Ak je niečo, čo neznášam, tak to sú výhovorky. Maximálne rešpektujem úsilie, zhodu náhod, pokašlaný deň, aj rok. Rozumiem, že existuje akási vyššia moc, ktorá aj tým najlepšie pripraveným plánom či snahe prekazí všetko.

Ako tak cupitám životom cítim, že to, čo vidím, vidím akosi jasnejšie, ale aj úplne hmlisto. Mám obrovské chute zmeniť svet a často väčšie, ako keď som mal dvadsaťpäť. Len teraz už nechcem tých milión zbytočností, po ktorých som túžil. Tak isto nechcem sa niekomu za každú cenu zapáčiť, ale ani znepáčiť. Čím ďalej viac verím, ak je čokoľvek vzájomné, je to omnoho viac trvácnejšie.

Tak isto si myslím, že nikdy nebude všetko dokonalé, ten najsprávnejší čas, či budeme na sto percent pripravení. Možno to je na tých chvíľach to dokonalé, aby sme z nich vyťažili čo najviac a nefňukali, čo keby bolo. Vždy tu bude možnosť urobiť, dosiahnuť viac nejakým spôsobom. No nie každý máme rovnaké podmienky na štarte. Čo však máme, sú možnosti, ktoré sú okolo nás. Našou úlohou je si ich všimnúť, ukázať sa, vyhrnúť rukávy a dať sa do práce alebo nič nespraviť.

Často píšem o tom, ako je život záhadou. Asi najzáhadnejšou sú chvíle, keď po niekoľkomesačných snahách sa dostávame k výsledku bez snahy. Takto nejako som sa dostal do Londýna. Prišla textová správa, vlastne chodila celý deň po častiach a vtedy som prvýkrát vedel, že niečo bude tak, ako chcem ja.

Samozrejme, pred tým ako prišiel Londýn boli výhovorky, rola obete, nadávanie si ako sa nedostanem nikdy do zahraničia. Často som ich používal. Ak sa pozerám späť, tak takéto reči, myšlienky, ale ani skutky k ničomu neviedli. Vlastne áno, spomaľovali, bolelo ma z nich brucho, hlava a viackrát nič nebolo urobené, ako bolo.

Obrovský vplyv na nás má naše okolie, a to nielen ľudia v  ňom, ale aj to, čo robíme, ako trávime čas a pod. Tak isto majú svoje dôležitosti myšlienky, ktoré si púšťame do hlavy. Verím, že všetko nás istým spôsobom ovplyvňuje, ale tak isto programuje či na úspech, silu, sebavedomie, tvorbu alebo na nečinnosť, kecanie, flákanie.

Nesúďme druhých, ale ani seba, nevysvetľujme, aj tak to nikoho nezaujíma. Sem-tam preflákneme najdôležitejšie životné šance, lebo sa nám nechce, inokedy si ich nevšimneme, alebo jednoducho to nešlo. Možno naozaj existuje vyššia moc, ktorá nás akoby chráni a k tomu nie sme na tom tak zle, ako si myslíme. Nech je to akokoľvek, život je záhada, vždy mu choďme oproti, ale nezabudnime si niekedy vyfúknuť. Lebo čo keď práve vtedy sa začne diať to, o čo sa snažíme a možno úplne bez nášho úsilia. Len si prosím nehovorme, že nestíhame, nechce sa nám, či pozrieme sa na to zajtra.