Všetko

V dobrom aj v zlom

27. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je správne byť prísny, mať motiváciu ciele, sen, chuť zmeniť svet. Disciplínu, robiť niekoľko krokov navyše, trpezlivosť, nevzdávať sa, tak isto sem tam vyfúknuť. Ešte k tomu prijať, že nie každý deň bude ten najlepší a nie všetko bude pekné, ružové, voňavé.

Ako to už raz je, nie každý deň všetko funguje podľa našich predstáv. Raz sme hore, raz dole, inokedy sme zaseknutí nikde. Nie vždy vieme jednoducho reagovať, pohybovať sa tak aby bolo dobre. Môžeme byť dobrým človekom a napriek tomu sa môžeme dostať do niečoho, z čoho sa pôjde von ťažko. Či už vlastným pričinením, alebo zhodou okolností.

Život sa deje, žije. Stáva sa, že učiníme rozhodnutia, ktoré nás môžu dostať do situácií z ktorých nebudeme poznať cestu von. Veď preto vznikli motivačné príbehy, knihy, filmy, kde autori opisujú svoje príbehy alebo ďalších ľudí ako prešli trebárs peklom a dostali sa na výslnie. Netreba zabúdať ani na tých čo prešli peklom a zostali v ňom. V knihách to znie pekne, aj keď sa to týka suseda. Ak sa to dotýka niekoho blízkeho, alebo nášho partnera ruku na srdce ako reagujeme.

Kto chce mať dnes v tejto dobe, ktorej sa pokazené veci nahradzujú novými pri sebe človeka, ktorý nie je na výslní, alebo rieši náročnú situáciu? Veci sa majú tak, že každý chceme byť s niekým, keď je dobre. Je to pochopiteľné. Lenže maličkosť pri oltári sa sľubuje v dobrom aj v zlom. Nie je treba čakať na drahé šaty, oslavu, fotografov aby sme si tľapli v dobrom aj v zlom. Radšej si zakričme, zanadávajme, vyčistíme, stoly, uši, oči možno sa dozvieme niečo čo nás posunie ďalej. Len to kričanie, nech nie je každý deň.

Uštipačné poznámky, múdre komentáre, hodnotiť druhého. To je všetko také jednoduché. Dnešná doba je náročná, rýchla. Nahradiť partnera a mnoho ďalšieho je otázka niekoľkých klikov a sprav. Áno, budú tu situácie, kde sa jednoducho nebude dať zlúčiť partnerstvo, kamarátstvo. Len nie všetko sa šije horúcou ihlou a zahadzuje hneď do koša. Jednoducho oplatí sa dávať druhú šancu, keď už pre nič iné, aspoň sa uistíme. Vzťah, je viac ako mať pravdu. Pravdy, ani princípy nám nepomôžu vymeniť defekt na kolese.

Možno teda pre pripomenutie. Zázraky sa dejú, náhoda taktiež, práca vie priniesť ovocie, jedno správne rozhodnutie dokáže privolať životné zmeny a dostať nás na výslnie za zlomok sekundy. Ak nad tým premýšľam, určíte chcem byť s niekým kto ma chce preto aký som. Bude chcieť so mnou kráčať aj keď vonku fúka, prší a je blato. No nie preto čo mám, alebo budem mať.

Život je záhada to je nad slnko jasne. Uspejeme v ňom všetci. Len nik z nás nevie ako veľmi a kedy presne. Vyhodiť človeka zo života, ktorý zaživa obdobia je také, možno nie najšťastnejšie. Pomôcť to už je o niečom inom. Vlastne keď nemôžeme pomáhať, tak aspoň neubližujme. Taktiež nečakajme na oltár, nie každý z nás ma to šťastie sa tam aj dostaviť.

Slnko a výhľady

20. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť. Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.

Defekt a teórie

13. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Strašnosť

6. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Netvrdím, že svet je dokonalý, zlý, alebo nespravodlivý. Skôr som zástanca, že veci sa dejú. No nie vždy tak ako chceme. Toto celé čo žijeme je jedna veľká záhada. Sú obdobia kde máme všetko pevne pod rukou. Tiež sú tu aj také, keď nejde nič podľa našich predstav a nevieme sa chytiť. Z času na čas sa to celé premieša.

Popri tom všetkom ako ideme životom, stretávame rôznych ľudí. Niekto nechá v nás hlbokú stopu, s niekým je to o zábave, iný nám ublíži, sklame, a o tých zvyšných ani nevieme, zabudneme. Niekto sa nám aj zápači. S ďalším sa skamarátime, zblížime stretávame sa mame sa radi aj tak viac. Časom dospievame, meníme sa, chceme viac, chceme to čo mame, chceme viac kľudu, alebo cestovania, zábavy, športu, leňošenia pred telkou, či niečoho iného.

Ako keby sme v určitých momentoch nosili ružové okuliare. Následne podľa nich si vyjasňujeme pravidla, rozhodujeme sa, sľubujeme, dúfame. Lenže po konkrétnych skúsenostiach okuliare odhadzujeme. Všetko chceme inak. Všetka česť výnimkám, alebo lenivcom, čo sa im nechce nič meniť.

Vlastne, keď tu je niekto kto sa nám páči, snažíme sa na toho druhého zapôsobiť úplne najlepšie. To je nad slnko jasne čo sa vtedy robí. Používame všetko aby sme vyzerali ako najdokonalejší parťák na život. Lenže po čase, keď už mame väčšiu istotu, tak pomaly začneme ukazovať aký sme v skutočnosti. Až nakoniec zisťujeme že ten druhy vôbec nie je taký parádny ako sa javil/a zo začiatku. Len ruku na srdce, ani my sa tak už nejavíme tomu druhému/ej. Nezabúdajme, aj tí najkrajší z nás, majú z času na čas nafúknuté brucho a vieme čo sa deje potom.

Pači sa mi definícia ktorú prezentuje Kanaďan Mark Bowden. Tvrdí, že sa podľa nej podvedome správame, riadime pri stretávaní ľudí a zaradujeme druhých do skupín. To je: nepriateľ, životný partner, kamarát, nikto. Ja by som len doplnil, že čim viac prechádzam životom, tak tým odlišne zaraďujem tých istých ľudí do kategórií. Čo je pochopiteľné. Nesiem si zo sebou batoh skúseností, poznatkov. Nie s každým s kým sa pozdravím, chcem aby jedol za mojím stolom. Určite nech je, len možno o pomyslené dva tri stoly ďalej. Pozdravujem všetkých, komu som sľúbil že prídem na kávu. Poznáme asi všetci.

Schádzame sa, rozchádzame, podvádzame, obchádzame sa. Je to pochopiteľné. Jeden loví, druhy hra na istotu, ďalší je za citlivku, niekto chce deti a možno aj manžela od prvej chvíle, ďalší ani len netuší čo chce. Sem tam sa pošťastí a podarí sa celoživotný vzťah. Inokedy nás niekto poblázni, vráti nám iskru ktorá nám chýbala v našom vzťahu.

Lenže niekedy je už neskoro, máme na krku hypotéku, dve deti, objednanú dovolenku do Chorvátska, alebo do Maroka. Nejako sa upokojujeme, že teda aj tak som už starý/stará, kto by ma chcel. Svet je teraz v apokalypse, nemám šancu si nájsť niekoho normálneho. Teda aspoň tak nejako by mal byť život.

Mám istú teóriu, ktorou sa riadim nejaký čas. Viem ako veľmi som strašný. Z času na čas mám aj svetlé chvíľky. Teda inak povedané, mám sa za dosť strašného človeka. Inak vyzerám keď som v spoločnosti, aj sa asi odlišne správam. Spovedať sa tu nebudem. Na to odvahu zatiaľ nemám. Veď nech sa každý pozrie sám na seba a ako veľmi je strašný. Verím, že tam vonku okolo mňa sa nájde niekto kto je tiež strašný.

Som strašný a podľa všetkého v tom nebudem sám. Možno nie tým istým spôsobom, ale určite sa nájde niekto kto pod tým dokonalým plášťom maskuje svoje skutočné ja. Takže práve tu prichádza hlavná myšlienka mojej teórie: To je ako dlho a veľmi dokážem akceptovať toho druhého strašnosť. Kam až siahajú moje hranice. Koniec teórie.

S niekým raz začas idem na tréning, s ďalším na večeru, iným raňajky, komu odpíšem hneď, komu vôbec. Len sa riadim jedným, nepozerám sa na druhých cez ružové okuliare. Skôr ako na osoby, ktoré si nesú v batohoch svoje príbehy, emócie. Sem tam sa môže stať, že sa nepochopíme, nesprávne zareagujeme. Vlastne to je to akceptovanie tej strašnosti v praxi. Myšlienka sa mi páči viac ako keby mám isť na rande a tam sa ukazujem ako ten najdokonalejší.

Len maličkosť, tak ako vnímam seba, druhých. Aj ten svet okolo mňa ma vníma nejako. V tom duchu mi posiela správy, telefonáty, či volá niekam von. Byť strašný podľa mňa znamená, byť taký aký v skutočnosti som. Nič viac nič menej. Áno, ráno moje vlasy vyzerajú strašne a nie len vlasy. Tiež keď som unavený, chorý, cítim sa pod psa, nejde mi karta. Na druhej strane o tom je život. Mám taký ten pocit, že keď sa podpisuje zmluva na vzťah, tak tam sa čestne prehlasuje, že v dobrom aj v zlom. Lenže všetci sa tomu zlému chceme vyhnúť, len to tak nefunguje. K tomu nie každý deň vyzerám ako modelka, alebo sa tak aj cítim.

Batoh na cesty

29. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý z nás si zo sebou ťahá batoh niečoho. Je to aký si pomyslený batoh do ktorého dávame spomienky, zážitky, ľudí na ktorých nám záleží, ale tak isto aj situácie na ktoré by sme najradšej zabudli. Čim viac sa pohybujeme životom, tým viac nás takéto batohy ťažia. Veď schválne, ako často spomíname na minulosť? Alebo fňukáme nad niečím s čím si nevieme dať rady.

Je nad slnko jasné, že všetci niečo riešime. Máme situácie, ktoré nejako nevieme prekonať, obísť, preskočiť, alebo na ne zabudnúť. Pohybovať sa svetom s takýmto nákladom nemusí byť najjednoduchšie. K tomu ak je toho veľa, zvyčajne to vyústi do zdravotných ťažkostí, izolácií od sveta a v niektorých prípadoch aj do tých najhorších života končiacich scenárov.

Rozhodnutia, ktoré robíme nám prinášajú rôzne životné príbehy, výsledky, radosti, sklamania, vhupnutia do slepých uličiek, pomyslené vytúžené víťazné umiestenia. Rozhodnutia robíme každý deň, či ide o malé na prvý pohľad bezvýznamné, alebo veľké životné. Ak sa nám niečo nepodarí cítime frustráciu, sklamanie. Ak uspejeme cítime radosť. Tu je dobré pripomenúť, len čas ukáže či niečo bolo správne, alebo nie. K tomu, ak by sme sa nerozhodli, nepodstúpili cestu asi by sme sa nedozvedeli výsledok.

Nie je jednoduché radiť druhým, častokrát ani sebe nevieme poradiť najlepšie. Môžeme mať všetky vedomosti a skúsenosti sveta aj tak môžeme staviť náš osud na nesprávnu kartu. Môžeme tak trochu tušiť čo náš čaká zajtra, no môže sa všetko v krátkom momente od základov zmeniť. Život je záhada.

Myslím, že je fajn si občas pripomenúť že niektoré dni budú náročné, budovanie nie je vôbec ľahké, je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú víťazné, takmer nemožné je pohybovať sa na protichodných plochách, či všetko stíhať, sklameme, sklamú nás, zabudneme a mnoho ďalších.

Verím, že to čo je okolo nás má mnoho podôb, možností, farieb, nepoznaných faktov. Taktiež si myslím, že život je dôležité prežiť. Zažiť radosti, víťazstvá, ale sem tam z času na čas si buchnúť lakeť, koleno, pocítiť hmotnosť našich batohov. Možno sa nás prinútia sa v nich pohrabať a zamyslieť sa, čo je pre nás dôležité si ďalej so sebou životom vláčiť.

Každý z nás niečo rieši. Budeme sami, cítiť sa zle, smutne, báť sa, neuvidíme svetlo na konci tunela. No veď možno práve takéto udalosti nás nútia posunúť sa vyššie a dosiahnuť viac ako by sme sa bežne odvážili.Veď najhoršie čo sa nám môže stať, keď nič nespravíme a z času na čas niečo neriskneme.

Jedna z kapitol

21. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

15. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Skreslovanie

7. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Premýšľam akú tému otvorím nasledujúcim článkom. V hlave mi idú dve myšlienky, sú témou posledných dní. Ako to tak vnímam, o pár mesiacov budú asi tieto slová na usmiatie. “Počuj Michal kamoši už to majú, ja ešte nie. Povedal mi, že už minulý rok to niekto dostal.”

Človeče, vďaka takýmto dvom vetám si všímam ako rýchlo dokáže vzbĺknuť plameň. K tomu skresliť informácie na nepoznanie. Taktiež zbytočné nedorozumenia a tlak. Kto vie čo ešte. Ono vždy iskrenie patri do života. Istým spôsobom je fajn, preberá nás k lepším výkonom, dokáže z nás dostať niečo navyše. Samozrejme nemôže byť moc veľké a trvať donekonečna. Vtedy sa aj tí najlepší z nás zosypávajú, končia v nemocniciach a možno ešte horšie. Majme toto na pamäti. Začínam sa stretávať častejšie s vetičkou: “som chorý, lekár povedal, že príliš veľa stresu”. Tak premýšľam, kde ten stres vzniká.

Je nad slnko jasné, že nedorozumenia tu boli, sú a budú. Myšlienky sa nie vždy pochopia správne, k tomu každý dávame tým istým slovám rozličné významy. Máme so sebou balík emócii, zážitky so situácií, ktoré sa dejú okolo nás. Ak to všetko zmiešame, máme parádny kokteil, ktorý sa môže kedykoľvek vznietiť. Tiež vybuchujem, aj dnes do telefónu. Odniesla si to pani, ktorá mi na infolinke nepomohla. Vlastne nemusela pomôcť, nie každý vie všetko. Naštvala ma, keď mi vkuse opakovala aby som zavolal niekam inam. No a práve odtiaľ ma siahodlhých rozhovoroch poslali za ňou.
Som zodpovedný za balík udalostí vo svojom v živote. K tomu od čoho kľúče nemám sa nezaujímam, nestrkám do toho nos. Áno, určite je fajn mať prehľad o svete. Vedieť všetko? O čom sa budem baviť s druhým, ak budem vedieť všetko? Malo by byť fajn vedieť ovládať seba, svoje preplnené batohy stresom, naháňaním, lepením, hladom, utekaním od niečoho, za niekým. Je náročné sa ovládať pod emóciami, v zhone, keď nám horí pod zadkom, nestíhame obed, k tomu si na seba ešte vymyslime nejaký umelý tlak. Ešte nás k tomu niekto naštve, alebo sa to podarí nám.

Zastavujem sa večer. Pozerám sa do zrkadla na seba. Usmievam sa falošným úsmevom a krútim hlavou. Ako som len mohol tak zbytočne vyletieť na človeka. Zbabelo som dal seba na prvé miesto, urobil som sa dôležitý a znepríjemnil som deň niekomu ďalšiemu. Píšem články o emóciách, snažím sa pochopiť to čo sa deje vo mne, nejako to usmerniť, aktívne športujem a aj napriek tomu som pochybil. Takéto situácie sú za mňa stratové, k ničomu nevedú. Taktiež sa rozchádzajú v mojej filozofii a to je aby som robil svet okolo seba lepším.

Snažím sa porozumieť sebe, druhým. Nie vždy to ide. Informácie ktoré medzi sebou si vymieňame sa časom skresľujú, ohýbajú. Veď ruku na srdce, kto z nás si pamätá, čo sme vtedy presne od slova do slova povedali. Ak máme manželku, frajerku tak určite ona. Tým sa nezbavujem zodpovednosti, ako je fajn si pamätať čo poviem, rozširujem ďalej.

Informácie sa rozširujú rýchlo, môžu sa pochopiť rôzne. Stáva sa, že pôvodná informácia pokiaľ prejde odo mňa k ďalším, k ďalším, ešte medzi tým si ju povedia ďalší, ktorých ani nepoznám, máme na svete celkom pekne sci-fi. Nie všetko čo počujeme je pravda, nie každý kto na nás vyletí to myslí osobne, nie všetko čo povieme aj tak myslíme. No vždy sa môžeme opýtať, opraviť, z chuti zasmiať.

Len jedna maličkosť. Nie vždy sa máme potichu prizerať, ako nám niekto vykladá pomyslený odpadkový kôs pri náš parádny gauč. Taktiež je fajn pripomenúť, že nie vždy je potrebné reagovať a mlčať je zlato. V tom, je ten náš život záhadný, ktorú možnosť použiť. Vlastne, nezabudnime sa spýtať suseda, kamaráta, kolegu ten vie lepšie ako my.

Obľubené miesta, časť druhá

31. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Hovorí sa, že je veľmi ťažké začať. No niekedy mám pocit, ako keby bolo ešte ťažšie pokračovať. Lebo sem tam zakopneme, zamotáme sa, stratíme pohľad na horizont počas vykonávania toho čo sme začali. Vtedy prichádza k najviac k vyhováraniu, vymýšľaní príbehov, uisťovaní ako je vonku zlé počasie, ako niečo bolí a pod. Dobrá správa je, ak budeme pravidelne pokračovať, stane sa z toho životný štýl a od toho sa už nebude také ľahké vzdialiť. Len to možno potrvá nejaký ten piatok.

Mám rád našu prírodu, zákutia, neznáme dediny, chotáre, poľné cesty, výhľady, nekonečné stúpania. Najradšej sa k takýmto miestam dostávam na bežkách a ešte o niečo viac na bicykli. Pre mňa je bicykel prostriedok k dobrej postave, k zlepšeniu kondície a dopravný prostriedok s ktorým do hodiny, dvoch viem byť v úplne odlišných regiónoch, svetoch. Samozrejme ak funguje všetko tak ako má.

Ako tak jazdím hore dole po našich chotároch, dostávam sa k miestam, ktoré si obľúbim. Vraciam sa k nim nespočetne krát a to tak, že ich zahrniem do svojich tréningových okruhov. Na ďalšie miesta natrafím náhodne, zablúdim, nájdem na mapách, či dostanem tip. Úplne najradšej mam miesta odkiaľ sú najkrajšie výhľady, žiaden signál, studnička s pitnou vodou a samozrejme s batohom plným jedla pri sebe.

Klastavskú dolinu som objavil náhodne. Jazdil som cez Klastavu asi tri/štyrikrát, keď v strede obce sa zrazu vynorili cyklisti zo smeru ktorým som dovtedy nešiel. Stáli pri smerovníku na ktorom bolo uvedené Ladzany osem kilometrov. V tom týždni sa ku mne dostal článok o Klastavskej doline a jej zaujímavostiach. Neprikladal som mu pozornosť. Až pokiaľ som nezbadal tabulu. Pri najbližšej jazde som už v Klastave odbáčal doľava na Ladzany. Môžem povedať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Mierny zjazd až do Ladzian po celkom dobrej lesnej ceste, vedľa potoka, v lese, za každým stromom som v mysli videl hnedé chlpaté zviera. V lete naozaj skvelé osvieženie. Šiel som tadiaľ asi zo sedem krát, vždy smerom na Ladzany a medveďa som nestretol. Iba jedného, či dvoch cyklistov. Klastavská dolina v sebe ukrýva kus histórie, miesta na turistiku a nádhernú lesnú spojku. Z Ladzian jazdím následne výlučne na Žemberovce. Klastavská dolina je súčasť Turčiansko – Kremnicko – Štiavnickej cyklomagistrály pod číslom 032. Ozaj a v Klastave nájdeme tufové pivnice (dúpence) oplatí sa ich pozrieť.

Stúpanie na Trojchotár (Mišov vrch) mi ukázal kamoš Martin. Spočiatku som bol skeptický z celého pohoria Tribeč. Veď ako správny neznalec som veril na všetky príhody z Trhliny, medvede, strašidlá, duchov a na tajnú podzemnú mimozemskú základňu. Martin mi ukázal azda najznámejšiu cyklotrasu v južnej časti pohoria. Upokojil ma, že teda zatiaľ s ničím podobným sa tu nestretol. Trasa začína od Kompanovej Lúky. Dostaneme sa sem z Kostolian p. Tribečom, Jelenca, Velčíc alebo Zlatna po asfaltovej ceste. Úsek Jelenec – Jedliny je asfalt už dosť zodratý. Nie je moc vhodný pre cestné bicykle. Stúpanie od Kompanovej po Trojchotár je približne päť kilometrov a s prevýšením približne tristo metrov. Vrchná vrstva oblečenia sa zvlieka pri bývalej ministerskej chate. Sú tu nádherné výhľady na majestátny Veľký Tribeč, severnú časť pohoria, a taktiež je výhľad dole na Sľažany a požitavsko. Z Trojchotára nie je žiaden výhľad. Pokračuje sa doprava na Sedlo pod Rakytou. Samozrejme dá sa prejsť na Mišov vrch, Medvedí vrch, alebo pokračovať ďalej pri najznámejšiu autobusovú zástavku a odtiaľ na ďalšie miesta Tribečska z Topoľčianskej strany pohoria. Na Trojchotáry je často chladnejšie, sem tam tu aj pofukuje, preto čím skôr pri smerovníku nezabudnúť obliecť si bundu. Nachádza sa vo výške 679 metrov nad morom.

Tip na Vlkovadovú som dostal od miestneho cyklistu. Vravel, že ide o nádherne miesto v severnej časti pohoria Tribeč. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Moja jediná obľúbená je od stúpania hore Nestašovou a Kalinovom od lúky kde stúpanie konči sa odbáča hneď doľava. Berie sa druhá horská cesta s ďalším krátkym stúpaním. Na križovatke sa odbáča doprava a asi po pár metroch sa objaví lúka a približne v jej strede je prameň Vlkovadová. Miesto je nad Skýcovom a Hostiami. Vždy sa tu zastavím, je možné tu sledovať stopy medveďa, dva krát som tu zazrel jeleňa. Miesto ma pravú horskú atmosféru. Ticho, úplný pokoj, prerušuje hukot vody z prameňa. Je to pre mňa prijemná zástavka z veľmi peknej časti cesty, ktorá pokračuje cez Kraje, Lúky pod Kruhom, žrebčín Backová až do Topoľčianskeho parku. Jazdím výhradne smerom akým uvádzam. Je to čerešnička za vyšliapanými kopcami. Ide o horskú nespevnenú cestu, takže moc sem nechodím ak je blato. Malé upozornenie, treba si tu pospevovať, niekoľko krát tu bol spozorovaný hnedý chlpáč.

Sem som pôvodne chcel isť s mojou cykloparťáčkou, ktorá pripravila miestny okruh od Hostí cez Penhýbel. Ten sme spolu upravili, až tak, že sa z neho stala moja najobľúbenejšia cyklotrasa na Tribečsku. Na dvojkríž sme sa vtedy nedostali, nakoľko sme nesprávne v hore odbočili. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Budem prezentovať moju a to je od Hostí po stope bývalej horskej železnici. Na rázcestí pri bývalej uholnej bani Viktória doľava. Áno, ta najmenej zjazdená horská cesta hore kopcom je tá správna. Stúpanie je krátke, záživné a odmena je nádherný výhľad na okolie Jedľových Kostolanian. Toto miesto je ideálne pre nadšencov horskej cyklistiky, turistov, ale aj na rodinné výlety. V lese sa spieva, sem tam tu stretneme poľovníkov. Oplatí sa zo sebou zobrať aplikáciu do telefónu aby sme sa rozhliadli aká krása Tribečských kopcov je okolo nás. Tieto miesta nie sú tak z popularizované ako južná časť, ktorá ožila hlavne vďaka kultu Trhliny. Práve preto sem veľmi rád jazdím. Na nasledujúcom linku je odkaz z celého okruhu trate, otvorí sa na stránke mapy cz: https://en.mapy.cz/s/huvogevojo No a práve z toho miesta je vidieť veľkú časť okruhu. Je krátky, intenzívny zážitkový a zavedie na také miesta o ktorých mnoho z nás netuší. Vždy keď ide niekto so mnou na tento okruh, pri dvojkríži v Jedľových Kostoľanoch na tomto mieste ukazujem rukou kadiaľ pôjdeme. Taká maličkosť, terén je z veľkej časti horský náročný, je dobré mať široké gumy, väčší rozsah prevodov a aspoň odpruženú prednú vidlicu. Ja to tu zatiaľ jazdím na graveli a dosť to trasie.

Veci

24. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa že radšej vyhorieť ako sťahovať. Pri činnostiach ako sťahovanie, veľké upratovania, rekonštrukcie príbytkov, kancelárií, komôr, skladov, chát si niekedy môžeme uvedomiť koľko nepotrebností máme okolo seba nazbieraných. Vlastne pamätám si ako chlapec, keď som pomáhal upratovať starým rodičom komoru. Čo všetko mali odložene, veď zíde sa. Pri ďalšom upratovaní to všetko čo sa zišlo sme vyhodili.

Často nosíme so sebou aj mnohé nepotrebnosti, nazbierané pravdy, staré skúsenosti, ktoré nám niekedy znepríjemňujú životy. Áno, určite sa v nás nájdu aj prijemné spomienky. Lenže za seba môžem povedať, ak zažijem prijemné udalosti, cítim sa dobre. No stačí jedna, ktorá nie je moc fajn a všetko prijemné je zrazu preč. Aj preto som presvedčený, že viac prirodzenejšie je premýšľať nad všetkým tým čo nás ťaží. Hlavne ak sa zapletieme do situácií, kedy nevidíme svetlo na konci tunela. Možno aj preto niekto vymyslel koníčky, aby sme sa odreagovali a pokúsili dostať z hlavy takéto skúsenosti.

Niekedy je fajn vyhodiť všetko za hlavu, odložiť batoh všetkých nepotrebností niekam stranou a užívať si danú chvíľu. Len to asi nie je tak jednoduché ako sa to môže zdať. To isté platí s vecami, ktoré nepotrebujeme a podľa všetkého ani potrebovať nebudeme. Zbaviť sa niečoho nepotrebného chce aj silnú vôľu. Niekedy ísť aj proti vlastným citom, zážitkom ktoré nás s tým všetkým prepájajú.

Potrebujeme vlastniť všetky tie veci, pravdy, názory? Neviem. Ak si život predstavím ako korčuľovanie na ľade. Určite sa lepšie pohybuje bez zbytočných záťaží, k tomu je menšia šanca že sa pod nami preborí ľad. Aj keď nič nie je na sto percent isté. Sem tam mať doma niečo navyše, nie je na škodu, tak isto mať skvelý ale aj nepotrebný zážitok.

Zmysel nie je obhajovať ani jednu možnosť. Skôr skúsiť sa pozrieť čo je správne pre mňa. Možno je fajn opýtať sa, čo mi skutočne robí radosť a či naozaj potrebujem najnovší model tej veci na ktorú sa práve pozerám. Ak áno, je to v poriadku.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter