Type your search keyword, and press enter

Názor na všetko

michal_botansky_cesty_nazor_poznania.jpeg

Nasledujúcimi slovami podľa všetkého kopnem do mojej tvorby. Myšlienka, ktorá ma zaujala, bola tak silná, že ju chcem poriadne poohýbať, skúsiť sa zamyslieť, neskôr sa k nej vrátiť. Ani nie tak neskôr, ako postupne s ňou pracovať.

Na blogu sa snažím vyhýbať citlivým témam, ktoré by zbytočne rezonovali. Všade naokolo nás je mnoho názorov, myšlienok, právd, pohľadov. Je čoraz náročnejšie rozoznať myšlienku, názor pohľad čo je najsprávnejšie. Snažíme sa vykričať jeden druhému, kto je viac spravodlivejší, múdrejší, zbehnutejší. Už nejde ani tak o výhru, ale skôr a vyhľadávanie slovných súbojov. Myšlienky si vyberáme podľa toho ako sa nám hodia. Následne ich ohýbame. Zneužívame výroky múdrych a slávnych ľudí, často ich vyrezávame z kontextu.

Podľa situácii v ktorých sa nachádzame sa dokážeme v rýchlosti blesku utápať v beznádejach a stane sa že si nahovárame tie najhoršie scenáre. Podľa toho radíme aj druhým. Len vtedy sa v žijeme do roli šéfov, mudrcov a chceme aby nás počúvali.

Je veľmi dôležité niečo o živote vedieť, tak isto mať ako taký rozhľad, mať vlastný názor, poznať svetové strany. Určite je fajn, byť trochu zvedavý, cítiť sa nevedome, nerozumieť všetkému.

Mám taký pocit, čím viac viem, tým to viac ubližuje komunikácií s druhým. Veď schválne, keď sa bavíme s deťmi a dostaneme sa do situácie, že dieťa objaví ako napríklad medzerníkom sa dá pohybovať medzi písmenami v textových správach. Nepovieme, že to už vieme, hráme prekvapených. Nechceme pokaziť radosť, naštrbiť sebavedomie. Možno je fajn používať takéto postupy aj u nás dospelých.

Ono sú to všetko len teórie. Prax je úplné odlišná. Sme bytostí ovládané emóciami, egom, okolnosťami. Nie vždy je ľahké si to uvedomiť. Slová majú veľkú silu, vedia ublížiť ale aj naladiť. Ešte ak na druhej strane rozhovoru máme zraneného jedinca, môžeme narobiť pekné šarapaty. V zápale debát je náročné prihliadať na všetko čo sa deje okolo. Aj najlepšie myslená myšlienka vie uškodiť.

Aj preto myšlienka: „mať názor na všetko”, sa mi javí, čím ďalej ako nebezpečná. Mám rád veľké  rozhovory, filozofiu, príbehy, myšlienky mudrcov. No najradšej mám, keď ma slová inšpirujú k ďalším činnom. Neverím, že naše životy sú len o príkazoch, kriku, musíme, mali by sme, žiadalo by, dobre by bolo. Je dôležite mať niekoho kto nás postrčí, podrží, podporí, potiahne. No ešte dôležitejšie, je stať sa takým človekom. Dokázať podporiť hlavne seba. Ten zvyšok sa neskôr pridá, keď uvidí, že to myslíme vážne.

Veľa veci sa mení a nie sú stálych. My sa meníme, každou skúsenosťou. Naše pohľady, vnímania taktiež. Nechcem vedieť všetko a byť majster mudrc, na to mám ešte tak tridsať rokov. Dovtedy sa mám čo učiť, zažívať veď zatiaľ dokopy nič neviem. Aj preto mám názor na všetko, že ani len netuším ako to v skutočnosti celé je.

Príbehy

michal_botansky_pribehy_blogger

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Nejako prežiť

michal_botansky_blogger_jedlo

Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.

Kam sa pozerám

michal_botansky_blogger_pohlady_vyhlady.jpeg

Mal som niekam isť, vonku bolo zamračené, fúkal vietor, nejako aj chladno bolo. Vôbec sa mi nechcelo, lenže naozaj bola treba ísť. Hovorím si, ak zmoknem, bude to len chvíľa, ktorá bude trvať dvadsať minúť. K tomu možno ma chytí dážď len okrajovo. Na vrchole kopca sa pred mnou vynoril z poza stromov nepríjemný pohľad. Tmavo modrá obloha.

Hneď ako uvidím prekážku prepadá ma panika. V tomto prípade zmoknem budem mokrý, technika, oblečenie a neviem čo všetko. Len vtip je v tom, že na dážď som bol pripravený. Všetko v batohu bolo zabalené v igelite. Pršať mohlo koľko chcelo. Trochu vody znesiem, nie som z cukru. Oblečenie vyschne rýchlo veď je pomerne teplo.

Pokiaľ vonkajšie okolnosti nie sú ako chcem, tak sú okolo mňa myšlienky, ktoré ma nahovárajú aby som si oddýchol, pospal, nešiel nikam, jednoducho zobral prestávku. Sem tam niekto z okolia ma chce upokojiť, že či som normálny isť v takom počasí von. Čo je do určitej miery pochopiteľné.

Mnoho činností ktoré vykonávam sú dobrovoľné. Robím ich pre mňa. Mám taký pocit, že robiť veci pre seba nie je vždy najľahšie. Ak dostanem príkaz od nadriadeného tak je väčšia pravdepodobnosť, že ho vykonám.

Aj preto o tom píšem bloky, články aby som si nejako uvedomil, že by bolo viac ako dobré robiť pre seba v prvom rade. Lebo je veľmi ľahko vytvoriť návyk na odsunutie seba samého do úzadia. Taktiež ak sú vonku podmienky neprijateľné, to nemusí znamenať, že skloním hlavu a ostanem v posteli. Tu je dobré si pripomenúť, nie každý znesie, chlad, vietor, dážď, teplo, nátlak. Je to v poriadku, sme ľudia plný emócii reagujeme nie vždy najlepšie ako vieme. Nie vždy sa dokážeme premôcť, sme lenivý, a často krát máme v hlave slovíčka už stačí, nevládzem, ďalej sa nedá.

Nie vždy mrak ktorý je nado mnou aj ide so mnou. Keď vidím búrku na horizonte, neznamená to, že do nej aj prídem. Keď prší, kúsok ďalej už nemusí pršať. Len tak isto to môže byť aj opačne. Maličkosti ovplyvňujú celok a myšlienky nás. Veľmi veľa činnosti, ktoré robíme, robíme dobrovoľne. Nie vždy budú podmienky ideálna, tak isto vždy sa niečo môže pokaziť.

Niekedy je dobré pripraviť sa inokedy nás okolnosti zastihnú nepripravených. Niekedy vonkajšie podmienky pôsobia hroznejšie než skutočne sú. Na mnohé z nich je možné sa pripraviť, na trénovať, zdolať ich. Len budú tu aj také, na ktoré nás nepripravia ani najlepšie teórie, praktické ukážky. Veď vlastne aj o tom je život.

Podmienky

michal_botansky_bloger_podmienky_trening

„Nebol som vonku na tréningu, nebolo vhodné počasie”. Vetička ma zasiahla pri bavení s parťákom z tréningovej skupiny. V tom období som mal odmakané cez tritisíc kilometrov vonku. Bola zima, mráz, sneh, ľad, vietor, dážď, teplo, bolelo to. Pre mňa nebol zmysel ďalej pokračovať v takejto konverzácií.

Snažím sa nevysvetľovať, neobhajovať to čo robím pred druhými. Nevidím v tom význam. Aj tak ľudia počúvajú čo chcú. K tomu každý z nás má svoj disko príbeh, kde v hlavných úlohách je vždy presne ten človek, ktorému chceme niečo vysvetliť. Zvedavosti, polopravdy, neoverené informácie, klebety boli a budú vždy na stole. Nemá zmysel s nimi súperiť. Práve naopak, je úsmevné ich ignorovať, či k niečomu k tomu ešte pridať.

Žiadne vyvyšovanie nad nikým. Skôr nezasahovať do príbehov druhých. Vôbec to nie je jednoduché, byť ticho a nekvákať svoje postrehy, skúsenosti, pohľady. Čo môžeme urobiť, je ukázať ako to robíme my, teda naše činy. No hovoriť k tomu, až keď bude položená otázka. Sám od seba vysvetľovať, to by nemalo byť na stole vôbec.

Podmienky vonku v určitých oblastiach sú rovnaké pre každého. Keď prší tak prší, sneží, je teplo, veterno pre všetkých. No nie každý z nás môže isť von keď je zima. Nemusí mať správne oblečenie, môže byť chorý, nedokáže sa premôcť, neberie to tak vážne a pod, má iné povinnosti a taktiež nie každý je športovec.

Mne sa na športe páči okrem iného, že spoznávam seba, hlavu, myšlienky, keď ide do tuhého a taktiež svoje rezervy. K tomu je fajn ako niektoré lekcie sa jednoducho dajú aplikovať aj v ďalších oblastiach. Pritom častokrát ide o úplne maličkosti, ktoré robia na konci dňa, obdobia veľké rozdiely.

Najľahšie sa trénuje keď vonku svieti slnko je okolo dvadsať stupňov, bezvetrie, teda aspoň v tom mojom svete. Cez zimu, môže byť aj chladno, len nech svieti slnko. Takých dní je však menej. To ale pre mňa neznamená, že nepôjdem na tréning. Práve tie chladné, zamračené, upršané dni dávajú najviac síl, skúseností, poznatkov do tých slnečných.

Tie najhoršie podmienky na trénovanie, posúvajú limity najviac. Aj keď mám práve v tej chvíli chuť sa na všetko vykašlať, na konci dňa som rád, že som do toho šiel. Lenže tu je dobré poznamenať, že to čo robíme nám by malo prinášať radosť, potešenie, dobrý pocit. Preto by sa mali aj vonkajšie okolnosti z času na načas meniť. Ak je dlhodobo nepriazeň, vydržia len tí najvytrvalejší. Vlastne veď možno práve preto sú tu.

Limitovanie

michal_botansky_limitovanie_blogger

Naša myseľ vie poriadne zaviesť. Nemáme na to. Robí to každý. Doma je lepšie ako vonku. Bolí ma chrbát. Som unavený. Všetci sú aj tak lepší. Nedá sa to. Zajtra začnem. Príbehov, ktoré dostávam počas všedných dní je nespočetné. Niekedy sa tak pýtam či aj niekto druhý má podobné myšlienky. Ako je možné zbaviť sa ich. Aký majú význam v našich životoch.

Je veľa možností, ktoré sú okolo nás. Tak isto je mnoho ciest. Nie všetky sú jasné hneď. Niekedy sa k nám dostanú, inokedy sa po čase ukážu, sem tam ich vôbec nezbadáme. Možnosti a limity sú navzájom prepojené, teda aspoň mne sa tak zdá. Veľa krát pred mnou sa objavila možnosť, no ešte viac krát som sklonil hlavu. Výhovorky, príbehy, polopravdy pobehovali mojou hlavou.

Aj dnes sa stáva, že mal by som byť ráznejší pri rozhodnutiach. Viac riskovať, sem tam sa zamotám. Ako idem dňami, tak si vytváram v rôzne pravidlá, príbehy, pravdy, ktoré ma neskôr aj dosť obmedzujú. Nie len pri rozhodovaniach, ale aj pri bežných jednoduchých maličkostiach.

Ak niečomu verím, tak, že všetko sa mení. Zážitok, ktorý som zažil pred týždňom, nemusí mať také isté výstupy, ako skúsenosť z dneška pri podobných situáciách. Často zažívam na tréningoch vonku. Idem tu istú trasu niekoľko krát po sebe, vždy mám odlišné výsledky. Raz je vietor, teplo, zima, dážď, sneh, inokedy nesprávne jedlo pre tréningom, únava, málo spánku.

To isté platí aj mimo tréningov. Rozličné vonkajšie okolnosti nám hádžu polená pod nohy. Nemali by sme zabúdať ani na tie, ktoré idú od nás. Ak budem veriť svojím pravidlám, pravdám je dosť možné, že prepásnem život, keď nie celý tak časť určite.

Hovoriť o limitoch, trénovať a niekedy skočiť do neznáma má svoje dôležité miesto v živote. Chcem sa v niečom konkrétnom zlepšiť, viac trénujem, skočím bez prípravy, zabudnem na obmedzenia. Nebavme sa teraz o skákani z výškových budov bez padákov, krídiel. Tam je nad slnko jasné, ak skočím niečo sa mi stane

Je veľmi dobre mať plán, inokedy záchytné body a niekedy sa nechať len tak unášať. K tomu neveriť všetkému, čo nám naša myseľ bude podsúvať. Častokrát sa aj tak len hlava prepína do režimu prežitia, neriskovania, vsádzaniu na najbezpečnejšiu kartu, pocitu istoty a pohodlia. Mám rád limity, ešte radšej, keď zisťujem, aké dôležité je im vždy neveriť. Sem tam aj ochránia, len nie vždy od víťazstiev.

Minulosť, budúcnosť

minulost_buducnost_dialnica_blogger_michal_botansky

Sem tam sa zamýšľam nad minulosťou. Pýtam sa sám seba, čo by asi teraz bolo inak, ak by som sa vtedy rozhodol presne opačne ako teraz. Nerobím žiadne výčitky, čas už nevrátim späť. K tomu rozhodovanie bolo najlepšie ako som vtedy vedel. Tak isto sa pristihujem, keď sa pozerám do budúcnosti. Čo by som chcel, čo mám robiť, ako to má celé vyzerať. Na chvíľu obhliadnuť späť do minulosti je fajn, ak hľadám poučenie, lekcie, rady, aha momenty. Taktiež unášanie v budúcnosti je dôležité, aspoň na chvíľu. Veď o čom by bol život, ak by sme nesnívali.

Mam pocit, ako keby niektoré situácie chceli zničiť moje ego, rozvrátiť sebavedomie, jednoducho niečo vo mne zmeniť zlomiť. Za mnou je kopa rozhodnutí, ktoré nepriniesli to čo mali aspoň zatiaľ. Už niekoľko krát som sa vzdal, upravil kurz, zaťal zuby, šiel preč. Rozhodnutia ktoré sa zdali ako najlepšie, sa ako si neukazujú vôbec tak po čase.

Dobrá správa je, že nie každé zlé rozhodnutie, je zlé rozhodnutie. Prekvapíme svoje ego, dostaneme príručku, niekedy sa nestane vôbec nič. Vlastne, ono každé jedno rozhodnutie robíme najlepšie ako vieme v tej danej chvíli. Takže mám dve možnosti pozerať sa na seba ako obeť, alebo učím sa. Tie lekcie prichádzajú postupne. Niekedy sú tu takmer okamžite, inokedy je potrebné sa za nimi obracať do minulosti. Dosť o tom píše aj v múdrych knihách, životom skúsenejší o tom tiež vedia svoje.

Rozhodnutia, ktoré prišli a prichádzajú, nie vždy si dokážem všimnúť všetky okolnosti, nechal som sa uniesť vplyvom emócii, nevidel ďalej, alebo to bola náhoda. Špárať v minulosti by malo byť povolené, ak tak, len na vzdelávacie účely. Nie žiť v nej. Stalo sa to, neviem to zmeniť, no viem niečo upraviť, poučiť sa a pri najbližšej príležitosti sa rozhodnem lepšie. Možno niektoré situácie, ktoré sa javia beznádejné majú veľmi ľahké riešenia. Kto vie, ako to je. Niekedy je správne vydržať, inokedy sa vzdať, alebo nechať to všetko tak a nejako bude. Taktiež, minulosť vie rýchlo uplynúť. O tom by vedelo hovoriť mnoho generálov na dôchodku.

Nie všetko sa toči okolo nás. To už bolo povedané niekoľko krát. Robíme skvelé rozhodnutia, prácu, lámeme rekordy. Len nie vždy si to niekto všimne. Lenže robíme to v prvom rade pre seba. Sem tam dostaneme pohár, medailu, čokoládu za odmenu. Inokedy si rozbijeme koleno, nos, alebo sa nestane vôbec nič. Zabudnime na počítanie srdiečok, páči sa mi to. Áno je to fajn cítiť pozornosť, ale aj v minulosti naši predkovia dosahovali rôzne výsledky a nie vždy o tom svet vedel.

Sú články ktoré tvorím niekoľko dni, týždňov dokonca mesiacov. Je veľmi ľahké vymazať myšlienky, alebo ich nechať stratiť sa v poznámkach. Lenže viac sa mi páči, popremýšľam nad tým všetkým. Ako by to bolo ak by som, to predsa skúsil? Strach, neistota, neznáme čo ak to dokážem. Čo ak je to začiatok novej kapitoly. Vlastne to neplatí len v článkoch, pre mňa náročných tréningoch, ale aj v bežných situáciách.

Dôležité je pre mňa nežiť v tom čo bolo, ale ani ďaleko v tom čo by mohlo byť. Každý z nás robí skvelé rozhodnutia, odvádza kus dobrej prace, podáva fantastické výkony v niečom, no tak isto sem tam niečo riadne pokašleme, či máme jednoducho smolu. Aj preto vnímam dôležitosť nesprávnych rozhodnutí, snívania, ale aj vychutnávania chvíľ ktoré sa práve dejú. Čo keď sa to už nezopakuje, čo keď je to najlepšie čo by mohlo byť? Pamätám si keď na základnom vojenskom výcviku nám školitelia vysvetľovali, ako budeme do konca života spomínať. Vtedy som sa im smial.

Všetko okolo nás sa deje, my sa dejeme. Čas beží rýchlo, pomaly. Niekto ho má viac, niekto menej. Niekto tvorí, filozofuje, nepýta sa, nevie, že nemôže. Ďalší dúfa, prosí. Sem tam stretneme niekoho kto žije v minulosti, v budúcnosti. Príde aj taký, čo má na všetko odpovede. Ja verím v život, že je možno dobre trochu niečo vedieť, ostatne pozorovať, sem tam niečo vyskúšať, a nie do všetkého sa zapájať. Aj tak všetko nestihnem. Taktiež nosím si so sebou batoh poznatkov, zážitkov, emócii, rán, víťazstiev ktoré sa ku mne nejako dostali. Niektoré z nich bude možné použiť viac krát, ďalšie sa stali iba raz. Bez nich by som podľa všetkého nevedel čo viem teraz, ale zas možno niečo iné. V tomto je ten náš život skvelý, je jedna poprepletaná veľká záhada, ktorá sa žije práve v tejto chvíli.

Úseky

michal_botansky_bloger_cisla

Myšlienky opäť niekde z kopca. Nejako sa ku mne dostala poznámka, že som lepší, rýchlejší, výkonnejší. Čo tak celkom nie je pravda. Je úplne jedno či sa chceme baviť o tréningu v horách, alebo o tých bežných chvíľach. Niekedy dávno, prichádzali od mňa myšlienky, že som dobrý. Nebolo to celkom tak, mohol som len šťastie, či stretla ma náhoda.

Mám rád sociálne siete, vedia veľa ukázať, naučiť. Jedna z nich mi sleduje hodnoty tréningov. Po pravde pozerám sa na čísla len orientačne, nakoľko sú ovplyvňované používanou technikou, počasím, dĺžkou tréningu, v akej sme nálade, koľko máme od trénované a pod. Vďaka tejto vychytávke sú rôzne trate rozdelené na úseky. Systém po nahratí mapy tréningu, vyhodnocuje, ako sme jednotlivé úseky zvládli, odmeňuje za každý pokrok.

Ja som zaradený v štvrtej kategórii v stúpaní do kopcov. V praxi to znamená, že som približne o polovicu pomalší ako tí najlepší. Mne ukazuje čas prejdenie úseku, trebárs dvanásť minút a prví majú hodnoty okolo štyri, päť minút a tak ďalej. Všetko je možné upraviť, vylepšiť tréningom. Mne sa páči, že tie čísla sa dostali ku mne. V praxi si predstavujem ako dobrý musel byť prvý chalan, keď po tom kopci doslova preletel.

Aj vďaka tej sieti mám prehľad o svojom pohybe. Lepšie si viem naplánovať trasy, nakoľko poznám moje približné časy, rychlosti na jednotlivých terénoch, povrchoch. K tomu dostávam upozornenia na moje vlastne zlepšenia pred sebou. To znamená, že čím viac trénujem tým mám lepšie časy. Je v celku prekvapivé, že mnoho najlepšie dosiahnutých časoch prejdení jednotlivých úsekov, som dosiahol na konci svojich fyzických síl.

Niekoľko článkov dozadu som písal o dôležitosti užívať si nie len tréningy, ale život ako taký. Čísla sú fajn pomôcka. Mávam raz za čas tréningy zamerané na rýchlosť, na dĺžku, či prevýšenia, ale aj také, keď len idem vonka, trebárs pozrieť výhľady z Tribečskej hrebeňovky. Snažím sa viac jazdiť mimo čísiel, sledovaním tepov, zón. Je dobré o takýchto vychýtávkach vedieť. Napríklad keď sa pripravuje na súťaž, naberá sa kondícia. Nič proti nim nemám. Sú skvelo pomôckou.

Aj preto sa snažím strániť porovnávania z druhými. Neviem koľko majú od trénované, akú majú techniku, podmienky a pod. Jediný s kým sa chcem porovnávať sú moje výkony z minulosti teda s predchádzajúcich tréningov. Ten druhý môže ukázať, kam je možné dostať sa, poradiť techniku, či odhaliť tajný tip.

Ak idem na výjazd s niekým kto nemá takú kondičku ako ja, uvedomujem si, že je potrebné takéhoto parťáka podporiť, neutekať pred nim, miestami potlačiť a samozrejme raz začas počkať kúsok ďalej. Hlavne na bezpečných zjazdoch. Tak isto je dôležité zabaliť o tyčinku navyše a mať zábavu.

Veľmi jednoducho niekoho môžeme odradiť, ak sa budeme predvádzať. Jasné, že keď mam tréning na rýchlosť buď idem s niekým kto je na tom podobne, alebo sám. Zmysel mojich športových aktivít nemá byť zhadzovanie a posmievanie, práve naopak. Existuje mnoho tréningov metód, ktoré nám pomôžu zlepšiť sa. Jednou z najjednoduchších je: trénuj veľa a pomaly. Hovorí sa že časť by mala bolieť, časť by mala byť zábava a časť by sme mali odovzdávať skúsenosti druhým. Pomer si nájdeme časom ako nám bude vyhovovať.

Kazdý sme na tom podbone len sa nachadzame v rozlicnych fázach a usekoch nasich ciest. Fyzické sily vieme zlepšíť do určitého momentu. Treba na to pamätať, máme svoje limity. Tie prekonať je možno vhodné opýtať sa či je to potrebné. Teraz sa nebavíme o vybehnutí na menší kopec. Ten vybehneme tréningom. Bavíme sa ked to už naozaj dalej nejde a na druhý, tretí či štvrtý deň zjeme chladničku aj u susedov a nebudeme vedieť chodiť.

Ak stratíme zábavu, ciel, niečo čo nás poháňalo v pred, budeme stáť pred veľkou možnosťou vykašlať sa na to. Nech je ide o čokoľvek. Hlava je kľúčom k úspechu. Ak si myslíme, že už ďalej to nepôjde, tak sa veľmi mýlime. Naše telo je stvorené aby prežilo. ako náhle klesne kontrolka energie pod určitú hladinu, cítime sa unavene. Dobrá správa je, že vraj sme približne v polovice zásob energie. Aj preto sa snažme do hlavy nepúšťať situácie, myšlienky, pocity ktoré nás budú oslabovať v tých najvhodnejších chvíľach. Na to slúžia jednoduché cvičenia. Napríklad ešte kúsok, po tamtú zákrutu.

Nič sa nestane, ak nebudeme všetci športovci. Môžeme priberať nejaké to kilo, nebudeme mať záplavy hormónov šťastia po tréningoch. Na druhú stranu, asi nespoznáme bolesť pri záťažiach, daždi, vetre, či zranení. Risk patri do života, no hrozí tu bolesť z nepoznaného, z okolnosti. Možno sa zmokne, vymrzne, ale pozor tak isto hrozí úspech, že to dopadne dobre. Čím ďalej som presvedčený, ako takéto slová neplatia len pri športových tréningoch.

Čísla, rekordy a tu kde si

 michal_botansky_blogger_trening_sport_prekazky_bolest_radost.jpg

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

To čo je teraz

michal_botansk_blogger_to_co_teraz_je

Mám obľúbený tréningový úsek, je niekde nad Zlatnom po Kompanovú lúku.Raz ráno v sobotu, bolo čerstvo po daždi v hore nikoho nebolo. Na stromoch začínali pučať listy, les vyspevoval melódie. Hľadal som vo vreckách kameru, aby sa podarilo zachytiť atmosféru ktorá bola naokolo. Lenže jedna maličkosť. Mám desiatky videí z toho miesta. Jesenné, zimné, jarné, upršané, zasnežené, zamračené, so slnkom, tesne pred západom. V tom prišla ku mne myšlienka.

V istom životnom období, keď som bo presvedčený, že je potreba prečítať všetky knihy sveta. Sa ku mne dostali knihy ktoré poukazovali na mnoho udalostí ktoré sa bežne dejú v našich životoch. Ako napríklad je dôležité si uvedomovať plynutie udalostí, byť tu na tomto mieste, premýšľať nad tým čo robím v tejto chvíli. Bolo to obdobie, keď prichádzali nové, zaujímavejšie teórie. Jedna bola lepšia ako druhá. Cítil som, sa, že teraz konečne po prečítaní nasledujúcej knihy prerazím do sveta.

Podľa všetkého sa mi do teraz nepodarilo preraziť do sveta. Vlastne, už ani neviem či chcem. Sem tam knihu chytím do ruky, veď vždy je fajn sa zamyslieť, dostať sa k odlišným pohľadom a rozšíriť slovnú zásobu. Myšlienky ktoré nachádzam v knihách sú pre mňa nové, alebo ma utvrdzujú v tom čo si myslím. Sem tam sa stane, taktiež nič.

Častokrat snívame o tom co nemáme. Taktiež nie vždy si vážime to čo máme. Možno chvíľu sa potešíme a skôr či neskôr zabudneme. Chceme viac, inú farbu, novší model, lepšie miesto a pod. Istým spôsobom je to správne, poháňa nás to dopredu. Len jedna maličosť, tu je dobré si uvedomiť, že nie všetko musíme mať. Možno je toto jedna z dôležitých myšlienok, k ďalším cestám, myšlienkam.

To, že nemusím mať všetko, taktiež všetko zažiť spomínam v niekoľkých kapitolách blogu. Ono sú to také malé veľké myšlienky, ktoré v dôležitých životných rozhodnutiach, chvíľach je dobré mať na pamäti. Nie všetko dokážem zažiť, stihnúť, vyskúšať, zaznamenať.

No a tak nejako v spojitosti s podobnými myšlienkami ma napadlo v danej tréningovej chvíli, že nezaznamenám žiadne video, či fotku z opisovaného miesta. Vždy chcem odtiaľ fotku video aby som si moment zvečnil. Aby som nezabudol, ako je tam prijemne, sychravo, zima, alebo ako tam bolo. Príbeh pokračuje ďalej.

Zachytený moment zverejňujem na sociálne siete a očakávam, že aj druhým používateľom sa bude páčiť. S nim nasleduje ďalšie reakcie plné hormónov šťastia, radosti, smútku, naštvanosti, podľa reakcii ľudí ktorých algoritmus osloví. Pre takéto reakcie, veľmi často zaznamenávam udalosti okolo mňa. Nie je to zlé, sú ľudia, čo sa takým živia.

Všimol som si jednu maličkosť, pri zachytávaní podobných chvíľ. Mi hlavou prebiehajú myšlienky: ako opíšem moment, aké slová použijem, čo hudba, filtre. Ako keby mi unikal ten moment, v ktorom sa nachádzam, pre ktorý trénujem, chodím von, do lesa, pokračujem. Nevšímam si čo sa deje okolo, zabúdam čím práve prechádzam, nevnímam zvuky vône, pohľady, terén.

Dostávame do rúk pomôcky, ktoré nám veľmi uľahčujú život. Môžeme za krátku chvíľu zhotoviť desiatky fotografií, videí. Aby sme si lepšie pamätali chvíle, ktoré prežívame. Je to skvelé, hlavne keď sa k ním vrátime o niekoľko rokov.

To čo je teraz, možno to je dôležitejšie ako fotka, video, desiatky páči sa mi to. Práve to čo sa deje teraz je skutočná podstata života. Prežiť to, čo sa deje práve v tejto chvíli. Za mňa sú to stúpania na tréningoch, vzdialenosti, trénovať proti vetru, doviesť schôdzku do úspešného konca pre všetky zúčastnené strany, mať skvelý pocit z jazdy, z dobrého jedla, či dosiahnutiu dôležitého kroku a mnoho ďalších.