Áno príde koniec sveta, všetko čo sme pokašľali bude nepodstatné. Tak isto všetko to dobre čo sa urobilo, sa nebude počítať. Znie to tak trochu ako sci-fi, lenže každý z nás zaživa svoj koniec sveta niekoľko krát do roka. Vlastne možno viac krát ako si myslíme.
V jeden jesenný deň, som bol niekde medzi ľuďmi a pýtal som sa či môžem. Odpoveď bola jasná: “Miško môžeš všetko”. Viac mi nebolo treba. Vždy sa zo slušnosti opýtam. Keď je odpoveď záporná hľadám možnosti ako ju zmeniť, upraviť. Netreba zabúdať nie na každé nie, musím mať riešenie. Niektoré nie sú aká si ochrana.
Môžeme všetko. Jasné, že budeme niesť za rozhodnutia kopu zodpovednosti, tak isto odmien. Len toto nie je dnešná téma. Nakoľko nie pri každom správnom aj nesprávnom prikývnutí príde na rad zodpovednosť. Jednoducho niekedy budeme mať šťastie. Je síce nepredvídateľné, ale deje sa.
Rád by som napísal, presný systém krokov, ako v ostatných článkoch. Viac mám pocit, že keď budem aplikovať do bežných dní do istej miery voľnosť, tak viac života žijem. Je fajn naplánovať deň, týždeň, obdobie, nie všetko ide presne podľa plánu. Niekde som čítal, že v armádach sa trénujú úlohy, ktoré sa v bojoch veľmi ťažko aplikujú. Na konci dňa aspoň vojaci vedia čo majú ako tak robiť. Armáda tvrdí, lepšie tušiaci vojak, ako opačne.
Podobne fungovanie mam z časti aj ja. Veľká časť mojich aktivít je medzi ľuďmi a tam sú dejú okolnosti. Väčšina ide podľa plánu, sem tam sa ešte istá časť rosype podľa plánu. Vtedy nepomôžu najlepšie tréningy. Chladná hlava, nádych výdych a veterník, alebo bez hlavo pustiť do riešenia.
Mám rád keď prídu za mnou majstri sveta. Milión otázok: “ja sa len pýtam”. Keď ide na lámanie chleba, tak dole plecia, idú sa poradiť s niekým. Buď nevedia povedať nie, alebo sú pod papučou, hovorím si často. Je úplné v poriadku pozrieť sa, zistiť infošky, odmietnuť, prísť druhý, tretí krát. Lebo tak ako môžeme, tak aj nemusíme. Len prosím nepýtajme si od nikoho povolenia, keď odmietame niečo o čom máme vlastné presvedčenia. Ak je tu niekto s kým sa radíme, tak ho zoberme zo sebou, aby videl čo najviac okolností.
To že môžeme, vieme asi všetci. Sem tam je fajn si pripomenúť, že naozaj môžeme. No viac ma zaujíma téma čakanie na schválenie od druhého, či môžem. Aj ja mam dni, keď zabúdam, že môžem. Vtedy hľadám niekoho, kto mi potvrdí že môžem. Nech už ide o žlté topánky, nový projekt, športové sako, vyhrnuté rukávy a kto vie čo všetko ešte.
Som tiež jeden čo majú nastavený režim automat a nepremýšľam vo veľkej časti dňa. Šetrím tým energiu, čas. Aj preto je ľahké počúvať druhých. Vypnúť nalinajkované režimy je v skutku náročné. Mne najviac pomáha šport. Hlavne časť z postele po dvere, zvyšok je už v celku fajn. Za hranice vlastných síl sa dostávam pri dlhších tréningoch, v lete, v zime, keď činkujem o jednu sériu na viac. Ak nič nespravím, nič sa nestane. Nič sa neznení, keď nepôjdem von. Lenže keď sa pôjde, budem cítiť bolesť, únavu, strach, stres, napätie, ale taktiež neskutočný pocit na konci.
Keď bežím, bežkujem, hore kopcom, taktiež sa nepýtam druhých či môžem. Ak nevybehnem kopec, podľa všetkého sa nestane nič. Lenže ak áno, zvyčajne dostanem k nahliadnutiu parádny výhľad, za trochu bolesti. Nie vždy je výhľad podmienenej bolesťou. Je veľmi veľa okolnosti, ktoré ovplyvňujú našu kondíciu, stav mysle, chuť do života. Nič nikoho do nich nie je. Nemusíme nič vysvetľovať. Mám okolo seba ľudí, s ktorými si vymením skúsenosti, informácie, vedomosti. Nie všetko čo sa dozviem je aj pre mňa vhodné, funguje to aj opačne.
Obrovskú súvislosť majú môžem všetko a schválenie od niekoho, že naozaj môžem. V mnohých situáciách sa veziem, nemám potrebu rozhodovať, pýtať si povolenie, čí vôbec uvažovať či môžem. Tak isto viem, že sú situácie, kedy musím buchnúť po stole a nepýtať sa viac. Mnoho životov sa práve preto rúti do koncov sveta, lebo zabúdame si dovoľovať. Inokedy berieme ohľad na druhých na úkor seba. Tak ešte raz: môžeme a nepotrebujeme súhlasné písomné stanovisko od druhých, teda pokiaľ druhým nerobíme zle.