Všetko

Cesty

1. január 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám svoje staré videá v telefóne. Dostávam sa k úplne prvému, ktoré som natočil v roku 2018 na vtedy novú GoPro Hero 6. Pamätám si takmer celý deň. Vonku pršalo, mne sa nič nechcelo. Pes po mne skákal, že by bolo dobre isť von. Lenže ja som pozeral návody ako sa natáčajú videá a ovláda kamera. Poobede prestalo pršať. Hovorím si, je čas ísť von. Vyskúšam tipy pri natáčaní videa, vyvenčím psa a aj seba. Vonku bolo blato, fúkal vietor a bolo aj dosť chladno. V tom období som začínal s behom, takže nejaké krátke úseky som aj pobehol. Vždy len tak, aby to nebolelo.

Pes bol spokojný, že bol vonku. Ja tiež, veď po chvíli na čerstvom vzduchu sa lepšie funguje. Aj tak to bola nudná nedeľa človeka, ktorý sa pofľakoval životom. V hlave som mal kopec výhovoriek, že na nič nie je čas a sťažoval som sa na všetko. Necítil som sa nijak špeciálne. Nebol to deň, keď sa niečo zlomilo. Nič som neočakával od videa. Žiadne plány neboli na stole. Len som skúsil niečo na prvý pohľad bezvýznamné vytvoriť.

Ten deň si pamätám hlavne preto, že som šiel von a začal pokúšať vidieť veci inak ako doposiaľ. Skúsil som spomalené zábery, zrýchlené časozbery oblohy, protipohyb psa, nejaké filtre. Usmievam sa s akou nevedomosťou som vstúpil do tejto oblasti sveta.

Prešlo veľa týždňov, mesiacov pokiaľ som si vybudoval návyky na pravidelný pohyb, tvorbu. Možno ešte ani dnes ich také nemám ako by som chcel, aby boli. Prišli víchrice, lenivosť, strata horizontu, ktoré ma spomalili, odstavili.

Nepozerám sa dozadu preto aby som fňukal. Pozerám sa, pretože jedno malé rozhodnutie, ktoré na prvý pohľad ani nebolo rozhodnutie zmenilo neskutočne veľa. Ja som v tom žiadnu príležitosť vtedy pri zapnutí kamery nevidel. No videá a šport idú v mojom živote ruka v ruke od toho to momentu. Samozrejme to nezačalo hneď, ale potichu, postupne.

Nedovolím si tvrdiť, že poďme všetci behať a točiť videá. To určite nie. Nie je to pre každého. Príležitostí je kopec. Takmer 99 % si nevšimnem. S tým zvyškom je aj tak veľká šanca, že nespravím nič.

Moje blogy možno nie sú perfektné. Videá sú taktiež ďaleko aby boli skvelé. Obľúbenosť mojich príspevkov na sociálnych sieťach lieta hore – dole. Ja mám v hlave len pomyslený rebrík, ktorý staviam s tým čo vidím v tejto chvíli okolo mňa. Robím to už nejaký čas.

Rok 2025 bol pre mňa jeden z najťažších rokov. Zlomilo sa toho viac než dosť. Cítil som sa ako na striedačke. Čím viac snahy a energie som dával do života, aby sa niekam pohol, tým viac bolesti dával život späť. Bolo už príliš neskoro pokiaľ som si to ako-tak priznal.

Teda okrem blogovania, tréningov a taktiež organizovania spoločných mtb výjazdov. Tie mi dali taktiež zobrať, ale aspoň veľa energie, radosti a zážitkov dali späť.

Napriek tomu však nemám odvahu hodnotiť celý rok. Vôbec neviem ako sa na to celé mám pozerať. Nejdem si dávať ani falošné nádeje. Tých bolo už dosť. Tiež bolo veľa dní, keď sa už nedalo a aj tak som šiel ďalej.

Ak na chvíľu zabudnem na bolesť, ktorá bola hlavným hrdinom dvadsať päťky, tak sú tu dve dôležité veci, ktoré si začínam uvedomovať. Ticho a na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia budú hlavným hrdinom na ďalšie obdobia. Nie však hoci akým.

Ticho vo mne prináša odpovede, necháva ma zamyslieť sa. Dovolí mi spracovať mnoho nevedomostí, či ma nechá len tak plávať niekde blízkych, ale aj ďalekých vo svetoch. Nabáda ma aby som sa pýtal, pozoroval.

Čím ďalej si uvedomujem, ako mi vonkajšok berie pozornosť a tým aj môj vnutorný pokoj. Či sú to upozornenia od správ, televízia, siete, všelijaké ďalšie návnady. Nepotrebujem byť stále on-line, dostupný pre svet, odpovedať na nekonečné správy, vedieť všetko čo sa deje okolo, ale aj tam ďaleko.

Hovorí sa, že novodobá mena nie sú peniaze, ale pozornosť. Všímam si, že niečo na tom bude. Čím viac si ju strážim kam smeruje, tým viac pokoja cítim v sebe. Verím, že ticho v mojom vnútri je základný kameň lepších zajtrajškov.

Nepodstatné rozhodnutia prinášajú so sebou kľúče k dverám, ktoré som ani netušil, že môžem otvoriť. Ale aj k ďalším príležitostiam, ktoré nie sú pre mňa viditeľné na prvé pohľady. Vedia meniť život, životy a možno aj všetko. No tiež nemusia zmeniť vôbec nič.

Nemám návod na život, aj keď som myslel, že mám. To, čomu som veril doteraz, je rozdupané a asi aj preč.

Tuším však, že pohyb, pokračovanie aj keď sa už nedá, či to bolí viac ako je únosné má väčší zmysel, ako si často môžem myslieť.

Ešte ak si dovolím nájsť pár chvíľ na ticho v sebe. Urobím malé rozhodnutie, ako napríklad, že fotka z lesa môže ísť na siete ako zostať v telefóne. Veľa sa môže zmeniť. Možno nie teraz, ani zajtra. No ten čas prejde aj tak. Tak prečo to neskúsiť?

Rozhodnutia, ktoré robím neviem čo prinesú a kam ma zavedú. Nie vždy čo si naplánujem sa aj podarí. Život sa deje, žije, dvere sa otvárajú, zatvárajú. Ticho je vo mne. S ním aj veľa odpovedí. Lenže na to, už musím nájsť odvahu ponoriť sa a počúvať.

Bod zlomu

24. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak dupem niekde pod Koreňovou ( poh. Tribeč) okolo mňa je hustá hmla. Miestami nevidím vôbec pred seba. Na bicykli v takýchto podmienkach vždy svietim, aby som bol videný. K tomu už viem, že v hore nikdy nie som sám.

Je tu zima. Mám na sebe dvoje zimné rukavice. Aj tak cítim, že konce prstov nie sú spokojné. Čaká ma 6 kilometrový zjazd dole na Ješkovú Ves. Tadiaľto jazdím len opačne. Raz za čas, idem z hora dole, hlavne keď je na vedľajšej zvážnici blato ako teraz. Zjazdy cez zimu nemám rád. Môžem mať najlepšie oblečenie a aj tak cítim chlad, ide pod kožu, preto v chladných mesiacoch radšej jazdím do kopcov. To sa viac zahrejem.

Podmienky tu nie sú pre každého. Dávajú poriadne zabrať telu a aj hlave. Hmla síce dáva lesu tajomnú atmosféru, no chlad zas skutočný pohľad. Hora ukazuje svoju silu a to sa ešte nezačala poriadna zima. Napriek tomu je tu drsne. To ešte nepíšem, čo tu bolo pred mesiacom, keď napadol prvý sneh. To bol úplne iný masaker.

Nie je to moja prvá jazda v takýchto podmienkach, ale ani tisíca. Stále je čo pozorovať, všímať si. Na začiatku som mal veľký rešpekt, aby som nezablúdil, niečo sa mi nestalo. Predsa, nepoznal som miesta a čo si môžem dovoliť. Dnes tiež všetko nepoznám, tuším ako-tak kde čo je. V hustej hmle sa človek ľahko domoce a zrazu sa vie ocitnúť na inom mieste ako chcel. Stačí jedna oslabujúca myšlienka v takomto počasí. Príbehy, blúdenia, pocity začnú naberať na intenzite. Nie však tak, ako je treba. Keď začne prehrávať hlava, prichádzajú chyby a s nimi idú ruka v ruke ďalšie nepríjemnosti.

Mne sa pár krát podarilo nesprávne odbočiť. Hlava začala hneď pracovať. Vtedy som chcel byť už doma v teple, osprchovaný, najedený, mať blúdenie za sebou. Lenže ono to má aj svoje výhody. Človek sa dostane do situácií, ktoré doma na gauči sa zvyčajné nedejú. Hlavne vidím seba, ako sa správam na miestach, v situáciách ktoré nepoznám.

Pred pár dňami som volal nového parťáka, aby si šiel so mnou zabehať. Vonku bola hmla, sychravo, k tomu pofukoval vietor. Odbil ma, že dnes oddychuje. Chápal som ho. Taktiež som v mojich začiatkoch podobne uvažoval. Ono neskorá jeseň, zima vie poriadne demotivovať. Hlavne, keď ešte nie sú vytvorené návyky k pravidelnému pohybu. Trénovanie v chladnom počasí je stále možné. Len dĺžku a náročnosť tréningov je dobré prispôsobiť tak, aby telo nenachladlo. Takéto obdobie na šport však nie je pre každého. Lenže trochu chladu nikomu neuškodí.

Nie som žiadny stroj, stále sa považujem viac za lenivca. Stávanie z postele a skoré štarty na tréningy sú pre mňa utrpenie. Tiež počas dňa sa mi nechce veľakrát nič. Pravidelne sa mi zíva, najradšej by som prespal pol dňa. Je mi často zima, som stále hladný. Neznášam chlad, vietor, dážď, blato. Nevydržím byť na jednom mieste. Je pre mňa náročné byť sám na väčšinu tréningoch. Veľa nadávam, frflem.

Sťažovanie, vyhováranie, odkladanie všetkého bolo u mňa súčasť každého dňa. Všetko ma bolelo, nikdy som nemal žiadnu silu, chuť na pohyb. K tomu som vždy všade patril k tým slabším.

Môj prvý beh som po 500 metroch odpadol a povracal sa. Bežkovanie bol tiež masaker. Prvé stúpania do kopca na bicykli? To som si bol na sto percent istý, že niekde po ceste vypustím dušu, no nie tú na kolese.

Kde je ten chalan z obdobia pred tým, ako začalo moje športové obdobie? Čo sa mu stalo? Čo ma vlastne poháňa? Neprišiel žiaden bod zlomu, od ktorého by to bola ľahšie. Nezobudil som sa ráno s pocitom, že som silnejší. Nestalo sa vôbec nič výnimočné. Stále tvrdím, že moje tréningy zvládne väčšina ľudí, ak začne pravidelne trénovať. Vlastne to je asi ten kľúč.

Uvedomujem si, že toto je dlhodobý proces, cesta. Žiaden záchytný bod tu nie je. Pravidelné tréningy ma robia lepším, akým som bol včera. To je všetko. Nič viac za tým nie je. Samozrejme môžeme sa baviť o jedle, diétach, spánku, zábave, sladkostiach a mnohých ďalších maličkostiach. No bez pravidelných tréningov to nepôjde. Netreba však zabúdať ani na vnútornú silu, disciplínu, niečo čo ťahá von z postele.

Možno bolo ešte dôležité napriek okolnostiam, pocitom skúšať ďalej. K 500 metrom pridať ďalší, potom ďalší. K prvému kopcu skúsiť vyjsť ešte jeden. Až som sa dostal sem. Nie je čo obdivovať, necítim sa ako víťaz, žiadna hviezda. Je mnoho športovcov, ktorí sú lepší ako ja. Som zelenáč, začiatočník. Trénujem ďalej, mám sa kde posúvať.

Nie som stroj, cítim bolesti, zranenia, nechuť. Lenže niečo ma predsa ťahá von, aj keď podmienky nie sú najlepšie. Komfort ničí, zabíja. Aj preto som presvedčený, že základný pilier života bude vždy pohyb a ten začína v mojom tele.

Článok nemá slúžiť aby niekoho nabláznil, postavil na nohy a šiel niečo robiť. To by bolo veľmi, ale skutočne veľmi krátkodobé. Možno sú tieto slová len jedna z mnohých kapitol na mojich cestách. Hovoria o tom, že všetko začína v mojom vnútri, až potom tam vonku. Verím, že skutočný postoj k dlhodobému pohybu môžem spustiť (aj pokračovať) v sebe len ja sám, no nie len v športe, ale aj v živote..

Ja a Lucka

17. december 2025 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Ono u nás športovcov je to tak, že ak sa chceme zlepšovať máme mať okolo seba tím ľudí. Bavíme sa o tréneroch, psychológoch, výživových poradcov, servisákov. Lucka prišla do môjho života nečakane, cez niekoho od mojich cykloparťákov. Zámerne neprezradím z akého odvetia pochádza, lebo zas všetko nemusia moje blogy vedieť.

Prvé schôdzky boli skvelé. Trochu mi vyčistila “optiku” doplnila, vybrúsila nastavenia. Pomohla aj celkom dosť. Vlastne, cítil som sa pri nej dobre. Mala profesionálny prístup, jej “veci” fungovali v tréningoch. Bol som spokojný.

Bral som ju tak, ako amatérsky športovec môže brať takýchto ľudí. S obdivom. Pre mňa bolo hlavné dozvedieť sa čo najviac a následne všetko aplikovať tam vonku.

Tým, že som pocitový človek, cítil som, že by to mohlo takto fungovať ďalej. Videl som sa na mtb pretekoch v novej sezóne v najlepšej forme.

Ako sme sa stretávali, sem-tam sa povedalo niečo aj zo súkromia. Dozvedel som sa, že má za sebou sedemročný vzťah, ktorý sa jej pred časom ukončil.

Zostala sama a jej plány o rodine sa na čas zastavili. Moc som jej čo nemal povedať, nakoľko ja som už v tom období bol do niekoho zapozeraný. K tomu som doteraz nemal sedemročný vzťah.

Po približne dvoch mesiacoch sa jej správanie ku mne zmenilo. Bola iná. Neprikladal som tomu žiadnu váhu, moja pozornosť smerovala inam. Vedela v čom lietam aj ako sa veci majú. Tvárila sa, že rozumie.

Lenže prišla schôdzka a s ňou prvé signály, že sa niečo deje. Nejako som ich prehliadol. Potreboval som vyriešiť dôležitú situáciu a ona mala kľuč. Neskôr prišli ďalšie náznaky, ktoré vôbec neboli nevinné. Začala na mňa intenzívne tlačiť. Možno niekomu by sa to páčilo, ale mne to v tom momente vadilo.

Od tejto chvíle som sa stal jej cieľ záujmu. Namiesto riešení, som mal pred sebou ženu, ktorá mala v očiach len jedno. Schôdzky sa premenili na boj o niečo, čo som si ani nevedel predstaviť.

K tomu je Lucka po dlhoročnom vzťahu a ja som bol zapozeraný do inej. Hovorím si ideálna kombinácia ako zničiť život jeden druhému. Viac som už nad tým nepremýšľal.

Ako tak kráčam večerným mestom uvedomujem si, že tu je kočka, tréningy, životné situácie. Pribudla k tomu ešte Lucia. Toto bolo už naozaj na mňa priveľa.

Zosypal som sa a padol na zem. Nevedel som, čo mám robiť ďalej. Chcel som utiecť. Všetko zahodiť za hlavu a začať dýchať. Tešiť sa opäť zo života.

Prestal som s ňou riešiť veci. Našiel som si niekoho ďalšieho, bol to pre istotu chlap. Veľkú chvíľu som ju nevidel. Teda ešte okrem momentu, keď ma prepadla a poriadne hlasno spustila pol hodinový monológ, v ktorom mi vyčítala aký som. Ako baba, ktorá sa mi páči je úplne mimo a nikdy nebudeme spolu. A najlepšia voľba pre mňa stojí teraz predo mnou.

Zostalo ticho. Žiaden kontakt, nič. Raz v sobotu, ako som sa vracal z tréningu z hor som ju stretol pri nadjazde R1 v Tesárskych Mlyňanoch. Jazdím tadiaľ takmer vždy, keď sa vraciam domov na bicykli.

„čo tu robíte hrdličky?”

„sme na prechádzke!”

Konverzácia bola krátka, zdvorilostná. K tomu som bol spotený a celý od blata. Prichádzalo šero, tak som chcel byť čo najrýchlejšie doma. Keď som sa od nich vzďaľoval, zakričala: “neznášam ťa”. Po chvíli ďalší výkrik “Boťanský za všetko môžeš ty”. Ďalej bolo počuť už len zvuk mojich horských pneumatík ako odvaľujú na asfalte.

Prišlo mi to smutné, ale aj úsmevné. Fakt som už v tom období nemal síl riešiť kohokoľvek. Bol som rád, že nejako prežijem od rána do večera. Dni sa tiahli a nevedeli skončiť. K tomu som už vedel ,že je koniec mojím nádejám s kočkou.

Lenže ako správny športovec, veľmi ťažko si pripúšťam koniec. Toto budem asi už opakovať do konca života. Ak niekoho nechceme, nedávajme ani štipku nadeje. Ono to naozaj bolí.

Obdobie, ktoré opisujem vyústilo do článku, ktoré tak trochu vyvolalo ošiaľ na internetoch v mojom okolí. Bolo to azda najťažšie písanie doteraz.

Článok som písal v slzách. K tomu 140.000 videní, nejaké komentáre, ešte viac správ. Ide o môj „najúspešnejší” príspevok doteraz.

Priznám sa, že to bolo mimoriadne náročné obdobie, ktoré som nezvládal vôbec. Tie stavy boli strašné. Ak by som nemal moje aktivity, tak by som to asi nedal. Ešte k tomu aj nastalo úplne ticho, ktoré však poriadne bolelo.

O pár dni neskôr. Ako som si pripravoval poznámky na ďalší článok, niekto klope na dvere. Počujem len veľmi tiché „klop-klop”

„Idem okolo. Svietiš.”

V rukách mala veľkú čokoládu a plakala.

„Poď ďalej” urobil som jej kávu, podal balík servítok.

„Mišo prepáč. Netušila som čo sa deje okolo teba. Čítala som tvoj článok. Všetko som totálne pos*ala. Ta baba možno za to stála. Urobila by som na tvojom mieste to isté. Tak, ako si robil ty. Až teraz chápem čím si prechádzaš. Láska je veľká vec. Musíme pre ňu urobiť a vyskúšať všetko.”

Dali sme si kávu, zjedli čokoládu. Vyrevali sa pri tom, že aký je pre nás život ťažký. Ako nám dáva a berie nádeje. Bol to azda najúprimnejší rozhovor s Luckou, ktorý sme mali. Každý sme šli po svojom. Tentokrát ako dvaja dospelý ľudia, bez akýchkoľvek úmyslov, ublížení, návrhov.

Dnes, keď moje príbehy s babami skončili, nemám ani malú ufrflanú tmavovlásku ani blond Lucku. Zostalo tu prázdno. Trochu ma teší, že mi aspoň zostali nejaké hodnoty, lojálnosť voči sebe a svojim presvedčeniam. No a batoh plný skúšok, ktorý snáď čoskoro prestane rezať na ramenách. Tej bolesti už bolo dosť. Som unavený, no verím, že život vie aj odmeniť.

Čo robia baby, to už nie je môj príbeh. Žiadne urážania, ale akceptovanie toho, čo si kto vybral. Aj keď to však nejde hneď. Chápem, že mnoho situácií pochopím neskôr. Taktiež, že najlepší učiteľ je bolesť. Jediné čo môžem urobiť je ísť ďalej aj keď to nejde ľahko.

Všetko čo sa deje okolo mňa sú lekcie, ktoré možno raz dajú zmysel alebo západnú do seba. Nech je to akokoľvek, na druhej strane je človek. Tak sa snažím na celú situáciu aj pozerať. Je ľahké robiť druhým zle ale to mi nedáva zmysel.

Napriek tomu, že si ma niekto nevybral, nechcem, aby bol „hladný”. Len prosím, neseď za mojim stolom a nerobme si zle.

Info k textu: Lucka článok potvrdila, že je fajn vidieť aj z druhej strany.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Najťažší článok

30. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Môj blog slúži na vyrozprávanie príbehov a myšlienok, ktoré žijem a vidím. Nasledujúci príbeh sa asi nemal stať, zažiť a už vôbec nemal uzrieť svetlo sveta. Budem písať o niečom, v čom som lietal posledného pol roka. Ak ste ma miestami videli bez úsmevu, tak tu je to, čo bolo za tým. Žiadne fňukania, ale úvaha a pohľady na celú situáciu.

Netuším, či ja ako chlap môžem byť za citlivého, alebo je lepšie len si odpľuť si a ísť ďalej. Vôbec neviem, či sa o takýchto osobných veciach môže písať do sveta. Je to pre mňa citlivé, krásne, ale zároveň aj bolestivé. Vďaka nasledujúcim riadkom sa skúsim pozrieť na to, čo zažívam a vnímam. Možno sa k týmto slovám časom vrátim a uvidím ich tak s nadhľadom. Príbeh sa týka mňa a niekoho ďalšieho. Takže žiadne mená ani detaily. Nejde predsa o to, aby som niekoho zhodil, to sa nerobí. Lenže, potrebujem to dostať zo seba. Vidieť všetko napísané. Možno sa mi bude lepšie dýchať.

Neskutočne som na seba naštvaný. Ešte viac na ňu. Na seba preto, že som si ju všimol až po toľkom období, čo sa poznáme, ako niekoho, s kým chcem tráviť čas. A naštvala ma preto, lebo po nej zostalo veľké prázdno. To, čo sa stalo, vzniklo náhodne, neplánovane. Podľa mňa to bolo celé ako z iného sveta. Jedno májové ráno som sa zobudil a všetko bolo inak. Bola všade, v bruchu, v hlave, jej vôňu som cítil v lese. Nevedel som pred ňou utiecť.

Nič si nevysvetľujem inak, než to bolo. Nie som naivný. Ešte aj ľudia okolo si mysleli, že tvoríme pár. Vzájomné pohľady, náklonnosť, iskry sa nedali nevšimnúť.

Vlastne, začalo to pomaly. Najskôr prišli nenápadné rozhovory. Potom dlhšie, hlbšie, dôvernejšie. Vzájomná pomoc, úsmevy, flirtovanie. Veľakrát som nemal čo dodať, lebo to povedala presne tak, ako by som to povedal ja. Spoznávanie ako sa patrí.

Od začiatku som cítil, že ju mám rád. Postupne sa to nejako zvrtlo do niečoho, čomu som neveril, že sa mi ešte niekedy stane. Odmietal som si kohokoľvek pustiť k sebe. Môj plán bol zostať sám.

Neočarila ma len vzhľadom. Ten sa aj tak časom zmení na tepláky, strapaté vlasy a neostrihané nechty u nás všetkých. Videl som jej premýšľanie, komunikácie, usilovnosť, zvedavosť, jemnosť, chaos okolo nej, aj flákania. Nepozeral som sa na ňu z pod piedestálu, vnímal som ju v reálnom svetle. Videl som ju aj bez mejkapu, to jej pristalo najviac.

Pre mňa je láska o tom byť fanúšikom toho druhého. Nielen keď je pekná s mejkapom, ale aj v situáciách, ktoré nie sú bežné. Dať človeku priestor, aby sa cítil bezpečne, či ide o emócie alebo rozhovory. No a samozrejme ho vnímať. Veď predsa hádam nebudem s niekým na polovičný úväzok. Buď všetko alebo nič.

Ono to bolo asi tak, že vzorec bol jasne definovaný. Všetky veličiny prišli k nemu. Odmietam pôsobiť ako niekto ufňukaný, alebo že beriem lásku ako sebeckú vec. Nie je to je celé len o mne. Verím, že láska má byť vzájomná. Presne tak sa snažím na celú situáciu pozerať. Ľahko sa o tom píše, alebo hovorí, ak sa to nedotýka človeka osobne.

Taktiež verím, že muž sa má o ženu snažiť, ale nie len dovtedy kým mu povie áno, vtedy to len začína a potom ešte viac.

Chcel som, aby tomu dala šancu. Párkrát isť von. Nechať tomu priestor, či by z toho niečo mohlo byť. Myslel som si, že takto nejako by mohlo fungovať romantické spoznávanie. Niekde medzi štyrmi očami. To ani nehovorím o tom, že sme sa poznali už nejaký čas.

Aj keď som oficiálne šancu nedostal. Prišlo však asi milión malých nenápadných. Niektoré som využil. Pri ďalších ma prekukla. Miestami som si nebol istý, či sám mám viac snažiť, alebo sa na to vykašlať.

Volal som ju po niekoľký krát von. Opäť povedala nie. Naštvalo ma to. Bol som si istý, žiadne ďalšie snaženie. Namiesto toho, aby mala odo mňa pokoj, prišla za mnou. Žiadne výčitky, scény. Jednoducho ma objala. To, čo bolo ďalej si až tak nepamätám. Len som cítil: že toto je to, čo chcem. Ten jej prístup. Žiadne úteky, odbočky. Dostala ma.

Od toho momentu som vedel, že ju chcem na milión percent. Moje celé leto aj jeseň bolo už iba o nej. Hľadal som situácie ako byť s ňou sám. Začal som sa pri nej cítiť ako doma. Takýto pocit je úplne neskutočný. Žiadne motýle, nervozita, ale pokoj.

Úprimne som vstúpil do seba. Pýtal som sa, aký by som chcel byť ako frajer. Tak som sa snažil správať. Žiadne divadlá, výčitky, hry. Stavil som na úprimnosť a maličkosti. Nikto doteraz nemal na mňa taký vplyv ako ona. Dala mi pocítiť, že môžem byť pri nej chlap. Toto som zažíval po prvýkrát. Bolo to silné. Aj teraz to je, keď píšem tieto slová.

Tých pekných chvíľ bolo viac. Nebudem o nich viac písať. Nie je treba. Som za ne vďačný.

Ublížila mi? Neviem. Nemyslím si. Len cítim bolesť, akúsi nechuť do ďalších dní. Je to ako keby mi niekto farebný obraz premenil na čierno biely. Napriek tomu som rád, že som sa nabral odvahu a šiel za ňou. Urobil by som to ešte raz, aj keby som vedel, že to dopadne takto. Pretože ona za to stojí.

Rešpektujem rozhodnutia druhých ľudí. V tomto som skôr za zlého ja. Napriek odmietnutiu sa stále pokúšam. Veď tie moje hory ma naučili, že ak by som sa vzdal pri prvej prekážke, dnes nejazdím na bicykli, nepíšem články, nenatáčam videá, nefotím…

Štve ma len to, že je to takto. Opäť vstupujem do seba, aby som jej nechal priestor, nefňukal pred ňou, nerobil žiadne nátlaky, nepísal jej motivačné výlevy. Robím všetko preto, aby moja myseľ bola inde. Teraz to však nejde. Mám čo robiť, aby som sa cez deň nezosypal. Behy bolia, bicykel tiež. Len teraz nie pre výkonnostné rekordy, ale preto, že si uvedomujem, že som prišiel o niekoho, kto nebol len tak hocikto.

Aj napriek sivým dňom sa snažím pozerať na celok ako na niečo nádherné. Podľa všetkého sa oplatí snívať a taktiež postaviť pred príležitosť a niečo urobiť. Výsledok nebude garantovaný nikdy. V hlave mi ide myšlienka ani neviem od koho: “robme veci z lásky a nie pre lásku.” Tak trochu ma drží nad vodou.

Aj keď sa teraz cítim ako zrazený jeleň, ďakujem sebe, že som nabral odvahu a šiel za ňou. Tiež ďakujem aj jej, že ma pri tých mojich snaženiach nedorazila.

Chýba mi. Ako mi môže tak chýbať, keď pri mne vlastne nikdy nebola? Nerozumiem, ako mi na nej mohlo tak záležať a ešte záleží. Nejdem sa vyhýbať jej prítomnosti, ani utekať od nej, ani blokovať. To nemá zmysel. Skutočný charakter človeka sa aj tak ukáže na konci, keď už o nič nejde.

Nečakal som, že sa môžem do niekoho až takto zahľadieť. Jej odmietnutie ma však zobralo na nula päť s prehľadom. Nie je tu potrebná výčitka. Žiadne zhorknutie voči nej.

Tento článok nepíšem pre ňu. Vôbec netuším, či sem niekedy príde. Aj keby, vie všetko. Povedal som jej do očí, čo k nej cítim, ukázal som jej to tam vonku. Ešte aj dostala romantické listy. To sa nedá lusknutím prsta zobrať späť, zastaviť a zabudnúť.

Zažívam presne tie stavy ako z príručky o veľkej láske. Tajne si prajem, aby prišlo šťastnejšie pokračovanie. Nateraz to nechávam tak.

Potreboval som tieto slová zo seba dostať von. Nie pre ľútosť, ani preto, aby som niekoho poškodil. To si nezaslúži. Skôr sa snažím pochopiť, že láska je krásna, ale nemusí vždy končiť svadbou, blokovaním v telefóne či vykreslením toho druhého ako niekoho, kto mi zničil polovicu sveta.

Nepíšem tento článok preto, aby som šiel baliť niekoho ďalšieho. Láska nemá ventil, ktorý sa dá len tak jednoducho zastaviť. Neviem, čo bude ďalej. Už vôbec si nejdem predstavovať kávu s niekým ďalším. Odmietam to.

Článok píšem aj preto, že okolo nás sú ľudia, ktorí si so sebou nosia batohy plné situácii, emócii a príbehov. Niekedy stačí o nich niekomu povedať. Nie sme sami. Je nás tu mnoho. Je náročné priznať si vlastné pocity. Nie je nič horšie, ako trápiť sa, zostať ticho a potom urobiť dáku hlúposť.

Nie je všetko u mňa len o športe, bicykli a hlbokých myšlienkach. Chodím do hôr aj preto, aby som sa schoval pred situáciami ako je táto. Príde mi lepšie hádať sa so stromami, ako písať výčitky druhým do správ. Veď, aj tak zisťujem, že nie je čo vyčítať.

Zatiaľ som neprišiel na to, ako funguje láska a city. Taktiež, keď to všetko ako keby klikne. Dal som do tohto všetko čo som si myslel, že má mať začiatok vzťahu.

Možno je toto to najťažšie, čo nás môže v láske stretnúť. Keď to klikne a nestane sa nič. Toto bolí nie preto, že som prehral, ale preto, že sa to neodohralo.

Ďakujem, že som sa mohol priblížiť. Bolo to najkrajšie čo som zažil..

Podporujem pretože za to stojíš

26. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bicyklujem si zasneženým lesom. Ako stúpam vyššie, snehu je čoraz viac a ide sa ťažšie. V lete tu len tak prefičím a dnes? Mrzne mi prehadzovačka, kladky pod prehadzovačkou taktiež. Pýtam sa, či mi to za to stojí takto mrznúť a trápiť sa v zasneženej hore, lenže toto nie je len o bicyklovaní, premáhaní. Pripomína mi to moje životné situácie. Veľmi ľahko sa ide, keď všetko je parádne, cítim silu, podporu. Horšie to je, keď sa niečo pokašle, či som úplne sám.

Som chalan, ktorý si našiel záľubu v pohybe, športe a aktívne sa mu venujem. Fotím, natáčam, organizujem veci okolo toho. K tomu, raz za týždeň, píšem článok na blog o živote. Nejako ma to chytilo, akosi v tom vidím význam.

Som bloger, často ani netuším, či je moja práca, resp. tvorba dobrá alebo nie. Na sociálnych sieťach dostávam “páči sa mi to”, komenty, správy, ale aj zdieľania. Prichádza podpora, uznanie, ale aj kritika, posmech. Mám však pocit, že to je málo na to, aby som sa dozvedel, či je to dobré.

Lenže siete fungujú na základe algoritmu a nie všetko, čo vytvorím sa dostane aj do sveta. Stačí o jeden koment menej v úvode pridania príspevku a mám po videniach. Týmto technickým záležitostiam rozumiem iba toľko, že sa s tým dá niečo urobiť.

Lajky, zdieľania ani komenty však neurčujú, či je môj obsah dobrý. Znamenajú, že sa niekomu páči to, čo robím a to je rozdiel. Je to ako v láske. Môžem byť dobrý, ale nemusím sa páčiť. Istým spôsobom je to v poriadku, pokiaľ nezačnem mať v hlave rôzne príbehy, ako som na nič.

Tvorba ako taká má dôležité miesto v mojom živote. Dnes vďaka nej môžem vidieť mnoho vecí odlišne. Zmenil sa mi pohľad z konzumenta na niekoho, kto chce zachytiť veci okolo mňa. Hovorím o nich nejakým spôsobom a posúvam ich ďalej do sveta.

Tvoriť pre mňa znamená rásť. Nemyslím tým však len obsah na sociálne siete, či môj blog. To je vlastne akési dokumentovanie toho, čo vidím a čo sa deje okolo mňa. Taktiež život tam vonku má dôležitý zmysel.

K tomu, ak sa pozerám na to ako celok, môžem pôsobiť ako inšpirácia pre druhých. Taktiež ako zábava na spestrenie chvíľ, či nezáujem. Rozumiem, že nie každému dáva zmysel to, čo robím. To však neznamená, že to neviem. Ono je jasné, že robím chyby a sem-tam sa dačo podarí. Veď komu nie?

Tuším však, aké to je, keď niekto tvorí a napriek snahe sa mu nedostáva pozornosť. Sú to náročné obdobia. Vtedy je azda najdôležitejšie neprestať. Každý z nás, čo robíme obsahy na siete, čakáme na prelomový moment, video, príspevok, fotku, ktorá nám prinesie vysnívanú pozornosť. Lenže zvyčajne to tak nie je. Je za tým niekoľkoročná práca. Aj keď človek nikdy nevie, či náhodou dnes nie je ten deň. Tá možnosť tu je.

Pamätám si na obdobia, keď na mojich príspevkoch som mal 3× páči sa mi to. Taktiež tam svietila aj nula. Po zverejnení mojich prvých článkov, videí sa dlho neudialo nič po ich zverejnení. Ale raz som nabláznil okolie, aby pomohlo, a podarilo sa mi mať 30 000 videní za krátku chvíľu. Bol to parádny pocit. Také krátke nadýchnutie, odmena za prácu.

Snažím sa podporovať ďalších ľudí v tvorbe. Nie len kliknutím “páči sa mi to”. Rozprávam sa s nimi, pýtam sa ich. Pozorujem, čo sa mi na nich páči. “Počuj, toto daj vonka, na túto sieť a toto na druhú. Je to skvelé, len pokračuj.” Toto je pre mňa skutočná podpora.

Taktiež, ak môžem, tak nakupujem od ľudí z takéhoto okolia. Môžem povedať, takto sa ku mne dostali najlepšie burgre, pizza, punčáky, proteíny, šampóny, doplnky stravy, ale aj veci na tréning. Nepýtam si zľavu, pýtam si produkt alebo službu. Pretože viem, čo znamená byť na jednej aj druhej strane.

Nebol som vždy takýto. Zmenilo ma písanie a pozorovanie okolia. Uvedomil som si, že môžem nadávať, alebo byť taký, ako by som chcel, aby boli ľudia okolo mňa.

Veľmi dlho som počúval “viem, že píšeš články, ale ja ich nečítam”.

Dnes sa na tom smejem. Píšem síce o podpore, ale ak nie som fanúšik, tak nebudem sledovať to, čo sa mi nepáči. Len o tom nehovorme, že nefandíme tvorcom v našom okolí. Naozaj to nepotrebuje nikto počuť.

Zatiaľ najväčší zlom prišiel, keď som začal hľadať spôsoby, ako odprezentovať moje diela mimo svojho okolia. Keď sa na to teraz pozerám, bolo to najjednoduchšie, čo som mohol urobiť a ostatné je na teraz história.

Postupne sa vracia okolie, prichádza podpora, “páči sa mi to”, správy, komenty, ale aj rozhovory, keď sa s niekým stretnem tam vonku. Len možno škoda, že až teraz. Stálo to kopec úsilia, smútku, naštvania, falošných nádejí. Sem-tam som po ceste aj niekoho stratil.

Podporiť jeden druhého je ťažké. Máme svoje životy, emócie, situácie, batohy plné všeličím. Človek príde domov, tam na neho kopec povinností čaká a Michal tu píše o tom, ako mám dať ešte “like”, prečítať si článok, pozrieť video. “Halóó, ty si kde?” To si určite niekto teraz hovorí na mňa.

Každý tvorca príde zo začiatočníckej eufórie, ale aj do stavov, keď to nejde. Potom prídu menšie úspechy, zlyhania, stagnácie a potom možno aj viac. Len mnoho z nás sa radšej vzdáme v začiatkoch. Možno aj preto, veď čo povie o nás okolie. Chápem. Lenže takto nikdy nezistíme, či sme dobrí.

My, ľudia, túžime po rozprávkových láskach a často nevieme dať ani obyčajný “páči sa mi to” najbližším ľuďom, koment, kúpiť službu, produkt. Tak sa pýtam úplne surovo: Ako môžem niečo chcieť od druhých, keď neviem dať ani niečo malé? Toto však nie je len o “likoch” na sieťach.

Verím, že krásy života sa dajú prežiť aj bez lekcií, ktoré bolia. Tvorba a život idú ruka v ruke. Veď, malo by to byť, aspoň za mňa. Prosím, podporujme svoje okolie. Možno niekto vďaka nášmu páči sa mi to, nákupom, podpornými slovami nielen že sa poteší, ale mu aj pomôžeme. Možno aj takto sa dá zmeniť svet.

Nebojme sa podporu aj prijať a hlavne nebojme sa tvoriť. Nie len na sociálnych sieťach, to je len jedna z možností.

Ten algoritmus prekabátiť nie je ťažké. Existuje mnoho spôsobov, ako tú mašinu nasmerovať tam, kam chceme. Lenže toto nie je o ňom, ale o nás. Čo vieme urobiť niekedy najbližšie, je napísať krátku vetičku pod príspevok. A azda to je to najmenej, čo môžeme urobiť pre tvorcov. Mám taký pocit, že ten svet okolo nás za to stojí.

Nádeje

19. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

“Nedávaj nikomu falošné nádeje, lebo tým ubližuješ.” Toto je jedna z mojich úvah o tom, ako som svojim váhaním, správaním sebe, druhým zbytočne robil zle. Vlastne som tým dával najavo, že som len ďalší, ktorý nerobí svet lepším miestom.

Ja Ti neviem. Možno mám šťastie a dnes vidím veci s odstupom času trochu inak, odlišne. K tomu môžem poďakovať ľuďom, knihám, buchnutým kolenám aj mojim článkom na blogu.

To všetko, čo som zažil, vytvorilo akýsi kokteil skúseností, ktoré viac boleli, než robili radosti. Len ma mrzí, že už nemôžem zmeniť minulosť, aby som jasnejšie videl veci skôr. Hlavne by to bola moja schopnosť pochopiť, že moje ego, sebeckosť, chuť mať pravdu zvyčajne neprinášajú to, čo som si myslel/myslím, že prinesú. Možno ešte jedna maličkosť, nechať sa viesť niekým skúsenejším.

Každá minca má však dve strany. Je ľahké hovoriť za jednu, bez toho, aby som sa nepozrel na druhú. Na to však zvyčajne prichádzam až neskôr. Teda, ak pochopím, že život nie je len o mne. Veci sa neodohrávajú len pre mňa, ale aj mimo mňa. Možno, aj preto je ťažké uvedomiť si, že niekedy dávam/dostávam nádej, niečo, čo nikdy nenaplním.

Pre mňa je život skladačka malých momentov, veci, náhod. Nie vždy ich však aj vidím na prvý pohľad. Aj napriek tomu majú veľkú moc a vplývajú na to, čo robím a myslím dnes.

Sú ľudia, ktorých mám rád. Investujem do vzťahov, pretože verím, že za to stoja. Som presvedčený, že je to jedna z ciest životom. Stane sa, že keď investujem a nedostanem nič späť, tak cítim bolesť, nespravodlivosť, smútok. Teraz nemyslím len dávanie hmotných veci. Taktiež pozornosť, maličkosti, reakcie, pohľady, úsmevy, moje správanie, či pomoc.

Dôležité je si uvedomiť, ako ma vníma ten druhý. Či má záujem o takéto investovanie odo mňa, alebo nie. Môže sa však stať, že slovami síce potvrdí súhlas, ale pôjde len o využitie situácie, či váhanie a nádeje, ktoré sa nikdy nenaplnia.

Aj preto neverím slovám ako ďakujem, vážim si, budem si to pamätať. My ľudia zabúdame príliš rýchlo. Verím viac na to, ako sa ku mne niekto správa a aký ma prístup.

Opýtať sa seba, či sa mi páči moje správanie nemusí byť jednoduché. Hlavne, ak mám v sebe emócie, sklamania či situácie, s ktorými sa neviem vyporiadať. Vtedy si nie som istý, či by som chcel stretnúť niekoho ako som ja.

Rozumiem, že ak dávam, nemal by som chcieť niečo späť. V duchovnom svete sa síce vraví, že takáto energia nezanikne a vráti sa späť, ževraj to platí aj v opačnom prípade. Keď dám, sem-tam sa nechám uniesť. A preto by ma potešilo, ak by predsa prišlo niečo späť.

Netuším, či verím viac duchovnu, alebo tomu čo vidím. Lenže chcem, aby bol svet lepším miestom na život. Preto by bolo fajn takéto kolotoče zastaviť. Mal by som dávať teda bez očakávaní, nádejí. Tiež prijímať tak, aby som druhému neublížil.

Ak niečo dostanem, nemusím dať späť milióny, ale možno postačí môj prístup, správanie, pozornosť, záujem. Veď vlastne tým vyjadrujem svoju vďaku a váženie. Slová bez skutkov predsa nič neznamenajú.

Pod mojou predstavou zlepšenie sveta, musia byť jednoznačné pevné základy. Niečo na čo sa môžem postaviť bez toho, aby som spadol. Tie sú pre mňa vyjasnenie čo chcem od seba, od života a od druhých. Tak sa následne pohybujem. Pretože omnoho ľahšie sa pohybujem svetom, keď sa mám o čo oprieť.

Lenže taktiež som ubližoval. Dával som sľuby svetu, tým že som sa nevedel a nechcel rozhodnúť. Nechápal som dôvod, prečo by som mal. Nevidel som niečo, čo som si mal všimnúť. Tým som vlastne odmietal to, čo mi mohlo priniesť radosť, krajšie dni. A nemusel som brzdiť druhých v ich životoch. Zablúdil som, obklopil som sa ľuďmi, ktorých som nemal poznať. Zažil som to, čo som zažiť nemusel. Prišli rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne.

Ono nejaké myšlienky, pohľady mi pomohol obrúsiť Jožo, život, písanie, ale aj láska, či partia. Ďalšia z vecí, ktoré mi z časti upravili pohľady bolo uvedomenie s kým trávim čas. Čo mi dáva, ukazuje, berie, kam ma posúva okolie.

Robia ma ľudia okolo mňa šťastným, či nenápadne ťahajú dole.

Ako veľmi ma podporuje moje okolie. Vidí vo mne potenciál. Hovorí mi o tom, navádza ma. To isté platí aj opačne pre mňa. Ide o príliš veľa otázok, len tie nesú so sebou dôležité kľúče poznania.

Dôležité bolo pochopenie, že ľudia okolo majú/budú mať na mňa vedomý alebo nevedomý vplyv. Podľa toho s kým trávim čas budem sa tomu/im z veľkej časti podobať. Práve pri ľuďoch ,s ktorými trávim čas, som si začal uvedomovať, ako ľahké je dať nádej, slovo, ktoré môže sklamať.

Takže, to čo vidím okolo seba mi pravdepodobne niekto ukázal, alebo ešte nestihol. Sem – tam si všimnem niečo aj sám. Aj preto chápem že mnoho z nás ešte nevidí to, čo je okolo. Lenže na to, aby som niečo videl nepotrebujem dostať do nosa, alebo niekomu dať do nosa dať ( myslím to obrazne, nakoľko emocionálna bolesť môže byť rovnako silná ako fyzická).

No stále som neprišiel na to, čo mám spraviť, aby to až tak nebolelo. Či nešlo ma roztrhnúť, alebo ma prešla chuť do ďalších dní. V tomto sú moje slabiny. Hnevá ma, keď ma niekto blázni, dáva nádeje, nechá priblížiť. Keď naberiem odvahu a urobím krok vpred, dostanem len strohé, že som si situáciu nesprávne vysvetlil.

Možno áno, vysvetlil. Lenže potom nerozumiem, prečo dostávam signály, ktoré sa ďalším ľuďom nedávajú? Zas tak špinavé okuliare nemám. Ide o nádeje, využívanie, strach priblížiť sa, alebo som naozaj až tak strašný?

Dnes, keď sa stane, že sa mi niečo nepáči, snažím sa nereagovať hneď. Zoberiem si čas a nechávam tomu par chvíľ. Lepšie sa reaguje bez emócii, vychladnutý. Nech nikomu zbytočne neublížim. Veď čo keď ide iba o nedorozumenie a ja som si to vysvetlil nesprávne.

Jedno je isté, ak som skutočne rozhodnutý, že niekoho nechcem správam sa tak, že nechcem. Netrávim s ním čas, nepožadujem pomoc, neprijímam veci, múdrosti, pohľady, zbytočne nevykecávam. Idem si ďalej po svojom. Ale ak chcem, tak im o tom poviem. Byť zaseknutý vo dverách taktiež nie je pekné.

A čo keď sa sklamem? To je záhada života. Sklamať môžem aj ja seba, či mňa moje najbližšie okolie. To je však život, nie je to dôvod na odmietnutie.

Ak mám okolo seba ľudí, ktorí sa snažia, niečo dávajú, nebude to len tak. Neprichádzajú náhodne. Pokiaľ mi naozaj prinášajú úsmevy, radosť a pokoj v bruchu, asi by som im mal dať šancu. Len sa ešte presvedčím, či mi ich prítomnosť nerobí zle a neubližuje mi.

Každý človek ma slobodnú voľbu. Ak však niekoho pre nejaké dôvody odmietam, je to v poriadku. Len predtým ako odmietnem, zamyslím sa, či naozaj je ten koho odmietam pre mňa darom alebo prekážkou.

Zmysel článku je ukázať, že sem-tam sú okolo nás ľudia, ktorí nám chcú lepšie, ako si myslíme a sú pre nás darom. Zvyčajné váhaním, odmietaním, polo prijatím im ubližujeme. Nakoniec vyjde najavo, že takýmto správaním si ubližujeme aj my.

Tento článok je venovaný môjmu menej skúsenému JA z minulosti. Môjmu budúcemu JA, aby som neopakoval tie isté chyby.

Tak už teda žiadne falošné alebo polo nádeje, slová pre mňa, či druhých. Bolestí a ubližovania už bolo dosť, snáď už nebudem len brať bez toho, aby som dával späť. Ak budem predsa dávať, tak už žiadne zranenia seba, ale ani druhých.

Plný batoh

11. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono je veľa náročných vecí, ktoré máme zvládať. Ak sa pozrieme na pár chvíľ okolo seba, tak tlaky okolo nás sú niekedy neúnosné. Do toho niekto na nás pokrikuje, že musíme tvrdo makať, pekne sa usmievať, byť milí na svet a všetko zvládať. Lenže naozaj o tomto má byť život?

Ak by sme sa pozreli do minulosti, tak asi nájdeme mnoho údajov o tom, ako naši predkovia usilovne pracovali. Podľa všetkého mali omnoho ťažší život ako my. To však teraz netreba až tak rozoberať. Ale asi je fajn poznamenať, že existuje mnoho ciest v živote. Tvrdá a usilovná práca je jedna z nich.

Mňa zaujíma to, čo sa deje teraz. To, čo môžem ovplyvniť. Zvrátiť vo svoj prospech. Urobiť aspoň niečo pekné pre seba, okolie. Verím, že svet robím krajším každou maličkosťou, aj keď sa na mňa nik nepozerá.

Mám rád blogovanie, ľudí, tvorenie, les, bicykel, jedlo. Myslím, že vďaka tomu, čo robím, raz môžem mať o niečo lepší život. To je jeden z hlavných motívov, prečo sa aktívne venujem tvorbe. Pomáha mi dozrievať, pozerať sa na svet ako na studňu plnú príležitostí, ale aj možnosť skúšať to zajtra ráno znova.

Vlastne vďaka on-line svetu a blogovaniu si uvedomujem, ako často mám v hlave hrozné myšlienky a slová. No a čo má spoločné uponáhľaný život s tým, čo máme radi, so slovami a myšlienkami?

Všetko aj nič. Na jednej strane si všímam svoje myšlienky, ktoré sa častejšie uberajú negatívnym smerom. Radšej si vyberajú cestu bolesti, zúfania, nedôverovania a odmietania.

Ako keby sa zdalo, že je pre moju myseľ ľahšie napísať scenár trileru, či azda hororu ako romantickej komédie. Možno aj preto, že dnes je strach, napätie dostupnejšie, hlasnejšie ako bežné radosti života. Alebo ich zatiaľ neviem nájsť narýchlo okolo seba.

Tie krajšie prichádzajú väčšinou až po zamyslení, nádychu, tréningu, dobrých rozhovoroch, keď sa niečo podarí dosiahnuť. Snažím sa ich zaradiť, aby boli v mojom okolí častejšie. Našiel som triky, ako im pomôcť.

Jedno z nich je niečomu sa venovať, niečo konkrétne tvoriť a v neposlednom rade sa oprieť o parťáka, parťáčku, kde sa dokážem uvoľniť bez toho, aby mi hrozilo, že dostanem do nosa, či výsmech.

Neverím, že ľudia sú dobrí alebo zlí. Čomu verím, je, že niekto sa buď zhodne s mojím rozpoložením a aktuálnym nastavením alebo nie. To zhodné myslím skôr tak, že keď som v nejakej konkrétnej situácii ako napríklad trénujem na horskom bicykli, zdravo jem, mám nastavené tréningové plány, tak asi v mojom okolí nebudem mať partiu, ktorá chodí v piatok večer na pohár povzbudenia niekam do kaviarne či baru. Asi by sme si moc nerozumeli. Tým nevravím, že takíto ľudia sú zlí, len máme odlišné nastavenie, možno aj záľuby.

Je nad slnko jasné, že dnes je ľahšie byť sám, ako sa dávať dokopy s partiou, životným partnerom. Nielen pre časové zladenia, ale aj preto, či sme ochotní urobiť ústupky, aké máme plány, sny. Možno aj pre pochopenie, že všetko sa netočí len okolo nás.

Podľa mňa mnoho z nás chce v živote dosiahnuť pomyselné úspechy. To by nás malo spájať všetkých. Podporiť seba, ale aj okolie, nie je také ťažké. Niekedy stačí jedna veta, úsmev, tľapnutie či objatie. Keď podporiť nevieme, tak aspoň nehádžme polená pod nohy.

Každý z nás si so sebou nesie batoh. V ňom zvyčajne nosíme nevyriešené situácie, sklamania, nepríjemné zážitky, nevedomosť, ako ísť ďalej. Možno tam nájdeme aj také tie pekné veci, zážitky, ktoré sme zažili. Lenže, ak sme zranení alebo sa dávame dokopy, je niekedy nadľudské myslieť na to príjemné, čo nám život ponúka.

Veci sa dejú a život sa žije. Mnoho rozhodnutí, ktoré urobíme, robíme najlepšie ako vieme. Len sa stane, že to, čo myslíme v najlepšom, dopadne sem-tam najhoršie. Je dosť náročné dostať sa naspäť do ideálnej životnej pozície. Niekedy trvá celý život, kým pochopíme lekcie.

Netvrdím, že život je prechádzka ružovou záhradou a nik z nás si nikdy nebuchne koleno. Čo tvrdím, je, že je úplne prirodzené popáliť sa. Možno nie vždy aj svojou chybou.

Je v poriadku nosiť so sebou batoh, kde máme odložené zážitky, veci. V čom však už vidím dosť veľkú záťaž, je chodiť životom plný horkosti, lebo v minulosti sa niečo pokašľalo. Určite je fajn byť obozretný, rozhliadať sa. No zatrpknúť na príležitosti a život asi nebude najlepšia cesta.

Lenže život je o šanciach, ktorým povieme áno. Inak povedané, je o riziku. Nikto z nás nevie, či uspejeme v danej situácii, pokiaľ nepodstúpime určitú mieru rizika. Veď tí najúspešnejší z nás často stavili všetko na jednu kartu. Mnohokrát nevyhrali, no skúsili ešte raz.

Najväčšie životné šance prichádzajú pred nás, keď ich najmenej čakáme a nie sme pripravení. Vtedy by malo byť úplne jedno, čo nesieme v batohu, ako sa cítime, kde sa nachádzame.

Je v poriadku pokašľať polovicu života, či nedokázať využiť šancu. Čo však už v poriadku nie je, zostať doma polovicu života a upratovať.

Život nám dáva priestor na druhé, tretie, ale aj štvrté šance. Dokážeme sa zmeniť vtedy, ak sa prebudíme a utrieme si optiku pohľadu. Možno nie všetko vždy stihneme zažiť, vyskúšať, uvidieť.

Keď niekto uteká na autobus a my stojíme pri šoférovi, tak mu o tom aspoň povedzme. Nielen že urobíme svet krajším miestom, ale niekomu pomôžeme. Takéto pomáhanie nestojí nikoho nič. Vráti sa nám vtedy, keď to budeme najmenej čakať.

Nezabúdajme, veľkí ľudia nepotrebujú počuť ďakujem, lebo vedia…

Malé gestá, ochota pomôcť a odvaha prijať šancu napriek nepripravenosti, či batohu plného sklamaní nemusia byť najsprávnejšou cestou životom, ale môžu byť tou najskutočnejšou. Veď aj preto je fajn pomáhať svetu, ale aj sebe, však?

Vetičky

4. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú vety, ktoré mi poletujú mysľou aj po rokoch. „Michal, buď do toho dorastieš, alebo si nájdeš niekoho skúsenejšieho, kto ťa prevedie. Obe cesty sú dobré, ale ani jedna nič nezaručuje. Pozor na myšlienky, ktorým budeš mať chuť uveriť. Môžu byť limitujúce. Nie si v ničom sám. Každý z nás má svoj disko príbeh, v ktorom sa snaží niečo zvrátiť.”

Jedna z ďalších myšlienok od veľkého človeka Joža. Postupne, ako jazdím životom, sa rozpamätávam, o čom sme hovorili a čo sme zažili. Vlastne, aj preto som si čím ďalej istejší, že kombinácia skúsenosti a neskúsenosti má čoraz väčší zmysel na životných cestách. Aj keď skúsenosti môžu sem-tam zviesť z cesty alebo spomaliť, ak však chýbajú, dá sa toho veľa pokašľať aj bez nich.

Nebudem klamať, keď priznám, že najviac poznatkov som dostal od životom skúsených ľudí, avšak vnímam aj tých menej skúsených. Majú taktiež skvelé názory a myšlienky, ktoré stoja za povšimnutie. Stále však cítiť, že by bolo fajn obrúsiť nejakú tú hranu. Častokrát sú to len myšlienky, ktoré je dobré potvrdiť vlastným buchnutím kolena. Veď, tiež som si myslel, že zmením všetko lusknutím prsta, a ako každý, nemal som pravdu. Jedno je to, čo hovoríme, a druhé, čo robíme.

V tomto bol Jožo pre mňa výborným príkladom. Menej hovoril, viac ukazoval, robil, podsúval. Ani raz som od neho nezachytil odpoveď: „neviem.” Práve naopak, dusil ma, aby som viac premýšľal, vnímal a komunikoval. Boli situácie, keď ma zámerne domotal, namočil do blata a nechal ma vykúpať sa v studenej vode. Zmysel som zvyčajne pochopil až na konci dňa, niekedy týždňa.

Mám okolo seba ľudí, ktorí mi ukazujú, akým byť, čo by som mohol zlepšiť a taktiež čomu sa vyhnúť. Oni tu vždy boli, len dozrievam a všímam si postupne, ako ma život obrusuje. Samozrejme, brúsenie prichádza aj s bolesťami. Niektoré vylepšenia prichádzajú aj s úsmevom.

Ešte stále však hľadám, skúšam, pozorujem. Mám sa čo učiť. Mám tendenciu obviňovať sa, nadávať si, hnevať sa na seba. Mám depresívne stavy, ak sa mi niečo nepodarí alebo, ak nepoznám cestu ďalej. Za všetko môžem ja, to je nad slnko jasné. Možno robím veľmi veľa vecí správne, len možno niekedy nesprávne odhadnem okolnosti, alebo si nepozriem detailne predpoveď počasia.

Jedna skvelá vec, ktorú ma učí cyklistika, je, že raz za čas odbočím na miesto, ktoré vôbec nepoznám. Niekedy ide o skratku, inokedy nie. Sledujem pritom seba, ako reagujem a čo si všímam. Ako rýchlo podlieham panike, stresu, či dôverujem ceste, sebe, alebo vyťahujem navigáciu. Ide o skvelú chvíľu, kde sa plánovane dostávam do situácií, miest, v ktorých nie som doma. Ono sa to nezdá, ale takéto krátke situácie vedia veľa odhaliť a naučiť. Niekedy som prekvapený z mojich reakcií. Takto nejako zbieram bonusové skúsenosti.

Je zaujímavé sledovať sa, ako reagujem v neznámych situáciách. Čo ma teší je, že zo začiatku som panikáril, nadával a išlo ma poraziť. Dnes sa viac na sebe smejem, aj keď pocit, že ma ide poraziť mám stále, je to o niečo lepšie. Taktiež si všímam, že nie každá vychodená stopa v lese je aj cesta pre cyklistov. Niektoré sú len pre zver. Kto vie, čo by na takéto poznatky povedal Jožo? Určite by sa poriadne zasmial, ak by som mu opisoval, ako v lese jazdím po cestičkách pre jeleňov.

Je nad slnko jasné, že návod, ako žiť život a reagovať na situácie, nie je jednoznačný. Sú ich azda milióny. Sme plní emócií, smejeme sa, trápime sa, dúfame. Tak trochu sa inak žije, keď sme v rozličných situáciách. Takže to, čo mi funguje dnes, nemusí fungovať o týždeň, ale to isté platí aj naopak.

Jednu z mojich prvých skúšok, ktorá sa okolo mňa diala som zažil úplne náhodne. Niečo sa pokašľalo. Išlo o veľa, ale na konci dňa o nič. Tlak, ktorý z následnej situácie vznikol, som takmer neuniesol. Vtedy som si chodil po rady od najskúsenejšieho človeka v regióne. Inak by som sa nemal čoho chytiť. Jeho pamätná veta bola: „Miško, rozumiem ti, pokašľali sme to, ale teraz to musíme vydržať.” Obdobie trvalo pár týždňov. Moje dobúchané lakte a kolená sa zahojili a išli sme ďalej. Bol to stav, ktorý vznikol zbytočne, mal som urobiť ešte pred tým konkrétne kroky, ktoré som však videl až keď bolo po tom.

Veci sa dejú, a nie všetko dokážem ovplyvniť. Možno si mám lepšie pozrieť predpoveď počasia, aby som sa o trochu lepšie nabudúce pripravil. Trochu vody však neublíži. Aj napriek dokonalému plánovaniu sa môžu stať situácie, a zrazu som na miestach, na ktorých som predtým nebol. Veľmi veľa vecí sa vyrieši po ceste, ako doma z gauča.

K tomuto ma viedol Jožo. Rozhliadať sa okolo seba a uvedomiť si, že nie som na opustenom ostrove. Nie však každý mi bude chcieť pomôcť, čo je v poriadku. Taktiež, nie všetko bude pomoc, aj keď sa to môže sčasti tak ukazovať. Nemám zbytočne súdiť, mám byť viac vnímavý, pýtať sa a všímať si.

Ako človek na mnoho vecí prídem sám. Dnes máme okolo seba množstvo zlepšovákov k dispozícii. Prakticky stačí pripojenie k internetu a dokážeme neskutočné veci. Lenže, zabúdam na jednu vec: som človek, mám emócie, potrebujem sa niečoho chytiť, niečo cítiť. Skúsenosti môžu urýchliť mnoho životných krokov a taktiež chrániť pred bolesťou.

Ruku na srdce, naozaj všetko v živote zažiť nemusím, preto vidím dôležitý význam mať okolo seba niekoho skúseného. Možno práve príbeh toho druhého zmení, či upraví kurz toho môjho. Vlastne, ani ja často neviem, čo mám zadať do vyhľadávača a čo si všimnúť. Verím, že niekto skúsenejší mi môže pootvoriť tak trochu dvere k ďalším životným poznatkom.

Veď predsa stále neviem o živote nič.

Čo vidíme

28. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Do života nám prichádzajú ľudia. Všímame si ich podľa toho, čo vidíme, ako vidíme a čím vidíme, srdcom alebo očami. Zvyčajne však vidíme cez poznatky z minulých situácií. Ak bolo okolo nás veľa blata, tak sú naše okuliare od blata. Ak sme zažili niečo pekné, tak vidíme pekne.

Stáva sa, že naša optika je špinavá, pocity máme zranené. Vtedy stavíme na niekoho, pri kom už na prvý pohľad vieme, že to ani zďaleka nebude to pravé. Nie každý z nás má silu pokračovať životom a hľadať partnera, priateľov, oporu. Možno aj preto sa uzatvárame do seba alebo sme na zoznamkách a hľadáme vysnívaných partnerov. Hovorí sa, že sa máme učiť vážiť si ľudí okolo seba, lebo život nám nepošle do cesty dvakrát toho istého človeka. Niekedy je to síce výhra, ale inokedy veľká životná prehra.

Neverím na osudy, vesmírne zákony ani karmy. Podľa mňa ich len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali knihy. Zvyčajne, keď sa život nevyvíja tak, ako chceme, máme sklony hľadať odpovede na miestach, ktoré bežne nenavštevujeme. Sem – tam si dáme falošné nádeje. A zamotaný koktejl máme na svete.

Lenže, život môže byť viac, ako to, čo vidíme, keď sme ranení. Za mňa je to súhra malých, na prvý pohľad nepodstatných momentov, ktoré vytvárajú celok.

Toto je môj život. Nemôžem ho žiť podľa druhých. Ak sa mi niekto páči, poviem to tomu človeku. Ak je niečo, čo mi robí radosť, robím to.

Mať odvahu je ťažké. Taktiež, ležať na gauči, nechať sa zahltiť prácou. Ale aj ísť medzi ľudí, o ktorých viem, že to nie je to pravé.

To všetko môže byť ďalšia prísada do koktejlu, z ktorého nás bude bolieť brucho. Možno nie hneď, ale zajtra.

Ako si tak všímam život, mám pocit, že chceme ľudí, ktorí neexistujú. Alebo ľudí, ktorí nás nechcú. Po čase sa však vzdáme a ideme s niekým, kde to všetko ide akosi ľahšie. Lenže tiež to nie je stopercentná cesta k úspechu. Možno aj preto je toľko rozvodov.

V tom najlepšom prípade si tľapneme a každý ideme svojou cestou, v tom horšom sa začne naťahovať o gauč, psa a ešte sem-tam aj o členov rodiny, kamarátov.

Verím, že to, čo sa deje okolo nás, je náhoda, ktorú si však máme všimnúť. Vzťahy a situácie, ktoré vznikajú, sú zvyčajne obojstranné. Aj keď tomu na začiatku neprikladáme význam. Ruku na srdce, ak sa s niekým spriatelíme, obaja do toho dávame čas, energiu, slová, pozornosť a aj skutky.

Potom, keď jedna strana začne pociťovať viac a odhodlá sa to povedať. Zvyčajne počujem, že si nesprávne vysvetľujem signály. Čo však aj nemusí byť až tak celkom pravda. Nie všetko, čo vyžarujeme k druhým si aj uvedomujeme. Teda, pokiaľ nám nejde o využívanie situácie v náš prospech.

Myslím, že je dôležité mať pred sebou jasno a ukazovať svetu, sebe aj druhým skutočné pocity. Ak niekoho vo svojom živote nechcem, je to v poriadku. Tak by som sa mal aj správať. To isté platí, keď niekoho chcem.

Pritom by stačilo tak málo a mnohé situácie by boli oveľa jednoduchšie. Verím, že vyššie uvedené myšlienky neplatia len v romantických vzťahoch, ale aj v priateľských, rodinných, kolegiálnych.

Poďme sa zamyslieť, prečo hľadáme u druhých dokonalosti. Zatiaľ čo my sami sa maskujeme oblečením, slovami, make-upom. Môžem hovoriť len za seba. Tiež som sa cítil mnohokrát najlepšie v bielej košeli, v obleku. Chcel som zapôsobiť, usmievať sa, nevytŕčať z davu. Lenže niečo sa stalo.

Najlepšie sa cítim na horskom bicykli, keď som zafŕkaný od blata. V ťažkých stúpaniach, zjazdoch, tréningoch. Pokiaľ som na to prišiel, prišlo veľa nesprávnych rozhodnutí, ublížení, pádov, nádejí, prázdnych slov a sľubov.

Nechcem však na seba hádzať špinu, to už robím v hore na bicykli. Ani fňukať, ospravedlňovať sa. Život je aj o nedokonalostiach, chybách, zablúdeniach v slepých uličkách. Nech si každý z nás prejde fázou oblekov, košieľ, dokonalého make-upu, ale aj blata.

Najuprimnejší sme neskoro večer, keď nie sme nahodení a o nič nejde. Len to tiež chvíľu trvá priznať si nahlas úprimnosť k sebe, k svetu. Len nie ubližovať úprimnosťou, ale tak trochu napraviť kurz jazdy. To sa dá aj pekne.

Nemám rád motiváciu, je jej už všade dosť. Mať pevnú vôľu nie je sranda. Budovať ju bude vždy náročné.

Rovnako je to s radami. Chceme ich, páčia sa nám, dávajú zmysel. Lenže, ak ide o vlastné emócie, aj tak ich nepoužijeme. Takže ďalší stratený čas pre obe strany.

Žiadne dokonalé plány. Je dosť možné, že pokiaľ plánujeme, tak nám niečo ďalšie uniká. Chápem, že láska je krásna, život, dovolenka pri mori, nové auto. Chápem aj to, že nie každý má šťastie všimnúť si pekný deň, príležitosť, prijať pomocnú ruku.

Za mňa je láska pocit, ktorý nám dovoľuje lietať. Starať sa o druhého, o seba. Mať o dôvod viac, prečo sa snažiť. Niečo vybudovať. Štve ma však, že pre nejaký dôvod sme uverili polopravdám. Napríklad, že veci, zážitky, situácie, ľudia, ktoré nám majú robiť radosť, sa majú premieňať na boje, aby sme ich dostali do našich životov.

“Snáď sa len mýlim a svet okolo mňa je oveľa krajší, ako ho opisujem.“

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter