Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia,  odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál.  Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého.  Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie  narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba.  Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie.  Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je  tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti.  Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.