Hrebeňovka

Pôvodný program mal byť úplné iný. Nejako som cítil, že by bolo fajn mať náhradný plán. Malo kedy ich mávam. Hovorím si, keď nie teraz tak najbližšie sa niečo takéto zíde. Urobil som si domáce úlohy, našiel kopec informácií, článkov, videí a samozrejme prečítali sa aj komenty. Tam sa zvyčajne nájde toho najviac.

Pred rokom pri jazde tribečskom som stretol chalanov na horských strojoch. Vraveli, že parádne jazdenie je na Považskom Inovci. Pýtal som sa či aj na gravel. Rozosmiali sa. Ževraj som gravel extrémista a mám skúsiť. Na jeseň krátko po rozhovore som plánoval trať cez Piešťany, Považský Inovec a späť dole na Partizánske. Trasa ma zaujala, len nejako dni už boli kratšie na jej prejdenie. Pôjdem tam jazdiť, keď už bude svetlo dlhšie.

Mapa sa neuložila, aspoň je dôvod na novú trasu. Informácie, ktoré sa našli, pomohli naplánovať takmer dvesto kilometrový okruh, s troma tisíckami výškových metrov. To všetko znie ako dobrá výzva na parádny tréning.

Náhradný plán nakoniec vyhral. Len začiatok vyzeral všelijako. Malo sa vyraziť 6.30 ráno. Pre búrku a silný dážď sa podarilo vyraziť o hodinu neskôr. Hodina meškania nebude nič strašné, niekde ju dobehnem. To som ešte nevedel, že po ceste ešte pribudne ďalšia strata času. Letné dažde patria k tréningom. Silné letné dažde sa zvyknú prečkať niekde pod prístreškom, autobusovou zástavkou, pod veľkým stromom. Ja som prečkával tri krát, na autobusovej zástavke Horné Lefantovce, Belince, Prašice. Suché oblečenie bolo bezpečne zabalené v batohu, šetrilo sa ak by mi bolo chladno.

Hneď pri prvej nedobrovoľnej zastávke prišli otázky, či to neotočiť naspäť a prejsť celú trasu v lepších podmienkach. Na druhej strane je leto, oblečenie rýchlo uschne, k tomu má za hodinu oblačnosť ubúdať. Maličkosť, ktorá sa upravila, boli poľné cesty. Tie sa nahradili za asfaltové. Dôležitý poznatok: v lese blato fŕka, na poliach sa lepí. Paličkovanie blata zdržiava čas.

Horská atmosféra začínala pre mňa vstupom do hory v Nemečkách. Ide skôr o asfaltové úseky, ktoré neskôr vystrieda starší asfalt, horská zvážnica. Nič strašné. Práve naopak. Prvé náročnejšie stúpanie začína nad Dubodielom. Nová asfaltka viedla po horáreň Jedľová. Čím vyššie sa šlo, tým bolo viac cítiť kopce. V tomto prípade aj opar po daždi. Na vrchole Inovca, výhľad nebol žiadny pre hmlu. No chvíľu trvalo pokiaľ som prvé prevýšenia vyšliapal.

Celá hrebeňovka štartuje niekde pri Trenčíne. Pre mňa, napojením na stúpanie kúsok za chatou pod Inovcom. Od vrcholu Inovca začína skutočné horské dobrodružstvo, končí pri osade Bezovec. Tento úsek je na mapách označený ako ťažký a je vhodný pre pokročilých cyklistov. Sú tu rýchle klesania, skalnaté úseky, lúky, zvážnice, ale aj celkom slušné stúpania. Niektoré sa tlačia, cez skaly sa prenáša. Pre cyklistov s elektrickým pohonom, doplňte poriadne energiu, bude tu čo robiť.Treba si dať pozor aj pri zjazdoch nakoľko chodníky sú úzke. Nie vždy je dobre vidieť za zákrutu, horizont, to ale platí pre všetkých.

Toto je môj druhý náročný úsek, ktorý som do teraz jazdil. Prvý bol Penhýbel – Vtáčnik. Taktiež náročné jazdenie pre mňa ako menej skúseného horského jazdca. Považský Inovec teda jeho hrebeňovka strieda krásne zjazdy s náročnými výšľapmi a to jej dáva za mňa lepší a zábavnejší zážitok z jazdy. Výhľady sú ukazujú na mnohých miestach. Naľavo hlavne Nové Mesto. Napravo topolčiansko – tribéčsko – nitriansko.

Čo jednoznačne je dôležité vyzdvihnúť je značenie. Za mňa najlepšie označenie cyklotrás, čo som doteraz jazdil. Cestičiek je tu mnoho. Tak isto studničiek, kde sa dá nabrať voda. Všetko je značené. Určite Bohušova studnička stojí za zastavenie. Ide o krátke odbočenie z Hrebeňovky. Je tam krásny výhľad.

Okrem Inovca som navštívil aj rozhľadňu Pánsku Javorinu. Je vzdialená približne sedemsto metrov od hlavnej trasy. Terén taktiež miestami dá zabrať (skaly, korene). No pre výhľad z najvyššieho poschodia rozhľadne sa sem určite oplatí prísť pozrieť. Veľká Javorina, Veľký Tribeč, Zobor, Topoľčany a mnohé iné časti Západného Slovenska je odtiaľto za dobrých podmienok vidieť. Ja som ich mal.

Presne takto bola predstava, Inovec bol pochmúrny, pod hmlou. Javorina nádherná slnečná. Po krátkej prestávke sa pokračovalo späť na hrebeňovku. Terén a aj povrch ciest postupne poľavovali. Luky, zvážnice, kúsok asfaltky. Predo mnou už boli len tri záchytné body. Rozhľadňa na Marháte, rotunda sv. Juraja a Horné Lefantovce na Jedliny prejsť za svetla. Tým, že som stratil približne dve hodiny schovávaním pred dažďom. Marhát sa pôjde pozrieť nabudúce. Čas bol hraničný.

Od sedla pod Marhátom prichádza jedna z tých krajších odmien v podobe nádherného zjazdu. Ktorý ukončuje úžasný výhľad na nitriansko pri rotunde svätého Juraja. Nižšie sa je odbočka na Radošinu, alebo rovno sa pokračuje na Nitrianskú Blatnicu. Studnička je pred rotundou a ešte kúsok nižšie.

Celý horský úsek mal 68 kilometrov s prevýšením niečo cez 2.000 výškových metrov. Možností na Považskom Inovci na tréning, prevetranie hlavy, či cykloturistiku je omnoho viac. Tie zatiaľ nepoznám. Sú tu úseky, ktoré dajú zabrať každému. Odmenia zjazdy, výhľady a smäd nebude. Kondičku natrénujeme v nekonečných stúpaniach. Skalnaté úseky je možné obísť. Len to už nie je hrebeňovka.

Zvyšok trasy som pokračoval po asfalte pre veľkú stratu času. V Čermanoch som šiel poľnou cestou na Belince. Preseľany po hrádzi a posledný úsek Horné Lefantovce – Jedliny sa prešlo za svetla ako bol plán.. Výjazd sa ukončil o pol desiatej večer. 197 kilometrov a 3.222 výškových metrov , spálil som 6.508 aktívnych kilokalórií, vypil 6 litrov vody, zjedol plný batoh jedla.

Bola to riadna makačka. Nielen pre nohy, ale aj pre myseľ. Trikrát zmoknúť, isť do nepoznaného terénu s presvedčením, že počasie sa zlepší. Taktiež, že sa mi nič nestane a vrátim sa za svetla. Mnoho úsekov náročky nepopisujem, oplatí sa ich zažiť na vlastnej koži. Považský Inovec ma privítal a dal mi poriadne zabrať.Nesklamal, práve naopak prekvapil. Toto je trasa ktorú s menšími zmenami chcem absolvovať viac krát. Páčilo sa mi tam hore.