Type your search keyword, and press enter

31

Michal

Zimný Večer, tma, hlasný krik. Doznel neskorý rozhovor. Nastal čas zamyslenia: Čo všetko je, čo nie je, čo mohlo byť. O ponáhľaní sa k hmotným veciam. Počuvaní a nepóčuvaní ľudí. Pomáha, nepomáhaní.  Radení, mlčaní.  O zmeškaných príležitostiach, nezdaroch. O tom ako je lepšie mať viac peňazí a menej skúseností. Budúcnosť a jej inovácií. O porovnávaní. Extrémné bohatsvo pol života alebo rovnomerný prísun materialneho zabezpečenia. Je lepší život do tridstiatky, alebo po tridsiatke” Otázky, samé otázky. Otvoriť známy internetový prehliadač a spustiť hľadanie? Sedieť v hojdacom kresle pri kozube a premýšlať? Či nerobiť nič a nehľadať? Čo je správne? Kto vie čo je správne?  Kto určuje čo je správne? Dnes je tridsaťjeden rokov, čo som: Stihol, zmeškal. Ponáhľal, vliekol sa. Počúval, nepočúval. Radil, mlčal. Klamal, hovoril pravdu. Tešil sa, smútil. Vyhral, prehral. Zostal, utiekol. Získal, stratil. Predal, nepredal. Naučil, zabudol. Začal, skončil. Vážil, odsudzoval. Skákal, padal. Dostal, vzal. Čo mohlo byť za tridsaťjeden rokov? Bolo to správnych tridsaťjeden rokov? Kto z nás pozná správne odpovede?

 

Najlepšie je o tom nikomu nepovedať a spraviť to.

Strom za dedinou

Ahoj, Ako sa máš? Čo máš nové? Ako dlho sme sa nevideli? Ako ide práca? Čo fešák? Kedy bude svadba? “

Ruku na srdce, koľkí z nás sa ich pýtame? Obľúbené otázky, ktorými začíname rozhovory. Tie končia skôr ako začnú. Keby aj neskončili tak nemáme čas, zavoláme si, napíšeme si a samozrejme vidíme sa. Žijeme život inak ako by sme chceli.

Nikto z nás nenavštevuje on-line svet. Pritom si kontrolujeme každých 5 minút svoje sociálne účty, na toalete, pri raňajkách, pri šoférovaní, pri obede a zaspávame s mobilným telefónom v posteli. Venujeme sa všetkému možnému, len nie sebe. Prehnane reagujeme na bežné situácie. Sme ovládaní svojimi emóciami.

Úsmev, to je čo? Veď ma bolí hlava, vieš aké to je? Ponáhľame sa. Vyhovárame sa na dobu, že je taká. Zomierame zaživa. Náznaky života máme pri dávaní rád, či kázaní iným. Chceš byť bohatý, rob to…! Chceš byť zdravý, rob to…! Chceš mať pekné telo, rob to… !

Hľadáme návody na šťastný život, skvelú prácu, ako byť obľúbený, ako baliť baby. Čítame knihy, lebo sú dobré. Hľadáme zdroje, kto čo kedy povedal, čí napísal. Ruku na srdce druhýkrát: kto z nás číta návody pri skladaní skrine? Nie, nie, zložiť skriňu je ľahšie ako zbaliť babu. Ako pre koho.

Chceme zmeniť svet, a zabúdame na seba. Sme extrémisti? Ja robím to… a to je najlepšie na svete a mám pred sebou veľké veci. Ooouh yeaah! Nevenujeme sa tomu čo nás baví. Rozprávame si výhovorky a ospravedlňujeme sa pred priateľmi prečo to nerobíme, aby sme pôsobili dobre. Nerobíme si tú dobu my sami?

Tento príbeh je vymyslený. Je to iba zlý sen. Sen ktorý nežije. Má byť akýmsi varovaním z budúcnosti. Aby sme žili a pripomínali čo je teraz.

Hľadáme to, čo nás spája. Máme skutočné priateľstvá. Rozprávame k veci. Keď sa nám niekto páči povieme mu to. Vytvárame spolu príležitosti pre nás samých. Každý v tom čo vie, môže, alebo chce. Snívame. Po večeroch tvoríme, to čo nás napĺňa. Cez deň hľadáme svoju cestu. Rešpektujeme, podporujeme a pomáhame si vzájomne. Pripomíname si, že môžeme: mať lepší život, lepšie zdravie, lepšiu postavu, lepšiu prácu. Usmievame sa. Milujeme. Ovládame svoje telá aj mysle. Čo je pokazené opravíme. Správne odpovede hľadáme v sebe, veríme svojej intuícii. Ďakujeme.

Je to náš príbeh. Žijeme s ním aj my. Sme ľudia, máme svoje potreby, sny, obdobia, možnosti, vášne. Tvoríme a objavujeme ich deň čo deň. Preto sme ľudia, ľudia čo žijú svoj príbeh.

List na rozlúčku.

IMG_0733

Telefón zvoní, upozorňuje na nové textové správy, dejstvo na sociálnych sietiach hlási prenikavý ton. „Máte novú textovú správu, zmeškaný hovor od šéfa. “ Hlási mobilný telefón „Čo môže chcieť o takomto čase odo mňa?“ Emailový klient hlási na zajtra stretnutia s riaditeľom podniku a jeho asistentom. Obed s kolegyňou. Manžel chce ísť do divadla. „Dlho sme si nenašli na seba čas. Zajtrajší večer bude pre nás! “ Oznamuje manžel svojej manželke. „ Áno, zlatko, teším sa na večer s Tebou“ vydýchla si. V skutočnosti zúrila. Zúrila na všetko, na nový dom, na nové auto, na ďalšiu letnú dovolenku, na knihu ktorú si včera kúpila, na svoju prácu. Predstava o večeri s manželom ju privádzala do šialenstva najviac. Rozbolela ju hlava, vďaka bolesti, sa na chvíľu upokojila. Prestala premýšľať o všetkom. Vedel, ako zúri na všetko. Miloval ju, stál pri nej. Každý večer jej masíroval jej unavené chodidlá až pokiaľ nezaspala. Ráno sa opakoval večer, jej mobilný telefón vyzváňal, textové správy od tajných ctiteľov, ktorý nedočkavo čakali, ako im odpíše. Nebavilo ju to, držala si ich, veď sú na ňu dobrí. Kupujú si jej pozornosť, darmi. Manžel vedel o jej naivnosti. Ochraňoval ju, nie vždy sa mu to darilo. Išlo im len o jedno s ňou.. Nikdy nepozeral jej správy či nepočúval jej rozhovory. Iba v tichosti trpel. Ráno vstával s pocitom, že dnes sa to zmení. Nestíhala nič, robila všetky ranné činnosti naraz. Chvíľu bežala na bežiacom páse, chvíľu si pozerala trasu kadiaľ dnes pôjde autom. Blúdila na internetových stránkach a hľadala informácie od konkurencie aby sa jej ľahšie argumentovalo na stretnutí s riaditeľom, v čom je jej firma lepšia. Sprchovala sa, upravovala si tvár a popri tom ešte aj raňajkovala. Vedel, že stým nespraví nič, takto to bolo každé ráno. Sedel v kuchyni pri raňajkách, cítil sa dobre, lebo bola pri ňom. Spýtal sa jej s čím jej dnes treba pomôcť. Rozkričala sa po ňom: „ o čo Ti vlastne ide, čo chceš odo mňa? V tichosti šiel na prechádzku so psom. Rozplakala sa. Sedela na svojej novej sedačke. Telefón jej oznamoval: „Dobre ránko, dnes sa teším na Teba!“ Opakovalo sa to, až pokiaľ sa vrátil. Sadol si vedľa nej, chcel sa pozrieť do jej krásnych hnedých oči, nedovolila mu to. Spýtal sa „ Do kedy ? “ Robila sa, ako nevie o čom to rozpráva. Pokračoval, „Máme veľký nový dom, nové dve autá, cestujeme na dovolenky. Je to všetko co si chcela. Neusmievaš sa. Od prvej chvíle som Ti vravieval, materiálne veci nás urobia šťastnými iba na čas. Keď si zvykneme, prestaneme si ich vážiť. Buďme spolu šťastní. “ Chytil jej ruku a šiel je pobozkať, v tom jej zazvonil telefón. Volal jeden z jej nápadníkov. Šiel sa zbaliť. Zobral si oblečenie do cestovnej tašky, obľúbenú knihu. „Beriem si aj psa. Dom a auto Ti nechám, robte si tu čo chcete. Nebudem Vám prekážať.“ „ Nám?“ Šokovane prehovorila. „Jeden dvaja, či koľko ich je? “ „Neviem o čom rozprávaš.“ Klamala, ako vždy. „Bol som s Tebou šťastný. Právnici vybavia potrebnú dokumentáciu, už sa neuvidíme.“ Zostala sedieť na posteli. Telefón zvonil ďalej. Vstala a pozerala sa, ako si so sebou berie jej psa. Vedel, že je to koniec. Štvalo ho to. Nedokázal ju urobiť šťastnou. Sadla si pokojne, telefón zvonil. „Halo, kto je tam?“ „To som ja Tvoj..“ ukončila telefonát a rozplakala sa. Všetko čo sa jej dostalo do rúk hádzala o stenu, kričala, zúrila. Bola na pokraji šialenstva. „ Stačilo! “ Povedala si. „Mám dosť života, chcem zomrieť. Ubližujem ľudom okolo seba. Všetci tu trpíme.“ V tom ju napadlo čo ju učil manžel. „Niekedy musíme zomrieť, aby sme sa znova narodili. Je to také znovuzrodenie bez smrti. Odíde od nás to nepotrebne.“ Vtedy nerozumela jeho slovám. „Napíš si list na rozlúčku. Rozlúč sa s tou častou seba, ktorú chceš aby odišla.“ „Napísala som list na rozlúčku.“ oklamalo ho. Vedel o klamstvách. No veril jej. Manžel odišiel. Okolo nej sú rozbité obrazy, spoločné fotografie, vázy na kvety. Plakala. Našla v nočnom stolíku papier, pero: „List na rozlúčku od.. pre..“ Uvedomovala si, čo spravila. Chcela to vrátiť späť, no nemohla. Jej pýcha to nedovolila. Bol už preč. Myslela si. Otvorili sa dvere, v nich stal jej pes a on, jej manžel. „Si pripravená?“ „Na čo?“ Uplakaným hlasom sa spýtala. „Začíname. Čakal som na tuto chvíľu.“ „Čo sa bude diať?“ „Veríš nám?“ „Niečo mi vraví, že áno.“ Začala ich spoločná cesta. Cesta spoluobjavovania každodenných radostí. Ona ukončila prácu, ktorá ju každé ráno štvala. Odovzdala sa do jeho rúk. Objavuje svet, ktorý jej tak unikal. Nejedia mäso, cvičia jogu, cestujú po svete. Venujú sa ľudom, ktorí ich na prvý pohlaď nepotrebujú. Vypínajú im mobilne telefóny, emaily, sociálne siete. Ukazujú im, aký skvelý môže byt život, keď ho žijeme odpojení.  

Často krát sa v našich vzťahoch nepodporujeme. Hľadáme si ďalších, ktorý majú viac peňazí, lepšie bývanie, či auta, väčší úspech v živote, alebo len lepšie telo. Hmotné veci, v skutočnosti mnohí z týchto ludi sú vo vnútri prázdny, žijú uponáhľaným a deprimovaným životom. Prestávame počúvať vlastné emócie a vnútorný hlas. Túlame sa životom, nevieme kam ideme. Nasledujeme akúsi spoločnosť. Podporujme sa v našich vzťahoch od začiatku. Vráti sa nám to.

 

IMG_4375

Bol horúci letný deň. Deň bežných povinností a práce. Deň ako každý iný. Nevedel, čo  zmeni večer.  Ponáhľal sa aby, prišiel v čas. Prišiel sám, nepoznal tam nikoho. Skupina ľudí, pôsobila ako keby sa poznali celý život. Do reči sa nedával s nikým.  Spoznal tam chalana, ktorého prácu sledoval. Ostatný boli pre neho úplne neznámi. Nerozumel tomu kam prišiel. Išlo o akýsi klub rečnenia. Večerom sprevádzal moderátor. Niekto rečnil, iní hodnotili, tých čo rečnili. Sadol si, otvoril zošit a začal písať poznámky, tak ako sa naučil. Prišla prestávka. Sedel na mieste, pozoroval. Bol tam hluk. V tom hluku začul klopkanie topánok. Klopkanie také silné, že sa neodvážil pozrieť vyššie ako bola zem.  Bol to akýsi signál, ktorý zmenil všetko. Vedel, že je to ona, tá pravá. Po prestávke prišla časť večera, kde sa dobrovolníci prihlasili, aby vystupili pred skupinu a reagovali na malú rečnícku úlohu. Nabral odvahu a prihlásil sa. Bolo to jeho prvé vystúpenie v klube. Vystúpil, aby ju zaujal. Nepodarilo sa. Aspoň tak pôsobila. Večer skončil.  Našiel jej číslo a napísal jej. Odpísala, neprejavila záujem. Vzdal to s ňou. Predniesol svoju prvú reč v klube, neskor stal sa členom. Spoznával ľudí v klube.  Zamiloval sa do rečnenia. Stával sa z neho aktívny člen. Čoskoro ľudia chceli rady, aby zlepšili svoje reči. Pomáhal im. Práca v klube ho napĺňala. Tajne túžil po nej. Prišiel prvý telefonát. Zvedavosť ju premohla, stretli sa mimo klubu. Jej oči žiarili. Zamiloval sa do nej. Ich prvý večer bol špeciálny. Koncert, dlhé rozprávanie, miešané nápoje. Ušla mu domov. Naďalej pokračoval pracovať na rečiach, stával sa z neho skvelý rečník. Veril, že sa jej zapáči, ako rečník a aj ako muž. Neprišla. Začali sa stretávať častejšie mimo klubu. Začínal byť na nej závislý. Miloval ju počúvať, jej smiech, pohľady, výbuchy emócií. Zaujímal sa o ňu. Prvý bozk, prvé milovanie, prišlo nečakane. Chcel byť s ňou navždy. Klub sa začal rozpadať. Ľudia, ktorý pôsobili, ako keby sa poznali celý život, prestali chodiť. Pokúsil sa to zmeniť. Neuspel. Prišli spoločné tajné úniky do jeho obľúbeného mesta . Riskoval všetko, aby mohol byť s ňou. Znamenala pre neho to čo môže znamenať úžasná žena pre úžasného muža. Cítil sa s ňou šťastný. Ukázala mu život o ktorom on netušil. Večere na rôznych miestach, nakupovanie vo veľkomeste, korčuľovanie na hrádzi v známom kúpeľnom meste, či ležanie na brehu Dunaja.  Pre ňu to boli maličkosti, ktoré on predtým nezažil. Povedal poslednú reč a odišiel z klubu. Onedlho, ona odišla z jeho života. Bol to koniec. Koniec toho, čo miloval. Bojoval. Bol najlepším, akým mohol byť. Bolelo to. Chcel aby zostala, chcel aby sa vrátila. Nestačilo to. Odišla. Zažil to, čo predtým nezažil s nikým.  Bola to skvela láska. Skončil sen o rečnení a o pravej láske. Skončil, aspoň na teraz. 

- -

Gerbera

imagejpeg

Neskoro večer, únava po dni plnom nových zážitkov. Otvarajú sa vchodové dvere do bytu, je tma. Vôňa bytu uniká do chodby. Pes skáče od radosti. Všetko je v tej tme také iste. Žiadna zmena nevytŕča. No, predsa je niečo na okne, čo tam nebolo. Je neskoro, ráno je múdrejšie ako večer. Spánok ovládol byt. Zakrátko zvoní budík. Preberá domácnosť do nového dňa. Slnečné lúče sa predierajú cez žalúzie. Jemné ranné svetlo je čoraz jasnejšie. Otvárajú sa žalúzie, okná. Čerstvý vzduch sa prediera dnu na naštartovanie nového dňa.  Vôňa čerstvej kávy začína deň.

” Spravila som si radosť. Kúpila som si kvet. Gerberu. Páči sa mi, preto som si ju kúpila. Hodí sa na okenicu. Jej farba rozjasnia rána. Ďakujem Ti. Človeku urobí radosť pokiaľ dostane pár drobných len tak. Aby si kúpil niečo pre seba. Citím sa lepšie. Prečo je to tak ?

Otázkou začal deň. A ako deň plynul, odpovede prichádzali. Boli rôzne. Vnúkali sa, podaktoré sa tvárili, že sú tie najlepšie. Bol to deň odpovedí, ktoré boli ukrýté v nás.

Večer s kamošmi

unknown (1)

Traja ľudia večer v kaviarni. Dvaja sa usmievajú. Tretí sa tvári divne. Čo je to za fotografiu? Otázka môže byť položená aj takto. Pre aký dôvod je tu? Aký má význam? Prvá časť, 15 rokov priatelstva, druhá časť, začínajúce sa priateľstvo. Čudný výraz chlapíka na pravo? Spokojnosť? Áno, spokojnosť z človeka ktorý našieľ cestu ktorú hľadal roky. Posledné 3 roky nespokojných pokusov. 3 roky hľadania. 3 roky telefonovania. 3 roky počúvania.” Povedz mi dovod? Dôvod, prečo to chceš robiť? “…

Na začiatku je neistota a strach, ale keď si už v tom. Je to krajšie ako v predstavach. Teším sa na to. Baví ma to, aj keď sa trochu trápim. Pretože je to pre mňa nové.
Ten pocit, robím to čo ma napĺňa. Konečne som sa našiel.
Prvý rok “hustil domňa”. Nič sa nedialo. Dva roky som hľadal, skúšal a premýšlal. Volal som mu, on chcel počuť dôvod. Môj dôvod. Zažíval som sklamania, nechápal ma. Časom som pochopil, on rozumel, chce pre mňa to najlepšie..
Tak som všetko spravil sám. On ma iba navádzal. Teraz, ako sa na to pozerám. Človek si neuvedomí čo sa stalo. Iba zrazu milión maličkostí má zmysel. Keby nenastala zmena, tak tu niesom. Zatiaľ je začiatok a už ma to napĺňa. Úžasný pocit.

Tvrdohlavosť, neustupnosť, malá štipka pozorovania ľudí a ich túžbe tvoriť ” niečo veľké” . Ochota riskovať priateľstvá, či rôzne ” maľičkosti “. Vedie k dosiahnutiu ich snov, či cieľov. No iba u tých, ktorí chcú. Ktorí chcú naozaj.