Existuje milión návodov na šťastný život, milión techník ako byť zdravší, bohatší, úspešnejší. Každá z nich už pomohla minimálne jednému človeku. Presné štatistiky asi nevedie nikto, kto vie, či je to vôbec možné. Vlastne, ako také údaje sa vedú. Koľko kníh sa predalo, koľko ľudí bolo na seminároch, či koľko videlo to parádne inšpiračné video.

„Dobre sa uč, nájdi si super prácu, ožeň sa,” kľúčová rada od mnohých našich rodičov, ktorú sme dostali pri dospievaní. Už vtedy bolo viac ako jasné, že nie každému tento návod bude vyhovovať. Nemusíme sa baviť o tom, aké je vzdelanie nevyhnutné pre život, tak isto mať vedľa seba správneho životného partnera, s ktorým sa ťahá za ten istý koniec a k tomu všetkému robiť to, čo nás baví.

Jeden z najväčších vplyvov na svoj život máme my. Ja ovplyvňujem aké informácie vnímam, s kým sa stretávam, kde sa pohybujem, čo jem. Tak isto my si vyberáme, či sme v roli víťaza alebo obete. Samozrejme, ak sa pozrieme na dnešný svet, jeho informačný pretlak, rýchlosť a slobodu vyjadriť svoje názory, môže byť náročné na prvý pohlaď vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo nie. Najčastejšie na to prichádzame robením vlastných chýb. Jedna z rád, ktorú som dostal na začiatku mojej cesty bola: „Choď von, pokaz všetko čo pokaziť môžeš, vráť sa a pozrieme sa na to, čo si spravil dobre. To dobré zopakuješ.” Samozrejme, myšlienka sa mi vôbec nepáčila. Až dnes zisťujem, koľko pravdy je v nej.

„Mať lepší život, no nie na úkor druhých a už vôbec nie seba, by mohla byť jedna z nosných myšlienok, ktoré čoskoro začnú byť čoraz viac popularizované. Len pre zaujímavosť, všimnime si koľko z nás sa uspokojí s priemerom (priemerný život, priemerné materiálne hmotné veci, priemerné vzdelávanie, priemerný osobnostný rast a pod). Nechcem tvrdiť, že máme jazdiť všetci na autách luxusnej nemeckej automobilky, obliekať sa exkluzívne v talianskych butikoch a už vonkoncom jesť francúzske kulinárske špeciality. Tvrdím, že našou povinnosťou je pokúsiť sa byť lepším človekom (o tom som písal v minulom článku), hlavne pokúsiť sa žiť lepší život.

Možno priemer je fajn, ale naozaj ma priemer robí šťastným? Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na to dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné, nikdy nedosiahnem ten pocit, že už to viem alebo nebudem tvrdiť, že práve toto je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Myslel som si, že keď prečítam tú knihu, pôjdem na ten kurz, či školenie všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť.

Malé úspechy s nami vedia zamávať neskutočne. Pochopiteľné. Úspech, dosiahnuté výsledky, ocenenia patria k nám, no nie sú naše cieľové destinácie. Zatiaľ mi nikto nepovedal o tom, ako túži byť nafúkaným arogantným majstrom sveta, ktorý vie všetko. Ruku na srdce, pamätám si, že ním som bol aj ja. Našťastie, vždy zasiahnu vyššie sily alebo inak povedané, potkneme sa. Zvedavosť, hravosť, zodpovednosť, pokúsiť sa mať lepší život a neupokojiť sa so situáciou, kde som. Samozrejme, s ľudským prístupom k druhým, ale aj k tomu v zrkadle. Chybičky patria do života, buď si z nich postavíme záťaž na hlave alebo schodíky k naším víťazstvám.

Hovorí sa, že funguje všetko, ale nie všetko bude fungovať nám. Zatiaľ som príliš neskúsený na to, aby som mohol povedať, čo funguje a čo nie. Život je záhada, v niektorých prípadoch stačí čakať, inokedy je dobré vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Nech je to akokoľvek, každý z nás píše svoj príbeh, ten môj píšem každú stredu na www.michalbotansky.com.