Všetko

Návrat

8. máj 2019 Michal Boťanský kniha - Príbehy - Všetko

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok. „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.” Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Byť pripravený.

24. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Jedna maličkosť.

17. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Články, ktoré píšem sú ovplyvňované obdobiami, ľuďmi, ale aj vedomosťami, ktoré si všímam v danom čase. Dnešný námet vznikol pri rozhovore, kde som jednoznačne videl v tom druhom odvážneho človeka, ktorý naberá odvahu a pomaličky vykračuje za niečím. Lenže, ešte tam chýba mnoho skladačiek, presvedčenie a samozrejme odvaha.

„Tam vonku sú ľudia, ktorí potrebujú tvoje páči sa mi to a tri slová v komentári ako soľ. Toto si uvedomíš, až keď začneš tvoriť.”

Je to už nejaký ten piatok od zverejnenia môjho prvého článku na blogu. Po prvom článku prišli mnohé gratulácie z okolia k spusteniu. Začiatky boli preflákané, až prišiel deň, keď som si povedal, že písanie budem brať vážne. Dnes moje okolie vie, že píšem každú stredu. Tvorba článkov ma priniesla na nové miesta, ale aj k novým situáciám. Mnoho ľudí mi píše správy, že články sú o nich, ďalší kliknú na možnosť páči sa mi to bez toho, aby si ich prečítali. Nájdu sa aj takí, ktorí ignorujú a raz za čas napíše niekto inšpiračnú správu, aby som prestal s písaním. Zväčša takéto podpásovky dostávam od ľudí, ktorí netvoria v žiadnej oblasti. Prvú “inšpiračnú” správu som veľmi ťažko predýchaval. Samozrejme, časom prišla druhá, tretia, vlastne, bolo ich viac. Nie je prijemné čítať takéto návrhy. K tomu v múdrych knihách sa píše, že vraj negatívna spätná väzba má silu rovnajúcu sa úderom do tváre. Z čoho ma ide roztrhať, že mnoho z nás vďaka takýmto ľuďom nezačne kráčať k svojim bláznivým snom, cieľom či víziám a skončíme skôr, ako začneme.

„Prosím, ak nepodporuješ, tak uhni z cesty.”

Neobviňujem tých, ktorí nepodporujú, som naštvaný na tých, ktorí kritizujú. Kritiky je už naokolo všade veľmi veľa. Stráca sa nám podpora, ľudskosť, porozumenie, zvedavosť pod nohami. Ešte sme tak zvláštne nastavení a pýtame si kritiku, lebo nás posúva. Úplne je stratené staré známe: choď von, nechaj si nakopať zadok, potom sa vráť a pozrieme sa, čo si urobil dobre. Všetci vieme, nech čokoľvek začneme, zoberie to kopu času a tréningu. Ten, čo sa snaží vie, že je poleno, my mu to nemusíme pripomínať pri každej príležitosti.

„Ak tvoríš, neprestávaj, vyhrávajú tí, ktorí vydržia najdlhšie.”

Takisto rozumiem, že dnes máme k dispozícií nástroje, vďaka ktorým dostávame všetci možnosti uspieť, resp. prinajmenšom pokúsiť sa uspieť. Tie isté nástroje nám aj dávajú silu zničiť kohokoľvek sen, dokonca aj život za krátky čas. Dnes je bežné šikanovanie na Instagrame, či zhadzovanie na Facebooku. Je úplne jedno, koľko máme rokov, je jedno, či robíme to alebo to, mnohých z nás pred ďalším krokom brzdia rôzne predsudky, strachy, obavy. K tomu, keď sa pustí do nás naše okolie, radšej ani nepomyslíme, že ako deti sme chceli robiť niečo úplné iné, ako dnes. Pekne v tichúčku nevystrkovať z radu, pomaličky sa pretĺcť životom a na dôchodku si začneme užívať. Ak je pre niekoho takáto predstava lákavá, páči sa mu, fajn. Nič ma do toho viac nie je, lenže nezabudnime, že máme aj ďalšie možnosti.

„Stáť na mieste je smrteľné.”

Ak nás niečo poriadne naštvalo alebo sme našli to veľké, nebude nám nič brániť buchnúť po stole a vytvoriť povedzme aj lepší život. Je možné vidieť veci, ktoré ešte neexistujú, takisto je možné vytvoriť hocičo. Limity neexistujú, možno nám ich niekto podsúva, lenže vieme ich obísť.

„Pracujme, no najusilovnejšie na sebe.”

Na začiatok by sme mali pochopiť silu, význam niečoho, čo je za zajtrajškom, za týždňom, ale aj rokom, niečoho, čo nás prenesie do budúcnosti aj keď máme zlý deň. Zoberie to pravdepodobne čokoľvek, v tom prípade si nemôžeme povedať skúsim toto alebo tamto a keď nie, tak idem preč. Život, práca je o snívaní, ak sa neodhodláme snívať, nič sa nestane, ak sa odvážime, nemusí sa stať nič, ale môže sa stať všetko. K snívaniu je potrebných milión maličkostí, sem-tam vyhrnúť rukávy, trpezlivosť a ešte jednu maličkosť.

Odvaha snívať: tam vonku sú ľudia, ktorí uverili, že môžu a tí druhí, ktorí uverili, že nemôžu.

Odvaha začať: Každý z nás nosí vo svojej hlave milión nápadov, niektoré dokonca môžu zmeniť svet, lenže pokiaľ s tým nič nespravíme, nezmeníme ani ten svoj.

Odvaha pokračovať: ročné obdobia sa menia, fúka vietor, prší, ale aj svieti slnko. Je možné, že sa dostaneme do slepej uličky, inokedy sme na diaľnici. Je takmer isté, že sa dostaneme do situácií, keď budeme musieť zatlačiť, inokedy povoliť.

Odvaha podpísať objednávku: Všetci uspejeme, len podľa všetkého rozličným spôsobom, v odlišných oblastiach, v inom období. Nezľaknime sa, keď už budeme na miestach, o ktorých sme snívali a pri podpisovaní poriadne pritlačme.

Odvaha prestať: funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Ak namiesto radosti budeme pociťovať nepríjemné emócie, situácie, radšej sa rozlúčme a skúsme niečo iné (len nie po troch týždňoch).

Veľmi veľakrát si sami ubližujeme, ponižujeme sa, dehonestujeme si vlastnú prácu. Pri tom máme na viac, ako si myslíme. Vlastné presvedčenia, strachy, nedôvera, okolie nám zaťahuje ručnú brzdu už pri pomyslení, že by naše životy mohli byť lepšie. Prosím, uvedomme si, že máme v rukách silu, ktorou za veľmi krátku chvíľu vieme z neznámeho človeka vytvoriť hviezdu, ale tou istou silou vieme kohokoľvek zničiť, ten človek môžeme byť aj my sami.

Aspoň sa pokúsiť.

10. apríl 2019 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

Prednedávnom ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame. Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Skladačka

3. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

27. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

20. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Riskovať, ísť vlastnou cestou alebo staviť na bezpečnosť a robiť všetko tak, aby som nevyvolával pozornosť. Vydať sa nepoznanou cestou bude chcieť poriadny kus odvahy, sebazaprenia, o tej druhej moc neviem.

Pred časom som dostal email od kamoša, v ktorom bola ilustrácia staršieho pána, ako stojí pred vlastným hrobom. Pani, ktorá posielala ľudí dnu, mu nedovolila zobrať so sebou kufor s oblečením a s peniazmi. Pod ilustráciou bol odkaz: „Ži svoj život naplno, aj tak odtiaľto nevyviazneš živý.” Nikto z nás asi nevie povedať, ako dlho bude na tomto svete a je dosť možné, že podľa všetkého máme jeden život. Takže, istým spôsobom je úplné jedno, či stavíme na opatrnosť alebo riziko. Iba, že by nebolo.

Keď sa tvarujú diamanty, tak sa nesmejú, ako brusný kotúč šteklí, ale majú zaťaté zuby a odletujú z nich kusy nepotrebného kameňa.

Je dobré si povedať, čo znamená bezpečný a čo riskantný život, cesta, prístup. Odpoveď je nutné si zodpovedať sám pred sebou. Extrémny paraglajdista má odlišný pohľad na riziko a bezpečnosť ako golfista. Nech je to akokoľvek, všeobecný názor nemá definovať naše kritériá životov, ktoré žijeme. Máme neobmedzené možnosti, môžeme byť kým chceme, zájsť kam chceme, žiť ako chceme. K tomu je takmer isté, že dnes by sme mnoho vecí urobili inak ako včera.

Robenie chýb je súčasť, zlyhanie je nevyhnutné k rastu.

Sme často brzdený tým, čomu veríme, morálnymi zásadami, okolím, nadmerným premýšľaním, strachom, rodičmi, skúsenosťami z minulosti, ale aj samým sebou. Vytvárame si vzorce správania, auto pilotov, vyjazdené chodníčky. Ak k nám príde nová príležitosť s náznakom zmeny, tak si ju nenápadne nevšimneme alebo spravíme zo seba obeť, aby sme ju nemuseli pustiť do našich životov. Niekto síce vraví, že príležitosti sú ako autobusy, ale vždy je lepšie byť na mieste skôr. Ostane viac času na dobré jedlo a aj dezert.

Veľkí ľudia nekritizujú, od malých ľudí nikdy nečakajme veľké slová či skutky.

Niekto nájde to, čo ho baví dnes, iný po zajtra. Jeden vyhrá zajtra a druhý popozajtra. Každý z nás je jedinečný, má svoj časovač, príbeh, okolnosti, dôvod. Existuje milión ciest, možností, ako sa dostať tam, kam chceme, no nie každá bude správna pre nás. Dostaneme sa do mnohých tmavých uličiek odkiaľ nebude na prvý pohľad východ. Prídeme na mnoho križovatiek, kde si vyberieme ďalšie pokračovanie našich príbehov.

Nikto nie je viac, ani menej, možno niekto z nás má väčšie možnosti ako ten druhý.

Vybrať sa vlastnou cestou je to najkrajšie, najvzrušujúcejšie a najnáročnejšie dobrodružstvo. Možno bude potrebných tritisíc pokusov, lenže ten čas prejde tak, či tak, či sa budeme pokúšať alebo nebudeme. Prídu aj náročnejšie dni, mesiace, dokonca celé obdobia. Na začiatku budeme musieť robiť veci, ktoré sú pre nás nové, nebudú sa nám vôbec zdať, že sú správne, budeme sa cítiť nekomfortne, pocítime bolesť a hlavne nebudeme ničomu rozumieť. Bude to podobné ako v prvom partnerskom vzťahu, nie každému sa podarí šťastne dokorčuľovať až do konca.

Víťazstvá sa rodia v hlave, prístup vtedy, keď sa na nás nik nepozerá.

Nie vždy môžeme skočiť do neznáma naplno, ak to nie je možné, tak aspoň po večeroch. Možno to zoberie niekoľko rokov života. Môžeme sa pozerať na všetko, čo robíme ako investíciu, zbieranie skúseností, poznatkov. Nezabudnime na staré dobré, koľko do koreňov, toľko do koruny. Niekedy budeme musieť uvoľniť, inokedy pritiahnuť, skoro ako keď chytáme ryby. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nás podporia. K tomu je úplné jedno, čo sa stalo včera, dnes skúsme ešte raz, no trochu lepšie. Možno existuje vyššia sila, ktorá sa na nás pozerá a je celkom fajn ukázať, že to, čo chceme, myslíme vážne. Prekonajme seba, bolesť, ľútosť, lenivosť, namyslenosť, vyberme si cestu, ktorá nám vyhovuje, no nezabudnime hľadať to, čo je možné. Nájdime v sebe odvahu začať, ale aj pokračovať a oddajme sa tomu, za čím ideme.

Podpora alebo voľné ruky

6. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom. Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií. K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci. Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Pred časom.

27. február 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Video

20. február 2019 Michal Boťanský Príbehy - vízie - Všetko

Prichytávam sa, ako sa častejšie rozprávam o prezentácii seba, svojej značky. Takisto aj o druhých, ich prezentovaní seba, ich práce, služieb, toho, čo robia. Často úspešní ľudia s fantastickým produktom či službou nekladú dôraz na prezentovanie. Zdá sa im to zbytočné, drahé, nepotrebné a radšej sa pohybujú v zabehnutých koľajach, ktoré začínajú byť čoraz menej efektívne. Je neskutočné množstvo spôsobov, akými vieme prezentovať seba, to, čo robíme. Platí to aj o uchádzačoch o prácu, parádny životopis je stále dobré mať, ale dnes už je možné mať viac ako životopis.

O budovaní značky, prezentovaní, rozprávaní príbehov, používaní dostupných nástrojov mám napísaných niekoľko článkov, je to moja obľúbená téma. Celý môj projekt michalbotansky.com vznikol na základe myšlienky vytvorenia vlastnej značky. Najskôr som začal písaním príspevkov na môj blog, neskôr som pridal dokumentovanie na sociálnych sieťach, minulý rok on-line šou. Každá z činností, na ktorej pracujem sa dopĺňa, má svojich fanúšikov, prináša iné možnosti, výzvy. Kombinácia písaného slova, fotky, videa má neskutočnú silu.

„Začni vždy od konca,” znela jednoduchá rada od ľudí, ktorí sa pohybujú v obchode, vo vzdelávaní, psychológií či v iných odvetviach, ktoré sledujem. Na začiatku som ani len netušil, aké mám možnosti, ako bude reagovať moje okolie, čo budem robiť a kam vlastne chcem ísť. Myslenie od konca znamená v jednoduchosti asi toľko, že najskôr si predstavíme našu finálnu destináciu, stav, pocit. Od nej sa vrátime späť na začiatok, všetky aktivity jej prispôsobíme. Moje vedomosti, finálny stav, destinácia, pocit sa mi vtedy zdali pod úrovňou priemeru. Takže moje predstavy neboli žiadne. Našťastie ma vtedy nakopávali ľudia, ktorí boli odo mňa vzdialení niekoľko miliónov svetelných rokov, nielen vzdialenosťou, ale aj skúsenosťami, vedomosťami, dosiahnutými cieľmi. Takže, moje od konca prichádzalo postupne

„Krok za krokom,” hlavne každý deň, aj keď bude pršať, snežiť, mrznúť, budú horúčavy, či bolieť zub. Nebudem klamať, prvé mesiace boli náročné, nevedel som, čo mám robiť, kam ísť, ako povedať svetu moje príbehy. Viedol ma tenký hlások, pocit v bruchu a myšlienka, že by som mohol mať raz lepší život, ako doteraz. Lenže, asi budem musieť zmeniť môj prístup, myslenie, nastavenie, nabrať odvahu, skúsiť nástroje, stratégie, ktoré dnes už celkom fungujú a sú dostupné takmer pre každého.

“Nástroje:” písanie článkov na vlastný blog, dokumentovanie na sociálne siete, on-line šou, mobilný telefón, internetové pripojenie, myšlienka a odvaha. Bol to boj, vytváranie návykov, hľadanie kreativity, myšlienky, môjho príbehu, nabratie odvahy a ísť do sveta. Vlastne, je to jednoduchý proces tvorby, dokumentovania, používania všetkého, čo máme k dispozícii. Existuje mnoho návodov, ako začať, pokračovať, byť kreatívny, používať práve to naše zariadenie. Na čo návod nie je, to je nabrať odvahu na zverejnenie produktu, služby, článku, myšlienky.

“Video” tvorba je neskutočne podceňovaná, vo vrecku alebo v kabelke nosíme celé nahrávacie štúdio. Práve video je jednoduchý nástroj, vďaka ktorému sa z nás môže stať internetový hrdina, zabávač, hviezda, odborník, hundroš či vážená osobnosť. Je dostupné pre každého. Video je formát, s ktorým som bojoval najdlhšie. Moje prvé nahrávky boli akési textovo-obrazové prezentácie s hudbou. Najväčší úspech, ktorý som vďaka nim dosiahol, bolo naučenie sa ovládania programu na úpravu videa. Samozrejme, aj u mňa prišla chvíľa, keď som stál na prepletenom chodníku a musel som stlačiť veľký červený gombík a odtiaľ už nebolo návratu späť. V tom období vznikla moja prvá mini séria piatich videí o bývaní. Nahral som ich na Facebook a aj Youtube. Boli to jednoduché video epizódy o bývaní z prostredia, kde som sa v tom období pohyboval.

“Lekcie,” ktoré priniesli boli pre moje ďalšie pôsobenie vo svete prezentovania a budovaní značky mimoriadne dôležité. Dnes sa pozerám s úsmevom na ich obsah, až na jedno z nich. Jedno z nich sa vôbec nepodarilo, bolo zlé, až na takú maličkosť, dosiahlo v tom období 30.000 videní, bez platenej reklamy. Po krátkom mini seriály prišla prestávka a taktiež neúspešné video pokusy. Neskôr som natočil ešte dve zaujímavé videá, v jednom som použil nehnuteľnosti, ktoré som predával a v druhom som vtipne odprezentoval ponuku pozemku na predaj. Tu si ich môžete pozrieť: 6, 7, 8, 9, 10, 14, 18.

Bývanie je fajn, lenže už vtedy to boli dva roky, čo som premýšľal nad svojou on-line šou a po celú dobu som sa rozhodoval, či budem natáčať slovensky alebo anglicky hovoriace videá. Veď už viete, začnime od konca. V septembri 2018 vznikla prvá časť, samozrejme, že bola úplne otrasná, krátka, nesprávne som nastavil prekrývanie hudby s hlasom, ale bola prvá a bola vonku. Potom prišli dve časti z futbalu, bez rozprávania, samozrejme, že som k nim pridal ešte dve časti, kde som už rozprával po anglicky. Od januára raz do týždňa zverejňujem novú epizódu MyThing.

Internet čoraz viac zjednodušuje prezentáciu toho, čo robíme ,aj keď je konkurencia čoraz väčšia, sociálne siete používajú rôzne algoritmy, aby nám uľahčovali/komplikovali prácu. Potrebujeme mobilný telefón, myšlienku, internetové pripojenie, možno aplikáciu na strihanie videa. On-line platformy dnes upravujú svoje pôsobenia tak, že uprednostňujú video obsah. Vraví sa, že v západných krajinách video tvorí 50% prenesených dát na Internete. Za dva roky má stúpnuť na 75%.

Každý deň žijeme náš vlastný príbeh, sen, víziu. Tam vonku, ale aj tu je mnoho ľudí, ktorých práve ten náš príbeh môže zaujať. Nezabudnime, aj často nudné stereotypné príbehy môžu najviac pritiahnuť obrovskú pozornosť. K tomu, ak zaujmeme, ľudia budú chcieť byt súčasťou našej značky. Ukážeme ľuďom, akí sme v skutočnosti, či vytvoríme si charakter, ako chceme byť vnímaní. Nezabudnime prepojiť video s vlastným blogom, lebo to je jediné miesto, kde máme algoritmus pod kontrolou my.

Ruka v ruke ide s videom vytváranie komunity, podporovanie druhých, inšpirovanie vlastným príkladom, nabádanie druhých, aby sa odhodlali vykročiť. Niekedy stačia tri slová v komentároch pod novým článkom, videom, príspevkom a zrazu sa môžeme ocitnúť v novom svete. Preto nezabudnime, že keď niečo chceme dostať, najskôr musíme dať. Možno to budú práve tri povzbudzujúce slová.

Prosím, prezentujme, čo robíme, použime pri tom telefón, GoPro, cestovateľský fotoaparát, zrkadlovku, mikrofón, svetlo, Dajme si pozor na hudbu a jej používateľské práva, to, čo zachytávame do videa. Nerátajme koľkým ľuďom sa páči naše video, či koľko malo videní, určite nie na začiatku. Ide viac o proces, ktorým máme prejsť. Vyhneme si rukávy, začnime alebo pokračujme, aj keď sme trebárs na úrovni mínus dva.

Pár tipov:

• Nájdime tému, ktorou zaujmeme.
• Nebuďme dokonalí.
• Poukazujme iba na to, čo nás zaujíma.
• Používajme vždy to, čo máme.
• Aspoň raz do týždňa jedno video.
• Ukazujme, čo je za našim produktom, príbehom, nami.
• Dokumentujme.
• Hovorme názory.
• Neprikazujme, nekážme.
• Rozširujme naše videá .
• Hľadajme spoluprácu.
• Nebojme sa zosmiešniť, ukázať, že nie sme dokonalí.
• Vždy dajme na koniec niečo humorné z natáčania.
• Často musíme zabudnúť, kým sme, aby sme mohli nájsť, kým skutočne sme.
• Pozor na správanie.

Dôvodov, pre ktoré som si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce je niekoľko.

• Byť kamoš s veľkými internetovými vyhľadávačmi.
• Prísť na miesta, na ktorých som nikdy nebol.
• Spoznať ľudí, ktorých som nepoznal.
• Byť kreatívny.
• Každý deň niečo malé vytvoriť.
• Vytvoriť niečo svoje.
• Zlepšovať sa, byť lepší ako včera.
• Vytriediť si kamošov.
• Zistiť,čoho som schopný.
• Ukázať sa svetu.

Nástroje na publikovanie videí:

• Facebook, Youtube, Instrgam, Instagram TV, Instagram príbehy.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter