Idem si dole Sitnom kamene, šmykľavé lístie, kráčam oproti kamošom. Zastavujem sa a hovorím si ako som tu pred rokom mohol behať. Neskutočne náročný terén. Tu hrozí vysoké riziko úrazu. Ten kopec? V ten istý deň som prešiel 139 km s 1860 výškových metrov. Zatiaľ najväčšie moje prekonanie sa.

Nasledujúci článok začína v obci Svätý Antol pod Sitnom. Mam za sebou prejdených deväťstošestedesiat výškových metrov, šesťdesiatosem kilometrov zjazdených za fantastických dve minutý a päťdesiatštyri sekúnd na kilometer v priemere. Zo začiatku som sa šetril, nič sa neprepaľovalo, k tomu boli výborne zjazdy. Samozrejme únava bola cítiť. Počas jazdy som doplňoval energiu tušil som, že sa pôjde nad moje limity. Samozrejme únava bola cítiť aj tak. Čakal ma posledný úsek. Mal mať dĺžku sedem kilometrov a päťstopäťdesiatpäť metrov ho kopcom. Trať poznám od hradu na vrchol. Tam je to náročné. Ten zvyšok, bolo nepoznané.

Je o mne známe, že veľmi málu časť z toho čo robím sa podarí dotiahnuť do konca na prvý krát. Na všetko ostatné potrebujem dva, sedem, sto pokusov. Ešte častejšie sú tu aj šance, ktoré zahodím, nezvládnem, preflákam, nevšimnem si ich. Pokašlal som mnoho príležitosti tesne pred vrcholom, či ani neodvážil naň vstúpiť. Niečo ma štve, niekde prichádza zmierenie, sem tam sa história zopakuje a dostávam ďalšiu možnosť. Je viac než dobré sa zmieriť s tým, že nie všetko sa mi podarí dosiahnuť. Nemá cenu sa zbytočne trápiť. Ďalšie šance dostávame postupne. Niekedy lepšie, inokedy menšie.

Články, ktoré píšem ma nútia hlbšie premýšľať o mojich činnostiach. Ide o aké si vyrozprávanie do vetra. Je dôležité sa na chvíľu zastaviť a pozrieť v čom lietam, čo vnímam, kde som, s kým. Možno pozrieť na dôvody ktoré sú za tým, prečo to vlastne robím. Často malá nepodstatná myšlienka vie posunúť viac, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Utvrdzuje ma v tom tréner, ďalší športovci, ľudia okolo mňa a aj tí, čo sú tisícky svetelných rokov predo mnou. Lenže všetko s mierou aj premýšľania, váhania, diskutovania.

Šport je fantastická oblasť, ešte lepší životný štýl. Len mu nesmieme prepadnúť a nezabudnúť žiť aj život. Žiadne vetranie hlavy, reset, ani relax, teda aspoň nie je pre mňa. Dôvod prečo to robím, chcem byť silnejší ako pred rokom, mať dobru postavu. Hlavne niečo konkrétne dokázať. Ak to žijem nepotrebujem motiváciu, dôvod prečo. Stáva sa to súčasť mňa, môjho životného štýlu. Zmení všetko. Najviac mňa, veľkosť oblečenia, hlavu, zameranie na dosahovanie cieľov, rešpektovať okolnosti, potlačiť seba, ale aj vzdať sa a prísť niekedy inokedy.

Pokračujem ďalej v mojej púti. Nie je to len o siedmych kilometroch a jednom vrchole. Za tým je niečo viac. Poznanie, zistenie, pozorovanie, kam som schopný zájsť. Viem, že musím zdolať mnoho nepoznaných ciest, vrcholov, údolí. Či ide o športovo tréningové aktivity, ale aj ostatný život. Ak zastanem, nestane sa nič. Ak sa v živote nestane nič, čo je to za život?

Sitno bola pre mňa obrovská výzva. Podarilo sa zdolať vrchol na druhý pokus. Príprava trvala asi dva necelé mesiace. Pozerali sa mapy, videá, počasie a sem tam niekto poradil maličkosť. Bola to najnáročnejší tréning, cesta, ktorú som do teraz podstúpil. Nepoznal som veľkú časť cesty. Nevedel som ako budem vládať. Koľko vody, jedla si mám zobrať so sebou, oblečenia. Najťažšia časť bola práve tých posledných sedem kilometrov hore. Nemusel som isť tam, nik ma nenútil. To isté je platí aj v živote. Veľkú časť našich rozhodnutí robíme pretože chceme. Neskôr môžu bolieť, povedzme ako ta moja cesta na vrchol hory.

Mentálna stránka tréningov je obrovská. Nemusíš nič, no môžeš viac ako si myslíš. Pomáhajú nám zdolávať prekážky, spoznávať seba, svet, ľudí. Častokrát je menej viac. Cesta hore je vždy náročná, bolí. Tam dole, alebo späť je to o niečo jednoduchšie, len pozor na kŕče. Nie vždy vieme ovplyvniť okolnosti a to robí tie tréningy zaujímavými. Vzdať sa môžeme kedykoľvek, len lepšie si je dať prestávku ak nevládzeme.

Je potom. Všetko šlo ako bolo naplánované s menšími odchýlkami. Zvládli sa kopce, videlo sa kus nepoznaného sveta, mám fotku z najvyššieho bodu Štiavnických vrchov. Prekonal som vlastnú bolesť, lenivosť, strach z nepoznaného. Som doma, telo je plné adrenalínu. Cítim hlad. Bolesť je ukrutná, ťažko sa chodí. Nemôžem zaspať. Zvládal som to, ďakujem. Poďme ďalej.