Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.
Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.
Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.
V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.
Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.
Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.
Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.
Prednedávnom ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.
Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.
Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.
Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame. Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.
Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.
