Všetko

Prvý večer na tríbečsku

27. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Knižnica

20. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Život nám prinesie do cesty mnoho ľudí. Prídu, odídu. A zvyčajne nám nechajú tašku alebo rovno batoh rozličných skúseností, aj prekvapení. Ak máme šťastie, ešte sa pri tom aj zabavíme.

Premýšľam nad životom. Čo chcem od seba, čo by som mal chcieť, čo si od neho môžem pýtať. Všímam si okolie. Na chvíľu ma strhne panika. Kam sa to už dostali všetci a ja sa neustále cítim ako keby stojím na tom istom mieste. Stagnujem alebo si len namýšľam také tie príbehy, čo majú tendenciu podkopávať sebavedomie? Možno chcem dobrovoľne trpieť.

Každú situáciu môžeme popísať kladne, záporne alebo neutrálne. Aj tie, ktoré sa odohrávajú v našich mysliach. Lenže bacha: ono to zoberie miestami celoživotné sily, aby sme uverili alebo neuverili.

Je veľmi ľahké trpieť. Stačí uveriť príbehom, ktoré si dokonale vymyslím, zmanipulujem, pretransformujem, na niekoho sa nahnevám. Nájdem si nepriateľa, zradcu a akceptujem rolu obete. Depresie sú na svete. Jedna maličkosť. Môžu tu vzniknúť oveľa náročnejšie stavy ako sú depresie, ktoré budú trvať nekonečné obdobia. Preto sa snažím nepodliehať, nerobiť závery, dýchať, pozorovať.

Náročné je nenechať sa strhnúť, uveriť, že sme najlepší a nik na nás nemá. V takýchto situáciách je taktiež možné zrútiť sa do priekop života. Dostať sa z nich môže byť mimoriadne náročné. Obrniť sa zdravím, sebavedomím, veriť si, poznať čo chcem. Takisto je dôležité byť otvorený prijímaniu informácií, vzdelávaniu a v neposlednom rade mať schopnosť odučiť sa od starých nepotrebných vedomostí.

Z času na čas je fajn zastaviť. Obzrieť sa okolo, či je tu niekto, kto by nám pomohol upraviť pohľady. Mnoho z nás si nesieme so sebou cenné lekcie, len nie vždy ich vieme správne posunúť von. Využiť ich múdrosť v ten správny čas. Alebo nie vždy si ich vieme všimnúť. Aj keď stane sa, že sa k nim dostaneme úplne náhodne. U mňa jedna z takýchto náhod je Majster. Ten človek sa zjavil nečakane. Do dnešného dňa nerozumiem, aké som vlastne mal šťastie.

„Michal, môžem ťa zobrať do knižnice. Viem ti podať pomocnú ruku len vtedy, ak sa opýtaš, ak prídeš sám. Tam moja pomoc končí. Nezabudni, že knihy sú fajn, avšak mnoho vedomostí potrebuješ najskôr prežiť. Až potom by si o nich mal čítať v knihách. Lepšie im tak porozumieš.”

Lenže otázka znie: V ktorej knihe hľadať? Čo si z toho všetkého vziať? To je jedna zo záhad života. Miestami sa preto hnevám na seba. Lebo som stavil na rozhodnutia, ktoré boli nesprávne. Cítim hnev, beznádej, zúfalosť. Našťastie len na okamih.

Všímam si, že mnohé katastrofické scenáre, ktoré som už napísal vo svojej hlave sa upravia, nestanú. K tomu pribudnú aj ďalšie, ktoré sú neutrálne a potom aj tie, čo dávajú pocit typu: „ooo áno!”

Možno mám len šťastie. Veď uvidíme, akú knihu si nabudúce vyberiem z majstrovej knižnice.

Som v tom až po uši

13. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim. Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?” Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu. Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju. Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie. Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť. Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Prvý rok

5. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Viac ako oslave vlastných narodenín či menín, venujem pozornosť výročiam, ktoré predtým neboli a teraz sú. Hlavne, ak sa bavíme o športe, dosahovaní niečoho, čo robí radosť. Jedno takéto dôležité výročie práve vstupuje do mojich zápiskov a zaslúži si pozornosť.

Bolo to devätnásteho augusta dvetisícdvadsaťdva. Vlastne pamätám si len toľko, ako ma tlačili tenisky. Bol okolo mňa hrozný neporiadok, nevedel som ohľadne novej športovej disciplíny nič. Vyrazil som na svoju prvú skúšobnú jazdu. Spustil som aplikáciu, ktorá zaznamenáva prejdenú vzdialenosť, rýchlosť, výškové metre a vytvára mapu prejazdu. Mám radosť, že mi to vtedy napadlo spustiť. Zvyšok bol plný otázok typu: „Ako toto môže mať niekto rád? Veď je to makačka. Čo je na tom také dobré?”

Na začiatku som nevedel nič, nepoznal som terén, cesty, ako správne dávkovať energiu, servis, oblečenie. Jediné, čo som vedel bolo, že som sa tomu chcel venovať, lenže prišla jeseň, zima a vtedy už nebolo jednoduché len tak sadnúť a šliapať. K tomu som sa ešte venoval ďalším aktivitám.

Rozhodnutie pravidelne trénovať prišlo časom, keď som začal spoznávať trasy. Zhruba v polovici jesene už bolo o niečo ľahšie naplánovať tréning. Približne som tušil, koľko mi bude trvať výjazd, kedy mám vyraziť a o ktorej približne prídem späť. Dôležité bolo objavenie asfaltových ciest v lese mimo blata, nakoľko jeseň a zima boli celkom mokré. Potom to už nejak šlo. Teda okrem februára, kedy mi prechladlo koleno a nasledovala mesačná prestávka.

Využíval som hlavne víkendy, dni voľna, obdobie medzi sviatkami. Počasie napomáhalo, pretože bolo viac slnečných dní. Len sem tam sa objavil dážď, mráz, hlad, väčší smäd, únava a pod. Od polovice mája tohto roku prišlo aktívnejšie trénovanie oba víkendové dni, nakoľko som upustil od ďalších víkendových aktivít. Čím viac sa jazdilo, tým viac prichádzali inšpirácie na nové miesta na trénovanie. Hlavne od ľudí, ktorí už nejaký ten rok jazdia, ale aj zo skupín na sociálnych sieťach.

Kilometre sa len tak odvaľovali, kopcov bolo viac než dosť. Prichádzali nové poznatky, parťáci, spoznával som okolie. Vlastne ono sa to možno nezdá, ale tie tréningy nie vždy boli brnkačka. Mnoho maličkostí nebolo vždy tak ako malo byť. Vlastne, keď tak premýšľam, neviem či niekedy aj bolo všetko na sto percent pripravené, aby sa odmakal najlepší výjazd.

Na začiatku roka som si stanovil jasný cieľ: prekonať desaťtisíc kilometrov a stotisíc výškových metrov od januára do decembra dvadsaťtri. K tomu sa pohrávam s myšlienkou, že ak budem mať čosi odtrénované, pôjdem skúsiť pretek. V prvom rade pre atmosféru, ale tiež zistiť, kde mám rezervy, neskôr možno zabojovať o dobrý výsledok. Prišlo aj na schôdzku s trénerom, dostal som rady a už je na mne, čo s nimi spravím.

Za rok som prešiel 2.051 kilometrov, teda od 19. augusta 2022, s prevýšením 22.965 výškových metrov. V rámci času, podmienok a nevedomosti som spokojný. Ja nad slnko jasné, že moje netrpezlivé ja chcelo viac kilometrov, kopcov a tréningových hodín. Ďalší rok bol o niečo zaujímavejší. Do 19. augusta 2023 som prešiel 8.092 kilometrov s prevýšením 90.482 výškových metrov. Priznám sa, mal som aj šťastie na počasie, bolo viac dní, kedy nepršalo. Zlepšilo sa mi plánovanie výjazdov a bolo aj dlhšie denné svetlo.

Za ten čas prišli obľúbené miesta ako tribečské lesy, zvážnica od Trojhchotára po sedlo Rakytu, Zlatno – Kostoľany pod Tribečom, Luky pod kruhom – Topoľčianky. Zjazd z Klástavy do Ladzian, Prenčov – Jabloňovce. Krížne cesty v Malej lehote, Hrabičov – Partizánska chata, Zjazd od Richňavského jazera do Bátoviec, Vrchhora zjazd na Kolačno, samozrejme mnohé ďalšie.

Je dobre si naplánovať trasu, odbočiť z nej, stratiť sa, spoznávať. Robím to od začiatku. Na každom tréningu sa snažím zatočiť niekam, kde som ešte nebol. Spoznávam nové miesta, terény, výhľady, studničky. Tie sú naozaj dôležité, hlavne v mesiacoch, keď je spotreba vody vyššia. Navigácia vo vrecku sa môže zísť, hlavne ak nepoznáme terén – kam ideme, či nevieme sa orientovať v križovatke lesných ciest bez označenia. Len pozor, nie vždy dáva stopercentné rady. Tabule a značky sa oplatí všímať! Niekoľkokrát som zablúdil, hlavne v Tribečských kopcoch. Stačilo sa pritom len pozrieť na strom pred seba, ušetril by som hodiny a niekoľko kíl blata na sebe. Mnohé cesty sú v skutočnosti lepšie ako ukazuje navigácia, platí to aj opačne. Vlastne keď sa stratíme, tak je dôležité nepanikáriť. Lebo to je cesta ako pokašlať tréning, či výjazd s kamošmi.Nebojte sa, vždy sa niekam dostanete.

Na ceste prídu aj problémy. Pamätám si prvý defekt. Oprava trvala viac ako hodinu, stavy zúfalosti. Šli okolo mňa ľudia, no nemal som odvahu poprosiť ich o pomoc. Druhýkrát púšťal ventil, bol slabo zatiahnutý, vtedy som ani len netušil čo s tým je. Ešte bola predo mnou dvojhodinová cesta. Nesprávne doplnený tmel v plášti, pokazená pumpa, kazeta, prevodník, zabudnuté náhradné diely na stole, nesprávne naolejovaná reťaz. Dnes už viem, ak vidím niekoho na krajnici, že sa mám opýtať, či je všetko v poriadku, pretože možno sa rovnako bojí vypýtať si pomoc.

Energia sa rovná výkonu. Ak chcem šliapať veľké objemy, potrebujem prísun energie. Jedlo, sladkosti, gély, tyčinky, voda – je dôležité ich mať so sebou, teda pokiaľ idem mimo civilizácie. Je fajn vedieť, kde sú v lese studničky. Len pozor, v lete sú mnohé bez vody, alebo nie sú pitné. Je dobré mať so sebou nepremokavú bundu, záplaty na prípadné defekty, dušu, pumpu, spojku na spojenie reťaze, striebornú pásku, umelé spojky, nejaký obväz, externú baterku aj s káblami od zariadení, ktoré mám so sebou. Nezabudnúť na svetlo, je dobre, aby ma videli.

Pri tréningoch je dôležité mať prestávku. Pozdraviť sa druhým, prehodiť pár viet, ak je to možné. Asi najjednoduchšie sa začínajú konverzácie vetičkou: „Odkiaľ ideš?”. Tam vonku sa zdravíme “Ahoj”. Tykáme si, pomáhame si, neobmedzujeme sa. Rešpektujeme jeden druhého. Nie každý z nás je super parádny namakaný profesionál, ktorý letí hore dole kopcami. Mnoho vodičov začína rozumieť, že cesty nie sú len pre nich. No ešte stále sú tu aj takí, ktorí nerešpektujú športovcov, snažia sa ísť čo najbližšie, nedať prednosť, vytlačiť ich z cesty a pod. Na takéto správanie nepoznám ospravedlnenie, ale nemôžem si nechať pokaziť výlet, výjazd, tréning. Snáď sa to raz zmení.

Myslím, že limity sa dajú prekonať. Sú omnoho ďalej, ako som si myslel. Je dobre pokoriť svoje rekordy, ale rovnako tak len ísť von a vyvetrať si hlavu, pokochať sa výhľadmi. Nie každý tréning musí byť o prekonaní rekordov. Pre niekoho je rekord dvadsať kilometrov, pre druhého tristo. Taktiež nie je hanba ukončiť tréning skôr ako som plánoval. Nič sa nestane, ak neprejdem toľko, koľko bolo naplánované. A dôležitý fakt: je viac ako dobré trénovať výšlapy do kopcov.

A výsledok? Ako tak premýšľam, prešiel som kus okolia. Zjazdili sa cesty, na ktoré už nepôjdem, úseky ktoré sa šli fantasticky. Stretol som ľudí, ktorí ma posunuli a jazdili so mnou ďalej. Sú tu aj takí, čo prešli so mnou pár kilometrov a nevrátili sa.

Väčšinu tréningov však jazdím sám. Má to výhodu: idem si svojim tempom, dávam si pauzy v momenty, keď to potrebujem a pod. Tak isto je tu veľa nevýhod: v skupine sa jazdí lepšie a je to aj veselšie a keď sa niečo stane, je sa na koho obrátiť alebo len niekomu pomôžem vyjesť zásoby jedla.

Cieľom prvého môjho míľnika je poukázať na to, že pri pravidelnom tréningu je možné zdolať rôzne prekážky, vzdialenosti. Kopce, o ktorých som predtým ani len nevedel, alebo myslel, že sa to nedá. Toto celé sa nerobí pre srdiečka, či “páčiky” na sociálnych sieťach. Cieľ by mal byť väčší a mal by byť náš. Áno, bolí z toho zadok, cez leto máme mušky všade, cez zimu je neskutočný chlad v rýchlych zjazdoch, potíme sa pri šliapaní, v stúpaní do kopcov sa nadáva, na chodníkoch určených pre nás pobehujú psy, budeme špinaví od blata, vody, snehu, buriny, prachu, po náročných tréningoch to dosť bolí. Lenže nebolí v skutočnosti viac, keď nerobíme nič?

Je úplne jedno, či súťažíme, pripravujeme sa na súťaž, alebo len tak rekreačne jazdíme. Spája nás radosť z pohybu. Za hodinu-dve môžeme byť v inom svete. To je na tomto športe krásne.Bol to pre mňa prvý rok bolesti, potu, zúfalých situácií, strachu, kŕčov, defektov, nechuti, vzdania sa. Prišla aj radosť, nadšenie, výhľady, prekonanie samého seba, spoznávanie seba aj iných, vzrušenie, dosiahnuté míľniky, nové priateľstvá. Mám naozaj šťastie na ľudí, ktorí sú okolo mňa a podporujú ma, bez nich by to išlo omnoho, ale naozaj omnoho ťažšie. Ďakujem vám všetkým!

Som zvedavý, čo príde znovu o rok. Takže vidíme sa 19. 8. 2024.

Prekážky a ciele

9. august 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Zas sa niečo pokazilo. Nečakane. Opäť ma to nepotešilo. Nie že by som nič nevydržal, ale vždy to mierne rozhodí, však? Hlavne keď veci majú nejako fungovať a sú na nich postavené základy dní.

Pokazené veci sa často neopravia rýchlo, zoberú nám nejaký čas, ale v konečnom dôsledku dostaneme lekcie alebo navedú nás na miesta, na ktorých chceme byť. Niekedy prídu skúsenosti, výdavky, vykoľajenie, či preradenie na druhú koľaj. Nakoniec však môžeme aspoň okoliu porozprávať nové príbehy.

Okrem obrovskej spotreby jedla, podľa všetkého pri mojich tréningových aktivitách veľmi rýchlo opotrebovávam aj náradie, s ktorým vykonávam aktivity. Často sa deje, že takéto opotrebenie prichádza v najnevhodnejších chvíľach. Potom mám v hlave bloky a veľmi si neužívam tréningy. Už mám v hlave len to, aby bol problém hneď vyriešený.

Hľadám riešenie ako z takýchto situácií von. Jednak je dobre ovládať základné technické poznatky. Taktiež robiť pravidelnú údržbu. Nie len bicykla, ale aj tela. Stroj je možné opraviť, istým spôsobom aj telo, len je lepšie, keď sa staráme o obe, aby nás neprekvapili nečakané skúšky, ktoré je následne ťažšie zdolať, ak nemyslíme na prevenciu.

Oprava nie vždy pomôže. Vtedy nastupuje výmena napríklad súčiastok, čo je najneobľúbenejší postup. Zaberie nám to veľa času, prostriedkov a napätia. Prináša otázniky, či to vôbec bude funkčné naďalej aspoň tak ako predtým. To ešte nerátam stratený tréningový čas. Toto všetko vplýva na našu psychiku.

Už dlhšie premýšľam o úprave istej súčiastky, vďaka ktorej by som mohol podávať lepšie výkony. Obzeral som sa aké sú možnosti, či je niečo dostupné. Prehodil pár viet s ľuďmi, ktorí do toho vidia viac ako ja. Až jedného pokazeného dňa, prišlo riešenie pri písaní emailu, kde som opisoval moju situáciu. K mailu sa pripájali linky so súčiastkami, ktoré by mohli byť vhodné na zlepšenie. Až som v jednom momente objavil celý komponent, ktorý by mohol vyriešiť niekoľko zásadných vecí, o ktorých som sníval od jari.

Pokazená súčiastka ma doviedla k novému riešeniu. Mail sa neodoslal, nebol dôvod. Objavilo sa svetlo na konci tunela. Len neviem, či moji sponzori budú mať zo mňa radosť, keď pred nich postavím návrh na vylepšenie. Jedná sa o zásadnú súčiastku, vďaka ktorej by sa mohol splniť aj môj sen o zúčastnení na súťažiach. Zlepšil by som si výkony, mal viac radosti pri tréningoch a zažil väčšie rýchlosti. Oči mi zasvietili radosťou.

Dnes mám pred sebou riešenie, no naďalej zostáva náradie do väčšej časti pokazené. Teraz premýšľam, či ísť do servisu a pokúsiť sa to ako tak opraviť. Stratiť niekoľko dní tréningov a vymeniť celú súčiastku.

Byť mimo tréningového procesu teraz v lete sa mi moc nepozdáva ako najlepšie riešenie. Jedine, že by celá situácia viedla k riešeniu, ktoré ešte nepoznám, alebo by bol k dispozícií ďalší nástroj, trebárs ten, o ktorom tajne poškuľujem po večeroch na internetových stránkach dodávateľa.

Mám cieľ: posunúť svoje športovanie na súťažnú úroveň.

Preto bude teraz dôležité všetko správne načasovať, aby som neobmedzil tréningy, ale aby stále šport spôsoboval radosť, posuny vpred, či prinášal nové zážitky. Mám cieľ, ktorý ma nabudil, ukázal mi možnosť. Teraz to čo najrýchlejšie dať celé dokopy. Vyraziť za novými dobrodružstvami a spomínať na celú situáciu s úsmevom a poučením o trpezlivosti.

Ešte maličkosť: danú súčiastku som si všimol prvýkrát pred rokom. Vtedy som ale ešte nechápal, že práve ona by mi mohla priniesť ešte viac radosti a možností do mojich tréningov.

Všetko musí prísť v správnej chvíli.

Nepoznané miesta

27. júl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Snažím sa chodiť po cestách, ktoré poznám, pretože približne tuším, koľko času a energie ma budú stáť. Je jasné, že v rozličných ročných obdobiach bude výsledok odlišný, ale aj tak je fajn poznať svoje možnosti a môcť porovnať, kam sme sa posunuli. Sledujem tiež, ako sa príroda počas roka mení na rovnakých miestach. Ten istý kopec, tá istá lúka vyzerá inak v máji ako v októbri. Sem tam sa však stane, že aj na známej ceste odbočím tam, kde som to nemal v pláne, kde to nepoznám. Prinesie to istým spôsobom neistotu a zároveň adrenalín, ktorý mám rád.

Na tréningoch sa naopak snažím prebádať nové miesta pravidelne. Mám v hlave akúsi kalkuláciu: pomer nových miest by mal byť tridsať až štyridsať percent z trasy. Takto nastavenú tréningovú trať dokážem prejsť bez namáhavejších výdajov energie, či zablúdení. K tomu sa dostanem na miesta, o ktorých som predtým nevedel.

Vlastne vyhľadávam ich preto, aby som trénoval nielen fyzickú stránku tela, ale aj psychickú odolnosť. Úplne inak sa moja hlava správa v poznaných “vodách”, kde som takmer doma, citim sa tam oveľa bezpečnejšie. V nepoznaných situáciách či miestach je to náročnejšie, nielen o rozložení fyzických síl, ale hlavne neuletieť v mysli kto vie kam. Tréning nesmiem odfláknuť, pokašlať, alebo zložiť sa a potom volať odťahovku.

Je dôležité pripomenúť dôležitý fakt: prvé tréningy som absolvoval na poznaných miestach. Všetko začalo pomaly, postupne. Zisťoval som, čo si môžem dovoliť, meral časy v rôznych terénoch, aby sa dalo na ďalšom výjazde všetko naplánovať o čosi lepšie. Spoznávanie nových miest prichádzalo náhodne, podľa toho ako som sa cítil, čo mi ukázala pri plánovaní mapa. Inak povedané, čo som si na mape všimol.

Čím väčšie vzdialenosti prekonávam od miest, kde sa cítim doma, tým je tréning náročnejší. Cítim, že to nie je len o fyzickej kondícii: doplnení energie, sem tam si dať prestávku na vyfúknutie. Mnoho záťaže začína v tej chvíli práve v našich mysliach. Práve na takých miestach, na ktorých sa necítime bezpečne, komfortne.

Spoľahnúť sa na seba je a bude najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré môžeme urobiť, ak sa na takýchto miestach nachádzame. S veľkou pravdepodobnosťou sa nám nič nestane. Z únavy sa vyspíme, prípadné rany ošetríme, hlad zajeme pri najbližšej príležitosti. Máme na viac ako si namýšľame.

Poznať svoje čísla, limity je dôležité. Často sa ich budeme snažiť prekonávať. Viackrát neuspejeme. Jednoducho mali by sme sa zamilovať do neúspechu, lebo ten nás privedie k úspechu za podmienky, že sa nevzdáme.

Prídu dni, keď zájdeme za svoje limity, bez toho aby sme si to uvedomili. Najjednoduchšie sa pohybuje vpred, keď nás niečo poháňa. Niekedy len chuť vrátiť sa k stolu s teplou večerou. No a čím sme ďalej, tým je tá chuť väčšia.

Lenže tu je dobre poznamenať, že nie vždy bude platiť, že keď sme ďaleko, máme sa vrátiť. Na tréningu je prirodzené, že je fajn skončiť tam, kde začíname. V ostatných oblastiach života to nie je až taká pravda. Dokonca by sme mohli prepásť život, alebo zažiť pohromu. To ale bude pokračovanie v ďalšom článku. Spoznávam svoje limity, pokúšam sa ich prekonať. Nie vždy, niekedy je fajn len tak vybehnúť von a kochať sa výhľadmi a užívať si to, čo sa deje okolo. Užívať si pohľad na prírodu, ticho, štebotanie vtákov, či šum lístia.

A naopak. Dostal som sa na miesta, na ktoré už viac nechcem ísť. Zažil som náročné zjazdy, výšľapy, skalnaté cesty. Cítil hlad, únavu, kŕče, silný protivietor, horúce letné dni, ale aj tie mrazivé zimné. Lenže, ak by som nešiel von, tak by som to celé nezažil. Dnes začínam tušiť, čo sa mi páči a čo by som naopak radšej obišiel. A toto poznanie bolo možné len vďaka tomu, že som šiel za hranicu svojej komfortnej zóny, na tie neznáme miesta.

Áno, som ďalej ako pred rokom, chcem ísť ďalej. Spoznať nové nepoznané miesta. Prekročiť svoje limity. Mať dobrý pocit z napredovania. Zlepšiť sa fyzicky, ale aj v hlave, aby všetky tie miesta, ktoré navštívim nepôsobili ako strašiak, ale viac ako moje posilnenie.

Nové nepoznané miesta nie sú pre každého. Taktiež nie každú skúsenosť musíme zažiť. To je dobré si uvedomiť. Nie každý z nás sa dokáže spoľahnúť na samého seba. Dovoliť si uveriť sebe. To všetko chce tréning, motív, hlavne vytrvalosť.

Ešte jedna maličkosť: nie všetko, čo je nové, nepoznané je aj pekné. Nezabudnime, niektoré veci, miesta, zážitky, ale niekedy aj ľudia sú krajší z diaľky.

Názor na všetko

19. júl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nasledujúcimi slovami podľa všetkého kopnem do mojej tvorby. Myšlienka, ktorá ma zaujala, bola tak silná, že ju chcem poriadne poohýbať, skúsiť sa zamyslieť, neskôr sa k nej vrátiť. Ani nie tak neskôr, ako postupne s ňou pracovať.

Na blogu sa snažím vyhýbať citlivým témam, ktoré by zbytočne rezonovali. Všade naokolo nás je mnoho názorov, myšlienok, právd, pohľadov. Je čoraz náročnejšie rozoznať myšlienku, názor pohľad čo je najsprávnejšie. Snažíme sa vykričať jeden druhému, kto je viac spravodlivejší, múdrejší, zbehnutejší. Už nejde ani tak o výhru, ale skôr a vyhľadávanie slovných súbojov. Myšlienky si vyberáme podľa toho ako sa nám hodia. Následne ich ohýbame. Zneužívame výroky múdrych a slávnych ľudí, často ich vyrezávame z kontextu.

Podľa situácii v ktorých sa nachádzame sa dokážeme v rýchlosti blesku utápať v beznádejach a stane sa že si nahovárame tie najhoršie scenáre. Podľa toho radíme aj druhým. Len vtedy sa v žijeme do roli šéfov, mudrcov a chceme aby nás počúvali.

Je veľmi dôležité niečo o živote vedieť, tak isto mať ako taký rozhľad, mať vlastný názor, poznať svetové strany. Určite je fajn, byť trochu zvedavý, cítiť sa nevedome, nerozumieť všetkému.

Mám taký pocit, čím viac viem, tým to viac ubližuje komunikácií s druhým. Veď schválne, keď sa bavíme s deťmi a dostaneme sa do situácie, že dieťa objaví ako napríklad medzerníkom sa dá pohybovať medzi písmenami v textových správach. Nepovieme, že to už vieme, hráme prekvapených. Nechceme pokaziť radosť, naštrbiť sebavedomie. Možno je fajn používať takéto postupy aj u nás dospelých.

Ono sú to všetko len teórie. Prax je úplné odlišná. Sme bytostí ovládané emóciami, egom, okolnosťami. Nie vždy je ľahké si to uvedomiť. Slová majú veľkú silu, vedia ublížiť ale aj naladiť. Ešte ak na druhej strane rozhovoru máme zraneného jedinca, môžeme narobiť pekné šarapaty. V zápale debát je náročné prihliadať na všetko čo sa deje okolo. Aj najlepšie myslená myšlienka vie uškodiť.

Aj preto myšlienka: „mať názor na všetko”, sa mi javí, čím ďalej ako nebezpečná. Mám rád veľké rozhovory, filozofiu, príbehy, myšlienky mudrcov. No najradšej mám, keď ma slová inšpirujú k ďalším činnom. Neverím, že naše životy sú len o príkazoch, kriku, musíme, mali by sme, žiadalo by, dobre by bolo. Je dôležite mať niekoho kto nás postrčí, podrží, podporí, potiahne. No ešte dôležitejšie, je stať sa takým človekom. Dokázať podporiť hlavne seba. Ten zvyšok sa neskôr pridá, keď uvidí, že to myslíme vážne.

Veľa veci sa mení a nie sú stálych. My sa meníme, každou skúsenosťou. Naše pohľady, vnímania taktiež. Nechcem vedieť všetko a byť majster mudrc, na to mám ešte tak tridsať rokov. Dovtedy sa mám čo učiť, zažívať veď zatiaľ dokopy nič neviem. Aj preto mám názor na všetko, že ani len netuším ako to v skutočnosti celé je.

Príbehy

29. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Nejako prežiť

21. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.

Kam sa pozerám

14. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Mal som niekam isť, vonku bolo zamračené, fúkal vietor, nejako aj chladno bolo. Vôbec sa mi nechcelo, lenže naozaj bola treba ísť. Hovorím si, ak zmoknem, bude to len chvíľa, ktorá bude trvať dvadsať minúť. K tomu možno ma chytí dážď len okrajovo. Na vrchole kopca sa pred mnou vynoril z poza stromov nepríjemný pohľad. Tmavo modrá obloha.

Hneď ako uvidím prekážku prepadá ma panika. V tomto prípade zmoknem budem mokrý, technika, oblečenie a neviem čo všetko. Len vtip je v tom, že na dážď som bol pripravený. Všetko v batohu bolo zabalené v igelite. Pršať mohlo koľko chcelo. Trochu vody znesiem, nie som z cukru. Oblečenie vyschne rýchlo veď je pomerne teplo.

Pokiaľ vonkajšie okolnosti nie sú ako chcem, tak sú okolo mňa myšlienky, ktoré ma nahovárajú aby som si oddýchol, pospal, nešiel nikam, jednoducho zobral prestávku. Sem tam niekto z okolia ma chce upokojiť, že či som normálny isť v takom počasí von. Čo je do určitej miery pochopiteľné.

Mnoho činností ktoré vykonávam sú dobrovoľné. Robím ich pre mňa. Mám taký pocit, že robiť veci pre seba nie je vždy najľahšie. Ak dostanem príkaz od nadriadeného tak je väčšia pravdepodobnosť, že ho vykonám.

Aj preto o tom píšem bloky, články aby som si nejako uvedomil, že by bolo viac ako dobré robiť pre seba v prvom rade. Lebo je veľmi ľahko vytvoriť návyk na odsunutie seba samého do úzadia. Taktiež ak sú vonku podmienky neprijateľné, to nemusí znamenať, že skloním hlavu a ostanem v posteli. Tu je dobré si pripomenúť, nie každý znesie, chlad, vietor, dážď, teplo, nátlak. Je to v poriadku, sme ľudia plný emócii reagujeme nie vždy najlepšie ako vieme. Nie vždy sa dokážeme premôcť, sme lenivý, a často krát máme v hlave slovíčka už stačí, nevládzem, ďalej sa nedá.

Nie vždy mrak ktorý je nado mnou aj ide so mnou. Keď vidím búrku na horizonte, neznamená to, že do nej aj prídem. Keď prší, kúsok ďalej už nemusí pršať. Len tak isto to môže byť aj opačne. Maličkosti ovplyvňujú celok a myšlienky nás. Veľmi veľa činnosti, ktoré robíme, robíme dobrovoľne. Nie vždy budú podmienky ideálna, tak isto vždy sa niečo môže pokaziť.

Niekedy je dobré pripraviť sa inokedy nás okolnosti zastihnú nepripravených. Niekedy vonkajšie podmienky pôsobia hroznejšie než skutočne sú. Na mnohé z nich je možné sa pripraviť, na trénovať, zdolať ich. Len budú tu aj také, na ktoré nás nepripravia ani najlepšie teórie, praktické ukážky. Veď vlastne aj o tom je život.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter