Všetko

Obľubené miesta, časť prvá

17. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Už nejaký čas čo jazdím hore dole po Slovensku. Mám to šťastie, že spoznávam miesta, ktoré su za rohom, za dedinou, ale aj trochu ďalej. Keď som začínal s bicyklom, tak bola to taká zábavka. Vôbec som to nebral vážne, na prvom mieste boli bežky (letné aj zimné). Jazdil som po okolí a nejako ma to nebralo. Bolel ma zadok od sedla, kopce tak to bol otras. Ako po pri tom si mám všímať okolie? Lenže niekto mi ukázal, že tréningy môžu byť o zábave, spoznávaní, radosti, ale aj poriadnej makačke.

Ako tak sa jazdilo pravidelne, prichádzali rôzne tipy na miesta kde by som mal isť sa pozrieť. Asi som mal šťastie, no všade kam som sa pohol niekto niečo našepkal. Veľkou pomocou bola a stále je najznámejšia mapová česká aplikácia a tiež sociálna sieť pre športovcov (tá oranžová). Už dnes máme k dispozícií vylepšováky ako napríklad ako frekventovaný je úsek po ktorom chceme prejsť, alebo či vôbec niekto po ňom jazdí. Aj takéto vylepšenia vedia ušetriť mnoho nepríjemností a priniesť nás na miesta o ktorých sme ani len netušili.

Kombinácia tréningov a spoznávania sa u mňa ujala veľmi rýchlo. S pribúdajúcou kondíciou prichádzali aj dlhšie výjazdy. Čo sa najviac ujalo, je stanovenie záchytného bodu v tréningoch. Stanovil som si presné miesto kam sa chcem isť pozrieť. Následne sa plánuje cesta tam a taktiež späť. Mám dve pravidlá, pokiaľ je to možné isť vždy inou cestou tam a späť. Druhé pravidlo hlavne aby boli stúpania v kopcoch. Inak ako keby som nebol.

Ešte jedna maličkosť. Na nových miestach z času na čas stretnem nových ľudí. Nadviazať rozhovor je príjemnou povinnosťou. Ktorá začína obľúbenou otázkou: “odkiaľ idete?”. Sem tam dostanem tip na ďalšie miesto, získam kamošov, alebo len tak pokecám. Druhá maličkosť, čo sa mi osvedčila, ak môžem pomôcť tak pomôžem. Na jednom tréningu som najskôr dofukoval niekoho koleso, potom lepil topánku a nakoniec opravoval môj vlastný defekt. Preto je dobré nosiť zo sebou výbavu aspoň základnú, tyčinku navyše a pod.

Obľúbené miesta, bude séria článkov, kde budem postupne predstavovať miesta, ktoré som navštívil, všimol som si ich a niečo k nim napíšem. Nájsť na mapách ich bude jednoduché, ak nie tam mi napíšte. Som zvedavý kam nás tieto články zavedú. Prvých päť zaujímavých miest, ktoré mám rád a často k nim jazdím.

Les pod Čiernym Hradom, Pohorie Tribeč, kúsok od Zlatna. Zlatno a Jelenec spája stará asfaltová cesta. Miestami je opravená, miestami by asi chcela opraviť. Je to azda najobľúbenejší úsek turistov, cyklistov. Ide o nenáročný terén približne 17 kilometrov dlhý. Je to oficiálna cyklotrasa, turistický chodník. No treba dať pozor, jazdia tu lesníci a sem tam sa tu aj ťaží. Každý úsek cesty ma atmosféru, výhľady. No les pod Čiernym Hradom je asi najzvláštnejší v každom ročnom období. Stretneme tu azda najviac turistov. Zver takmer žiadnu. Nie je na ňom nič strašidelné, ale viac magické. Hlavne západy slnka, alebo po tme.

Nestašova, Pohorie Tribeč, Hostie. Priznám sa, že neviem o nej vôbec nič. Je pre moje tréningy dôležitou spojkou a nie len moje. Tu je možné stretnúť cyklistov z celého regiónu. Je to jediná asfaltová spojka z Hostí na okresnú cestu Skýcov – Veľké Uherce. Je tu zákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám, okrem lesnikov. Taktiež je možné cez Drahožicu prejsť do Veľkých Uheriec. Nachádza sa tu prameň Nestašová. Niekoľko menších jazierok, kopa zákutí, križovatiek s lesnými cestami a samozrejme nádherné stúpanie. Mám veľmi rád toto miesto, nakoľko odtiaľto je možné prejsť do mnohých zákutí tribečských lesov, ďalších studničiek, nádherných miest. Mnohé moje tréningy prechádzajú práve cez Nestašovu. Možno by bolo dobré pripomenúť, že tu je možné vidieť viacero zvery a tiež kúsok pod lúkou sa mení počasie k chladnejšiemu.

Stúpanie na Malú Lehotu od Machuliniec, Rajnohov Štál. Ide o jedno z najdlhších stúpaní na Slovensku. Tiahne sa v doline, ktorá rozdeluje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Cesta je asfaltová, jazdia tu autá, aj technika, Je dobré si dať pozor. Komunikácia je od JEdlových Kostolian až po Malú Lehotu v horšom stave. Stúpanie je tiahle a náročné iba tak ako si ho správíme. Prejdeme zákutiami. Uvidíme Živánsku vežu, Vrch Včelár, pozostatky starej horskej železnice, ktorá išla z Hostí, možeme si odskočiť do starej bane Viktória, do Jedlovýcch Kostolian na Drieňovú, Velkú Lehotu, Penhýbeľ. Pozor na hady, hlavne na jar na krajoch cesty. Tiež sa hovorí, že tu sem je možné vidieť medveďa ako prechádza z pohoria do pohoria. Pri prvom moste nad Žitavou sa vždy ochladzuje. Výhlady od Debnárovho Štálu začnú byť uchvatné, hlavne na ak je príjemná teplota. Na konci cesty pri čerešniach sa oplatí nachvílu zastaviť a poobzerať po okolí. Rajnov Štál rád navšetvujem hlavne keď je v horách blato, alebo cez leto. Teplotný rozdiel cítiť.

Poza bučky, stará asfaltová cesta, ktorá spája Nevidzany a Nemčiňany. Ak je sucho a chcem isť mimo aut, tak práve tadiaľto začína asi najviac mojich tréningov. Vládne tu pokoj, výhľady na polia, les a Tribečsko. Ide o prijemné striedanie nenáročných stúpaní a klesaní. Jazdí sa tu ako na húsenkovej dráhe.Sem tam tu stretneme auto, cyklistov, miestnych turistov a techniku. Skvelo sa tu dá pripraviť na náročnejšie úseky tréningu a ešte ku koncu čaká prémia v podobe klesania od Nemčinianských viníc do dediny, alebo zjazd do Nevidzian. Treba isť opatrne. Rád jazdím na obe strany. Cítiť tu taký pokoj a nadhľad. Najkrajší výhľad sa ukáže pred vodárňou Červený Hrádok na veľkú časť tribečska. Nerád tu jazdím, keď intenzívnejšie prší, je tu blato a mláky na ceste.

Brána na Krížnych cestách, Malá Lehota. Koniec asfaltky a začiatok lesnej cesty, ktorá pokračuje k Debnárovmu Štálu. Na začiatok dôležité pripomenutie: brána sa vždy za sebou zatvára. Patrí sa to. Ide o miesto kde sa stretávajú dva svety v tom istom lese. Tiež treba pripomenuť, že je fajn si zaspievať. Pobehuje to medveď. Pár krát sme sa už stretli. Miesto najradšej navštevujem na jar, leto a skorú jeseň pokaiľ ešte nie je veľa listov na ceste. Terén je miestami náročnejší na prejazd. Teda záleží aké máme plášte. Ono sa to nezdá, ale jazdí tu dosť ľudí. Miesto má pravú lesnú atmosféru a ktomu je 600 metrov nad morom.

Toto je mojich prvých obľúbených päť miest. Sú zoradené náhodne bez poradia. K nim vedú rôzne cesty, skratky. Je na nich možné uvidieť mnoho sveta, výhľadov, zákutí, ktoré sú od nás vzdialené len niekoľko kilometrov. Tieto miesta mám rád aj preto, že tu cítim pokoj, zvuky lesa a niekedy úplne nič. Som presvedčený, že takýchto miest máme naokolo viac ako si myslíme, no zatiaľ o nich možno nevieme.

Čistá strana

10. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Začína nove obdobie plne nádeji, možných zvratov. Myšlienok na pomyslene víťazstvá je teraz o čo si viac. Pozerajú sa horoskopy, čísla, predpovede, píšu si nekonečné zoznamy čo sa chce dosiahnuť. Alebo sa len jednoducho otáča strana a ide sa ďalej.

Nove začiatky moc neoslavujem. Sú pre mňa zvyčajne plne otáznikov, neistoty a naozaj netuším čo sa bude diať. Aj preto radšej začínam pomalšie vstupovať k novým začiatkom. Netýkajú sa len nového roka, ale všetkého čo sa začína. Nejako verím, čím pomalšie sa začne tým väčší priestor na preskúmanie a možný úspech je. Aj keď je tu jedna „vec”,ktorá môže z času na čas fungovať.

„Jednoducho do toho skoč.” Takáto teória je náročná na premýšľanie následkov čo sa všetko môže udiať. Zvyčajne ani nie je priestor na myslenie. Jednoducho sa skáče, staví sa všetko na jednu kartu. Buď sa podarí, alebo si poviem skúsil som. Myslím, že dôležitosť pripomínania tejto možnosti je na mieste. Častokrát sa stáva, ako veľa premýšľania nám môže zobrať tie najlepšie príležitosti. Aj preto je niekedy dobre skočiť, napriek riziku a strachu z nepoznaného.

Začiatky nie sú pre mňa moc obľúbené. Zvyčajne aj tak trafím príležitosť, že neskôr ma moje rozhodnutie štve, alebo ma ide roztrhnúť. Je veľmi málo rozhodnutí, pri ktorých som si povedal: „super, pecka oplatilo sa”. Lenže keď sa bavím so životom skúsenejšími ľuďmi, tak sa nado mnou len smejú. Ešte ma podpichujú ako málo riskujem a skúšam. Vlastne, čim viac nesprávnych rozhodnutí spravím, tým viac skúsenosti budem mat. Že vraj tie sa veľmi ťažko dajú kúpiť. Len tu s krátkym výdychom dodávam, nemusím skúšať všetko.

Boli obdobia keď som sa bal prvej schôdzky, prvého tréningu, prvej výmeny názorov, prvej návštevy, nových miest. Často som preto mnoho prvých schôdzok radšej ani nepodstúpil a tým pádom sa neuskutočnili ani druhé tretie. Strach tu je aj dnes. Zatiaľ netuším ako sa ho zbaviť. Vlastne ani neviem či chcem.

Možno nie vždy skočím po novej príležitosti hneď, alebo k prvej schôdzke. Pretože nemám rád začiatky, sem tam cítim strach. Lenže to sú všetko pocity a tie klamú, možno nie stále, ale viac ako myslím. Tak sa snažím vždy prekonať a aspoň skúsiť pozrieť čo je predo mnou. Na ten strach a nechuť jednoducho vykašlať sa.

Je v poriadku mať pochmúrne myšlienky pri nových začiatkoch, tak isto aj veľké očakávania. Dokonalo naplánované budúcnosti, alebo jazdiť bez plánu. Život je záhada, to čo bude najlepšie pre mňa, nemusí byť pre druhých. Všetko môže byť úplne inak ako si myslíme.

Ak ma začiatky k niečomu učia, tak určite je to prekonanie sa. Zmena je náročná, vybehnúť zo svojich vychodených chodníkov nemusí byť pohodlné, môže to bolieť, štípať, nebude sa chcieť, bude sa váhať, premýšľať. Vtedy je dobré skočiť, len tak zavrieť oči, zaťať zuby a skočiť do nového nepoznaného, veď kto vie čo sa stane. K tomu nový štart, nová strana sa môže začať práve teraz, nemusím čakať na nič.

Štrnásť, tisíc a kopce

3. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Dvadsaťtri

27. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Z času na čas je fajn obzrieť sa čo sa podarilo. Potľapkať sa po ramene, pobúchať po čele za prístup, dosiahnuté výsledky, alebo premárnené šance. Pofňukať si, dobre sa zasmiať sám na sebe, sám pred sebou. Naozaj len na chvíľu. To čo sa stalo zmeníme, teda ak chceme, len tým, že pôjdeme ďalej, vytrváme, možno niečo upravíme, alebo začneme úplne odznova.

Rok s koncovkou dvadsaťtri, bol pre mňa akýmsi náročnejším testom. Ak by som mal úprimné opisovať, posledných dvanásť mesiacov, podľa všetkého by sme sa bavili o bolesti, fňukaní, hlade, prekonávaní, nejakých zablúdení, nepremenných šancí. Keďže fňukania bolo dosť, lepšie by bolo pozrieť sa späť a nájsť dve – tri myšlienky, pre ktoré sa oplatilo prejsť dvadsať trojkou.

Zvyčajne tie najlepšie spomienky sa spájajú s bolesťou, prekonaním vlastných limitov a športom. To ostatné ako keby ani nebolo, nezaujímalo ma, bolo na vedľajšej koľaji. Nebudem sa zaoberať či je to teraz správne. To ukáže čas. Najkrajšie príbehy sa vždy začali písať, ak som sa postavil od stola a niečo urobil. Zvyčajne nabral odvahu, šiel na neznáme miesta, prestal namýšľať, alebo som vykročil v pred, aj keď som sa na to necítil.

Vlastne možno o tom mal byť rok dvetisícdvadsaťtri. O nabratí odvahy, prejsť nepoznané úseky, postaviť sa, keď aj zablatený, usmiať sa o ukázať svetu niečo čo som v ňom našiel. Keď už nič iné na teraz, aspoň mám o niečo lepšiu kondičku ako takto pred rokom.

Obdobia, slnko a život

20. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Človeče, ako si tak všímam, končí jedno obdobie. Pri písaní nasledujúcich slov ide o kalendárny rok. No pri jeho čítaní to môže byť hociaké iné obdobie. Pomaly sa vydychujem, čo všetko sa udialo. Všímam si okolie, bavím sa druhými okolo seba. Niekto fňuká, sťažuje sa, ďalší srší radosťou. Nech je to akékoľvek, všetko je dočasné. To je jeden z faktov, ktorý tu bol a je odnedávna. Okolnosti, život, bežné maličkosti radi zatrasú z času na čas, aby sa uistili či sme vo forme a myslíme to vážne, alebo nás preradia na ďalšie koľaje.

Ako tak cupitám dňami pýtam sa, čo dokážem zlepšiť, opraviť. Taktiež čo dám nabok, prestanem si všímať. Vlastne či som na tej najsprávnejšej ceste. Tlak informácií a vedomostí ktoré ma obklopujú je neskutočný. Pýtam sa, je moja povinnosť vedieť úplne všetko? Mať prehľad o každodenných dianiach doma, vo svete, u susedov. Byť neustále dostupný pre všetkých, alebo byť sebec a hľadieť úplne na seba.

Odpovedám, že všetky takéto otázky už dávno by mali byť vyriešené. Lenže je tu jedna vec. Časom sa meníme, možno nie úplne, ale postupne. Ako sa dostávame k novým skúsenostiam, tým sa menia aj naše pohľady, názory, ciele, záujmy, robíme odlišné rozhodnutia. Mnoho vecí by som asi spravil vtedy inak, ak by som sa vrátil späť do minulosti.

Nie každý z nás dokáže zvládať okolnosti na jednotku a môže sa stať, že mu hrozí prepadnutie z bežných životných rozhodnutí, krokov, povinností. Neúspech, zlyhanie je súčasť našich životov. Mnoho krát sa dostaneme do tých najnáročnejších životných skúšok. No taktiež, sa môžu objaviť aj tie najkrajšie momenty.

Mnoho najkrajších chvíľ, som zažil práve vtedy, keď nebolo všetko na sto percent. Možno to bolo to pomyslené šťastie. Tak isto tu boli dni, keď ma šlo roztrhnúť, mal som chuť sa na všetko vykašlať. Vtedy ma zachránilo od všetkého malá myšlienka: Skúsim to zajtra ešte raz.

Netuším či je nás tam vonku viacej takých, čo zažívajú lepšie dni, alebo tie opačné. Ak by som mal silu zmeniť svet, tak zariadim aby nikto z nás nezažíval náročné obdobia. Mnoho sa z nich sa síce dokážeme naučiť, ale ak trvajú príliš dlho, dokážu nám zobrať chuť kráčať ďalej životom. Dni, keď ráno neviem prečo mám stavať, pociťovať neschopnosť zmeniť veci, nemať v sebe životnú silu, nemať chuť žiť život sú azda tie najhoršie.

Vôbec nemám záujem žiadne obdobie prifarbovať do jednej ani do druhej strany. Aj tak to všetko ukáže až história aké to v skutočnosti bolo. Životom najskúsenejší z nás budú vedieť potvrdiť, že nie vždy všetko bolo tak ako sa na prvý pohľad zdalo. Možno aj preto je v poriadku nevedieť čo ďalej, nemať plán, zamotať sa, spadnúť. No čo v poriadku nie je, je nepokúsiť sa isť ďalej, vyskúšať, zavolať kočku/chalana von, prihlásiť sa k príležitostiam, vyhrnúť rukávy, prekonať seba. Tak isto je v poriadku na čas vyfúknuť, po premýšľať, alebo len tak uletieť myšlienkami.

Budú dni keď nás bude bolieť všetko no aj napriek bolesti uvidíme slnko. Budú dni, keď bude slnko a neuvidíme ho. Životom skúsenejší však neustále dookola opakujú, že sa nemáme vzdať a pokračovať ďalej. Je mnoho povedaných napísaných múdrostí. Nie každá nám pomôže prekonať obdobia, ale môže nakopnúť k niečomu. Len prosím, ak sa niečo pri najbližšej prekážke pokazí. Skúsme si pošepkať: Zajtra to skúsim ešte raz.

Športový výkon, životný úspech, správny čas a miesto

13. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rád šport. Jeden z dôvodov je ten, že ak chcem niečo dosiahnuť tak sa to musí odmakať. No a to zvyčajne na tréningoch, s činkami, odriekaním, diétou, časom, myšlienkami, pravidelnosťou. Zatiaľ som neprišiel na to, či existujú skratky, výnimky. Vôbec netuším čo je talent a čo je drina, teda aspoň v disciplínach, ktoré robím ja.

V živote sa dostávame do rôznych etáp. Objavujeme, strácame, nachádzame, alebo len tak ideme s prúdom. Mne sa páči, že si môžeme vybrať. Len nie vždy vnímam, že je na výber. O mnohých športoch ktoré robím/robil, som počul už v minulosti. Do konca som bol pri nich blízko. Pre záhadný dôvod ma spojili až okolnosti, ktoré prišli o niekoľko rokov neskôr.

Ako sa tak pozerám okolo seba, za seba, nemôžem sa zbaviť pocitu, ako to nie je len o športe. K tomu to neplatí len v ňom. Mnohé skutočnosti sa prekrývajú s denným životom. Návyky, ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom športu, alebo bežného života využívam v oboch oblastiach. Lenže, to môžem povedať až dnes.

Mám rád keď sú okolo mňa ľudia čo majú koníčky. Môžem sa od nich vždy niečomu priučiť. Tak isto je to keď niekto dosiahol úspech v bežnom živote. Nechcem rady od nikoho. Tie aj tak po pár dňoch zabudnem. Zaujímajú ma príbehy. Vedieť čo je dobré si všímať, aby som si povedzme nebuchol hlavu. Lekcie dostanem tak či tak.

Jedno je isté, nie vždy si všimnem, niekedy si namýšľam, nie vždy sa mi chce. K tomu nie všetko sa podarí. Život je záhada. Všetko je poprepletané tenkými motúzmi a na konci dňa, mesiaca, obdobia dáva zmysel. Či len stačí byť na správnom mieste v správnom čase?

Chcem sa venovať takýmto témam. Zaujíma ma, čo všetko bude treba odmakat, čo bude odmena, šťastie, náhoda, zablúdenie. Rád by som sa vyhol bolesti, nesprávnym reakciám, zbytočným emóciám. To čo chcem od seba sa postupne upravuje, obrusuje, vyjasňuje.

Možno práve preto som si tak obľúbil šport. Jeho lekcie, postupy sú nekompromisné, teda ak sa chcem niekam posunúť. Zvyčajne tu platí jedno hlavné pravidlo, ak chcem zjazdiť kopec, najskôr musím vyjsť hore. Potom je tu ešte jedno o niečo dôležitejšie. Na každý tréning najskôr musím vstať z postele a zabuchnúť za sebou dvere.

Športové výkony sú svojím spôsobom životné úspechy. Ktoré sa dosahujú zvyčajne nie v najlepších podmienkach. Zatiaľ som sa dostal potiaľto. Teoria.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

7. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Medzi nebom zemou

29. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Nie prestať

22. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Osobný rekord

15. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky. Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter