Všetko

Hrebeňovka

27. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Pôvodný program mal byť úplné iný. Nejako som cítil, že by bolo fajn mať náhradný plán. Malo kedy ich mávam. Hovorím si, keď nie teraz tak najbližšie sa niečo takéto zíde. Urobil som si domáce úlohy, našiel kopec informácií, článkov, videí a samozrejme prečítali sa aj komenty. Tam sa zvyčajne nájde toho najviac.

Pred rokom pri jazde tribečskom som stretol chalanov na horských strojoch. Vraveli, že parádne jazdenie je na Považskom Inovci. Pýtal som sa či aj na gravel. Rozosmiali sa. Ževraj som gravel extrémista a mám skúsiť. Na jeseň krátko po rozhovore som plánoval trať cez Piešťany, Považský Inovec a späť dole na Partizánske. Trasa ma zaujala, len nejako dni už boli kratšie na jej prejdenie. Pôjdem tam jazdiť, keď už bude svetlo dlhšie.

Mapa sa neuložila, aspoň je dôvod na novú trasu. Informácie, ktoré sa našli, pomohli naplánovať takmer dvesto kilometrový okruh, s troma tisíckami výškových metrov. To všetko znie ako dobrá výzva na parádny tréning.

Náhradný plán nakoniec vyhral. Len začiatok vyzeral všelijako. Malo sa vyraziť 6.30 ráno. Pre búrku a silný dážď sa podarilo vyraziť o hodinu neskôr. Hodina meškania nebude nič strašné, niekde ju dobehnem. To som ešte nevedel, že po ceste ešte pribudne ďalšia strata času. Letné dažde patria k tréningom. Silné letné dažde sa zvyknú prečkať niekde pod prístreškom, autobusovou zástavkou, pod veľkým stromom. Ja som prečkával tri krát, na autobusovej zástavke Horné Lefantovce, Belince, Prašice. Suché oblečenie bolo bezpečne zabalené v batohu, šetrilo sa ak by mi bolo chladno.

Hneď pri prvej nedobrovoľnej zastávke prišli otázky, či to neotočiť naspäť a prejsť celú trasu v lepších podmienkach. Na druhej strane je leto, oblečenie rýchlo uschne, k tomu má za hodinu oblačnosť ubúdať. Maličkosť, ktorá sa upravila, boli poľné cesty. Tie sa nahradili za asfaltové. Dôležitý poznatok: v lese blato fŕka, na poliach sa lepí. Paličkovanie blata zdržiava čas.

Horská atmosféra začínala pre mňa vstupom do hory v Nemečkách. Ide skôr o asfaltové úseky, ktoré neskôr vystrieda starší asfalt, horská zvážnica. Nič strašné. Práve naopak. Prvé náročnejšie stúpanie začína nad Dubodielom. Nová asfaltka viedla po horáreň Jedľová. Čím vyššie sa šlo, tým bolo viac cítiť kopce. V tomto prípade aj opar po daždi. Na vrchole Inovca, výhľad nebol žiadny pre hmlu. No chvíľu trvalo pokiaľ som prvé prevýšenia vyšliapal.

Celá hrebeňovka štartuje niekde pri Trenčíne. Pre mňa, napojením na stúpanie kúsok za chatou pod Inovcom. Od vrcholu Inovca začína skutočné horské dobrodružstvo, končí pri osade Bezovec. Tento úsek je na mapách označený ako ťažký a je vhodný pre pokročilých cyklistov. Sú tu rýchle klesania, skalnaté úseky, lúky, zvážnice, ale aj celkom slušné stúpania. Niektoré sa tlačia, cez skaly sa prenáša. Pre cyklistov s elektrickým pohonom, doplňte poriadne energiu, bude tu čo robiť.Treba si dať pozor aj pri zjazdoch nakoľko chodníky sú úzke. Nie vždy je dobre vidieť za zákrutu, horizont, to ale platí pre všetkých.

Toto je môj druhý náročný úsek, ktorý som do teraz jazdil. Prvý bol Penhýbel – Vtáčnik. Taktiež náročné jazdenie pre mňa ako menej skúseného horského jazdca. Považský Inovec teda jeho hrebeňovka strieda krásne zjazdy s náročnými výšľapmi a to jej dáva za mňa lepší a zábavnejší zážitok z jazdy. Výhľady sú ukazujú na mnohých miestach. Naľavo hlavne Nové Mesto. Napravo topolčiansko – tribéčsko – nitriansko.

Čo jednoznačne je dôležité vyzdvihnúť je značenie. Za mňa najlepšie označenie cyklotrás, čo som doteraz jazdil. Cestičiek je tu mnoho. Tak isto studničiek, kde sa dá nabrať voda. Všetko je značené. Určite Bohušova studnička stojí za zastavenie. Ide o krátke odbočenie z Hrebeňovky. Je tam krásny výhľad.

Okrem Inovca som navštívil aj rozhľadňu Pánsku Javorinu. Je vzdialená približne sedemsto metrov od hlavnej trasy. Terén taktiež miestami dá zabrať (skaly, korene). No pre výhľad z najvyššieho poschodia rozhľadne sa sem určite oplatí prísť pozrieť. Veľká Javorina, Veľký Tribeč, Zobor, Topoľčany a mnohé iné časti Západného Slovenska je odtiaľto za dobrých podmienok vidieť. Ja som ich mal.

Presne takto bola predstava, Inovec bol pochmúrny, pod hmlou. Javorina nádherná slnečná. Po krátkej prestávke sa pokračovalo späť na hrebeňovku. Terén a aj povrch ciest postupne poľavovali. Luky, zvážnice, kúsok asfaltky. Predo mnou už boli len tri záchytné body. Rozhľadňa na Marháte, rotunda sv. Juraja a Horné Lefantovce na Jedliny prejsť za svetla. Tým, že som stratil približne dve hodiny schovávaním pred dažďom. Marhát sa pôjde pozrieť nabudúce. Čas bol hraničný.

Od sedla pod Marhátom prichádza jedna z tých krajších odmien v podobe nádherného zjazdu. Ktorý ukončuje úžasný výhľad na nitriansko pri rotunde svätého Juraja. Nižšie sa je odbočka na Radošinu, alebo rovno sa pokračuje na Nitrianskú Blatnicu. Studnička je pred rotundou a ešte kúsok nižšie.

Celý horský úsek mal 68 kilometrov s prevýšením niečo cez 2.000 výškových metrov. Možností na Považskom Inovci na tréning, prevetranie hlavy, či cykloturistiku je omnoho viac. Tie zatiaľ nepoznám. Sú tu úseky, ktoré dajú zabrať každému. Odmenia zjazdy, výhľady a smäd nebude. Kondičku natrénujeme v nekonečných stúpaniach. Skalnaté úseky je možné obísť. Len to už nie je hrebeňovka.

Zvyšok trasy som pokračoval po asfalte pre veľkú stratu času. V Čermanoch som šiel poľnou cestou na Belince. Preseľany po hrádzi a posledný úsek Horné Lefantovce – Jedliny sa prešlo za svetla ako bol plán.. Výjazd sa ukončil o pol desiatej večer. 197 kilometrov a 3.222 výškových metrov , spálil som 6.508 aktívnych kilokalórií, vypil 6 litrov vody, zjedol plný batoh jedla.

Bola to riadna makačka. Nielen pre nohy, ale aj pre myseľ. Trikrát zmoknúť, isť do nepoznaného terénu s presvedčením, že počasie sa zlepší. Taktiež, že sa mi nič nestane a vrátim sa za svetla. Mnoho úsekov náročky nepopisujem, oplatí sa ich zažiť na vlastnej koži. Považský Inovec ma privítal a dal mi poriadne zabrať.Nesklamal, práve naopak prekvapil. Toto je trasa ktorú s menšími zmenami chcem absolvovať viac krát. Páčilo sa mi tam hore.

VN Duchonka

Cesta na Inovec

Rozhľadňa na vrchole Inovca

Začiatok úseku hrebeňovky od vrchu Inovec

Ďalší úsek hrebeňovky

Studnička s najkrajším výhľadom

Kalnický kríž

Skalnaté úseky, tu sa prenáša bicykel

Výhľady na časť pohoria Považský Inovec

Rozhľadňa Pánska Javorina

Výhľad z rozhladne Pánska Javorina

Lúky pred Bezovcom

Zjazd k Rotunde Sv. Juraja

Výhľad od Rotundy Sv. Juraja

Vyfúknutie

20. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Toto je ľahké. Po ťažkom výkone, tréningu. Je fajn si dať prestávku, najlepšie aktívnu. Na pár chvíľ vydýchnuť, vyhodiť rýchlosť. Pohybovať sa tak, že nás prebehne aj slimák, dobre sa najesť. Aké ľahké však?

Naše telo zvládne toho naozaj viac ako sa na prvý pohľad zdá. Je to myseľ, ktorá nás neustále ochraňuje a prepína do ochranného režimu. Najčastejšie sú to myšlienky typu: „Rob to tak aby si mal energiu aj na potom, musíš prežiť.” Aj preto sa často hovorí, ak chceme dosiahnuť niečo výnimočné máme prekonať svoju myseľ.

Lenže ako mam prekonať svoju myseľ pokiaľ sa nesprávne najem, doplním energiu. Nepochopím, že telo nie je stroj, ma cyklus. Taktiež potrebuje odpočinok, starostlivosť, tréning, mať svoj deň, správne vonkajšie okolnosti a kto vie čo ešte.

Pači sa my myšlienka: „tréning je odmena a nie mučiareň za to čo jeme”. Ešte viac sa mi páči: „keď v rámci svojich možností budem dodržiavať disciplínu a režim, dokážem toho oveľa viac”. Možno budem mať na bruchu aj kocky. K tomu nemusím každého pol roka kupovať nové o číslo väčšie nohavice.

V začiatkoch som bol presvedčený, že je správne neustále byť v otáčkach, pracovať usilovne stále, každý deň niečo od trénovať. Po čase som zistil, že to nejako nefunguje. Namiesto radosti, prišla bolesť. Keď mal prísť najlepší výkon, vybuchol som.

Hovorí sa, že múdry človek sa učí na vlastných chybách, ešte múdrejší na cudzích. Mne trvalo niekoľko rokov pochopiť dôležitosti striedania intenzity, druhov tréningov, správnej stravy, odpočinku a vyfúknutiu. Mnoho dní ma zbytočné bolelo. Taktiež som nezmyselne trpel. Kto vie, koľkokrát sa stratil úsmev práve pre takéto nesprávne postupy.

Každý máme odlišné nastavenenie a inak zvládame záťaže. Ak je jej veľa, telo sa ocitáva pod stresom, hlava taktiež. Veľmi ľahko všetko môže skĺznuť k frustrácií, depresií, nechute, podráždenosti. O tom by to predsa nemalo byť. Aj preto všetci potrebujeme oddych. Ten zastáva naozaj dôležitú funkciu v celom procese, nie len tréningovom.

Za seba môžem povedať, aktívny oddych v primeranom množstve, v správnom čase je veľmi dobrá myšlienka. Nemôže ho byť veľa. Ide sa na „slimáka”. Žiadne trhanie rekordov, blaznenie, ani nič čo zvyšuje intenzitu. Počas celej doby jednoducho udržať pomalé tempo. Vychutnávať okolie, to že niečo robím.

Čo je aktívny oddych po ťažkom tréningu? Po náročnej horskej cyklistike je fajn na druhý deň dať super nenáročnú. Pomalé plávanie, chôdza, ľahký silový tréning , sauna, vírivka, plávanie a pod. Mne asi najviac za fungovalo krátky pomalý cyklovýjazd v ľahkom teréne v lese. Po ňom prišlo veľké uvoľnenie a vrátil sa opäť úsmev na tvár.

„Neprepáliť, pomaly, nenechaj sa strhnúť, nepredvádzaj sa, žiadne medaile na sociálnej sieti pre športovcov”. Asi takéto myšlienky boli v mojej hlave počas jazdy. Je veľmi jednoduché sa nechať uniesť, telo miestami má ešte poriadne zásoby energie na dobré výkony. Len potom aký ma zmysel regeneračná jazda? Ako sa budem cítiť na druhý deň?

Čo dnes viem, ak zostanem nehybne ležať v posteli po náročnom výkone som zničený ešte viac. Spánok je dôležitý. No ten je fajn praktizovať pravidelne. Práve preto píšem nasledujúce slová ako pripomienku do dní, keď opäť budem vymýšľať hlúposti. Z času na čas sa aj ma zatlačiť, len naozaj nie každý víkend. Každému z nás bude fungovať niečo iné. Možností máme mnoho. Len prosím hýbme sa.

Predstavy a príležitosť

5. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Snívame, sme realisti, máme vízie, ciele, sny. Premýšľame, ktoré cestičky sú pre nás tie najvhodnejšie, najlepšie. Hľadáme postupy, snívame, predstavujeme si. K tomu všetkému si vymýšľame vlastné pravidlá, pravdy, podmienky. Zvyčajne to robíme, aby sme sa mali čo najlepšie.

Neverím na všeobecné pravdy, sú nebezpečné. Nie sú na všetko platné, funkčné a môžu vyradiť z hry ak im podľahneme. Dnes už viem, že existuje nespočetné množstvo ciest, vďaka ktorým vieme v živote dosiahnuť čo chceme. No, nie každá bude víťazná pre mňa.

Ako tak chodím svetom, zisťujem čo sa mi páči, čo chcem, čomu je fajn sa vyhnúť. Pristihujem sa v myšlienkach, vo fantáziách, ktorých si hľadám dôvody pre ktoré by som mohol dosiahnuť to vytúžené. Po čase ak sa obzriem späť, tak veľká väčšina sa nenaplní. Ten menší zvyšok však áno.

Taktiež si všímam, že často sa zamotávam v predstavách, vysnívaných situáciách, ktoré vôbec nemajú s bežným dňom nič spoločné. Na jednej strane je snívanie mimoriadne dôležité a do určitej mieri je potrebné mať naň odvahu. Na druhej môže zavádzať a ak ho bude priveľa, môže ohroziť cesty za tým čo chcem aby sa stalo skutočnosťou.

Aká je správna miera predstáv, snívania? To neviem. Sú situácie, kde po nenápadných vetách vznikli veľké priateľstvá, prišli požadované predstavy. Po malom snažení sa dosiahol výsledok. Inokedy niekoľko ročné úsilie, snívanie, plánovanie, vykonávanie nemusí stačiť aby som uspel. K tejto myšlienke sa vrátim, keď budem mať viac životných skúseností a šedivých vlasov. Verím, že spoznám správne odpovede.

Mám predstavu, snívam a zrazu sa ocitnem v priestore odkiaľ môžem dať gól. Zľaknem sa, skloním hlavu alebo vystrelím. Jedno je isté, žiadnu šancu nepremením pokiaľ budem na striedačke. Tiež viem, že nemusím mať najlepšiu hokejku, korčule, techniku, na to aby som vystrelil. Jasné, každá maličkosť zvýši šance. Ešte jeden poznatok, môžem mať strach, trému, triasť sa, neveriť si a napriek tomu vystreliť. O tom či dám gól, alebo nedám je už len otázka tréningu a počtu vystrelených striel.

Rozhodujúce je neutiecť, ak sa ocitneme, alebo si vytvoríme príležitosť. Istým spôsobom je preto pochopiteľné dať dole hlavu a otočiť sa. Nie každý z nás sa dokáže postaviť pred príležitosť a ešte aj s tým niečo urobiť. Vôbec sa za to netreba na seba hnevať, robiť si výčitky. Dôležitejšie je skôr aspoň tušiť čo od seba chcem. Ak by sme všetci chceli dávať góly, kto by ich chytal, bránil, tvoril hru. Športovú terminológiu je možné nahradiť podľa situácií v ktorých sa nachádzame.

Je dôležité si ujasniť, že aj najväčšie hviezdy nepremieňajú všetky šance. Majú dni, keď nie je všetko tak akú chcú. Vonkajšie okolnosti, pocity, nastavenia jednoducho niekedy stačí pár milimetrov a všetko môže skončiť odlišne ako chceme. Podľa mňa je len jedna cesta ako s tým niečo urobiť a vystreliť znova, znova a ešte raz znova.

Za mňa je dôležité mať predstavy, vízie, sny a vlastne vedieť aspoň ako tak čo chcem od seba samého a kam chcem isť. Ak toto všetko mám vyjasnené prichádza ďalší bod vytvoriť, alebo dostať sa k príležitosti. Tretí bod, je vystreliť na bránu. Ak sa mi nepremením svoju šancu, zlepším sa, alebo pôjdem niekam inam. Ani jedná možnosť nie je nesprávna. Nesprávne by mohlo byť sedieť doma na gauči a frflať ako je všetko nespravodlivé.

Sebazaprenie

29. máj 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú témy o ktorých viem písať, rozprávať, žiť slohové práce, romány. Najčastejšie takéto témy sa premávajú hlavou v náročných tréningoch, v stúpaniach do kopca. Všetko začína otázkou:„aký ma toto celé zmysel? K čomu je takáto bolesť dobrá?”

Mám to šťastie, že pre nejaký dôvod som sa dal na športove aktivity. Nejako ma to drž. Za mňa je šport dôležitou súčasťou bežných dní. Viem, že po dobrom tréningu sa cítim parádne. Ak ma niečo bolí, nechce sa mi, nemám chuť, častokrát práve dobre zostavený tréning je najlepší liek.

Sú stavy, keď nemám chuť, cítim bolesť, nejde to, nedá sa. Po náročných odmakaných hodinách chcem zabaliť a vykašlať sa na všetko. Vtedy zvyčajne si beriem voľno, snažím sa upokojiť myseľ, aby nevyrábala výčitky a preflákať sa nejako dňom. Takýchto dni je našťastie veľmi malo.

Ak ma šport niečomu naučil, tak to je sebazaprenie, disciplína, pravidelnosť. Jednoducho naučiť sa porozumieť, kedy je potrebné zaťať zuby a kedy je dôležité vyfúknuť. Takmer žiaden tréning nebude dokonalý, vždy tu bude niečo čo sa pokašle. S tým jednoducho je dobré počítať. Po čase si na takéto nepredvídateľné situácie zvykneme. Myslím, že prvé vďaka ním, budeme zvládať oveľa lepšie mnohé zamračené dni.

Cvičenie nikdy nezačína v posilňovni, v bazéne, v hore, na dráhe. Začína v nás. Sebazaprenie, alebo disciplína prichádza postupne, nenájdeme ju taktiež na podobných miestach. Zvyčajne vzniká pri nachádzaní dôvodu, pre ktorý do toho ideme, alebo sme.

Vlastne ono to vôbec nie je len o tréningoch. Sú situácie v bežnom živote, ktoré sa senzačne podobajú a majú podobne črty. Mimoriadne dôležitá je regenerácia, načerpanie síl, budovať niečo, mať radosť z bežných dní, dať sa dokopy s ľuďmi, čo ťahajú za rovnakú stranu povrazu, nájsť si to čo bude napĺňať práve nás.

Sebazaprenie hrá dôležitú ulohu v dosahovani čohokolvek. Určite vie pomôcť zlepšiť sa. Vôbec nie je ľahké si ho osvojiť. Taktiež nie je zárukou ničoho.

Som

15. máj 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak poletujem bežným dňom, zisťujem, že je o mňa veľký záujem v určitých oblastiach. Zvykol mi zvoniť telefón a ponukami sa mi rôzne pracovné príležitosti. Taktiež ľudia chcú, aby som s nimi športoval, volajú ma von. No a nebudem klamať, keď napíšem, že sem tam sa zapáčim aj ženskému pohlaviu. Myslím, že o týchto témach je dôležité rozprávať, lebo ak nie, strhnú nás a po čase sa stanú z nás nafúkanci.

Jedna vec je istá, život je záhada. Nikdy sa nedá na sto percent povedať, čo nás čaká za najbližším rohom. No ľahšie sa hýbe bežným životom, keď nie sme až príliš nafúkanci. Asi je fajn mať aký si odstup. Prežívať všetko, tiež nie je asi najrozumnejšie, zbytočne si ubližujeme.

Bolo obdobie, keď som mal strach, že príde niekto lepši, krajší šikovnejší, mladší, priebojnejší, úspešnejší. Ťahal sa so mnou naozaj dlho. Sem tam som si všimol, že niekedy mi pekne zavaril. Hlavne, keď sa bolo treba vytiahnuť pred nejakou situáciou, človekom. Páčilo sa mi ak ma obdivovali za dosiahnuté výsledky, úsilie, aký som. Lenže, obdiv môže byť nebezpečný, pokiaľ nevieme ako s ním zaobchádzať.

S úspechmi, prišli aj náročné situácie, ktoré mi celkom dobre zamotali hlavu. Čím ich bolo viac, tak tým menej som si všímal oslavne chorály na moju adresu. Keď človek dostáva lekcie ma dve možnosti, niečo s tým urobiť, alebo sa na všetko vykašlať. Ja som hľadal v knihách, u ľudí, čo niečo dokázali. Všímal som si bežné situácie, ako na ne reagujú ľudia naokolo mňa. Jeden z výsledkov je, že dnes nechcem počúvať o tom aký som dobrý, sympatický, usilovný.

Ak dosiahneme určitých vedomostí, poznaní. Tak vieme seba hodnotiť realne. Nie lepšie, nie horšie ako je skutočnosť. Poznáme svoje silné stránky, ale aj tie, ktoré by sme radšej schovali pred celým svetom. Už nepotrebujeme pred svetom sa obhajovať, dokazovať si niečo. Jednoducho berieme sa tak aký sme. Vieme čo ideme zlepšiť, upraviť, jemne vybrúsiť. Obdiv okolia je pre nás v tomto prípade zbytočný. Poznáme svoje miesto, hodnotu a určite z času na čas sa pokúsime urobiť krok navyše a dosiahnuť aj nemožné.

Som žiadaný, svet ma chce. Je to fajn pocit, len krátkodobý. Trvá krátke obdobie. Vonkajšia krása pominie, usilovnosť oslabne, nahradí nás niekto mladší, krajší, lepší. Tu je možno dobré pripomenúť, že je to kolobeh života. Tým, že nám niekto nevyzná našu vonkajšiu krásu, nezavolá na večeru to neznamená, že sme nepotrební, alebo súci na odpis do starého železa.

Viem, že som strašný a z času na čas dokážem zahviezdiť aj bez najlepšieho oblečenia, účesu, komplimentov. Tak isto viem, že každý z nás je lepší v niečom. No určite nemám záujem rozprávať svetu ako som velmi žiadaný, alebo nežiadaný. Život je záhada. Budú dni, keď nás budú dávať na piedestál, no bude tu viac dní, čo si nás nik nevšimne.

Výjazd

9. máj 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Keď som začínal s bicyklovaním. Nepoznal som okolie, trasy, kondička bola nič moc. Nemal som nikoho, kto by chcel so mnou jazdiť. Neskôr, raz začas prišiel známy/neznámy a nejako sme spolu niekam vybehli. Vlaste, ak sa pozerám späť som rád, že som to obdobie nejako prešiel a nevzdal sa.

Časom ako som začal brat tréningy väznejšie, prišla lepšia kondička. Spoznával som miesta na trénovanie. Vďaka sieťam som spoznal ďalších ľudí čo jazdia. U nás v okolí je veľmi populárna horská a cestná cyklistika. Horská vďaka Tribečskému pohoriu. S rastom mojich výkonov prišli aj častejšie pozvania na výjazdy. Tým že som jazdil gravel tak s tým som nedosahoval rovnaké výkony na ceste ani v hore. Takže vždy ma niekto čakal. Všetko sa zmenilo myslím v lete 2023 kde s kamošom Karolom sme boli jazdiť okruh v Štiavnici. Vtedy som sa prvý krát zahľadel do horského stroja a odvtedy som chcel aj niečo s tým spraviť.

Myslím, že posledné rozhodnutie a vstúpenie do sveta horskej cyklistiky mi ukázal svojou jazdou Tomáš tohto roku na jar. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem v hore viac zábavy a idem s tým niečo teda spraviť. Medzi tým gravel sa takmer rozpadol.Zodral som na ňom všetko čo sa zodrať aj dalo. Takže už nebolo cesty späť.

Horská cyklistika mi otvorila možnosť výjazdov s ďalšími ľuďmi z okolia. No tak raz v hore som si povedal, že začnem organizovať spoločné výjazdy. Ukážem les ďalším jazdcom, spoznám nových ľudí a ešte k tomu sa zabavím. Takmer ideálny scenár.Všetko začalo do seba zapadať, moje tréningy, aktivita na sociálnych sieťach a horská cyklistika. Zrazu som zistil, že je nás ešte viac.

Na prvý spoločný výjazd som vybral Tribečské lesy. Tie ako tak poznám a chcel som ukázať chalanom nové trasy na tréningy. Mám tam pojazdene mnohé miesta, ktoré nie každý pozná. Ešte v okolí Partizánskeho a Veľkých Uheriec sa nájdu úseky, ktoré by som rád spoznal. Nejazdím Zobor, Žibricu, Gýmeš a vrchy. Sem tam idem na Veľký Tribeč, Javorový vrch. Na orientáciu mi pomáhajú mapy cézet, fóra a skupiny, vďaka ktorým sa dozvedám o nových cestách, spojkách, zákutiach.

Vybral som termín podľa predpovede počasia. Oslovil som zhruba štrnásť chalanov z okolia. Každému z nich prišla pozvánka s mapou aby vedeli si do čoho idú. Mapa bola oklieštená, nakoľko tribečsko je v obmedzení pohybu. Tak trasu som zvolil, aby sme mali dobré stúpania, rýchle zjazdy, niečo aj videli a nejazdili v zákazoch. Stretnutie bolo na parkovisku v Jelenci, odtiaľ je veľmi dobrá pozícia na štart.

Na parkovisku sme sa stretli šesť cyklistov. Ďalší neprišli pre chorobu, nedostali od manželky priepustku a kto vie čo ešte. To k takýmto udalostiam patrí. Sľúbil som všetkým oddychové a pohodový výjazd. Čo chalani pri prvom stúpaní pochopili, že oddych u nás znamená krátka trať a nie veľa stúpaní. Čakali sme sa pri každej križovatke, boli aj krátke zastávky na vodu a jedna väčšia na dopálenie energie. Jeden člen sa odpojil od nás približne v polovičke.

Atmosféra bola výborná, úsmevy striedal pot a drina v ťažších stúpaniach. Trochu nám narobili vrásky technické úseky. Fotilo sa. Vymenili sme si skúsenosti a prešli sme kus hory a miest, ktoré nie každý pozná. Na parkovisko sme sa vrátili špinavý od blata a potu. To však k horskej cyklistike patrí.

Ono taký výjazd zorganizovať je veľmi ľahká vec. Naplánuje sa trasa, pozvú sa ľudia z okolia, dohodne sa počasie a ide sa. Je dobré keď niekto zo skupiny pozná trasu, ľudí z partie, nejaké zaujímavé miesta. Ešte lepšie je, keď partia sa dá dokopy. Vtedy sa dupe do pedálov ľahšie. Vlastne vždy sa ide lepšie keď jazdíme s niekým. Takéto výjazdy plánujem organizovať častejšie. Som zvedavý kam ma takéto udalosti dovedú.

Karty

24. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Kráčam si po meste. Stretla ma pani, čo sme sa poznali. Zdravíme sa. Pristavujem sa. Vymieňame zopár zdvorilostných viet. Medzi nimi mi povedala, keby náhodou budem niečo mať aby som sa ozval. Niečo mat znamenalo ponuku. Toto sa odohralo asi šesť rokov dozadu. V tom období istý chalan chcel siahnuť po celej ponuke. Boli sme dohodnutí na dobre slovo. Lenže, keď už malo prísť k uzatvoreniu dohody. Jednoducho si to premyslel. Naštval ma. Po ostrej výmene názorov, dohoda bola definitívne zo stola preč. Spomenul som si na pani z mesta. Ponuku dotiahol do víťazného konca. Samozrejme, to všetko chvíľu trvalo.

Verím, že veci sa nedejú len tak. Neverím na náhody. Verím viac: “aspoň sa pokúsim isť von, možno niekoho stretnem”. Je ľahké byť frajer, keď nám ide “karta”. No je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú na prvý pohľad víťazné. Je dobré si takéto pamätať. Ono to totiž platí v rôznych životných oblastiach.

Hovorí sa, že prehry nás naučia viac ako víťazstvá. S tým do určitej miery súhlasím. Len keď je prehier príliš veľa, prídu pochybnosti, depresie, myšlienky na zabalenie všetkého. Je dobré vedieť vyhrávať, dôležité zvládať prehrávanie.

Áno šťastie, byť na správnom mieste v správny čas. Všímať si okolo seba, počúvať, pozorovať, skúšať. Hlavne byť vonku vo svete. Aj to nezaručuje žiadne víťazstvá. Môžeme robiť všetko najlepšie ako len vieme, aj tak nemusíme preraziť. Budeme najväčšími flákačmi a dosiahneme to ku hviezdam.

Hry majú svoje pravidlá. Tak isto aj život. Ak sa budeme len sťažovať, tak bude náročné sa vynoriť a pokojne plávať. Môžem dúfať, snívať, predstavovať a sem tam zariskovať. V neposlednom rade isť naproti výhram. Veď gól padne len vtedy keď vystrelím na bránu. Raz padne.

Nikdy na sto percent nebudeme vedieť čo sa nám podarí získať, ale aj stratiť. Určíte z každej ponuky nebude veľkolepý obchod, vzťah, výsledok. Niekedy dostaneme viac, inokedy stratíme všetko. Niekedy bude treba poslať do ďalekých krajín cely svet, vynadať všetkým, ale stále je fajn nezatvoriť dvere úplne.

Pozor na ponuky. Ešte viac na ružové okuliare, ružové myšlienky, sladké sľuby, pravidlá, závery a hlavne pravdy ako to vždy tak bolo. Hlavne neurazme karty s ktorými hráme, lebo čo keď sú víťazné.

Takéto niečo, čo nás poháňa

17. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Pozor pes

10. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nejako som začal rozširovať to čo robím aj na sieťach. Bolo obdobie keď sa darilo viac, potom menej. V čase keď píšem nasledujúci článok. Mám dosahy približne 30.000 ľudí mesačne plus ďalšie, ktoré neviem spočítať. Prichádzajú ľudia, ktorých som pred tým nepoznal. Vymieňame si tipy, informácie, inšpirujeme sa navzájom. Stretávame v on-line priestore sa z celého sveta, na komunikáciu používame anglicky jazyk. Niektoré práce majú úspech, iné zapadnú prachom.

Veľmi sa teším, že sa mi podarilo objaviť niečo čo prináša zmysel a k tomu môže pomôcť aj druhým. Spojil som tréningy, blogovanie s on-line svetom. Pravidlá sú tam jednoduché. Fotka, popis, užitočné informácie, podpora druhých, byť slušný, ak sa mi niečo nepáči tak na to nereagujem. Veď nie vždy na prvý krát pochopím význam toho čo chcelo byť povedané.

S tým množstvo ľudí prichádzajú aj ľudia, ktorých som si obľúbil. Sem tam si napíšeme súkromné, vymeníme pár slov, viet, či vedieme zo sebou rozsiahle diskusie. Spájajú nás spoločné záujmy. Mojou výhodou je, že sem tam viem povedať/napísať pár slov v anglickom jazyku. Vlastne takto sa zdokonaľujem v komunikácií.

Taktiež prichádzajú ľudia, kde moc priateľstvá nevznikajú. Skôr opačne, ide od nich výsmech, ponižovanie, rýpanie a kto vie čo ďalšie. Priznám sa, že je to nie prijemné. Nakoľko snažím sa komunikovať vecne, k téme. Citlivým otázkam sa vyhýbam. Moja práca je informovať o možnostiach z môjho okolia, dať vedieť čo som si všimol, videl, čo sa mi páčilo a možno nejaký tip.

Od pandémie sme sa začali správať na seba nejak zvláštne. Viac ako keby sa bojíme o seba. Čo je do istej miery pochopiteľné, nakoľko doba v ktorej sa nachádzame nie je dva krát ľahká. K tomu sú okolo nás témy, ktoré spoločnosť ešte viac rozdeľujú, prehlbujú.

Lenže neviem, či chcem chápať niekoho, kto si príde vysypať smetný kôš do priestoru kde ľudia spoločne nažívajú. Ešte k tomu takýto človek sa správa agresívne, útočne. Priznám sa, je pre mňa ťažko pochopiteľné, keď jeden osočuje druhého. Najlepšie ešte pod anonymným menom, bez rozumných argumentov, urážania, neúplných a útočných myšlienok.

Asi každého zoberie takéto správanie. Možno len s rozdielom, že niekto dokáže absorbovať viac takýchto situácií. Tiež nie vždy je pre mňa ľahké správne reagovať. Osvedčili sa mi dve metódy. Prvá je nereagovať vôbec, nechať voľne plávať. Druhá obrátiť na vtip, zábavu, bez urážania druhého. No a ešte raz za čas pomôže bonusová, to je vytiahnuť vedecky podložené fakty.

Vlastne ako tak chodím svetom sem tam nejaký pes za štekne. Niektoré sú riadne zúrivé, iné len zaštekajú a idú si po svojom. Mám pocit, že u niekedy to medzi nami ľuďmi funguje podobne. Len zatiaľ som neprišiel k čomu to štekanie jeden na druhého je dobré. Veď všetci chceme tu nejako prežiť, mať sa v rámci možností dobre a robiť to čo nás baví.

Ešte tu je jeden fakt, ktorý by bolo dobré spomenúť. Stáva sa, že ľudia, čo nás zo začiatku nemali v obľube sa budú chcieť s nami s kamarátiť. Alebo ľudia čo od nás odišli sa vrátia. Tu je asi na každom z nás ako sa k tomu postavíme. Za seba môžem povedať, že nechávam veci plynúť a niekedy urobím rázny rez. Možno je na mieste pripomenúť, ako my ľudia sme, teda veľká časť z nás je ovládaná emóciami. No a nie vždy je ľahké správne reagovať.

Ľudia budú od nás odchádzať, budú taktiež prichádzať. Známi z nášho okolia nás veľmi, ale veľmi dlho nebudú podporovať, až na výnimky. Asi je to aj pochopiteľné. Veď ono to celé zoberie nejaký čas, pokiaľ sa z nás stane to čo chceme aby sa stalo. Tak isto úspech. Zvyčajne sa dosahuje za jednu noc, príspevok, fotografiu, video, článok. Len pred tým uplynie niekoľko rokov práce, skúšania, chýb. Teda aspoň v on-line svete to tak nejako je.

Áno aj mne sú úsmevné niektoré situácie, ktoré stvárajú moji kamaráti. Lenže, najlepšie je to staré známe: “ži a nechaj žiť”. Taktiež, ak sa na pozerám z môjho pohľadu. Tiež som asi na smiech mnohým. Len možno o nich neviem a vôbec, neviem či chcem vedieť. Veď ja sa aj tak raz naučím robiť tie moje on-line veci.

Nová Baňa, Štále a makačka v kopcoch

3. apríl 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Najkrajšie výjazdy často začínajú nenápadne. “Som na chate v Jedľových cez víkend, mohli by sme dačo pojazdiť. “ Tým, že je moja najobľúbenejšia časť tribečska uzatvorená pre turistov, dal som dokopy krátky výjazd na miestach o ktorých som doposiaľ čítal články. Teda ako je u mňa zvykom, bola to kombinácia miest, ktoré poznám a ďalšie práve idem spoznať.

Na plánovanie trasy používam asi najznámejšiu aplikáciu, ide o mapy cézet. Mám ju rád, nakoľko je jednoduchá. Väčšina ciest ktoré sú zaznačené aj v skutočnosti existujú. Mapy sú prehľadné, dajú sa používať ako navigácia a taktiež inšpirácia. Skúšal som aj ďalšie aplikácie na navigovanie v teréne, no tie ma dosť pomýlili. Ono asi každá z nich má nejakú výhodu a taktiež svojich obľúbencov.

Ešte jedna maličkosť, tým že môj stroj je zrelý do servisu na výmenu asi všetkého. Snažím sa vymýšľať trasy, tak aby sa šlo hlavne do kopca a zjazdy neboli moc rýchle. Lenže to som ani len netušil, čo všetko bude v teréne. Sem treba isť naozaj s dobrým strojom, kondičkou. Ideálne by bolo ovládať aj techniku. Nakoľko miestami je terén náročnejší.

Výjazd začína od Osnej doliny prijemným stúpaním na Veľký Inovec. Cesta je stará lesná asfaltka, ktorá pred koncom pritvrď uje stúpanie. Ide sa cez hustý les, vedľa cesty je potok. Skvelé miesto na letné tréningy. Približne v strede cesty je malá chatová osada Krtinová. Všetko pôsobí ako rozprávka. Veľký Inovec je zaujímavé miesto na turistiku a tréningy. Chodí sem mnoho ľudí. Len nie je tak spopularizovaný ako Tribeč.

Z Veľkého Inovca sa šlo na Drozdovo. Nádherné výhľady sa ukážu priamo zjazdovky. Tu sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane. Je vhodná viac pre horské bicykle. Pokračuje sa cez osady. Ide sa kúsok po asfaltke, potom spevnených cestách až sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Hrošovho vrchu. To sme opäť v lese, čaká nás nádherný zjazd lesnou zvážnicou až do Novej Bani. Po ceste míňame starú zjazdovku Zamrznutú hôrku, domček na strome, niekoľko studničiek. Ďalej sa pokračuje cyklotrasou Bajkom ponad vodopád.

Prichádzame na Štále. Otvoria sa nám výhľady na novobansko. Ďalej sa pokračuje nad malým banským mestom. Takto to tu vidím po prvý krát. Vedel som, že je to tu rozsiahle, no netušil ako veľmi. Striedajú sa miestne komunikácie so spevnenými cestami. Niektoré prevýšenia dajú zabrať a preveria asi každého športovca. Chvíľu sa krútime ešte stále hore nad mestom.

Prichádza prvá technická výzva. Spadnutá reťaz. Na prvý pohľad nič vážne. Po chvíli narábania, sme prišli na to, že niečo v prehadzovačke sa zlomilo. Ak by som tu nemal parťáka, ktorý bol technicky zdatný, asi by som tam ostal dodnes. Po pár minútach sme všetko rozchodili a pokračovali v ceste. Lepšie napísané v kopcoch.

Tajch. Zaujímavé miesto, ktoré patrí medzi obľúbené. Som tu druhý krát a vidím ho z časti vypustený. Dávame prestávku, dopĺňame energiu a vieme, že náš čaká jedno z tých náročnejších stúpaní. Prechádzame na druhú časť mesta. Míňame šachty. otvárajú sa nám výhľady na miesta odkiaľ sme prišli.

Dochádzala nám voda. Našťastie sa snažím plánovať trasy tak, aby boli zdroje vody naokolo. Opäť padá reťaz pri prehadzovaní na najľahší prevod v kopci. Tento krát už oprava bola rýchla. Stúpanie dáva zabrať. Obzeráme sa po mieste kde má byť studnička. V diaľke sa ukázala biela kaplnka pri ktorej mal byť prameň pitnej vody. Bol, voda padla vhod. Doplnili sme zásoby šlo sa ďalej. Kaplnka je známe pútnické miesto. Veľmi pekne udržiavané. Nad ním je parkovisko od ktorého sa chodí pešo hore k rozhľadni.

Za mňa najnáročnejší kopec, ktorý som vyšiel tento rok. Od kaplnky po rázcestie Štamproch bola cesta kamenistá a dala poriadne zabrať sklonom. Niekoľko krát som to chcel vzdať. Chalan čo šiel so mnou, sem tam niečo motivačné povedal a tak nič iné nezostávalo len pokračovať. Ono náročnosť výšlapov záleží od terénu a sklonu a tu to bolo nejako ťažšie.

Tam hore sme si dali prestávku, vydýchal som a šlo sa ďalej lesom na Zbojnícke studničky. Ďalšie prijemné miesto. Ukázali sa aj dych berúce výhľady na kopce a doliny o ktorých zatiaľ neviem nič. Pri zbojníckych studničkách sme si dali vodu a pokračovalo sa ďalej lesom na Kostivrch. Trasa bola naplánovaná aby čo najviac viedla lesom, lúkami a terénom. V týchto miestach taktiež nesklamala. Zišlo sa z hlavnej cesty na Majer, kde nás naháňali dvaja psy. Našťastie nič sa nestalo. Opäť sa otvorili výhľady. Tento krát na lúky a vrchy. Horný a Dolný Pajer, miesta kde sa ako keby zastavil čas, stratil signál a jednoducho ak je niekto fanúšik miest kde je ľudí o niečo menej, tak určite sem sa treba prísť pozrieť.

Pokračovalo sa lesnou zvážnicou na Maras dolina. Tu bola cesta náročnejšia. V týždni tu prebiehala ťažba a tak to tu aj vyzeralo. Šiel som pomalšie, parťák si na horskom stroji užil zjazd. V doline som ho fotil na pamiatku. Bol za pekného, presne tak sa aj patrí, keď si človek užíva jazdu, stroj, podmienky, výjazd.

Kúsok sa šlo po asfaltke, hore kopcom, na horizonte sme sa napojili na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane, po ktorej sme pokračovali až Hubačov Štál. Tu je potrebné povedať, že cesta je náročnejšia, asi sa sem moc nejazdí. Popadané stromy cez cestu. Jeden úsek som tlačil do kopca stroj. Ide sa cez hustý les, tak tu radšej spievať. Tiež nám tam vybehla nejaká zver z poza zákruty. Na Hubačovom Štále sa už napája na asfaltku a odtiaľ bol už zaslúžený zjazd až do Obýc.

Čestne prehlasujem, že bola to makačka. 62 kilometrový úsek s 2.000 metrovým prevýšením, so zjazdmi, ktoré naozaj sa dajú poriadne užiť. Celá trasa je určite viac vhodná pre horské stroje ľahšími prevodmi. Niektoré kopce dajú poriadne zabrať a neopustia odfľáknuté tréningy. Teda záleží aké tempo sa zvolí a taktiež aký úsek sa vypustí, alebo pridá.

Nová Baňa má čo ponúknuť. Je poprepájaná na všetky smery. Taktiež si tu príde za mňa na svoje asi každý druh cyklistov od cestných, gravel, fitness až po horské. Je nenápadná, rozsiahla, je tu čo objavovať, kde poblúdiť. Možno nie je tak turisticky atraktívna ako iné miesta. No aj to jej pridáva na hodnote. Možno maličkosť, v lese pozor na chlpáčov, je dobré si spievať.

Mapa okruhu: https://mapy.cz/s/hahefukobe (odkaz na trasu na mapy cezet)

Fotky:

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter