Prosím, všímajme si signály. To čo máme pod nosom. Lebo raz môže byť neskoro. Netvrdím, že ďalšie kroky príležitosti nemusia byť správne. Tvrdím, že ak budem čakať, zdráhať sa, vyčkávať na lepšiu príležitosť, je možné, že taká nepríde. Nemôžem dávať svetu najavo pocity odmietania. Veď je dosť možné, že si vytvorím zvyk a začnem odmietať všetko, bez ohľadu na to, či to je dobré pre mňa. Žiť život plný odmietania nie je asi dvakrát najlepšie. Veď schválne, ako chcem niečo prijať, keď odmietam?

Ak si všimnem, spravím krok a nepodarí sa, bude to bolieť. Bolesť, ktorú zažijem, keď neurobím nič, je omnoho väčšia. Verím, že signály dostávame preto, aby sme si všimli to, čo máme pod nosom. Lebo to okolo nás chce, aby sme si všimli. Nič nechodí do našich životov len tak. Zbytočné neškatuľkujme, že má o tristo rokov viac, nie je z nášho sveta, že je to ťažké, mama by ma naháňala, ak by sa to dozvedela. Ten život je náš, ak ho tak žiť nebudeme, budeme žiť životy druhých ľudí.

Pozdravujem všetkých, čo si nevšímame príležitosti, signály. Odmietame ľudí, ktorí sa okolo nás snažia, dávame do popredia upratovanie, kamarátov, výhovorky, len preto, aby sme neskúsili niečo odlišné, čo nám priniesol život. Nielenže ubližujeme sebe, ale aj druhým. A k tomu nebudeme poznať to, čo sa za tými dverami ukrýva pre nás. Nabudúce, keď budeme fňukať za nespravodlivou minulosťou, najskôr sa pozrime do zrkadla. Je dosť možné, že máme zašpinenú optiku.

Len zatiaľ čo snívam o niečom dokonalom. To dokonalé môžem mať pred sebou. Môžu na mňa padať koreničky z poličky, buchnem si hlavu, mucha mi vletí do oka, či sa zježím so schodov. Energia, ktorá je okolo nás, nám ukazuje haló zobuď sa, toto stojí za preskúmanie. Veď už niekoľkokrát sme odmietli dať niekomu ruku. Tak sme boli zhodení a kúsok ďalej nám tá ruka už nevadila.

Hnevá ma, keď vidím koľko ignorácie a hier je naokolo. Ako môžeme pozerať po večeroch myšlienky o láske vzťahoch, ideálnej komunikácii, lepšom živote, keď zrazu sa nám zjaví pred nosom a nie sme schopní odpísať na správu( ale nám, keď niekto neodpíše..). Chápem. Nemá hnedého škrečka, ale bieleho, má o centimeter kratšie vlasy. Všetko veľké(láska, život, vízie) berú všetko, nenechajú kameň na kameni. Rúcajú staré nepotrebné. To, však asi neobjavíme, ak sa hráme na nedostupných. Budeme počúvať svoje staré skúsenosti, rodičov, dedkovcov, spolužiakov, alebo plávať v bezpečných vodách. Je dosť možné, že neskôr budeme ľutovať, keď nie všetko, možno len maličkosť, mohli sme to skúsiť. Veď vlastne takéto príležitosti chodia do života len raz, možno dvakrát. A to si ich ešte musíme všimnúť.

Ešte maličkosť. Sem- tam dostaneme signál, príležitosť aj od okolia. Aký si mal/mala deň? Chcem Ťa počuť. Jedla si? Môžem Ti pomôcť? Mám pre Teba čokoládu. Verím, že to dokážeš. Povedz mi, čo Ťa trápi. Môžeš mi veriť. Myslel som na Teba. Toto nie je sebeckosť ani samozrejmosť. Máme pred sebou úprimnosť, ktorá sa vo svete už až tak nenosí. Nie nevyprchala, je tu a často ju máme práve pod nosom. Ak nám niekto ukáže svoj svet, pocity, podá ruku, čo i len pre maličkosť, prinesie čokoládu, keď sa niečo rozsypalo, ale aj povie prepáč, aj to sú signály.

Rozumiem, že ak sme v minulosti zažili popálenia, buchnuté kolená, lakte, tak nie je jednoduché uveriť, všimnúť si. Ak som zažil v práci zlú skúsenosť, ako dlho budem čakať pokiaľ si nájdem novú? Ak ma sklamal človek, tak sa idem zahrabať pod zem?

Je fajn si všimnúť signály, príležitosti aj z okolia, je fajn sa pozbierať od náročných životných situácií. Mám taký pocit, že najhoršie, čo môžem urobiť je prestať si všímať, skúšať. Nielen, že mi veľká časť života utečie, ale môže ujsť aj tá jedna príležitosť, ktorá mala zmeniť všetko.

Prosím dávajme druhým najavo, ak sa nám páčia, nehrajme hry. Odpisujme na správy. Keď nechceme, aby nás niekto balil, povedzme to na rovinu. Povedzme životu áno, nebuďme zahrabaní pod zemou. Je dosť možné, že sa nám tam nič nestane. Ak sa nám má niečo stať, môže to byť pekné, len sa pozerajme pred seba. Ak je to príjemné pre nás, dajme tomu celému súhlas, šancu. Nie nezničí nás to, práve naopak. Lebo tie skutočné najkrajšie veci neničia. Teda ničia, ale iba to, čo je nepotrebné.

Hovorí sa, že tento svet chce, aby sme mali rovnaké sny, životy, bolesti, dovolenky, veci. Hádali sa, rozdeľovali, osočovali. Všímajme si príležitosti, aj keď nevyzerajú tak, ako chceme na prvý pohľad. Možno práve tie ukrývajú najkrajšie poklady. Nikto z nás nie je ideálny, ani príležitosti, ktoré sú pred nami, ale ak budem všetko odmietať, otváram si cestu do pekla a to je nad slnko isté. Len pozor na hlavu, sem -tam ešte prídu pokusy, aby sme sa pozreli pred seba a tie koreničky, ktoré vyletujú z poličiek dosť bolia. Veď predsa tento svet chce, aby sa nám tu páčilo, len mu poďme oproti.

Jedna noc

5. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dal som jej ruku. „Povedal si, že nebudeš na mňa tlačiť.” Pýtam sa: „aké by to bolo pre Teba, ak by som Ti nedával náznaky, že Ťa chcem?” „Môžem byť vulgárna?” „Buď.” „Na p… .” O pár metrov sa pošmykla. Hneď, ako som počul šuchnutie, zachytil som ju a udržala sa. Dala mi ruku, pokračovali sme ďalej. Takéto náhody sa dejú, keď pokúšam šťastie. Len je fajn byť pripravený a všimnúť si ich. Veď aj Paul Coleho nás učí vo svojich knihách: „Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.”

Niekedy dávno som chcel byť slávny, úspešný a bohatý. Myšlienka, že jazdím na červenom talianskom športovom aute, poznajú ma ľudia, vo vreckách plno peňazí sa mi páčila. Bol som v tom, že to je najsprávnejšia forma úspechu. K tomu som bol v tom, že to je možné dosiahnuť. Dnes tie veci vidím skoro rovnako, len asi všetky maličkostí vnímam odlišne.

Vždy som si myslel, že za jednu noc sa dá preraziť vo svete. Či sa bavíme o práci, koníčkoch, alebo vzťahoch. Čo si tak všímam, že sú veci, situácie, ktoré prídu z ničoho nič. Môžu trvať celú večnosť. Takisto sú tu situácie, vzťahy, veci, ktoré budujeme celý život sa vedia v pár momentoch premeniť na trosky. Veľká záhada sú naše životy.

Chcel som to opäť vzdať. Vykašlať sa na to. Zahodiť všetko za hlavu. Lenže stalo sa niečo a tentokrát som sa ešte nemohol vzdať. „Daj tomu ešte čas, šancu, skús to inak.” Si vravím. Ono tých pokusov už bolo dosť. Náročných stúpaní v horách, životných situácií, odmietaní, dní keď nebolo vidno svetlo na konci tunela.

Parádne veci, úspech, láska, sny berú všetko. Nenechajú kameň na kameni. Najväčšie a najlepšie veci chcú podstúpiť najbláznivejšie riskovanie. Možno ísť proti prúdu a častokrát staviť na jednu kartu celý svoj svet. Je nad slnko jasné, že nie všetko sa podarí na prvýkrát. Nemusí ani na druhý, možno vôbec. To nie je dôvod, aby som to neskúsil. Práve naopak.

Niekedy dávno som odmietal všetko. Lepšie povedané, odmietal som všetko, čo mohlo byť pre mňa dobré. Motal som sa zbytočne v kruhoch a utešoval sa, že si už nechcem ublížiť. Chcem mať pokoj. Bol som naivný, veril som všetkým, ale aj nikomu. Premýšľal som, čo si len budú myslieť o mne druhí ľudia. Lenže toto je cesta do zabudnutia, nie k úspechu. Nezdravé odmietanie spomaľuje rast, život, mňa a všetko to pekné. Našťastie vždy tu bol niekto, kto mi sem – tam prečistil optiku.

Tiež si všímam, akí naivní sú aj druhí. Veria ľuďom, ktorí sa k nim správajú cez čiaru a ešte k tomu im z dovolenky prinesú magnetku, či pošlú motivačnú fotku. Pokiaľ sa venujem takýmto ľuďom, je dosť možné, že tí najvhodnejší pre nás sa nám vzdialia. Čím ďalej som si istý, že toto neplatí len pri vzťahoch, ale aj životných situáciách, možnostiach, ktoré okolo seba máme.

Jedna noc dokáže zmeniť všetko vo vzťahoch, v kariére, v úspechu, v rozhodnutí čo ďalej. Lenže, tá jedna noc, môže trvať dva týždne, desať mesiacov, ale aj dvanásť rokov skúšania, pokusov, zablúdení, nepremenených alebo nevšimnutých šancí.

Mám dosť čakania na príležitosti. Vhodné a pokojné chvíle, keď sa akože uistím, že nastáva správny čas. Riešiť stále v hlave pokoj, dýchaj, rátaj do desať a ešte nie som na sto percent pripravený. Pokúšam šťastie, skúšam otvárať dvere, pozorne sledujem príležitosti. Sem – tam si oškriem koleno, buchnem hlavu. No to patrí k tomu. Uvedomujem si azda najdôležitejšiu vec v tomto čase, myslím, že sám sebe, ale aj svetu okolo mňa, dlžím žiť život, o ktorom snívam.

Mám taký pocit, ako keby to všetko bolo za rohom, pred nosom. Ako keby tá jedna noc, ktorou mám preraziť sa približovala ku mne, rýchlejšie ako sa zdá, veď prednedávnom som sníval o tom, že pôjdem večernú jazdu s niekým s kým si zaspievame. Zrazu si spievame. Tiež som si iba všimol príležitosť, ozval sa, vymyslel plán. Hudba, nočná jazda a spievanie je môj posvätný rituál. Do toho to sveta beriem ľudí, v ktorom je už viac ako ahoj, ako sa máš. Vlastne, toto bolo pre mňa prvý krát. Aj preto verím, že tie najkrajšie momenty môžu zničiť všetky staré zabehnuté chodníky rýchlosťou blesku. Teda pokiaľ sa nechám unášať tým, čo sa práve deje, bez záverov, plánovania. Aj keď parťákovi, či parťáčke chyba make-up, sprcha, či ma na sebe roztrhané tričko.

