Search

Type your search keyword, and press enter

Cítiť sa fajn

23. február 2022 Cesta poznania - Všetko

Je mnoho možností, ako dosiahnuť skvelé pocity. Tým prvým je akési uvedomenie, že sú dni, keď prší a fúka. No v skutočností je viac dní, keď svieti slnko.

Tempo je naozaj v bežnom živote šialené. Je nutné stíhať všetko, popritom sa usmievať a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Termíny v práci horia, na domácej pôde tiež ide o krk, v tom vedľajšom projekte, čo máme ako koníček, sa tiež dostáva do slepej uličky. Je piatok večer, na chvíľu sa tešíme, zavrieme oči a je tu pondelok ráno. Prichádza tlak vyzerať, cítiť sa dobre, žiť zdravo. Hádky o tom, či sme za jedných alebo druhých.

Vždy sa niečo deje, aj keď si myslíme, že sa nič nedeje. Svet išiel bez mnohých z nás a podľa všetkého aj tak ďalej pôjde. Dokážeme ovplyvňovať naše okolie, niektorí viac, iní ešte viac. Meniť svet k lepšiemu, zjednodušovať život, ale tak isto vieme byť na seba zlí. Hovorí sa, že pravda býva uprostred. Taktiež sa hovorí, že môžeme mať pravdu alebo kamaráta. Často sa nevyrieši nič našou pravdou. Čím ďalej viac ma zaujímajú činy, vyhrnuté rukávy, pokusy.

To všetko znie jednoducho, na prvý pohlaď určite. Chyby sa veľmi ťažko odpúšťajú. Za seba poviem, ako sa viem hnevať na druhého niekoľko rokov. Samozrejme, nie každý patrí do našich životov, a tak isto opačne. Len ten hnev je niekedy zbytočný a zaťažujúci, hlavne pre tých, čo sa hnevajú. Neoslobodzuje, nezachraňuje, skôr zaväzuje k niečomu. Keď už nič iné, venujeme hnevu veľkú pozornosť, k tomu nás stojí čas a energiu. Opäť, tak ľahko sa o tom píše.

Veľmi veľa drobností ovplyvňuje naše nastavenie, pocity, výzor, energie. Cítime sa fajn, keď sme dobre oblečení, vyzeráme dobre, staráme sa o seba, športujeme, posilňujeme imunitu, máme skvelé výsledky, dobre sa najeme a kto vie, čo ešte. Ak vonku prší, fúka, niekoľko dní po sebe, niečo sa nám nepodarí, začíname si namýšľať, koľko nešťastia máme. Po čase, ak sa situácie opakujú, hlavne tie nepriaznivé, tak sme už presvedčení o tom, ako to opäť bude.

Svet je nestáli, neustále sa mení. Tak isto my sa meníme, sme ovplyvňovaní okolnosťami, náhodami, tým, čo vytvárame. Všetko na papieri alebo pri pohári vína znie fajn. Tam vonku  sa začne niečo diať, na všetko takmer okamžite zabúdame a nechávame sa unášať emóciami. Aj ak máme dobré základy, skvelý tréning, niečo vydržíme, tak dokážeme reagovať aj proti svojim pocitom, ktoré by nás mohli dostať do nepríjemností.

Cítiť sa skutočne dobre je ťažké. Teda aspoň sa to tak zdá. Je mnoho možností, ako dosiahnuť skvelé pocity. Tým prvým je akési uvedomenie, že sú dni, keď prší a fúka. No v skutočností je viac dní, keď svieti slnko.

Kopce

16. február 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_bezkovanie

 

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Možno na to nemáš

9. február 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_liderstvo.jpg

Pôvodne nasledujúci článok sa mal zaoberať problematikou citlivých tém. Nakoľko mám rád komunikáciu príjemnú, vecnú a na úrovni, snažím sa rozprávať pekne. Mám rád, keď oslovujem ľudí krstnými menami, hovorím o nich v tom najlepšom. Snažím sa vyhýbať oblastiam, ktoré môžu vyvolať dusnú atmosféru. Nie je nič horšie, ako keď niekam prídeme a hneď niečo iskrí. Zvyčajne to nie je vášeň, ani zaľúbenosť, ale skôr odpor. No a verím tomu, že je fajn vychádzať s druhými ľuďmi, nakoľko nikdy nevieme, kto nám kde môže pomôcť a taktiež opačne. Koniec článku o citlivých témach.

Pri jednom z mojich rozhovorov som si uvedomil, že niekomu krivdím. Až tak, že by bolo vhodné sa nad tým celým zamyslieť a zhmotniť myšlienky pre lepšie zajtrajšky tu na blogu. Veď ako sa vraví, nech je čierne na bielom. Bol to bežný rozhovor, kde lietali iskry, ale nešlo o nič. Druhá strana bola absolútne ignorovaná, rozprával som si svoje. Nie preto, že som nechcel dať priestor, ale ten bol zbytočný. Priestoru už bolo dosť, dostali niekoľko mesiacov šancí. Teórie boli rozsiahle, skutky žiadne. Ako je u mňa zvykom, tak poriadne som priložil do ohňa. Robím to vždy, mám dva funkčné nástroje. Prvým sú otázky a druhým sú emócie. Je to také divadielko, kde sa vyfarbí zvyčajne ten, s kým komunikujem.

Neznášam, keď namiesto vyhrnutia rukávoch sú na stole len prázdne reči. Ešte maličkosť, ak sa popri teoretizovaní ukazuje na druhého, najlepšie výčitky z minulosti, vtedy ma ide roztrhať. Náročky nepíšem o detailoch, lebo po zverejnení článku by ma na druhý deň čakali desiatky telefonátov, textových správ, možno aj jeden-dva emaily, v duchu, prečo zas píšeš o mne. Celý námet je vymyslený. Možno námet vznikol pri konverzácií niekde v okolí, ale nemusí to byť celkom tak. Veď vieme, život je záhada.

Každý môžeme mať názor na všetko, len nie všetko, čo si myslíme, v skutočnosti aj tak je. Dokonca môžeme vidieť svet ako príjemné miesto, no sem-tam sa stane, že sa pokazí senzor, či dostaneme defekt. Tak isto to funguje opačne. Preto verím v akúsi vyváženosť. Je vždy dobré začínať od seba. Samozrejme, sem-tam sa stane náhoda, skúška, sklamanie, ale aj šťastie. V tom je putovanie životom zaujímavé, nie všetko, čo sa podobá v lese na medveďa aj v skutočnosti medveďom je.

Celý rozhovor je nepodstatný, ako som písal vyššie, išlo o nič. Dvaja ľudia, ktorí videli rovnakú skutočnosť odlišne. Jeden z nich mal pravdu a ten druhý žije vo svete v ružových okuliaroch. Lenže, všetko má dve strany. Môžeme ich obe rozoberať do nekonečna. Tentokrát tu nejde ani o pravdu, ani o videnia sveta cez ružové okuliare. Pretože každému sa stáva, že počas svojho života je raz na jednej alebo druhej strane príbehu.

Sme to my sami, kto rozhoduje o tom, čo chceme vidieť, počuť, vnímať, cítiť, žiť. V každom z nás je akýsi líder, vodca, šéf. V prvom rade vedieme seba, v druhom okolie. Len nemôžeme všetci viesť veľkú firmu, hokejové mužstvo, školský krúžok, družinu, rodinu, partnerský vzťah, či kamarátov v krčme. Táto zručnosť nás nerobí slabšími ľuďmi pred ostatnými.

Zmysel slov by teda mal byť, že nie každý máme na to, aby sme niečo viedli, robili, tvorili. Určite je viac ako dobré získať skúsenosti, no nemusíme ich mať všetky. Ak budeme robiť dlhodobo to, na čo nemáme, je možné, že raz prídeme na to, ako uspieť. Tak isto je tu aj druhá strana mince, ta príjemná nie, ubližuje okoliu, ale hlavne nám samým. Odpovede sa ukrývajú na druhej strane rieky, za najbližšou zákrutou alebo aj pri najbližšej zastávke, je na nás, či si ich všimneme.

Silu zmeniť veci

2. február 2022 Všetko

michal_botansky_blogger_sila.jpg

Zvyčajne, keď píšem články, dostanem inšpiráciu na tému. Neskôr vymýšľam nadpis. Tentokrát hľadám tému na nadpis. Vlastne, nie je to celkom tak. Skôr hľadám správnu výhovorku, ktorou by mohol začať nasledovný článok.

Na začiatku januára sme mali intenzívnu diskusiu o tom, čomu veríme. Tým, že sme boli skupina ľudí, ktorí sme spolu intenzívne, mohli sme rozprávať pred sebou otvorene. Rozprávať sa má vždy pekne a vecne. Moju vieru a náboženstvo mi vybrali rodičia a okolie, v ktorom som sa nachádzal. Učili ma, čomu mám veriť a tomu mám čo najviac prispôsobiť svoj život. Málokedy bol v okolí niekto, kto veril ničomu inému. Takže do určitého času som to považoval za normálne.

Viera a náboženstvo sú naozaj citlivé témy. Taktiež politika, vzrúšo, financie a zdravie. Mali by sa niesť v rúšku záhady. Nikoho nič, čo vyznávame, ako sa v nich pohybujeme, čo nám je. Malo by to byť ale aj opačne. Snažím sa o nich vyjadrovať citlivo, to sa aj patrí. Nikdy neviem, kto aké farby háji, akú zástavu dvíha, koho uznáva.

Môžeme o živote filozofovať, takisto ho môžeme žiť podľa našich najlepších svedomí a vedomí. Možností je mnoho, len nie každá bude pre nás správna. Je naozaj super sa pozrieť okolo seba, tak trochu aj ďalej za roh. Na druhej strane, nemusím vedieť a poznať všetko.

Mám taký pocit, že okolo nás sa dejú veci tak trochu inak, ako sa na prvý pohľad javia. Nevyvolávam zbytočné konflikty, ani nedorozumenia, skôr sa pýtam. Po mnohých otázkach a ich odpovediach sa ku mne dostala aj otázka, na ktorú som mal pred časom odpovedať.

Netuším, či existuje nejaká vyššia sila, ktorá tomuto celému šéfuje. To ani nemá zmysel rozoberať. Skôr je lepšie sa baviť o tom, čo je okolo nás, o našich poznatkoch, skúsenostiach, zážitkoch. Čím ďalej viac pozorujem myšlienku, že my sme tí, ktorí majú v sebe silu, ktorú môžeme vplývať na mnoho udalostí okolo nás.

Tieto myšlienky som vnímal aj v minulosti, len vždy som ich niečím podmieňoval. Aj dnes sa prichytím, že si dávam podmienky, rozprávam obmedzené príbehy, ktorým na chvíľu uverím. Lenže život je veľká záhada. Ak rozkrútime pomyselné koleso udalostí, niečo sa môže stať, inokedy práve naopak nič. Hľadám konkrétny návod, kedy si mám vyhrnúť rukávy a kedy je správny čas sa stiahnuť. Práve pri týchto otázkach vnímam, že ja by som mal byť ten, kto má v sebe silu s tým niečo spraviť.

Chcem veriť sebe, tomu, že som schopný roztopiť ľady, pohnúť horami, letieť do výšok, byť najlepším a robiť svet lepším miestom. Chcem sa spoliehať na seba, moje schopnosti a tak trochu na náhodu, nevedomosť, ale aj nestálosť. Tak isto veriť tomu, že ja som ten, kto má ten čarovný prútik, ktorý pri správnom používaní dokáže nemožné zmeniť na veď to nič nebolo.

Verím, že my sami máme silu zmeniť veci okolo seba. Samozrejme, nie všetko vieme ovplyvniť. Veci sa dejú samé, inokedy musíme zamakať. Možno je toto téma, o ktorej sa nemá baviť na blogu, ale niekde doma. Možno sa po pár rokoch na článku budem zabávať, lenže aspoň uvidím, kam som sa posunul a o koľko vedomostí som vyrástol.

Len prosím ťa, nezostaň na tom istom mieste

26. január 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_zostat_natom_istom_mieste.jpg

Jeden z mojich strachov bol, že nepatrím do žiadnej partie skupiny ľudí. Vždy som si robil svoje, len nejako sám. Aj keď stále mám okolo seba tím. K tomu tu bola moja potreba zaradiť sa niekam. Tak nejako sa tak aj z časti stalo. Lenže nakrátko prišlo uvedomenie, že nie je všetko tak, ako sa zdá. Skupina ľudí, do ktorej som sa dostal, ma zrazu nebavila, nerozumel som im. Tak som šiel k ďalšej, ďalšej a potom k ďalšej.

Pamätám si na deň, keď som urobil jedno z najťažších rozhodnutí a vybral sa cestou, ktorá bola pre mňa neznáma. Nevedelo sa nič, len tu bol akýsi pocit. Od toho dňa putujem na svojich cestách akosi aktívnejšie. Mám rád menej rozprávať, viac konať, nezavadzať, vedieť sa zohnúť, vyhrnúť rukávy a popritom sa pekne usmiať na kameru.

Mám rád pohyb, tvorenie, kreativitu, tiež sa nebojím priložiť ruku k dielu. Život je pre mňa akési poslanie, kde má byť hlavným zmyslom spoznávanie, objavovanie a uvedomovanie, že vlastne môžem (niečo budovať). Chcem mať pocit, že niečo tvorím, hýbem sa, rastiem. Viem o dôležitosti byť spoločenský, tak isto je raz začas dobré byť nachvíľu sám. Verím, že to, čo sa deje okolo, všetko so sebou súvisí a keď nie, tak nás to má zatriasť, aby sme nezaspali. Neviem, či je život krátky alebo dlhý, aj tak je to nepodstatné. Lamentovaním sa nezmení nič, teda aspoň vo väčšine prípadov.

Pozor, čo si želáme, pokojne sa to môže stať. Neskôr môžeme zistiť, že asi to nie je to, čo sme chceli. Mne sa to dialo s ľuďmi, s ktorými som chcel byť, miestami, na ktorých som bol, činnosti, ktoré som vykonával. Možno je niekedy fajn byť v úzadí, no vedieť, čo chceme. Veľakrát je to viac, ako sa pohybovať v prvej línii a tlačiť na pílu.

Vonkajšie vplyvy môžu na nás mať rôzne nároky. Lenže ak si sami nedefinujeme, čo chceme od seba, tak bude veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Viacerí z nás zostávajú na tom istom mieste celý život. Možno s novým autom, domom, účesom, partnerom, kilami, priateľmi. Nie je zlé, byť na tom istom mieste, až na maličkosť. Nemusíme zistiť, aký je svet veľký a čo všetko sa okolo nás deje.

Tu nadväzuje môj druhý veľký strach. Zakotviť na tom istom mieste do konca života. Vlastne, je tu ešte jeden, väčší. Zostať tým istým človekom, akým som dnes. Priznám sa, je to des. Pohybujem sa okolo ľudí, ktorí majú vízie, tvoria, budujú nielen seba, ale aj svoje okolie a sú v neustálom pohybe. Všímam si ich rast, nielen výmenou áut, košieľ, mobilných telefónov, ale aj uvažovaním, vnímaním vonkajšieho sveta a silou ísť ďalej. Obdivujem takýchto ľudí, vyzvedám od nich inšpirácie, vedomosti, poznatky.

Každý z nás by mal robiť niečo, pohybovať sa, najlepšie dopredu. Byť produktívny, samozrejme dosahovať výsledky. Mnoho nástrojov máme okolo seba. Najčastejšie činky nájdeme pod posteľou, ak chceme pevné telo. Nahrávacie štúdio s prístupom na internet vo vrecku, ak chceme tvoriť. Našu myseľ nosíme stále zo sebou, tá, že vraj dokáže aj nemožné. Je toho oveľa viac.

Ak chceme zostať na tom istom mieste, nie je na tom nič zlé. Všetko má svoje plusy/mínusy. Ak sa rozhodneme vykročiť do neznámeho, môžeme si rozbiť koleno, buchnúť lakeť, či zlomiť nos, ale aj objaviť doteraz neobjavené. Len prosím, nezostávajme tými istými ľuďmi, svet sa mení, je naozaj dôležité sa hýbať tak trochu s ním. Veď ruku na srdce, dnes koňa s jazdcom na križovatke v meste nestretneme. Máme mnoho možností, ako sa stať lepšími. Taktiež si dajme pozor, čo si želáme, lebo nie všetko je pre nás. Ak zlepšíme seba, zlepšíme svet, a to by malo byť na prvých miestach v spoločenských hodnotách.

Všimnúť si

19. január 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_mame_všetko.jpg

Počuj, nerozumiem, prečo toto nerobíš takto. Jedno, dve videá a si vonku, máš super produkt. K tomu si zaujímavý a ľudom zlepšuješ životy. Môžeš byť hviezda. Aké jednoduché. Je ľahké radiť druhým, však?

Neskutočne chcem preraziť do sveta a vytvoriť niečo, z čoho budem mať radosť. Čítal som knihy, pozeral videá, rozprával som sa s ľuďmi, ktorí vedia, hľadal som informácie, ktoré z večera do rána zmenia život. Čím viac informácií bolo k dispozícií, tým viac nemožné sa prerazenie zdalo.

Neznášam slepé uličky, neprekonateľné prekážky, bolesť, flákanie, kvapky do očí, injekcie u lekára a ryby na mojom tanieri. Ak mám možnosť, tak sa snažím všetkému takému vyhnúť z diaľky. Dnes rozumiem, že každý z nás má pred sebou situácie, ktoré sa javia ako nezvládnuteľné. Nesieme si ich vo svojom batohu so sebou všade. Bolesť nás formuje, robí silnejšími, v slepých uličkách sa učíme, ako sa vrátiť späť. Pri prekonávaní prekážok sa stávame kreatívnejšími, obozretnejšími. Kvapky do očí liečia, injekcie taktiež, ryby sú prospešné pre srdce, žalúdok, krv a kto vie, čo ešte.

Neukazujme na druhých prstom, ako im ide niečo ľahšie ako nám, nevieme, koľko hodín trávili tréningom, pokusmi, vylepšovaním. Všetko je ťažké na prvý raz, aj na druhý, tretí a možno aj desiaty. Každý z nás je v niečom lepší. Niekto objaví skôr to, čo chce robiť, čo ho baví, v čom je dobrý. Často sa hovorí o tom, ako usilovná práca predbehne talent. Tak isto je hovorené o prerazení z večera do rána, len nikto z nás netuší, koľko rokov takýchto večero – rán prejde.

Nemusím skúsiť a mať všetko. Je super mať prehľad, vedieť, kde hľadať informácie. Ešte lepšie je pokašlať čo najviac situácií, naučia nás mnohému. Verím tomu, že našou úlohou je spojiť všetko to malé nepodstatné do niečoho, čo zmení život, hlavne nám.

Verím, že všetko, čo potrebujeme, je okolo nás. Možno máme ísť na čas do zahraničia, či cez leto k moru, prečítať knihu alebo dve. Ísť do kina, na oslavu, do školy, pár rokov byť na tom nie moc dobrom pracovnom mieste. Pomôže so zdravou mierou všetko a štipkou zvedavosti. Veď čo ak to bude lepšie, ako by sa to mohlo na prvé pohľady zdať?

Naučiť sa lepšie využívať čas, zameriavať pozornosť a činy k tomu, čo chceme, používať to, čo máme pod nosom. Je naozaj milión, miliardy možností, ciest, ale aj ľudí, s ktorými sa na ne vydáme. Áno, sem-tam sa stane, že nami okolnosti zatrasú, či zlyháme. Lenže tak isto môžeme aj vyhrať jackpot.

Robme s tým, čo máme a hlavne si všimnime to, čo máme so sebou. Lebo naozaj máme toho o mnoho viac ako sa zdá. Ak budeme robiť s tým, čo máme, dostaneme vždy o niečo viac.

Streda č. 283

12. január 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_bloggovanie_pisanie1.jpg

 

Ďalší dôležitý deň v kalendári. Teda aspoň pre mňa. Pamätám si na deň, keď prišlo rozhodnutie, ako budem písať články na blog každú stredu. Mal som presný harmonogram na celý týždeň, streda večer bola jediná voľná v tom období.

Za obdobie pravidelného písania zatiaľ len raz hrozilo, že nenapíšem článok. Bolo to kvôli šarmantnej dáme. Nič sme spolu nemali, len takmer ohrozila moje bloggovanie, už ani neviem prečo. Ešte neskôr sa ďalší ľudia pokúsili o ohrozenie písania článkov. Zvyčajne to bolo v práci neskorými schôdzkami. Rekord zverejnenia článku bol večer o dvadsiatej druhej.

Písanie mi ukázalo niekoľko pohľadov na svet, ale aj seba. Najhlavnejší je vždy nápad, resp. téma, ktorej sa chcem venovať. Následne prichádza písanie, veľa písania. Potom sa zhrozím, aký neporiadok mám v hlave, ako bláznivo vidím okolnosti. Samozrejme, ako to celé nedáva zmysel a vôbec žiaden význam. Prichádza korektúra textu, úprava slovných spojení a končí to u človeka, ktorý sa zameriava na gramatiku. Prvé články šli von bez upravovania gramatiky, takže je viac ako možné, že je tam mnoho gramatických chýb.

Myslím, že mnohé texty sa dali napísať lepšie, viac rozviť, či čitateľa aktívnejšie zapojiť do príbehu. Lenže, veľmi ľahko sa rozpráva, teda píše dnes. S tým, ako píšem, sa menia moje pohľady, názory, vnímania a istým spôsobom sa možno aj zlepšujem v písaní. Najhlavnejšie úloha blogu je povedať môj pohľad svetu. Je to priestor, kde píšem o tom, čo vnímam, zažívam a maskujem tam rôzne záhadné príbehy.

Svoje miesto pri písaní je fotografia. Ku každému článku nesmie chýbať záber z môjho života. Jeho úloha je zachytiť tému a prilákať čitateľov. Tým, že rád fotím, tak aspoň mám o zábavu postarané. Často mi asistujú ľudia z okolia. Zo začiatku sa na mňa pozerali všelijako, lenže dnes chcú byť súčasťou. Je to super pocit, keď ľudia, ktorí sa smiali, ma dnes podporujú.

Fanúšikovia ma vnímajú. Na rovinu poviem, že na sociálnych sieťach mám päť, šesť ľudí, ktorí stlačia páči sa mi to. No o mnoho viac mám takých, ktorí ma stretnú na ulici alebo mi zatelefonujú a povedia, že čítali článok a páčil sa im. Najviac podpory dostávam úplne od cudzích ľudí alebo od známych, ktorí ma ako-tak vnímajú. Nesmiem zabudnúť na kamošov, tí pri každej príležitosti spomenú, že vedia o blogu, ale že ešte akosi nemali čas prečítať. Tomuto úkazu nerozumiem.

Sám mám kamošov, ktorí tvoria a patrím medzi ich najväčších fanúšikov. Kupujem si od nich ich tvorbu, ak môžem, hovorím o ich práci pred druhými. Tak isto im fandím, napíšem správu, zavolám, či stačím srdiečko na všetkých sociálnych sieťach. Robím to preto, že ich mám rád a chcem ich podporiť, veď od toho sú tu kamaráti. Rozumiem, ako je ťažké dnes podporovať všetkých nás amatérov, ktorí začíname. Veď ešte mnoho z nás si povie, že čo keď niekto uvidí moje páči sa mi pod takýmto niečím.

Vďaka tvorbe mnoho ľudí sa mi už dnes nezdraví, vymazali si ma z priateľov, nielen z tej modrej on-line veci. Vidím, ako idú okolo mňa v meste, nevidia ma, či ma zďaleka obchádzajú. Ževraj je to normálne, hovoria mi moji úspešnejší kamaráti. Priznám sa, je to nepríjemné, keď mi niekto vysvetľuje, ako nečíta moje články a o mesiac mi zavolá a chce odo mňa radu. Samozrejme, veď sme kamoši, takže zavolá večer o ôsmej a chce okamžite riešenie za ďakujem. Zo začiatku som vôbec nepremýšľal a keď som mohol, pomohol som. Dnes som hnusný. Neberiem telefonáty po osemnástej, neradím za ďakujem. Viem, kto ma sleduje. Aplikácie sú dnes tak vymakané, že nám umožňujú mať výborné prehľady o fanúšikov.

Písanie ako také pomáha pozerať sa na seba a svoje myšlienky organizovanejšie. Upravuje slovnú zásobu, učí diplomacií, lepším vyjadrovaniam. V neposlednom rade učí byť kreatívnejším. Čím viac píšem, tým lepšie sa mi komunikuje tam vonku. Citlivým témam sa vyhýbam, tých je dosť všade naokolo. Nie vždy správne opíšem tému či zachytím fotografiu, často si hovorím, ako som to mohol lepšie.

Chcem napísať knihu, možno aj dve. Tak isto rád by som sa stal človekom, ktorý vie písať kvalitné články, fotiť fotografie k nim. Viem, že musím napísať milióny viet, asi ísť aj na školenie o písaní. Netuším, kde ma tento projekt bloggovania prinesie. Zatiaľ mám z neho dobrý pocit a prináša mi radosť, no zároveň aj stres. Hlavne v stredu večer hneď po zverejnení článku ma prepadá strach, o čom budem písať najbližšie. Ten strach mám rád, núti ma k premýšľaniu, k tvorivosti a zapísať stranu alebo dve v poznámkovom zošite.

Pokračujeme, nezačíname

5. január 2022 Cesta poznania - Všetko

Pokračujeme, nezačíname

V poslednom období si akosi uvedomujem, že nejako som stratil význam oslavovať konkrétne dni v roku. Vlastne, v tomto období je ich najviac po sebe. Nevidím význam čakať celý rok, aby som mal vypustiť škatuľu delobuchov. Naháňal sa celý týždeň, aby som si sadol za stôl plný jedla, tešil, ako som sa prepchal kaprom a šalátom. Rešpektujem každého, kto oslavuje sviatky, jubileá, meniny, piatky. Tak isto si vážim všetkých tých, ktorí oslavujú každý deň.

Vždy sa teším na nový týždeň, deň, schôdzku, beh, obed či pracovnú večeru. Po ceste sa stretávame s novými ľuďmi, príležitosťami, otvárame nové pracovné, životné kapitoly. No vždy pokračujeme v tom, čo sme začali. Verím, že náš život je akési poslanie. Nemal by byť prikovaný k práci, k začiatkom, koncom. Tak isto som presvedčený, že náš život začína dňom nášho narodenia a končí dňom odchodu z tohto sveta. To všetko ostatné, čo sa deje, je cesta.

Mám rád, keď oslavujeme kladný výsledok našich činností. Keď sa niečo podarí, sa teším, nič sa nemení, všetko pokračuje ďalej. Možno v nových topánkach, aute, dome, v škole, v práci, s partnerom. Tak isto mám rád aj keď sa niečo pokašle, možno nie hneď, no s odstupom času áno.

Každý jeden z nás túži po nádeji a lepších zajtrajškoch. Hľadáme ju v kartách, v číslach, vesmíre, v náboženstvách, kalendároch, v príležitostiach. Často obraciame kalendár v červených bombarďákoch s dúfaním, že sa najbližšie obdobie zmení k lepšiemu. Rozumiem tomu, tiež tajne verím, že sa zmenia veci, udalosti, okolnosti, podmienky, počasie. Tiež chcem, aby prišli lepšie zajtrajšky už dnes, na letisku ma čakalo moje súkromné lietadlo, v prístave vlastná zaoceánska loď s jednosmerným lístkom na môj vlastný ostrov v Tichom oceáne s kopcom, studeným tajchom, aby som mal kde trénovať moje behy a otužovania.

Chcem od života viac, ako len preplnené brucho od šalátu dvakrát do roka. Chcem sa stretnúť s kamošmi na chate len tak, či povedať si bezdôvodne, dnes je parádny deň, tešiť sa z malých krokov, seba, ale aj druhých. Mať čas žiť život, objavovať to, čo tu je. Tiež chcem pokračovať v písaní mojich príbehov, kapitol, nie krátkych kníh.

Je fajn obzrieť sa na chvíľu späť a pozrieť sa, čo s podarilo, pokašlalo, čo sa mohlo urobiť lepšie a tak isto čo sme zmeškali. Zamyslieť sa nad sebou, svetom, susedou, kolegom, výsledkami. Tešme sa novým začiatkom, trebárs aj trikrát do roka, sviatkom, výročiam. Tešme sa z udalostí, ktoré sú okolo nás, výhier, prehier. Hlavne, užívajme si každý deň najlepšie, ako môžeme. Pretože nikdy nevieme, ktorý je ten posledný a hlavne ten prelomový, aj vďaka ktorému môžeme pokračovať v písaní, trebárs tej zaseknutej kapitoly o čosi ľahšie.

Bodky

29. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michalbotansky_bodky_blogger

Ono to všetko akosi vzniká náhodne nenáhodne. Sem-tam je super prihlásiť sa, inokedy ukázať sa, opýtať sa, či zabudnúť sa opýtať. Vlastne, asi to najdôležitejšie je neležať celé dni doma na gauč, ale ísť von. Môžem sa mýliť úplne vo všetkom, píšem len za seba a o tom, čo vnímam.

Zvyčajne o takomto termíne sa zvykne bilancovať, čo nám prinieslo a odnieslo akési kalendárne obdobie. Mne sa viac páči spätné spájanie bodiek, o ktorom rozprával S. Jobs. Nemusí sa výlučne týkať žiadneho dátumovo ohraničeného obdobia. Preto tentokrát spojím bodky, o ktorých som presvedčený, že je možné spojiť.

Beh: v januári som sa pri behu zranil. Lepšie povedané, skákal som cez rieku zo starého mosta a pri dopadaní som nohou zakopol o konár. Na pár týždňov som bol vyradený. Možno sa aj stalo dobre, práve okolo tohto obdobia som začať behávať dlhšie a náročnejšie behy. Regenerácia, životný štýl, nebáť sa bolesti, ale vnímať ju a povedať, kedy na chvíľu stačí rešpektovať svoje telo môže byť náročnejšie, ako sa zdá. Všetkému dať čas, tréning, výživu, úsilie, pravidelnosť. Beh ma priniesol na nové miesta, priniesol nových ľudí, možnosti, výzvy. Nie je pre každého.

Video: TU

Práca: ako to už býva zvykom, opäť prišli nečakané výzvy, náročné obdobia, tlaky, stresy. Takmer všetko sme dotiahli tak, ako sa malo. Skúsili sme nové nástroje, viac si všímali trh. Veľmi opatrne sme upravovali kurz, služby a asi aj seba. Viac sme si začali uvedomovať, že práca má byť tímová hra. Každý by mal rešpektovať svoju úlohu v tíme, taktiež úlohu toho druhého. Je úplne v poriadku byť v prvej línií za hviezdu, no tak isto je správne byť za sivú mišku/ miška a odvádzať kopu na prvý pohľad nepodstatnej roboty.

Video: TU

Brigády: pracovné nasadenie mi nikdy nechýbalo. Lenže fyzická práca je druhá strana mince, oproti tomu, čo robím. Mám to šťastie, že ma obklopili ľudia, ktorí ma navádzajú aj v týchto vodách. Partia, líderstvo, vízia, zábava, ale aj vedieť zatnúť zuby a priložiť ruku k dielu. Vôbec nevadí, že zatiaľ nevieme. Ak máme chuť, naučíme sa. Keď sa naučíme, môžeme sa stať dôležitým členom tímu, partie, ľudí, ktorí budujú malý alebo väčší odkaz aj pre ďalšie generácie.

Video: TU

Behy v kopcoch: „Pôjdeme na obed?” otázka, ktorá zmenila môj pohľad na mesto, do ktorého sa chodilo výlučne pracovne. O niekoľko dní je kopec, ja a hľadanie Paradajsu, Rosniarok, Šipovej, Tanádu, Bakomi. Vlastne, najčastejšie sa hľadala vnútorná sila, ktorá poháňala hore kopcami. Beh v horách má jasné pravidlá: – ak je niekto rýchlejší, daj mu prednosť, – vždy pozdrav, – nenič prírodu, – ak nepoznáš smer, opýtaj sa najbližšieho človeka, – v horách sú doma zvieratá, my sme tam na návšteve.

Video: TU

Palivo: kvalitné jedlo je obrovská pomoc pre naše telo a myseľ. Vždy, keď som večer podcenil večeru, na druhý deň som nevládal bežať, pracovať a bol som unavený. Tak isto, keď som sa prejedol na druhý deň sa žilo náročne. Nájsť rovnováhu, pravidelnosť je pri konzumácii pre telo mimoriadne dôležité. Dnes ako tak tuším, že jedlo má vplyv na náladu, pracovnú morálku, chuť pohybovať sa vpred, bolesti hlavy a pod. Skvelé jedlo chutí vždy najlepšie s tými, koho máme radi.

Video: TU

Otužovanie: najskôr som nechcel vôbec uveriť, že ja by som na seba mohol púšťať studenú vodu v sprche. Lenže šlo to postupne. Každá kvapka studenej vody bolela zo začiatku. Vlastne bolí aj teraz. Trochu bolesti by som mal zvládnuť si hovorím však stále. Môžeme ísť do vody na rekordy v dĺžke zotrvania v nej. Tak isto sa môžeme čľapotať pre zábavu. U mňa je to zábava, ktorá pri každom klesnutí teploty reže viac. Vôbec som len netušil, aká veľká je komunita otužilcov.

Video: TU

Niekedy mám pocit, že je nemožné v dnešnom svete uspieť. Obdivujem každého, komu sa to podarilo v akejkoľvek oblasti. No v kútiku niečoho verím, že by sa to mohlo podariť aj mne. Neviem síce ako, v čom, kedy. Tuším, že tréning je viac ako dôležitý, nech ide o akúkoľvek životnú oblasť.

To, čo sa naučím v športe, používam v práci, ale aj opačne. Každá z oblastí sa priamo dotýka tej druhej. Aké vlastnosti mám, ako pristupujem k jednej oblasti, to sa odzrkadlí v druhej. Počúvať svoje telo, prekonať samého seba, potlačiť bolesť, pravidelne postupovať ďalej.

Tak ako sa začalo kúpať v štiavnických tajchoch na konci leta, do neskorej zimy ma priviedol beh. Nechcel som po behu ísť spotený domov, tak riešenie bolo jednoduché. Podobne sú na tom mnohé oblasti.

Žiadna z vyššie uvedených činností nie je pre každého, vyžaduje si úsilie, odhodlanie, prekonanie. No možno také isté alebo aj menšie či väčšie ako v iných oblastiach, ktoré ja nežijem. Toto sú moje bodky, ktoré som si vybral dobrovoľne sám. Žijem ich, bavia ma, ovplyvňujú sa navzájom a sú prepletené. Dnes mi stále nedávajú dokonalý zmysel a ani ho nehľadám. Dôležité je, že vidím v nich niečo, čo by ma mohlo posunúť trebárs k mojim hviezdam.

Limity

22. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_blogging_limity_odvaha_skok.jpg

Moje nápady sú limitovaná asi všetkým okolo mňa. Na jednej strane sú materiálne zdroje, potom trh, nedôvera okolia. Samozrejme, najviac som to ja, kto sa podceňuje. Sem-tam sa stane, že si všimnem odvahu pri druhých ľuďoch. Zazerám, aké je to jednoduché, vo väčšine prípadov sa stačí opýtať alebo ešte lepšie nepýtať.

Dostal som otázku, čo potrebujem, aby som dosiahol to, čo chcem. Takmer bez váhania zo mňa vyletelo slovíčko odvaha. Odvaha, sebavedomie je niečo, čo nie sú moje najsilnejšie stránky.  Skúšam ich vylepšovať skákaním do studenej vody, behmi v kopcoch či v práci. Istým spôsobom aj písanie blogu je o odvahe zverejnenia mojich myšlienok. Mať odvahu je skvelá vlastnosť, no je priamo úmerná ďalším. Môžem mať odvahu, no ak sa nepostavím zo stoličky, tak kto vie, čo sa stane.

Tým, že chcem byť odvážny v živote, v práci, teda v každodenných okolnostiach, prekonávam svoje limity. Pri behu ide trochu viac o fyzické záležitosti a v iných situáciách skôr o mysli. Vlastne, vo všetkých prípadoch ide vždy viac o to, čo sa nám odohráva v hlavách. Ak bežím hore kopcom, tak pri prvom kroku dostávam otázky. Na čo to robím, aký to má zmysel, či potrebujem cítiť tú bolesť a pod. V práci skôr, naozaj musím mať dve schôdzky navyše dnes, to vážne musím ostať do večera.

Sú dni, keď nie som schopný prekonať seba či iné prekážky. Moja odvaha je tak veľká, že radšej zaparkujem sto metrov ďalej, aby ma nik nevidel. Mám pocit, ako keby takýchto dní bolo viac, o dosť viac. Netuším, či ide o pocit, domýšľanie, vykresľovanie falošnej reality alebo nesprávne pochopenie. Stačí maličkosť, ktorá ma vyvedie z miery a som opäť v týchto vodách. Nemám ich rád.

Každý z nás sa istým spôsobom podceňuje, pozerá sa na seba príliš prísnym pohľadom. Otázka, či ide o pravdivé zhodnotenie toho, čo v skutočnosti je. Ak žijeme menej riskantný život, asi sa nedozvieme, aké limity, obmedzenia v sebe nosíme. Žitie riskantnejšieho života nás o mnoho viac preskúša, vyfacká, nakope. Bude si vyžadovať omnoho viac odvahy.

Život je záhada, to je viac ako isté. Nikdy nevieme, aká príležitosť sa pred nás postaví a čo sa bude od nás očakávať. Možno sa zabudneme báť, opýtať, cítiť, počúvať. Tak isto prídu momenty, ktoré nás zabrzdia, obmedzia alebo vyradia. Je ľahké povedať, ako sme obmedzovaní našou mysľou, fyzickou kondíciou, odvahou konať, pokračovať, ale aj ukončiť.

Sme limitovaní, každý jeden z nás. Ak som nikdy v živote nehral na klavíri, bez tréningu podľa všetkého nebudem hrať lepšie ako profesionálny klavirista. Ak som nikdy nestál pred ťažkým rozhodnutím, akékoľvek väčšie rozhodovanie bude náročnejšie. Nie všetko, čo sa javí ako limit, skutočnosti aj limit je.

Áno, sú od nás ľudia múdrejší, šikovnejší, krajší, rýchlejší. Lenže tak, ako vidíme ich super vlastnosti, v ktorých žiaria, aj oni majú svoje batohy naložené niečím, ktoré si ťahajú zo sebou. Na nikoho nechcem ukazovať prstom, to vôbec nemá byť zmyslom tvorby. Radšej navádzať, aby sme sa pozerali na druhých tak, aby boli našimi príkladmi, teda pokiaľ majú niečo, čo chceme mať aj my.

Netuším, čo je správny kľúč na prekonávanie svojich limitov, nabratiu odvahy ku konaniu. Asi jeden z najlepších je pozerať sa na svet, že je to naozaj možné. Zabudnúť na strach a skočiť. Jednoducho opýtať sa. Možností je viac, ľahko sa o nich píše, náročnejšie konať.