Som tučný, nemám pekný zadok, mám veľké brucho, neviem po taliansky, bývam v zapadákove, neviem, čo mám robiť, nudím sa, všetci sú ďalej ako ja, v ničom nie som dobrý, nikto ma nechce. Tieto slová sú najvhodnejšie na začiatok jubilejného článku číslo dvesto. Na začiatku boli mnohé z nich dôvod, pre ktorý mi začiatok blogovania trval dva roky, pokiaľ som napísal článok číslo jedna.

Som amatér na život a poriadne dokopy nič neviem. Čo však tak trochu tuším, že je dobré mať okolo seba ľudí, od ktorých sa dá obkukávať. Samozrejme najlepšie takých, ktorí zažili, vybudovali, popálili sa, dokázali. Pre mňa sú to jednoznačne ľudia, ktorí pravidelne riskujú, budujú, idú dopredu, aj keď si nie sú istí, či majú naložené v gatiach.

Hru na istotu vnímam ako pomalú smrť zaživa. Tým netvrdím, že každý z nás ju má tak vnímať. Tvrdím, že k najväčším životným lekciám nás s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie riskovanie. Nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy majú cenu zlata, ak ich pochopíme správne a ešte k tomu nám prinesú balík skúseností.

Môj blog, videá, príspevky na sieťach boli na začiatku pre mňa obrovský risk. Bál som sa, čo mi budú hovoriť druhí, keď uvidia moju tvorbu v on-line svete. Lenže skôr ako prišiel akýsi prvý on-line úspech, prišlo vystupovanie v televízií. Začali ma spoznávať ľudia na ulici, bolo to zvláštne. Takže som čakal, že moju prácu bude obdivovať mnoho ľudí. Prvý blog bol o ničom, druhý podobne a vlastne, keď sa tak pozerám, ani dnešný článok nie je na ocenenie.

Je dosť možné, že nebudem najlepší bloger na svete a už vonkoncom tvorca v on-line svete. No napriek tomu má blogovanie a celé tvorenie obrovskú váhu a vplyv v mojich každodenných činnostiach. Učia ma disciplíne, byť kreatívnym, prekonávať sa,  hľadať možnosti a v neposlednom rade tvoriť a dokumentovať moje cesty. Dnes sa najviac točím okolo príbehu. Učím sa, ako hovoriť príbehy svetu tak, aby som zaujal, neotravoval a bol prospešný. Používam písané slovo (blog), video tvorbu. Pretože si začínam uvedomovať, že podľa všetkého budú vyhrávať tí, ktorí čo najlepšie podajú svoj príbeh svetu.

Mnohí z môjho okolia si myslia, že píšem o nich, hlavne baby. Nachádzajú sa v článkoch, myšlienkach. Sem-tam ma niekto vytiahne na koláčik a počúvam. Keď o niekom píšem, tak je mojou povinnosťou o článku informovať, vyžiadať súhlas, aby všetko bolo na poriadku. Veď aj tak stále píšem, robím, točím o tom istom dokola.

Na začiatku písania prišlo niekoľko problémov, o ktorých som nevedel, že prídu. Nápady na písanie, gramatika, úprava, fotenie, distribúcia a skĺbenie pracovných povinností. Poviem Vám, niekoľkokrát mi hrozilo, že s článku nebude nič. Boli tu desiatky stried, keď som nestíhal, nefungoval internet, nechcelo sa mi, nemal som nápad. Vždy som sa otriasol, prekonal, vyhrnul rukávy a pustil som sa do písania.

Mám okolo seba tím ľudí, ktorí mi aktívne pomáhajú s tvorbou, gramatikou, rekvizitami k foteniu, technickou podporou. Samozrejme, sú tu ľudia, od ktorých sa učím. Aj preto som šiel s kožou na trh za pochodu. Verím, že najlepšie učenie je tvorenie. Neviem, čo bude ďalej s blogom. Mám niekoľko nápadov na najbližšie obdobie. No všetko sa bude odvíjať od príležitostí, ktoré sú predo mnou, od ľudí, ktorí ma obklopujú.

Na začiatku som dostal podporu od okolia a dnes ma podporujú vytrvalci a hlavne cudzí ľudia. Proti sú aj algoritmy vyhľadávačov, sietí. Mnoho z mojich priateľov ma dnes obchádza, no prichádzajú noví. Nie je žiadne tajomstvo, že počas zmeny, prerodu nás takmer všetci opustia. Starí kamoši sa nevrátia, lebo tí nás budú mať zaškatuľkovaných podľa starých skúseností. Málo z nich nám dá druhú šancu, ale to už neplatí len na blogovanie.

Čo prinieslo 200 článkov, on-line tvorenie? Nové ja, lepšie napísané vylepšené ja. Vytvoril som si návyky, ukázal som samému sebe, že je možné si vždy nájsť čas na pár myšlienok či vytvorenie videa. Aj keď pršalo, bolela ma hlava, nestíhal som či ma niekto poriadne naštartoval. Prekonal, vykročil, zosmiešnil, naučil som sa a samozrejme to všetko naďalej trvá. Nie som spisovateľ, bloger, vloger, maklér, poradca. Som Michal, človek ako každý iný. Mám sny, chcem tvoriť, dosiahnuť svoje tajné predstavy, vybudovať najvyšší možný mrakodrap v meste (ešte neviem v ktorom), ale nie na úkor druhých.

Žiadna motivácia či majster sveta neprichádza do úvahy. Každý má robiť to, čo ho baví a nie vyhovárať sa, prečo to ešte nerobí. Ja sám som s písaním v plienkach, s filmovaním tak isto. Čo však dnes rozoznávam je, že napísať článok číslo dvesto alebo natočiť video chce kopu času, odhodlania a povedať nie mnohým udalostiam s vetičkou zajtra sa Vám budem venovať. Mám radosť po stlačení možnosti “publikovať”. Tak isto som šťastný, keď mám okolo seba ľudí, ktorí robia to, čo ich baví. Sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Písanie mi ukazuje príležitosti všímať si svet ako pozorovateľ. Dostáva ma do situácii, keď sa chcem dozvedieť viac, čo je za tým alebo pomyselnej druhej strane. Viem, že by som mal viac písať, tvoriť, urýchlil by som tým rast celého projektu michalbotansky.com. Lenže každá strana má dve mince. Čo sa zdá pomaly, môže byť rýchlo. Článok číslo dvesto je pre mňa míľnik, ktorým ukončujem etapu stoviek a s otvorenou náručou vítam nové obdobie začínajúce sa s dvojkou.