V mojej práci často chodím na úrady. Pracujú tam zaujímaví ľudia. Samozrejme na začiatku ma kolegovci upozornili, že nie vždy tam všetko vybavím na prvýkrát. Vlastne mali pravdu, až do situácie, keď nebolo iného východiska a vybehla zo mňa obranná vetička: „Môžeme sa tu hádať, kričať po sebe, ale nikto z nás nevyhrá.” Tak nejako sa začala moja cesta, nielen na úradoch.
Vždy sa snažím ľudí podporiť, aj keď robia totálne hlúposti. K tomu im nechám čas aj priestor. Veď čo je lepšie ako učiť sa na vlastných skúsenostiach? Rozumiem, že sú veci, ktoré môžeme a iné nie. Tak isto potom sú tie, ktoré je nutné prekročiť, ale to už je námet na ďalší článok. Každý z nás má akési vlastné životné hodiny, niekto uspeje skôr, druhý neskôr. Lepšie povedané, niekomu sa podarí dosiahnuť svoje sny úplne v inom termíne, ako ostatným, a to vôbec nie je zlé.
Som presvedčený, že náš život je bláznivé zábavné divadlo. Ak urobíme dva kroky späť od našich situácií, odosobníme sa a dáme na stranu emócie, tak sa budeme smiať na našich reakciách, pokusoch, či prístupe (skúsme si pozrieť vtipné videá zo skrytej kamery). Nikdy som nebol teoretikom, poučky, technické informácie boli pre mňa utrpením. Najlepšie učenie pre mňa je vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Jasné, že je k tomu potrebných milión maličkostí. Už aj vedci prichádzajú na to, že jedno z najlepších učení je zážitkové, kombinované s praxou.
T.R.P.E.Z.L.I.V.O.S.Ť. Pozri, je úplné jedno, či si riaditeľ veľkej firmy, študentík na strednej škole, alebo si matka v domácnosti. Od všetkých z nás táto spoločnosť vyžaduje výsledky, kopu práce, snahu a nejaký ten rozumný prístup k životu. Rozumiem, že tam vonku je obrovský tlak spoločnosti, na každom kroku je konkurencia a ten vodič červeného auta ti nedal prednosť na križovatke. My ľudia sme plní emócií, ktoré si nosíme so sebou v neviditeľných batohoch na chrbte, často pri najbližšej možnej príležitosti takýto batoh na niekoho vysypeme. Jasné, emócie vedia narobiť niekedy viac škody ako úžitku.
Hneď ako mám nerv, sťahujem sa, neodpovedám na telefonáty, SMS a ani iné pokusy o komunikáciu. Tu sa riadim “ráno múdrejšie večera”, samozrejme, že poviem s úsmevom na tvári, ako ma ide roztrhať, beriem si čas, najčastejšie celý večer. Ráno situáciu vykomunikujem s chladnou hlavou. Keď naozaj ide do tuhého, tak úplne všetko ide bokom, nastupuje super sústredenie, profesionalita a jednoznačný ťah na bránku.
Vlastne pre aký dôvoď píšem tento článok? Vieš, ono sa ti ľahšie vybavuje a rieši s úsmevom, hlavne na druhý deň, keď si zoberú obe strany čas, uvoľní sa atmosféra. Nevysypávajme si naše batohy emócii na druhých, verte, často za to druhá strana nemôže, sú tam ďalšie faktory. To sa dozvieme, keď vyšperkujeme našu komunikáciu, necháme naše ego čakať pred dverami spolu s tým neviditeľným batohom emócií a ukážeme, že aj my sme ľudia.