Všetko

Šťastie a tie veci okolo toho

30. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak ľudia chodia do života, niekedy stihnem zamyslieť. Čo ten človek mi mal priniesť, ukázať. Dôležite je nebrať si všetko osobne, lebo naozaj mnohé situácie nie sú so mnou spojené. Zbytočne nenamýšľať scenáre, ktoré vôbec nemusia byť pravdivé. Ono naozaj nie je všetko o mne. Taktiež je dôležité vedieť prijať názor druhého a nehnevať sa ani na seba ani na druhých. Zbytočné by som len zatrpkol na svet. Je dosť možné, že by mi mnoho parádnych momentov prekĺzlo cez prsty

Hlavne buď šťastný/ šťastná. Uff. Toto bola moja myšlienka, ktorú sú mal vždy po každom odchode. Tentokrát už nie. Ak sa s niekým zoznámim a pre nejaký dôvod to prestane fungovať, nerýpem do toho. OK priznám sa že par pokusov ešte urobím. No nie donekonečna.

Všetko ma stojí energiu. Potom som vyčerpaný, unavený a nemám chuť isť ďalej. Netvrdím, že ma byť niečo 50/50. Čísla sú nepodstatne. Len snaha z jednej strany zbytočne ubližuje. Taktiež neverím na tvrdenia ako nesprávny čas, chcem byť sama/sám, mam krátke vlasy, mam veľa prace, musím isť venčiť škrečka.

Neverím, že niekto je mladý, starý, nemá skúsenosti, nesprávny čas, alebo ma za sebou za batoh náročných udalostí. Verím len na odmietnutie, alebo tľapnutie ruky. Uvedomujem si, že niečo tu je iné ako predtým. Tak trochu sa mi to asi aj páči, ale nekývnem tomu. Nedozviem sa, aké by to mohli byt v skutočnosti. Pocit môže klamať a príbehy hlave taktiež. Čo ma moc neoklame, sú všetky malé nepodstatne veci pri ktorých ide o nič. Tie prezradia azda najviac.

Tiež som sa bál byť úprimný k sebe. Tým pádom aj k životu a druhým. Bal som sa, že ublížim sebe aj druhým. Vyhýbal som sa náročným rozhovorom. Priznať si ako rád s niekým trávim čas, alebo mam rad bolo pre mňa veľmi stresujúce.

“Miško hovor vždy pekne.” Toto bola myšlienka od náčelníka, ktorá zmenila môj pohľad na komunikáciu ako takt. Samozrejme nešlo všetko hneď. Bolo treba asi ešte dorásť. Upraviť pohľady, vybrúsiť myslenie. Podľa všetkého toto je nekonečný proces. Pekne hovoriť ma zmysel, nie len k sebe ale aj druhým.

Nachádzam sa v životnej etape, kde dostávam facky, ako keby za to, že som sa postavil a povedal čo cítim. V skratke. Ono to nevzniklo samé. Vždy na všetko sú dvaja. Zamotal som sa teda poriadne. Spŕška výhovoriek a zmiešaných signálov, ktoré prišli by prebrala azda aj najväčšieho nevšímavca. Jedno je odmietanie a druhé je správanie. Lenže to nie je všetko, zrazu je okolo mňa ticho. Prichádzam o fanúšikov, nejaké tie páči sa mi to. Mám sa na to vykašlať? Čo mám robiť. Jedno sú teórie a druhy sú pocity.

Nehnevám sa. Možno na seba viac. Sem tam uletím vymysleným príbehom, čo by bolo keby. To už je jedno. Mlieko je rozliate. Azda najdôležitejšie čo si teraz odnášam, že som sa postavil. Aj keď som tušil, že podľa všetkého skončím v krajinách blízko severného pólu. Takéto lekcie patria k životu, aj keď by som bol radšej ak by boli viac romantickejšie.

Na druhej strane mam aspoň inšpiráciu písať články, zamýšľať sa nad tým čo vidím, vnímam. Nejdem fňukať na druhoch. Toto nie je zmysel. Viem čo chcem od života, od seba. Aj keď to možno vyznie divne, som rád, že sa mi stala práve takáto situácia. Je fajn prísť na to, že aj ja mam city, nie len v kopcoch na bicykli.

Ak sa mám niečo naučiť, odniesť, je to isť ďalej. Nemám zhorknúť, fňukať, uzavrieť sa do seba, nerobiť žiadne závery. Život je záhada, nikdy neviem čo mi môže priniesť zajtrajšok. Áno sem tam dostaneme každý nejakú tu ranu. To ale nie je dôvod, nepokúšať sa ďalej. Keď neuspejem, som odmietnutý, niečo sa nepodarí tak ako chcem, nemusí to vždy byť moja chyba.

Na mnohé veci prichádzam strašne neskoro. Mal by som byť viac opatrný, komu poviem nie. Lebo možno práve ta osoba, ktorú odmietam najviac, bude tá, ktorú budem zúfalo zajtra potrebovať ako soľ. K tomu je dôležité dať druhým čas vyrásť, popritom neziabnuť na seba. Všetky riziká nedokážem eliminovať. Vždy ma niečo popáli.

Nevedieť sa rozhodnúť ma stalo kopec skvelých zážitkov. Nech môj nový príbeh dopadne akokoľvek. Jedno je isté. Mnoho maličkostí vo mne zmenil. Teším sa, že som si to celé všimol, nabral odvahu isť k tomu oproti. Tiež, že som si všimol úsmev, ktorý prezradil viac ako by čakalo.

Pustiť do života

23. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý človek, ktorý príde do života, istým spôsobom ovplyvní veci, myšlienky, pohľady. Niekto viac, ďalší menej. Samozrejme nie vždy si uvedomím, že sa to tak aj deje.

Učím sa na vlastných skúsenostiach, ale aj od niekoho kto ich ma oveľa viac ako ja. Tu treba povedať, že som mal šťastie. Ľudia, ktorí sú odo mňa vzdialený na milióny svetelných rokov, ma pustili do svojich životov. Ukázali mi ďalšie pohľady, či zopakovali to čo už viem. Niekedy to boli len také malé aha momenty, pripomenutia, taktiež masívne šoky.

Prichádzam na to, ako je dôležité byť sám so sebou. Venovať sa niečomu čo mam rád. Mať nejaké miesto kde sa môžem schovať od bežného dňa. Pozorovať svoje myšlienky, pohľady a to čo mi beží hlavou. Nie je moc dobre tam zostať dlho. Príliš veľa samoty je škodí, teda aspoň mne.

Predstavy, snívanie majú svoje opodstatnene miesto. Len je dobre pripomenúť, že je aj fajn okolo toho urobiť. Tu je dôležité povedať, že existuje neskutočné množstvo možnosti čo robiť. Len nie všetko bude aj fungovať. Neexistuje len jedna správna cesta.

Nemusím mat všetky skúsenosti sveta, zažiť a spoznať všetko. To ani nie je možné stihnúť za jeden život. Je namieste z času na čas skúsiť niečo, čo som predtým neskúšal. Tiež nie som zástanca hrať na istotu, ležať na gauči a nič nerobiť. Páči sa mi myšlienka ukázať sebe, svetu čo sa mi páči. Robiť to, hovoriť o tom, sem tam pokecať s ľuďmi čo majú podobné zaujmi. Mám rad byť aktívny, využívať nástroje ktoré mame k dispozícií.

Sem tam sa stane že sa dostanem k životnej príležitosti ktorú odmietnem. Ako keby sa bojím povedať áno. Po čase si často hovorím, že som mal aspoň skúsiť. Možno by som niečo nove zažil. Snažím sa moje odmietanie odmietať. Niekedy ma hnevá. Veď naozaj mnoho pekných veci sa môže začať práve tým, že poviem áno.

Už mnohé rozhodnutia som pokašlal pre nepodstatné maličkosti, alebo som si nesprávne vysvetlil. Zvyčajne je pre mňa najlepšie práve to čo odmietam v daných chvíli. To som si už všimol. Čim viac niečo nechcem, tým viac to je okolo mňa. Lenže práve, ak si poviem dobre, dám tomu šancu, zvyčajne začnú vznikať skvelé chvíle, zážitky. Niekedy stačí povoliť svoje ego, nesprávne vykreslené predstavy. Akceptovať to čo je, pustiť to do života, aj keď len na par chvíľ. Niečo nove sa naučím, zažijem, alebo si potvrdím to čo už viem.

Život je záhada. Jedno náhodné stretnutie, môže viest k niečomu, ale aj ničomu. Pozdrav vie zmeniť všetko, ale nemusí nič. Zbytočné úvahy, premýšľania, vymyslené príbehy práve všetko môžu pokaziť. Pred tým ako niečomu poviem nie, sa nachvíľu snažím zastaviť. Či naozaj odmietam príležitosť, seba, alebo len nevidím to čo by som mal vidieť. K tomu ak budem donekonečna odmietať, je dosť veľká šanca, že zmeskám najlepšie a najkrajšie životné príležitosti. Za mňa je život aká si náhoda na prvý pohľad. Sem tam som v ňom za spoluautora, inokedy za hlavného čarodejníka, ktorý všetko vyčaroval sám.

Taký pocit

16. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Všetky články, ktoré píšem sú moje úvahy, postoje, myšlienky a sem tam aj nejaké skúsenosti. Môžem sa mýliť, po čase zmeniť názor, ale aj získať nový pohľad. Byť blogerom znamená pre mňa vidieť moje myšlienky napísané pred sebou. Pohľady na to čo vnímam v danom období. Sú články ktoré ma tešia, potom sú také, kde som nedokázal vyjadriť to čo som chcel.

Zvyčajne píšem o športe pretože je na mojom prvom mieste. Mam ho rád, vďaka nemu spoznávam miesta, ľudí ale aj seba. Cele to nie je len o krútení pedálov, zdvíhaní činiek, behu. Je to aj o nastavení hlavy, jedla, regenerácie, dobre spať, či stretávať sa s ľuďmi ktorý žijú podobným štýlom.

Nasledujúci článok nevznikol a nevzniká tento krát na bicykli, ale na mieste kde som to najmenej čakal. Prišlo to úplne nečakané. Ako si tak premietam v hlave myšlienky spätne, asi tuším, kde bol začiatok.

Bola sobota ráno, preberám sa a nejako ma bolelo brucho. Nebol som hladný, nechutilo mi jest. Hovorím si, že ide na mňa nejaká nevoľnosť. Dosť som trénoval, možno telo si chce oddýchnuť. Neskôr si uvedomujem, že toto sú stavy, ktorým som sa niekoľko rokov vyhýbal, odmietal a už nikdy nechcel zažiť.

Keď sa cítim zle, čudne, zmätene, nasleduje náročnejší tréning na horskom bicykli. Prevretám hlavu, sústredím sa na jazdu. V hore ten svet chutí a vonia inak. Tento krát, ten pocit nie a nie skončiť. Práve naopak, zväčšoval sa. Vôbec som sa nevedel sústrediť. Myseľ mi lietala kade tade. K tomu prišiel aj pád na mieste ktoré dobre poznám. Našťastie v trávnatom mäkkom teréne. Cely som bol od blata a trávy. Ludia naokolo sa na mne smiali. Ďalej sa sústrediť na cestu, prekážky, výhľady bolo takmer nemožne. Žiadna chrípka, nevoľnosť ani únava.

Niečo bolo treba spraviť. Pár dni som poletoval svetom len tak bez cieľne. Pozorne vnímal moje myšlienky, nálady, pocity. Prišla príležitosť pozrieť sa jej do očí. Veľmi opatrne zo mňa vyšli slová. Povedal som jej, že sa mi páči. Tak inak, viac. Asi bola v šoku, tiež to nečakala. Snažil som sa byť milý, úprimný a nie moc doterný.

Celé to len tak plávalo vzduchom. Žiadne tlaky, ani očakávania. Ja nie som moc človek, ktorý sedí niekde v kúte, ak sa deju takéto veci. Tak prišiel krok číslo dva. Napísal som jej parádny list. Písal sa tak tri – štyri dni. Dal mi zabrať výber myšlienok, spájanie slov. Hlavne aby tam neboli písane hlúposti, cez ružové okuliare.

Vždy idú impulzy od oboch. Ak sa mi niekto páči, som trochu iný v prítomnosti danej osoby. Neukazujem len úsmevy, naštvania, smútky, poviem niečo čo nepoviem, len tak hocikomu. Priblížim sa mu, nie len komunikačne, ale aj fyzicky, emočne. K tomu mám na sebe kilometrové úsmevy.

Láska je niečo čo sa stane. Takmer vôbec nie je pod kontrolou. Je jemná, vášnivá, divoká, sem tam nakope a prichádza presne vtedy keď ju nečakám. Čo ma zarazilo azda najviac, že prišla s osobou od ktorej som to vôbec nečakal. Poznáme sa nejaký čas, nie je žiadna náhodná známosť. Sympatie tam boli od začiatku. Pači sa mi preto aká je, nie preto aká by som chcel aby bola.

Vďaka tejto situácií, ktoré je pre mňa úplne nová, nepoznaná sa zamýšľam ako môžem vnímať čo najlepšie tieto chvíle. Rozoberám si v hlave myšlienky vzťahov, lásky, zamilovanosti. Čomu som doposiaľ veril, čo je inak ako sa na prvý pohľad môže javiť.

Podľa všetkého, je niekoľko druhov lásky: sebecká, ustráchaná, fyzická, platonická, celoživotná, jemná, kto vie aká ešte. Za mňa je láska hlavne o maličkostiach, činoch, ktoré vykonávam bez toho, aby som čokoľvek očakával späť. Verím na komunikáciu všímavosť, prekvapenia, úprimný záujem o toho druhého, vzájomnú podporu. Samozrejme, aj aké si životné šťastie. Ochota spolu kráčať bežným dňom.

Mnoho veci, ktoré prišli rýchlo, ešte rýchlejšie odišli. Niektoré však zostali. Ak sa buduje cele obdobia môže prísť zemetrasenie, ktoré zničí všetko. Obe formy sú správne a funkčné. Je mnoho elementov, ktoré ovplyvnia čo s kým dokážeme vytvoriť. Nesieme si so sebou batožinu skúsenosti, vzorcov správania, myslenia. Nie všetko nám bude vždy vychádzať. Život je záhada, to si opakujem neustále.

Pre mňa je dôležité postaviť sa dopredu, byť pár chvíľ za blázna. Nabrať odvahu a povedať, ak niečo myslím vážne. Byť trpezlivý, ale aj nebáť sa poriadne potiahnuť. Veď ten život prejde tak či tak. Len sa mi zdá lepšie smiať sa na sebe, ako som sa strápnil pred svetom. Ako nadávať si, že som sa mal postaviť dopredu a povedať, že si mi páči.

Viem ovplyvniť, to ako sa ku komu správam, čo si myslím o tej osobe, ako komunikujem. Láska je krásna, veľa dokáže naučiť, ešte viac dokáže zobrať. Čím viac som ju odmietal, bránil sa jej ,tak som jej na istý čas prestal rozumieť. Neveril som, že by niekedy takto mohla prísť.

Nekonečné cesty

10. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je mnoho vecí ktoré sú náročné. Častokrát som nedokázal dotiahnuť veci do konca. Bral som si väčsinu toho osobne. Veľa krát sa mi zrútil svet aj z malých neúspechov. Najviac mi pomohol šport. V začiatkoch to bol beh, dnes je to bicyklovanie, kombinované s činkami. Taktiež pokusy o niečo sa pokúsiť. Ľudia okolo a veľa skúšania.

Idem niekde po lese, za mnou cesta, náročný terén, stúpania ktoré ani za toho čerta nie a nie skončiť. Dopĺňam palivo, hľadám v sebe silu ďalej pokračovať. Premýšľam, či to vôbec ma zmysel ísť ďalej. To iste sa pýtam v živote, ak niekomu význam city, ukážem, že mam rad. Príležitosť, ktorú som videl, že by sa mohla premeniť na úspech, sem tam skonči skôr ako začne. Áno som chlap, musím niečo vydržať zniesť.

Pýtam sa sám seba, akú bolesť dokážem a mám ustať, zniesť. Miestami sa čudujem, že ma niekde tam v tých kopcoch, alebo pri tých pokašlaných príležitostiach ešte neporazilo. Je nad slnko jasné, že pochmúrne dni, myšlienky prichádzajú do života vtedy, keď je neúspechov viac, ako by bolo možno dobré na prvý pohľad.

Sivé obdobia sú dobrý sluha, ale zlý pán. Je fajn sa pozrieť sebe do očí a opýtať sa či je všetko tak ako si myslím, že naozaj je. Či naozaj to nie je len zhoda náhod, alebo beriem život príliš vážne. Život je záhada. Prakticky lusknutím prsta sa dokáže všetko zmeniť. To neplatí len pre negatívne záležitosti.

Ľahkosť v obdobiach pochmúrnych myšlienok, neúspechov by mohla byť jeden z pilierov, ktorý by mohol pomôcť prekonať ich. Častokrat práve také poletovanie, netlačenie na pílu je niečo čo pomáha prekonať obdobia. Len asi aj treba poznamenať, že nie je vždy jednoduché prísť na to, kedy zatlačiť a kedy práve naopak povoliť.

Má toto cele zmysel? Neviem. Môžem fňukať doma na gauči, v kaviarni s kamošmi, sťažovať sa na cely svet. Mudrovať o tom všetkom, ako čo sa dá urobiť. Verím, že práve situácie, kde sa všetko môže javiť ako pochmúrne, bez riešení, s trápením sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Samozrejme, nie vždy. Ak ma život mať zmysel musí nám prinášať aj radosť. Ta zvyčajné prichádza nečakane, ale až potom ako si uvedomím, že sú aj ďalšie príležitosti. Len tu pozor, mnoho vecí, vzťahov, udalostí je možné opraviť. Nie všetko musí zaniknúť.

Myslím si, že nakoniec sa možno všetko vyjasni lepšie ako si zdá. Sem tam sa budem musieť postaviť z pohodlia a ozvať sa. Stať si za svojim slovom. Radšej budem par sekúnd za blázna, ktorý sa postaví na štartovaciu čiaru, povie, že sa mi niekto páči, prihlásim sa k príležitosti, poviem nie, ako si vyčítať niekoľko rokov, že som mal a nespravil nič. Nie všetko sa podarí na prvý krát. Niekedy sa k šanci ani nedostanem. To je ale v poriadku. Život je záhada, ak nič nespravím, nič sa nestane. Práve to je to najhoršie čo môžem urobiť a nie fňukať vo vymyslených prikrášlených sivých myšlienkach.

Koncept a výjazdy

12. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som písal o romantickej láske články, mali dosť veľké úspechy. Nedostal som síce veľa páči sa mi, ale prišlo množstvo sprav. Písali baby aj a chalani, že sa im páčili myšlienky. Tento krát píšem člnok tiež o láske, ale nie o takej tej romantickej. Teda aspoň nie na prvý pohľad. Ľudia, ku ktorým cítim pocity akejkoľvek lásky o tom vedia. K tomu som už veľký, z hier a odkazov som už vyrástol.

Ak sa mi niečo, niekto páči poviem o tom. Možno sa chvíľu budem cítiť nepríjemne. Vždy lepšie ako o dvadsať rokov sa stretnúť a povedať si niečo v zmysle, júj vtedy som bol do teba.

Pred časom som založil istý koncept, ku ktorému ma dostalo zapozeranie do istej ženy. V tom období, som už bicykloval. Moje predstavy boli také, že by bolo viac ako fajn, ak by dotyčná bola so mnou na tom mieste. Tak vznikol odkaz “ I wish you were here with me”. Želám si aby si tu bola so mnou. Išlo o odkazy na sociálnych sieťach spolu s fotkami, videami nádherných výhľadov. Samozrejme kočka si to ani len nevšimla.

Koncept priniesol rýchlo nečakané úspechy. Začali mi písať ďalší ľudia, že by teda možno nabudúce radi šli na bicykel so mnou. Samozrejme hlásili sa aj baby. Len ta jedna nič. Najskôr ma to dosť štvalo, veď išlo o niekoho kto sa mi páčil-a. O nejaký čas, som na babu úplné zabudol. Koncept však zostal a prináša naďalej fotky a videá miest, ktoré stoja za návštevu. Inšpiruje ďalších k návšteve.

Už minulú sezónu som začal organizovať spoločné výjazdy. Len som urobil dve chybičky krásy. Prvá, že som jazdil v mojom tréningovom tempe. Druha bola, že som o tom malo rozprával. No a tak som sa ocitol na spoločnom výjazde sám.

Tento rok som prehodnotil situáciu, upravil tempo a spôsob prezentácie výjazdov. Začalo diať, že od februára sa ku mne postupne pridávajú chalani, ktorých som do teraz nepoznal. Začalo sa zaujímať o moje udalosti podstatne viac ľudí ako vlani. Len nie vždy aj každému vyhovuje termín. Na jeden výjazd sa dopytuje 20 – 30 ľudí a prídeme 5-6 chalanov.

Je náročné dať dokopy ľudí, v prvom rade každý z nás ma niečo na robote, povinnosti, doma ženu, deti, psa. Potom nie každý zvládne jazdiť konkrétny objem kilometre/prevýšenie. No a potom sú tu tí čo sa boja, že by to nezvládli. Čo je veľká škoda, lebo práve im by sa najviac páčilo.

Pre mňa je cyklistika aktivita pri ktorej si oddýchnem, viem dobre zamakať, spoznávam, snívam. Posúvam ďalej nie len seba, ale aj ostatným miesta, skúsenosti. Vlastne spojil som môj koncept želám si aby si tu bol/bola so mnou a skupinové jazdy. Vznikne nádherný kokteil pre fanúšikov horskej cyklistiky u nás na tribečsku. Kde prechádzame známe, aj menej známe miesta v zaujímavo nakombinovanej trase s partiou.

Mimo skupiny jazdím len s ľuďmi ktorých poznám. Viem čo ma čaká, čo si môžem dovoliť pri nich. Ak náhodou zoberiem zo sebou nováčika mimo skupiny, tak to už je pre mňa veľká vec. Lebo do môjho sveta nepustim len tak kadekoho. Jedno sú fotky, videa a články, ale vidieť to všetko naživo, zacíti emóciu na vlastnej koži. Ešte tu je aj čas, nie každému ho aj dám.

Na druhej strane mám veľmi rád pocit, keď s niekým koho mám rád môžem tráviť čas na bicykli. Ukázať miesta, výhľady, okolie. Tak isto sa mi páči, keď sú úsmevy, zábava, radosť. K horskej cyklistike patria tak trochu aj nadávky, premáhanie, pot, blato a sem tak aj bolesti. či už z náročného terénu, alebo z nekonečných stúpaní.

Horský bicykel, partia, naša príroda je raz do mesiaca naozaj celkom fajn zážitok mimo všetkých tých povinností. Trebárs aj na takých miestach o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Na začiatku bolo pobláznenie do baby, z ktorého vzniklo zaujímavé spojenie bicykla, výhľadov a partie. Aj vďaka ktorému sa dnes pripravujeme na ďalší spoločný výjazd. Láska je krásna, robíme kvôli nej hlúposti, ktoré môžu viesť k neznámym príležitostiam ako je práve tato. Ozaj a čo kočka? Už ani netuším kto to bol.

Osemtisíc

5. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Je mi zle. Boli ma brucho. Asi som aj hladný, aj keď som mal raňajky. Vonku je zima. K tomu fúka vietor, v lese bude blato. Možno aj popŕcha. Toto vôbec nie sú podmienky na bicykel, ale na gauč telku a čipsy. Nič sa nedá robiť. Tréning je tréning a pokiaľ naozaj neprší tak sa ide von. Obliekam si niekoľko vrstiev oblečenia, hrubé ponožky, troje rukavice. Beriem si so sebou termosku čaju, jedlo.

Ako tak jazdím po horách v zime, v snehu, na lade, v mínusových teplotách. Robím chyby, sem tam spadnem, zamrznem, niečo pokazím. Prichádza jar a všímam si ako celý les začína ožívať. Teším sa, že nemusím mať na sebe toľko vrstiev oblečenia, rukavíc, návlekov na nohách. Prichádza vietor, dažde, v lese je viac blata. Zrazu je teplo a mám krátky dres.

Uvedomujem si ako mam rozbehnutú sezónu. Plán ktorý som nastavil niekedy koncom roka, vyzerá, že by mohol mať dačo do seba. 300 kilometrov, 3.000 výškových metrov týždenne. Pôsobí tak, že by mohol mať zmysel. Snažím sa rozdeliť tréningy, tak aby som nebol doničený a hlavne mal radosť z bicykla. Aj keď mávam týždne kde daný plán tak trochu prekročím.

Obe sezóny pred tým som sa rozbiehal niekedy koncom leta. Vtedy sa jazdilo najviac kilometrov. Ku koncu roka sa vždy dobiehalo. Mnoho tréningov bolo nepríjemné studených, veterných, dlhých, boleli viac ako mali. Hlavný dôvodom bol nesprávne nastavený plán.

Úprimne poviem mam dni, keď bicykel nechcem ani vidieť. Vôbec ma nezaujíma aké je počasie, deň. Jednoducho chcem voľno. Ležať na gauči a vyjedať chladničky. Neriešiť mapy, stúpania, čo treba opraviť na bicykli, aké je počasie, že ma opäť niečo boli. Ideálne podmienky na bicykel sú par krát do roka. Keď nie je zima, nefúka vietor, je príjemne. Aj preto si myslím, že stanovený týždenný ciel mi pomáha prekonať krátkodobé zaváhania. Viem si lepšie plánovať týždne.

Cyklistika pre mňa jeden zo športov, ktorý je hlavne o zábave a až potom niekde sú čísla, prejdene kilometre, výškové metre, spálené kalórie, vyjedené chladničky. Pocit z dobrej jazdy, tréningu je fantastický. Ešte lepší pocit je, keď sa niekto pripojí a pedálovanie, alebo prostredie vyčaruje úsmev na tvári. Som rád, že môžem byť pri tom.

Svoje čísla tak trochu sledujem, aby som mal prehľad čo treba zjesť, opraviť vymeniť. Kedy mám viac pridať, kedy ubrať. Tiež sa niekedy nechám strhnúť prekonávaním vlastných limitov, rekordov. Našťastie sem tam niekoho so sebou zoberiem, kto vládze o čo si menej. Pripomeniem si, prečo som začal robiť cyklistiku.

Sezóna je pre mňa v polovici. Podarilo sa mi dosiahnuť pre mňa nádherné číslo. Som úprimne rád, že napriek počasiu a podmienkam je tu. Nebudem klamať, že mnoho tréningov bolo náročných. Chcel som sa vzdať. No tak isto boli jazdy, ktoré sa mi páčili. Bola aj zábava, pády, defekty, hrkotania. No tie úsmevy a dobré pocity po jazde sú neopísateľné. Ešte ma čo si čaká prejsť. Som zvedavý ako bude moje tretia celá sezóna.

Ďakujem všetkým za podporu vážim si ju. Je naozaj skvelé vidieť, že to čo robím zaujíma ďalších a postupne sa pridávame a vytvárame spolu parádnu partiu. Či už ide o zelenáčov, ale aj viac skúsenejších. Teším sa že nás spája aktívny pohyb, vďaka ktorému zažívame skvelé zážitky.

Na polceste

28. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Sezóna 2025 je v plnom prúde. Lepšie napísané, prichádza jej druha časť. Jazdil som chladne zimne výjazdy v horách. Zopár krát som bol cely od blata, schytal som dážď. Jedno rozrezanie plášťa pri mini skoku. Štyri skupinové výjazdy, jeden kinder výjazd a zopár menších. Niekoľko krát ma chcelo odfúknuť. Chuť hodiť bicykel niekam do buriny prišla tiež. Splnil som si dva cyklo ciele z minulej sezóny. Vráble – Veľká Javorina – Vráble a zajazdil som prvých tristo kilometrov na cestnom bicykli.

Začína pre mňa závodný mesiac. 28. 6 sa vraciam na miesto kde som vstúpil pred rokom na súťažné pôsobenie v horskej cyklistike. Idem si zopakovať presne ten istý okruh. Som zvedavý kde som sa za rok posunul o kolo si zlepším zhorším čas. Aj keď po preteku som sa dušoval, že nikdy viac to už nechcem zažiť. Bolesti boli obrovské, únava poriadna. Radosť z účasti prišla na druhý deň. Parťák, ktorý ma dotlačil do pretekov tvrdil, že tu je návykové a budem to chcieť zažiť znova.

Mám rešpekt pred celou udalosťou, nakoľko viem aké náročné to bolo minulý rok. Žiadne machrovanie, vyťahovanie ani očakávania. Som zanietenec a tak beriem moje športovanie. Ak mám niekoho prekonávať tak to som ja. Prísť bezpečne do cieľa, hlavne zabaviť sa.

Tento rok som začal trénovať systematickejšie. Uvedomujem potrebu rozmanitosti tréningov. Či ide o kratšie a rýchlejšie, alebo dlhšie no pomalšie. Samozrejme nemôžu chýbať aj oddychové.Sem tam sa poradím s niekým, kto rozumie športu o mnoho lepšie ako ja. Pýtam si rady aj od lekárov, či výživových poradcov.

Zažiť preteky na vlastnej koži je pre mňa sviatok. Môj svet sa na pár chvíľ spomalí, ale aj neskutočne zrýchli. Počujem hop – hop, po tvojej ľavej, či pravej strane, pusti ma, hop. Postaviť sa na štart s ľuďmi, ktorí sú lepši ako ja je výzva, poriadna dávka napätia, radosti, inšpirácie čo dokáže tréning s ľudským telom. Poháňajú ma dopredu. Tajne dúfam že možno aj ja raz budem dobrý.

Sezóna je zatiaľ pre mňa náročná. Snažím sa dodržiavať tréningové plány, regenerovať, sem tam to celé odfláknuť, mať kopec zábavy, pri tom niečo uvidieť, spoznať. Doplnil som beh, upravil silové tréningy, spánok a taktiež stravu. Všímam si na sebe, aký je rozdiel, keď sa starám o svoje telo a keď nie.

Som fanúšik športu, pohybu ako takého. Verím, že je dôležitý pre každého z nás. Môže pomôcť, určite aj ublížiť. Zmysel je pre mňa mat úsmevy, po pritom budovať aspoň akú takú kondíciu a mat telo, ktoré sa mi bude páčiť.

Mam rad dlhé vzdialenosti, hory, výhľady, kopce. To že sa sem tam podarí zajazdiť aj lepšie je bonus navyše. Na prvom mieste je zábava, zážitky, potom niekde ďaleko štatistiky a umiestnenia.

Výjazdy

21. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Spoločný cyklovýjazd je pre mňa udalosť, ktorá má dať dokopy nadšencov s podobným záujmom. Aby sme prehodili zopár viet, niečo spolu uvideli, zažili, zasmiali sa a dobre zajazdili. Organizujem ich už druhý rok. Prvý to bolo skúšanie. Teraz je tej zábavy o niečo už viac.

Pre mňa všetko začína na konci výjazdu. Plánujem trasy tak, aby vyhovovala čo najviac účastníkom, vyberám vhodný termín, rozosielajú sa pozvánky. Odpisujem záujemcom. Stretnúť sa včas na správnom mieste, aby bolo kde parkovať, všímať si priebeh, nastaviť správne tempo, prestávky, pri zelenáčoch dohliadať na dopĺňanie energie, neblázniť sa, nedupať a vrátiť sa zdravý do cieľa.

Sú pre mňa skúška. Či ide o organizáciu, komunikáciu, ale aj o vytvorenie dobrej atmosféry, výberu miest, zážitkov pre zúčastnených. Na začiatku som si musel urovnať v hlave, otázky čo keď príde niekto slabší, rýchlejší, technické nepríjemnosti, zranenia, kde nabrať vodu po ceste, čo ak bude pršať. Je fajn mať v hlave aké možnosti na trase sú, poznať najrýchlejšiu cestu späť, či kde je možné zísť z hory do najbližšej dediny.

V zmysel, je ukázať druhým tie parádne miesta, trasy, výhľady. Ukázať novy svet, ktorý je pre väčšinu doposiaľ nepoznaný. Ak jazdím s niekým kto začína. Tak dávam pozor aby mal/mala radosť, úsmevy, zážitky, fotky, pripomínam, že treba dopĺňať energiu. Prispôsobujem tempo, ukazujem maličkosti. Sem tam aj zakričím, že tu ideme na plný plyn, pedálujeme, lebo za tým kopcom ide parádny zjazd, poďme si užiť rýchlosť.

Vždy je niekto za modelku, fotografa, toho kto fotí ako sa fotia, zjazdára,toho kto sa ponáhľa, technického riaditeľa, navigátora, zvedavca. Potom je tu ten kto neodhadne svoju silu, čo si niečo zabudne, niečo stratí po ceste. Hlavná postava výjazdu: ako ešte ďaleko, či ako dlho budeme ešte stúpať, nie, nie nepotrebujem gél.

Cyklistika boli. Boli hlavne keď fúka vietor, ide sa do kopca, dlho sa dupe. Posed na bicykli je taktiež bolestivý, hlavne prvé jazdy. V lete otravujú mušky, včely, keď je blato tak je všade. Zima nie je pre každého na bicykli. Tam už je treba mať dobré oblečenie, techniku jazdy, poznať terén a dávať si pozor na mnohé prekážky, ale o tom inokedy.

Horská cyklistika je náročná, nie len na telo ale aj pre myseľ. Jazdiť v teréne ma však aj obrovské výhody nie len že sa vyčistí hlava, zabudneme na všetko. Dostaneme v lese aj veľkú dávku energie. K tomu ak jazdime v skupine ide sa o dosť lepšie. Ak sa pridá dobrá trasa, vyhlady, partia.

Organizovaní spoločných výjazdov som stále na začiatku. Vždy ma niečo prekvapí, poteší. Nie každý mi uverí a namiesto toho si ide zajzdiť radšej sám. Zo začiatku ma to štvalo. Ako prichádzali správy tipu, že chodím rychlo a nebudu mi stihať. Povedal som si, žiadne prehovariania. Vytvorím udalosť a kto príde ten príde.

Posúvam ďalej to čo bolo ukázané mne na začiatku. Možno sa to zápači ďalším. K tomu byť v lese na bicykli je stokrát lepšie, ako sedieť doma na gauči pred televízorom, alebo za mobilom. Po jazdách prichádza oddýchnutá myseľ, kondička, ale aj krajšie telo. Teším sa, že sú okolo mňa ľudia, čo chcú so mnou tráviť čas na dvoch kolesách. Vážim si to. Pozdravujem všetkých čo sme spolu jazdili, jazdíme a budeme jazdiť.

Prvý výjazd február 2025, Jedľové Kostolany. Prvý krát v novej sezóne a dvaja chalani prišli z netu. Oboch som stretol pred tym niekde v hore.

Druhý výjazd marec 2025 Chotenovec. Chalan vľavo mi ukázal Tribeč, keď som začínal. Chalan v pravo ma dostal do sveta mtb.

Výjazd apríl 2025 – Trniny/Kozlica. Doda poznam z netu, chodí nás fotiť a štartuje nás. Bolo nás šesť, zatial najviac.

Výjazd Velké Uherce Máj 2025. 80 kilometrov, 2.000 výškových prevýšenia. Mali sme čo robiť. Klobuk dole pred každým účastnikom.

Prvý kinder výjazd máj 2025, modelka, jej fotograf a ten čo fotí okolie. Ukazovalo sa okolie Tribéča novým parťákom. Tu šlo viac o zábavu a zážitok. Verím, že ich hory chytia.

Výhľady

7. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak jazdím na bicykli, tak si všímam miesta, ktoré som pred tým nevidel. Sú dni keď, je všetko pekné, ale sú dni keď je naokolo voda, hmla, tmavé farby. Vlastne takéto dni sa striedajú. Samozrejme sú aj dni, keď sa nedá jazdiť a vtedy stojím, bežím, plávam, vyjedám, alebo len tak niekde som.

Veľakrát si poviem toto odfotím. Lenže neodfotím. Zmysel je preto, aby som sa znova niekedy vrátil. Výhľady sa menia ročným obdobím, počasím, mnou. Tu je možno dobre poznamenať, že asi nestihnem vidieť všetko.

Výhľady sú odmena na dušu, hlavne jej umeleckú časť. Ak mám intenzívny tréning, tak si moc nevšímam okolie. Okuliare aj oči mam zaliate potom a som rád, že tak trochu vidím čo sa deje okolo mňa. Ak sú tréningy menej náročnejšie, alebo sa len tak vozím, všímam si okolie viac.

Sú miesta na ktoré sa rad vraciam pre výhľady a taký ten pocit. Nie som si istý ako to správne nazvať. Pre mňa dôležité je vidieť niečo čo mám rád. Zvyčajne aj podľa toho plánujem trasy, tréningy, či spoločné výjazdy. Keď je niečo čo sa mi páči, sem tam to ukážem aj druhým.

Samozrejme sú obdobia, keď sa na obľúbených miestach necítim najlepšie. Nevšimnem si žiadne výhľady, alebo nie sú žiadne. Je to v poriadku. Pohyb a skúšať sú u mňa veľmi dôležité. Ak budem sedieť niekde na gauči asi nič neuvidím. Niekedy dám všetkému čas, inokedy sa vrátim neskôr. No stane sa, že nie všetko chcem vidieť ešte raz.

Sem tam sa stane, že cesta za výhľadom boli. U nás v cyklistike máme protivietor, dážď, chlad, horúčavy, technické poruchy. Po náročnom tréningu, sa sem ťažko dupe s úsmevom na tvári, alebo chuti ísť ďalej. Vtedy sa chcem na všetko vykašlať.

Vyhlad je pre mna odmena ze výšlap hore kopcom, alebo prejdenú vzdalenosť. Nie vždy vidím najlepšie výhľady napriek dobre odmakanému tréningu, jazde. Niekedy sa vrátim, inokedy skúsim niečo ďalšie.

Prvá tristovka

30. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter