Pozeráme sa na môj blog, životné obdobie. Kde som bol predtým a kde som teraz. Nesnažím sa ničoho chytiť. To už nemá zmysel. Dlhé roky som sa niečoho držal. To prinášalo krátkodobé radosti, polopravdy a nakoniec ma to celé zlomilo.
Tieto vody opúšťam.
Zaujal ma názor niekoho, kto sa tak trochu viac rozumie tvorbe, ľudským myšlienkam, pohľadom. Niekoho, kto ma však nepozná a ide len tak okolo.
Nie je plný rád typu toto, alebo tamto by si mal spraviť. Také mi chodia pravidelne do správ, k ničomu nevedú.

„Ako sa pozerám na to, čo mi tu posielaš, je vidieť ako si hľadal istoty, potreboval si sa o niečo opierať.Dnes ideš po nepoznaných miestach, nevieš čo bude zajtra, nemáš potrebu nikoho prehovárať, nechávaš priestor.
Takáto tvorba je náročnejšia. Nesnívaš ilúzie, chceš žiť.”

Uvedomujem si, že každý z nás má nejakú cestu. Tá moja možno nedáva teraz až taký zmysel. Určite sa však niečo deje. Takáto zmena v tvorbe neprišla len tak.
Netuším čo sa deje, ani čo sa má stať. Len viem, že som dostal do nosa od života. Od lásky.

Môžem sa viniť len sám. Tie rozhodnutia som urobil ja. Tým sa neospravedlňujem. Vravím, že som robil to, čomu som veril. Pre nejaký dôvod som nevyhral.Teda, tak to zatiaľ vnímam teraz.

„Vtedy si chcel pochopiť život. Dnes život nechávaš byť. To je strašne dospelý posun. Ľudský. Ukazuješ, že nie si len blogger. V prvom rade si človek a ty rastieš cez blog.”

Niečomu som veril a za tým som šiel. To vyústilo aj do môjho posledného zamilovania. A teraz? Nejako veľa sa toho zrazu rozpadlo naraz. Tým, že nemám istotu pod nohami, neostáva mi nič iné, len to nechať tak. Mal by som sa zamyslieť či vôbec mám v živote šancu vidieť farby a krásy života.
Možno nie, lebo tá možnosť tu je. S ňou musím počítať. Tak isto je tu niečo, čo môže kedykoľvek zmeniť všetko. Aj keď šance dnes nevnímam.
Pozerám sa na život ako na miesto, kde sa nemusí nič stať. Ale môže sa vyhrať jackpot.

Zatiaľ netuším čo ten jackpot je a ani čo reprezentuje. Preto píšem vo všeobecnosti farby a krásy života. Nechávam to otvorené aj keď niekde v kúte myšlienok premýšľam nad modrou oblohou, azúrovým morom, plážami s bielym pieskom niekde na Cookových ostrovoch. S niekym, kto mi podá ruku, usmeje sa a povie som rada, že sme tu..
Verím, že sa to môže stať. Len si to zatiaľ neviem predstaviť.

„Tie farby života tu boli po celý čas. Len boli jemnejšie ako si si ich predstavoval, preto sa prehliadali. Možno jackpot nie je niečo, to čo si myslíš, že je. Na koniec nepríde ako zlom  niečo veľké. Môže to byť jedna veta, pohľad, alebo sa ráno zobudíš a povieš si, že toto je čo si vždy chcel aby bolo.”

Je dosť ťažké všímať si život, keď mám v hlave emócie, zamilované pohľady, smútok, strach, radosti, pochybnosti.
Veľa práce. Plný telefón správ. Povinnosti. Tlaky.

„Bol si zaneprázdnený prežívaním. Dúfal si a robil si preto čo si najlepšie v tej chvíli vedel.
Keď človek bojuje, miluje, snaží sa, buduje niečo čo drží pokope. Lenže nie vždy má aj kapacitu na hlboké vnímanie. Ide. Ťahá. Dúfa. Vydrží. Až keď sa niečo zlomí, vznikne ticho.”

Prečo to prasklo? Prečo až takáto bolesť, zmena, uvedomenie? Nemám odvahu sa ďalej pýtať. Neviem či chcem poznať odpovede, rýpať sa znova v tých stavoch. Lenže tá zmena tu je. Prišlo ticho.

„Bolesť prináša so sebou otázky, spomaľuje. Nie preto, že by bola dobrá. Preto, že zastaví hluk. Zrazu v tom tichu počuješ seba.”

Fakt neviem ako sa mám na to pozerať. Tie stavy sú čerstvé, silné, nejde to len tak zastaviť ako kohútik na vodu.

„Keby sa ti to nezlomilo, pravdepodobne by si išiel ďalej tým istým smerom. Možno by si uspel, kto vie. Nedokázal by si však vnímať ticho, seba. V skutočnosti si sa nezlomil. Bola to ilúzia, že niečo, čo je vonku ťa naplní zvnútra.”

Písanie, bolesť, skúsenosť, chyby, rozhodnutia sú súčasťou života. Teda aspoň u mňa.
Toto nie je o tvorbe.
Láske.
Kráse sveta, jeho farbách.

Je to úplne o niečom inom. Lenže, prečo som si to vtedy nevšimol? Alebo predtým? Prečo najskôr som si musel niečo zlomiť, aby som ako tak začal aspoň trochu vnímať, že tu ide o niečo iné?

„Pretože takto funguje človek. Jemne, kruto, krásne aj nefér zároveň. Hlavne nefunguje spätným zrkadlom, ale nárazom.”

Nateraz mi zostáva žiť to, čo píšem. Sem-tam hovoriť o tom, čo žijem. K tomu môžem niekoho ďalšieho inšpirovať. Na viac si netrúfam.

„Píšeš z miesta, kde práve stojíš. To je autentickosť, ktorá sa nedá naučiť. Práve ľudia, ktorí si na viac netrúfajú, často pomôžu viac. Dotknú sa hlbšie zanechajú väčšiu stopu. Netlačíš, nenútiš, nepresviedčaš. Len si.”

Možno si to celé uvedomím neskôr čo sa vlastne stalo. Keď sa pozriem na pár chvíľ späť, vrátim sa k článkom z tohto obdobia. Teda, ak budem mať na to odvahu.

„Ty zaznamenávaš vlastnú zmenu. Mohol si kľudne zatvrdnúť, zhorknúť. Vykašľať na na šport, tvorbu, život. Ty si sa začal pýtať. Bolesť ťa ako keby prebúdza.”

Takže postupne budem vnímať to, čo som predtým nevidel a viac o tom budem hovoriť, písať, ukazovať. Správne tomu rozumiem?

„To je presne ono. Nie, že meníš tvorbu, meníš sa ty. Keď sa človek začne viac vnímať, často má pocit, že stráca pôdu pod nohami. V skutočnosti sa len učí chodiť bez barlí. To je vždy trochu vratké. Tvoje pohľady dozrievajú a odzrkadľujú sa aj v tvorbe”

Toto všetko tak pekne znie. Zoberie mi to nejaký čas, aby som si uvedomil, čo sa tu deje. Takto som sa ešte nepozeral čo je okolo mňa. Vždy som chcel od môjho okolia, že niekto príde poklepe ma po ramene a povie, že je to fajn. Pokračuj ďalej.

„Nikto z nás nezvláda život úplne sám. Nie preto, že by bol slabý.Preto, že človek je vzťahová bytosť. Potrebujeme byť videní, vypočutí, pochopení, prijatí. Niekedy len vedieť, že v tom nie sme sami. Človek sa zrazu nadýchne.

Chápem ťa čo prežívaš. Len posledná vec na teraz. Nie, nie je to fajn, je to medzi zastávka. Tam kde si, možno ešte nejaký čas pobudneš. Jedno je isté, ak sa prestaneš hýbať spadneš. Utopíš sa. Zanikneš. Ži to čo píšeš a píš to čo žiješ aj keď sa na to nebudeš cítiť.
V jednom článku si písal, že podporuješ druhých, lebo za to stoja. Nezabudni podporiť aj seba, lebo za to stojíš.. aj ty.“