Ľudia, príležitosti, chyby, ale aj nádherné životné momenty ma učia, formujú, navádzajú, ovplyvňujú smer. Keď si myslím, že sa nič dobré nemôže stať, o pár chvíľ neskôr dostanem prekvapenie. Verím, že jedno malé rozhodnutie, veta plna úprimnosti a podpory dokáže ovplyvniť viac ako sa zdá. Veď tieto moje myšlienky potvrdzujú už aj rôzne štúdie.

Prosím všetky nezadané ženy sveta. Ak príde do Vašich životov chlap, ktorý sa odváži povedať svoje city preto aké ste, nie len pre Vaše nádherné telá, Vaše bláznivé správanie, mätúce signály, niekoľko týždňové čakanie na odpísanie na správu. Nepremýšľajte, čo vám povedia doma, susedia, bratranci, teta predavačka v obchode. Dajte tým chalanom šancu. Aj keď možno nebude na sto percent ten zaškatuľkovaný vysnívaný typ, ktorého čakáte. Môže sa z neho stať práve ten najpravejší parťák do života. My ostatní, sa snažíme byť tí najpravejší parťáci, bez hier, veľkého ega. Hlavne povedzme to, čo cítime. Lebo nikdy nevieme ktorá noc, veta, príležitosť, maličkosť, osoba prelomí, či zmení náš život na to o čom snívame. A to nielen pri hľadaní životných partnerov, ale aj v bežnom živote.

Ďakujem za inšpiráciu. Tentokrát som si ju všimol, niečo preto urobil a zažil skoro tak, ako som si ju vysníval. Už len jedna maličkosť aby to bolo dokonalé. O tom viac už niekedy nabudúce. Stále sa máme čo učiť. Ďakujem.

Šťastie a tie veci okolo toho

30. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak ľudia chodia do života, niekedy stihnem zamyslieť. Čo ten človek mi mal priniesť, ukázať. Dôležite je nebrať si všetko osobne, lebo naozaj mnohé situácie nie sú so mnou spojené. Zbytočne nenamýšľať scenáre, ktoré vôbec nemusia byť pravdivé. Ono naozaj nie je všetko o mne. Taktiež je dôležité vedieť prijať názor druhého a nehnevať sa ani na seba ani na druhých. Zbytočné by som len zatrpkol na svet. Je dosť možné, že by mi mnoho parádnych momentov prekĺzlo cez prsty

Hlavne buď šťastný/ šťastná. Uff. Toto bola moja myšlienka, ktorú sú mal vždy po každom odchode. Tentokrát už nie. Ak sa s niekým zoznámim a pre nejaký dôvod to prestane fungovať, nerýpem do toho. OK priznám sa že par pokusov ešte urobím. No nie donekonečna.

Všetko ma stojí energiu. Potom som vyčerpaný, unavený a nemám chuť isť ďalej. Netvrdím, že ma byť niečo 50/50. Čísla sú nepodstatne. Len snaha z jednej strany zbytočne ubližuje. Taktiež neverím na tvrdenia ako nesprávny čas, chcem byť sama/sám, mam krátke vlasy, mam veľa prace, musím isť venčiť škrečka.

Neverím, že niekto je mladý, starý, nemá skúsenosti, nesprávny čas, alebo ma za sebou za batoh náročných udalostí. Verím len na odmietnutie, alebo tľapnutie ruky. Uvedomujem si, že niečo tu je iné ako predtým. Tak trochu sa mi to asi aj páči, ale nekývnem tomu. Nedozviem sa, aké by to mohli byt v skutočnosti. Pocit môže klamať a príbehy hlave taktiež. Čo ma moc neoklame, sú všetky malé nepodstatne veci pri ktorých ide o nič. Tie prezradia azda najviac.

Tiež som sa bál byť úprimný k sebe. Tým pádom aj k životu a druhým. Bal som sa, že ublížim sebe aj druhým. Vyhýbal som sa náročným rozhovorom. Priznať si ako rád s niekým trávim čas, alebo mam rad bolo pre mňa veľmi stresujúce.

“Miško hovor vždy pekne.” Toto bola myšlienka od náčelníka, ktorá zmenila môj pohľad na komunikáciu ako takt. Samozrejme nešlo všetko hneď. Bolo treba asi ešte dorásť. Upraviť pohľady, vybrúsiť myslenie. Podľa všetkého toto je nekonečný proces. Pekne hovoriť ma zmysel, nie len k sebe ale aj druhým.

Nachádzam sa v životnej etape, kde dostávam facky, ako keby za to, že som sa postavil a povedal čo cítim. V skratke. Ono to nevzniklo samé. Vždy na všetko sú dvaja. Zamotal som sa teda poriadne. Spŕška výhovoriek a zmiešaných signálov, ktoré prišli by prebrala azda aj najväčšieho nevšímavca. Jedno je odmietanie a druhé je správanie. Lenže to nie je všetko, zrazu je okolo mňa ticho. Prichádzam o fanúšikov, nejaké tie páči sa mi to. Mám sa na to vykašlať? Čo mám robiť. Jedno sú teórie a druhy sú pocity.

Nehnevám sa. Možno na seba viac. Sem tam uletím vymysleným príbehom, čo by bolo keby. To už je jedno. Mlieko je rozliate. Azda najdôležitejšie čo si teraz odnášam, že som sa postavil. Aj keď som tušil, že podľa všetkého skončím v krajinách blízko severného pólu. Takéto lekcie patria k životu, aj keď by som bol radšej ak by boli viac romantickejšie.

Na druhej strane mam aspoň inšpiráciu písať články, zamýšľať sa nad tým čo vidím, vnímam. Nejdem fňukať na druhoch. Toto nie je zmysel. Viem čo chcem od života, od seba. Aj keď to možno vyznie divne, som rád, že sa mi stala práve takáto situácia. Je fajn prísť na to, že aj ja mam city, nie len v kopcoch na bicykli.

Ak sa mám niečo naučiť, odniesť, je to isť ďalej. Nemám zhorknúť, fňukať, uzavrieť sa do seba, nerobiť žiadne závery. Život je záhada, nikdy neviem čo mi môže priniesť zajtrajšok. Áno sem tam dostaneme každý nejakú tu ranu. To ale nie je dôvod, nepokúšať sa ďalej. Keď neuspejem, som odmietnutý, niečo sa nepodarí tak ako chcem, nemusí to vždy byť moja chyba.

Na mnohé veci prichádzam strašne neskoro. Mal by som byť viac opatrný, komu poviem nie. Lebo možno práve ta osoba, ktorú odmietam najviac, bude tá, ktorú budem zúfalo zajtra potrebovať ako soľ. K tomu je dôležité dať druhým čas vyrásť, popritom neziabnuť na seba. Všetky riziká nedokážem eliminovať. Vždy ma niečo popáli.

Nevedieť sa rozhodnúť ma stalo kopec skvelých zážitkov. Nech môj nový príbeh dopadne akokoľvek. Jedno je isté. Mnoho maličkostí vo mne zmenil. Teším sa, že som si to celé všimol, nabral odvahu isť k tomu oproti. Tiež, že som si všimol úsmev, ktorý prezradil viac ako by čakalo.

Pustiť do života

23. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý človek, ktorý príde do života, istým spôsobom ovplyvní veci, myšlienky, pohľady. Niekto viac, ďalší menej. Samozrejme nie vždy si uvedomím, že sa to tak aj deje.

Učím sa na vlastných skúsenostiach, ale aj od niekoho kto ich ma oveľa viac ako ja. Tu treba povedať, že som mal šťastie. Ľudia, ktorí sú odo mňa vzdialený na milióny svetelných rokov, ma pustili do svojich životov. Ukázali mi ďalšie pohľady, či zopakovali to čo už viem. Niekedy to boli len také malé aha momenty, pripomenutia, taktiež masívne šoky.

Prichádzam na to, ako je dôležité byť sám so sebou. Venovať sa niečomu čo mam rád. Mať nejaké miesto kde sa môžem schovať od bežného dňa. Pozorovať svoje myšlienky, pohľady a to čo mi beží hlavou. Nie je moc dobre tam zostať dlho. Príliš veľa samoty je škodí, teda aspoň mne.

Predstavy, snívanie majú svoje opodstatnene miesto. Len je dobre pripomenúť, že je aj fajn okolo toho urobiť. Tu je dôležité povedať, že existuje neskutočné množstvo možnosti čo robiť. Len nie všetko bude aj fungovať. Neexistuje len jedna správna cesta.

Nemusím mat všetky skúsenosti sveta, zažiť a spoznať všetko. To ani nie je možné stihnúť za jeden život. Je namieste z času na čas skúsiť niečo, čo som predtým neskúšal. Tiež nie som zástanca hrať na istotu, ležať na gauči a nič nerobiť. Páči sa mi myšlienka ukázať sebe, svetu čo sa mi páči. Robiť to, hovoriť o tom, sem tam pokecať s ľuďmi čo majú podobné zaujmi. Mám rad byť aktívny, využívať nástroje ktoré mame k dispozícií.

Sem tam sa stane že sa dostanem k životnej príležitosti ktorú odmietnem. Ako keby sa bojím povedať áno. Po čase si často hovorím, že som mal aspoň skúsiť. Možno by som niečo nove zažil. Snažím sa moje odmietanie odmietať. Niekedy ma hnevá. Veď naozaj mnoho pekných veci sa môže začať práve tým, že poviem áno.

Už mnohé rozhodnutia som pokašlal pre nepodstatné maličkosti, alebo som si nesprávne vysvetlil. Zvyčajne je pre mňa najlepšie práve to čo odmietam v daných chvíli. To som si už všimol. Čim viac niečo nechcem, tým viac to je okolo mňa. Lenže práve, ak si poviem dobre, dám tomu šancu, zvyčajne začnú vznikať skvelé chvíle, zážitky. Niekedy stačí povoliť svoje ego, nesprávne vykreslené predstavy. Akceptovať to čo je, pustiť to do života, aj keď len na par chvíľ. Niečo nove sa naučím, zažijem, alebo si potvrdím to čo už viem.

Život je záhada. Jedno náhodné stretnutie, môže viest k niečomu, ale aj ničomu. Pozdrav vie zmeniť všetko, ale nemusí nič. Zbytočné úvahy, premýšľania, vymyslené príbehy práve všetko môžu pokaziť. Pred tým ako niečomu poviem nie, sa nachvíľu snažím zastaviť. Či naozaj odmietam príležitosť, seba, alebo len nevidím to čo by som mal vidieť. K tomu ak budem donekonečna odmietať, je dosť veľká šanca, že zmeskám najlepšie a najkrajšie životné príležitosti. Za mňa je život aká si náhoda na prvý pohľad. Sem tam som v ňom za spoluautora, inokedy za hlavného čarodejníka, ktorý všetko vyčaroval sám.

Taký pocit

16. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Všetky články, ktoré píšem sú moje úvahy, postoje, myšlienky a sem tam aj nejaké skúsenosti. Môžem sa mýliť, po čase zmeniť názor, ale aj získať nový pohľad. Byť blogerom znamená pre mňa vidieť moje myšlienky napísané pred sebou. Pohľady na to čo vnímam v danom období. Sú články ktoré ma tešia, potom sú také, kde som nedokázal vyjadriť to čo som chcel.

Zvyčajne píšem o športe pretože je na mojom prvom mieste. Mam ho rád, vďaka nemu spoznávam miesta, ľudí ale aj seba. Cele to nie je len o krútení pedálov, zdvíhaní činiek, behu. Je to aj o nastavení hlavy, jedla, regenerácie, dobre spať, či stretávať sa s ľuďmi ktorý žijú podobným štýlom.

Nasledujúci článok nevznikol a nevzniká tento krát na bicykli, ale na mieste kde som to najmenej čakal. Prišlo to úplne nečakané. Ako si tak premietam v hlave myšlienky spätne, asi tuším, kde bol začiatok.

Bola sobota ráno, preberám sa a nejako ma bolelo brucho. Nebol som hladný, nechutilo mi jest. Hovorím si, že ide na mňa nejaká nevoľnosť. Dosť som trénoval, možno telo si chce oddýchnuť. Neskôr si uvedomujem, že toto sú stavy, ktorým som sa niekoľko rokov vyhýbal, odmietal a už nikdy nechcel zažiť.

Keď sa cítim zle, čudne, zmätene, nasleduje náročnejší tréning na horskom bicykli. Prevretám hlavu, sústredím sa na jazdu. V hore ten svet chutí a vonia inak. Tento krát, ten pocit nie a nie skončiť. Práve naopak, zväčšoval sa. Vôbec som sa nevedel sústrediť. Myseľ mi lietala kade tade. K tomu prišiel aj pád na mieste ktoré dobre poznám. Našťastie v trávnatom mäkkom teréne. Cely som bol od blata a trávy. Ludia naokolo sa na mne smiali. Ďalej sa sústrediť na cestu, prekážky, výhľady bolo takmer nemožne. Žiadna chrípka, nevoľnosť ani únava.

Niečo bolo treba spraviť. Pár dni som poletoval svetom len tak bez cieľne. Pozorne vnímal moje myšlienky, nálady, pocity. Prišla príležitosť pozrieť sa jej do očí. Veľmi opatrne zo mňa vyšli slová. Povedal som jej, že sa mi páči. Tak inak, viac. Asi bola v šoku, tiež to nečakala. Snažil som sa byť milý, úprimný a nie moc doterný.

Celé to len tak plávalo vzduchom. Žiadne tlaky, ani očakávania. Ja nie som moc človek, ktorý sedí niekde v kúte, ak sa deju takéto veci. Tak prišiel krok číslo dva. Napísal som jej parádny list. Písal sa tak tri – štyri dni. Dal mi zabrať výber myšlienok, spájanie slov. Hlavne aby tam neboli písane hlúposti, cez ružové okuliare.

Vždy idú impulzy od oboch. Ak sa mi niekto páči, som trochu iný v prítomnosti danej osoby. Neukazujem len úsmevy, naštvania, smútky, poviem niečo čo nepoviem, len tak hocikomu. Priblížim sa mu, nie len komunikačne, ale aj fyzicky, emočne. K tomu mám na sebe kilometrové úsmevy.

Láska je niečo čo sa stane. Takmer vôbec nie je pod kontrolou. Je jemná, vášnivá, divoká, sem tam nakope a prichádza presne vtedy keď ju nečakám. Čo ma zarazilo azda najviac, že prišla s osobou od ktorej som to vôbec nečakal. Poznáme sa nejaký čas, nie je žiadna náhodná známosť. Sympatie tam boli od začiatku. Pači sa mi preto aká je, nie preto aká by som chcel aby bola.

Vďaka tejto situácií, ktoré je pre mňa úplne nová, nepoznaná sa zamýšľam ako môžem vnímať čo najlepšie tieto chvíle. Rozoberám si v hlave myšlienky vzťahov, lásky, zamilovanosti. Čomu som doposiaľ veril, čo je inak ako sa na prvý pohľad môže javiť.

Podľa všetkého, je niekoľko druhov lásky: sebecká, ustráchaná, fyzická, platonická, celoživotná, jemná, kto vie aká ešte. Za mňa je láska hlavne o maličkostiach, činoch, ktoré vykonávam bez toho, aby som čokoľvek očakával späť. Verím na komunikáciu všímavosť, prekvapenia, úprimný záujem o toho druhého, vzájomnú podporu. Samozrejme, aj aké si životné šťastie. Ochota spolu kráčať bežným dňom.

Mnoho veci, ktoré prišli rýchlo, ešte rýchlejšie odišli. Niektoré však zostali. Ak sa buduje cele obdobia môže prísť zemetrasenie, ktoré zničí všetko. Obe formy sú správne a funkčné. Je mnoho elementov, ktoré ovplyvnia čo s kým dokážeme vytvoriť. Nesieme si so sebou batožinu skúsenosti, vzorcov správania, myslenia. Nie všetko nám bude vždy vychádzať. Život je záhada, to si opakujem neustále.

Pre mňa je dôležité postaviť sa dopredu, byť pár chvíľ za blázna. Nabrať odvahu a povedať, ak niečo myslím vážne. Byť trpezlivý, ale aj nebáť sa poriadne potiahnuť. Veď ten život prejde tak či tak. Len sa mi zdá lepšie smiať sa na sebe, ako som sa strápnil pred svetom. Ako nadávať si, že som sa mal postaviť dopredu a povedať, že si mi páči.

Viem ovplyvniť, to ako sa ku komu správam, čo si myslím o tej osobe, ako komunikujem. Láska je krásna, veľa dokáže naučiť, ešte viac dokáže zobrať. Čím viac som ju odmietal, bránil sa jej ,tak som jej na istý čas prestal rozumieť. Neveril som, že by niekedy takto mohla prísť.

Nekonečné cesty

10. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je mnoho vecí ktoré sú náročné. Častokrát som nedokázal dotiahnuť veci do konca. Bral som si väčsinu toho osobne. Veľa krát sa mi zrútil svet aj z malých neúspechov. Najviac mi pomohol šport. V začiatkoch to bol beh, dnes je to bicyklovanie, kombinované s činkami. Taktiež pokusy o niečo sa pokúsiť. Ľudia okolo a veľa skúšania.

Idem niekde po lese, za mnou cesta, náročný terén, stúpania ktoré ani za toho čerta nie a nie skončiť. Dopĺňam palivo, hľadám v sebe silu ďalej pokračovať. Premýšľam, či to vôbec ma zmysel ísť ďalej. To iste sa pýtam v živote, ak niekomu význam city, ukážem, že mam rad. Príležitosť, ktorú som videl, že by sa mohla premeniť na úspech, sem tam skonči skôr ako začne. Áno som chlap, musím niečo vydržať zniesť.

Pýtam sa sám seba, akú bolesť dokážem a mám ustať, zniesť. Miestami sa čudujem, že ma niekde tam v tých kopcoch, alebo pri tých pokašlaných príležitostiach ešte neporazilo. Je nad slnko jasné, že pochmúrne dni, myšlienky prichádzajú do života vtedy, keď je neúspechov viac, ako by bolo možno dobré na prvý pohľad.

Sivé obdobia sú dobrý sluha, ale zlý pán. Je fajn sa pozrieť sebe do očí a opýtať sa či je všetko tak ako si myslím, že naozaj je. Či naozaj to nie je len zhoda náhod, alebo beriem život príliš vážne. Život je záhada. Prakticky lusknutím prsta sa dokáže všetko zmeniť. To neplatí len pre negatívne záležitosti.

Ľahkosť v obdobiach pochmúrnych myšlienok, neúspechov by mohla byť jeden z pilierov, ktorý by mohol pomôcť prekonať ich. Častokrat práve také poletovanie, netlačenie na pílu je niečo čo pomáha prekonať obdobia. Len asi aj treba poznamenať, že nie je vždy jednoduché prísť na to, kedy zatlačiť a kedy práve naopak povoliť.

Má toto cele zmysel? Neviem. Môžem fňukať doma na gauči, v kaviarni s kamošmi, sťažovať sa na cely svet. Mudrovať o tom všetkom, ako čo sa dá urobiť. Verím, že práve situácie, kde sa všetko môže javiť ako pochmúrne, bez riešení, s trápením sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Samozrejme, nie vždy. Ak ma život mať zmysel musí nám prinášať aj radosť. Ta zvyčajné prichádza nečakane, ale až potom ako si uvedomím, že sú aj ďalšie príležitosti. Len tu pozor, mnoho vecí, vzťahov, udalostí je možné opraviť. Nie všetko musí zaniknúť.

Myslím si, že nakoniec sa možno všetko vyjasni lepšie ako si zdá. Sem tam sa budem musieť postaviť z pohodlia a ozvať sa. Stať si za svojim slovom. Radšej budem par sekúnd za blázna, ktorý sa postaví na štartovaciu čiaru, povie, že sa mi niekto páči, prihlásim sa k príležitosti, poviem nie, ako si vyčítať niekoľko rokov, že som mal a nespravil nič. Nie všetko sa podarí na prvý krát. Niekedy sa k šanci ani nedostanem. To je ale v poriadku. Život je záhada, ak nič nespravím, nič sa nestane. Práve to je to najhoršie čo môžem urobiť a nie fňukať vo vymyslených prikrášlených sivých myšlienkach.

Koncept a výjazdy

12. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som písal o romantickej láske články, mali dosť veľké úspechy. Nedostal som síce veľa páči sa mi, ale prišlo množstvo sprav. Písali baby aj a chalani, že sa im páčili myšlienky. Tento krát píšem člnok tiež o láske, ale nie o takej tej romantickej. Teda aspoň nie na prvý pohľad. Ľudia, ku ktorým cítim pocity akejkoľvek lásky o tom vedia. K tomu som už veľký, z hier a odkazov som už vyrástol.

Ak sa mi niečo, niekto páči poviem o tom. Možno sa chvíľu budem cítiť nepríjemne. Vždy lepšie ako o dvadsať rokov sa stretnúť a povedať si niečo v zmysle, júj vtedy som bol do teba.

Pred časom som založil istý koncept, ku ktorému ma dostalo zapozeranie do istej ženy. V tom období, som už bicykloval. Moje predstavy boli také, že by bolo viac ako fajn, ak by dotyčná bola so mnou na tom mieste. Tak vznikol odkaz “ I wish you were here with me”. Želám si aby si tu bola so mnou. Išlo o odkazy na sociálnych sieťach spolu s fotkami, videami nádherných výhľadov. Samozrejme kočka si to ani len nevšimla.

Koncept priniesol rýchlo nečakané úspechy. Začali mi písať ďalší ľudia, že by teda možno nabudúce radi šli na bicykel so mnou. Samozrejme hlásili sa aj baby. Len ta jedna nič. Najskôr ma to dosť štvalo, veď išlo o niekoho kto sa mi páčil-a. O nejaký čas, som na babu úplné zabudol. Koncept však zostal a prináša naďalej fotky a videá miest, ktoré stoja za návštevu. Inšpiruje ďalších k návšteve.

Už minulú sezónu som začal organizovať spoločné výjazdy. Len som urobil dve chybičky krásy. Prvá, že som jazdil v mojom tréningovom tempe. Druha bola, že som o tom malo rozprával. No a tak som sa ocitol na spoločnom výjazde sám.

Tento rok som prehodnotil situáciu, upravil tempo a spôsob prezentácie výjazdov. Začalo diať, že od februára sa ku mne postupne pridávajú chalani, ktorých som do teraz nepoznal. Začalo sa zaujímať o moje udalosti podstatne viac ľudí ako vlani. Len nie vždy aj každému vyhovuje termín. Na jeden výjazd sa dopytuje 20 – 30 ľudí a prídeme 5-6 chalanov.

Je náročné dať dokopy ľudí, v prvom rade každý z nás ma niečo na robote, povinnosti, doma ženu, deti, psa. Potom nie každý zvládne jazdiť konkrétny objem kilometre/prevýšenie. No a potom sú tu tí čo sa boja, že by to nezvládli. Čo je veľká škoda, lebo práve im by sa najviac páčilo.

Pre mňa je cyklistika aktivita pri ktorej si oddýchnem, viem dobre zamakať, spoznávam, snívam. Posúvam ďalej nie len seba, ale aj ostatným miesta, skúsenosti. Vlastne spojil som môj koncept želám si aby si tu bol/bola so mnou a skupinové jazdy. Vznikne nádherný kokteil pre fanúšikov horskej cyklistiky u nás na tribečsku. Kde prechádzame známe, aj menej známe miesta v zaujímavo nakombinovanej trase s partiou.

Mimo skupiny jazdím len s ľuďmi ktorých poznám. Viem čo ma čaká, čo si môžem dovoliť pri nich. Ak náhodou zoberiem zo sebou nováčika mimo skupiny, tak to už je pre mňa veľká vec. Lebo do môjho sveta nepustim len tak kadekoho. Jedno sú fotky, videa a články, ale vidieť to všetko naživo, zacíti emóciu na vlastnej koži. Ešte tu je aj čas, nie každému ho aj dám.

Na druhej strane mám veľmi rád pocit, keď s niekým koho mám rád môžem tráviť čas na bicykli. Ukázať miesta, výhľady, okolie. Tak isto sa mi páči, keď sú úsmevy, zábava, radosť. K horskej cyklistike patria tak trochu aj nadávky, premáhanie, pot, blato a sem tak aj bolesti. či už z náročného terénu, alebo z nekonečných stúpaní.

Horský bicykel, partia, naša príroda je raz do mesiaca naozaj celkom fajn zážitok mimo všetkých tých povinností. Trebárs aj na takých miestach o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Na začiatku bolo pobláznenie do baby, z ktorého vzniklo zaujímavé spojenie bicykla, výhľadov a partie. Aj vďaka ktorému sa dnes pripravujeme na ďalší spoločný výjazd. Láska je krásna, robíme kvôli nej hlúposti, ktoré môžu viesť k neznámym príležitostiam ako je práve tato. Ozaj a čo kočka? Už ani netuším kto to bol.

Osemtisíc

5. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Je mi zle. Boli ma brucho. Asi som aj hladný, aj keď som mal raňajky. Vonku je zima. K tomu fúka vietor, v lese bude blato. Možno aj popŕcha. Toto vôbec nie sú podmienky na bicykel, ale na gauč telku a čipsy. Nič sa nedá robiť. Tréning je tréning a pokiaľ naozaj neprší tak sa ide von. Obliekam si niekoľko vrstiev oblečenia, hrubé ponožky, troje rukavice. Beriem si so sebou termosku čaju, jedlo.

Ako tak jazdím po horách v zime, v snehu, na lade, v mínusových teplotách. Robím chyby, sem tam spadnem, zamrznem, niečo pokazím. Prichádza jar a všímam si ako celý les začína ožívať. Teším sa, že nemusím mať na sebe toľko vrstiev oblečenia, rukavíc, návlekov na nohách. Prichádza vietor, dažde, v lese je viac blata. Zrazu je teplo a mám krátky dres.

Uvedomujem si ako mam rozbehnutú sezónu. Plán ktorý som nastavil niekedy koncom roka, vyzerá, že by mohol mať dačo do seba. 300 kilometrov, 3.000 výškových metrov týždenne. Pôsobí tak, že by mohol mať zmysel. Snažím sa rozdeliť tréningy, tak aby som nebol doničený a hlavne mal radosť z bicykla. Aj keď mávam týždne kde daný plán tak trochu prekročím.

Obe sezóny pred tým som sa rozbiehal niekedy koncom leta. Vtedy sa jazdilo najviac kilometrov. Ku koncu roka sa vždy dobiehalo. Mnoho tréningov bolo nepríjemné studených, veterných, dlhých, boleli viac ako mali. Hlavný dôvodom bol nesprávne nastavený plán.

Úprimne poviem mam dni, keď bicykel nechcem ani vidieť. Vôbec ma nezaujíma aké je počasie, deň. Jednoducho chcem voľno. Ležať na gauči a vyjedať chladničky. Neriešiť mapy, stúpania, čo treba opraviť na bicykli, aké je počasie, že ma opäť niečo boli. Ideálne podmienky na bicykel sú par krát do roka. Keď nie je zima, nefúka vietor, je príjemne. Aj preto si myslím, že stanovený týždenný ciel mi pomáha prekonať krátkodobé zaváhania. Viem si lepšie plánovať týždne.

Cyklistika pre mňa jeden zo športov, ktorý je hlavne o zábave a až potom niekde sú čísla, prejdene kilometre, výškové metre, spálené kalórie, vyjedené chladničky. Pocit z dobrej jazdy, tréningu je fantastický. Ešte lepší pocit je, keď sa niekto pripojí a pedálovanie, alebo prostredie vyčaruje úsmev na tvári. Som rád, že môžem byť pri tom.

Svoje čísla tak trochu sledujem, aby som mal prehľad čo treba zjesť, opraviť vymeniť. Kedy mám viac pridať, kedy ubrať. Tiež sa niekedy nechám strhnúť prekonávaním vlastných limitov, rekordov. Našťastie sem tam niekoho so sebou zoberiem, kto vládze o čo si menej. Pripomeniem si, prečo som začal robiť cyklistiku.

Sezóna je pre mňa v polovici. Podarilo sa mi dosiahnuť pre mňa nádherné číslo. Som úprimne rád, že napriek počasiu a podmienkam je tu. Nebudem klamať, že mnoho tréningov bolo náročných. Chcel som sa vzdať. No tak isto boli jazdy, ktoré sa mi páčili. Bola aj zábava, pády, defekty, hrkotania. No tie úsmevy a dobré pocity po jazde sú neopísateľné. Ešte ma čo si čaká prejsť. Som zvedavý ako bude moje tretia celá sezóna.

Ďakujem všetkým za podporu vážim si ju. Je naozaj skvelé vidieť, že to čo robím zaujíma ďalších a postupne sa pridávame a vytvárame spolu parádnu partiu. Či už ide o zelenáčov, ale aj viac skúsenejších. Teším sa že nás spája aktívny pohyb, vďaka ktorému zažívame skvelé zážitky.

Na polceste

28. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Sezóna 2025 je v plnom prúde. Lepšie napísané, prichádza jej druha časť. Jazdil som chladne zimne výjazdy v horách. Zopár krát som bol cely od blata, schytal som dážď. Jedno rozrezanie plášťa pri mini skoku. Štyri skupinové výjazdy, jeden kinder výjazd a zopár menších. Niekoľko krát ma chcelo odfúknuť. Chuť hodiť bicykel niekam do buriny prišla tiež. Splnil som si dva cyklo ciele z minulej sezóny. Vráble – Veľká Javorina – Vráble a zajazdil som prvých tristo kilometrov na cestnom bicykli.

Začína pre mňa závodný mesiac. 28. 6 sa vraciam na miesto kde som vstúpil pred rokom na súťažné pôsobenie v horskej cyklistike. Idem si zopakovať presne ten istý okruh. Som zvedavý kde som sa za rok posunul o kolo si zlepším zhorším čas. Aj keď po preteku som sa dušoval, že nikdy viac to už nechcem zažiť. Bolesti boli obrovské, únava poriadna. Radosť z účasti prišla na druhý deň. Parťák, ktorý ma dotlačil do pretekov tvrdil, že tu je návykové a budem to chcieť zažiť znova.

Mám rešpekt pred celou udalosťou, nakoľko viem aké náročné to bolo minulý rok. Žiadne machrovanie, vyťahovanie ani očakávania. Som zanietenec a tak beriem moje športovanie. Ak mám niekoho prekonávať tak to som ja. Prísť bezpečne do cieľa, hlavne zabaviť sa.

Tento rok som začal trénovať systematickejšie. Uvedomujem potrebu rozmanitosti tréningov. Či ide o kratšie a rýchlejšie, alebo dlhšie no pomalšie. Samozrejme nemôžu chýbať aj oddychové.Sem tam sa poradím s niekým, kto rozumie športu o mnoho lepšie ako ja. Pýtam si rady aj od lekárov, či výživových poradcov.

Zažiť preteky na vlastnej koži je pre mňa sviatok. Môj svet sa na pár chvíľ spomalí, ale aj neskutočne zrýchli. Počujem hop – hop, po tvojej ľavej, či pravej strane, pusti ma, hop. Postaviť sa na štart s ľuďmi, ktorí sú lepši ako ja je výzva, poriadna dávka napätia, radosti, inšpirácie čo dokáže tréning s ľudským telom. Poháňajú ma dopredu. Tajne dúfam že možno aj ja raz budem dobrý.

Sezóna je zatiaľ pre mňa náročná. Snažím sa dodržiavať tréningové plány, regenerovať, sem tam to celé odfláknuť, mať kopec zábavy, pri tom niečo uvidieť, spoznať. Doplnil som beh, upravil silové tréningy, spánok a taktiež stravu. Všímam si na sebe, aký je rozdiel, keď sa starám o svoje telo a keď nie.

Som fanúšik športu, pohybu ako takého. Verím, že je dôležitý pre každého z nás. Môže pomôcť, určite aj ublížiť. Zmysel je pre mňa mat úsmevy, po pritom budovať aspoň akú takú kondíciu a mat telo, ktoré sa mi bude páčiť.

Mam rad dlhé vzdialenosti, hory, výhľady, kopce. To že sa sem tam podarí zajazdiť aj lepšie je bonus navyše. Na prvom mieste je zábava, zážitky, potom niekde ďaleko štatistiky a umiestnenia.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter