Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.