Michal Boťanský

O nevere

28. júl 2021 Cesta poznania - Všetko

Neznášam všeobecné kecy, lebo si ich vysvetľujeme podľa seba, aj keď niekedy sú viac účinnejšie. Nakoľko trafia to, čo majú bez väčšej snahy toho, kto ich hovorí. Vlastne zaujímavé je, že vždy, keď sa rozprávame, tak si slová a ich význam otáčame na seba.

Jedna z najcitlivejších tém v spoločnosti je nevera, či vo vzťahoch alebo aj v iných oblastiach našich životov. Je veľmi ľahko dostupná pre každého a stačí naozaj málo, aby sme do nej vstúpili. Niekto ju akceptuje, ďalší ju žije a ten zvyšok odmieta.

V romantických vzťahoch som nikdy nebol dobrý. Sú dôležité a zohrávajú obrovskú úlohu v ďalších krokoch. Možno aj preto je dobré si vyjasniť pravidlá fungovania na začiatku. Lenže ako vzťahy pretrvávajú, nielen romantické, meníme sa, napredujeme, máme odlišné potreby, nároky. Preto je dobré pochopiť najskôr samého seba, aby sme sa mohli stať niekým, kto bude zodpovedným partnerom.

Niekde som čítal, ako často meníme partnerov, s ktorými máme 80% kompatibility, za partnerov, kde je iba 20%. Je to akási záhada, za tak malé číslo sme ochotný pustiť k vode životných partnerov, rodinu, niekoľkoročné projekty, ale aj nádejne rozbiehajúce sa kariéry.

Sám môžem za seba povedať, keď som mal okolo dvadsať, ešte nevyriešené, čo chcem od života, stačilo málo a jemný vonkajší vplyv mi zmenil naozaj veľa. Takto som sa ocitol na strednej, základnom vojenskom výcviku, v prvej práci či v Londýne. Až jedného dňa som dupol a začal som hľadať niečo iné.

Bol som prvýkrát neverný práci, ktorú som dovtedy robil. Neznášal som ju aj tak. Takže prišiel len strach z nepoznaného a akési sklamanie, že možno som mal pokúsiť sa o viac. Pozitívna správa bola, spoznal som odlišnú krajinu a naučil cudzí jazyk.

Ak by som sa zamýšľal, tak nespočetne mnohokrát som mal podobné pocity. Takže vďaka nim som si stanovil filozofie, ciele, pravidlá. Chcem sa cítiť dobre a vytvoriť lepší život. Čim ďalej som presvedčený o tom, že je to možné. Podľa všetkého stačí naozaj málo. Všetko, čo robíme, žijeme je akýmsi neviditeľným vlasom prepojené. Takže ak sa stane z nás uznávaný odborník, je dosť možné, že si nás všimne aj niekto iný a bude nás chcieť k sebe.

Tiež sa nachádzam v období, kde je najlepšie riešenie zutekať, vymeniť tričko a zabuchnúť za sebou dvere. Lenže nie je to najsprávnejšie riešenie. Verím, že sú situácie ktoré riešenia vyžadujú čas, emočnú inteligenciu a akési dospievanie. Samozrejme sú aj také, kde je nutné urobiť rázny rez.

Ak mám veci vyriešené so sebou, tak je veľmi jednoduché sa pohybovať svetom. Vlastne, tak by to malo byť, lenže nie vždy to tak aj je. Nezabúdajme, že okolo nás je mnoho pokušení, vďaka ktorým vieme veľmi ľahko skĺznuť na odlišné chodníčky. Aj preto jedna z dôležitých vlastností je byť verný sebe, svojím hodnotám, viere. Nikto nemusí uvidieť, že sme zjedli celý balík čokolády, no ak ju budeme jesť každý večer, narastie nám brucho, stehná a aj zadok.

Dodržať vlastné slovo pred sebou je asi to najťažšie. Nielen vo vzťahoch, ale v každodenných činnostiach. Preto je pre mňa najväčšia nevera nedodržanie vlastného slova pred sebou samým. Od nej sa následne odvíjajú udalosti, ktoré môžu druhým ľuďom, ale aj mne ublížiť. Nepíšem len o snívaní, o dokonalom tele a čokoláde. To je pre mňa akýsi základný vzorec výpočtu, čo sa stane ak.

Skvelé výsledky

21. júl 2021 Cesta poznania - Všetko

Mnoho z nás vie pracovať usilovne, len nie každý už vie aj produkovať skvelé výsledky. Verím, že usilovná práca môže zmeniť život každému, kto ju vykonáva. Lenže nie každý z nás rozumie práci tak, aby práca aj vedela priniesť skvelé výsledky.

Čo sú skvelé výsledky? Hm, pre každého asi niečo iné, však? Keď som začínal v práci a niekto by mi povedal, že budem robiť to, čo dnes, vôbec by som neuveril. Aj tak by sa mi to zdalo prehnané. Dnes to, čo robím sa mi zdá ako nič, to, o čom snívam je na druhej strane ako maximálne nedosiahnuteľné. Je jedno alebo druhé veľa?

Produkovaniu skvelých výsledkov predchádzajú mnohé roky úsilia, kopa nesprávnych rozhodnutí, chýb, podkopávaní seba, druhých, taktiež roky ospravedlňovania sebe, ale aj druhým. Hlavné pokusy o dosiahnutie niečoho viac, čoho sme schopný. Inak povedané, na čo si v daný moment netrúfneme.

Skvelé výsledky sú niečo, čo sa nám dnes zdá ako nedosiahnuteľné, no ak sa odhodláme vykročiť, neskôr to nebude nič. Vlastne stačí pokračovať ďalej, lebo aj tak vždy narazíme na niečo, čo sa bude na obdobie zdať ako nedosiahnuteľné.

Netrúfnem si takmer na nič, sú dni, keď o sebe a svojich schopnostiach pochybujem. Priznám sa, že tak isto sú obdobia, keď skvelý výsledok je prijať prichádzajúci hovor, či odpísať na email, či udržať pracovný úsmev č. 85.

Taktiež sú to práve výsledky, vďaka ktorým som sa vzdal, zodvihol kotvy, či práve naopak, vyhrnul rukávy a začal pracovať usilovnejšie. Sú mimoriadne dôležité, všetko, čo robíme je výsledkom pre nejakú činnosť. Pravidelne sa sám seba pýtam, či sú moje aktivity, činnosti priamo úmerné s tým, čo chcem alebo ešte vydržím.

Tu sa otvára otázka, ktorá priamo je spojená s výsledkami. Som tým, čo v skutočnosti robím? Za seba napíšem, že nie som moja práca, aj keď mám rád to, čo robím. Viem, že sa môže stať čokoľvek a moja práca nemusí byť viac tu, alebo ja. Čo ak sme pre nejaký záhadný dôvod iba na krátku chvíľu v tom, čo robíme a našou úlohou je sa skúšať, hľadať, objavovať možnosti.

Tak tuším, trochu aj viac, že toto je akási zastávka, jedna z mnohých. Spoznávam, naberám vedomosti, dávam, dostávam. Páči sa mi myšlienka, aby sme žili naplno každý deň. Plánovať dlhodobo je skvelé a super dôležité, či v práci, doma, ale aj za seba. Ak sa niečo nepodarí, skúsiť ešte raz alebo poďakovať a ísť ďalej. Možností je mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme.

Najdôležitejší projekt, práca a výsledok by mal byť len jeden, a to je človek, ktorým sa máme stať. Chcem sa stať niekým, kto bude ten najlepší chalan, aký len môžem byť, nielen prostriedkami, emóciami, skúsenosťami, prístupom, chuťou po živote.

Tieto slová píšem zo sebectva, hlavne pre seba. Som naozaj zvedavý, keď sa vrátim o niekoľko rokov k týmto riadkom, ako sa mi zmenia náhľady, pohľady. Ako budem unesený z výsledkov a či vôbec nejaké dosiahnem.

Depresie a stavy

14. júl 2021 Cesta poznania - Všetko

Neznášam hádky, konflikty ako účastník a ani ako pozorovateľ. V práci sa ich snažím strániť a ak sa ich náhodou zúčastňujem nechtiac tak nikomu nedržím stranu pokiaľ sa ma priamo netykajú. Najnáročnejšie hádky mám sám so sebou. Vlastne sú to akési rozhovory, zvyčajné sú ukončené nerozprávaním sa. Niekedy prejde aj rok čo sa sám so sebou nebavím.

Nech je to akokoľvek, každý z nás si nesie so sebou batoh a v ňom sú rôzne zážitky, skúsenosti, poznania, či rozbušky. Niekedy sa môže stať, že náklad je ťažký a môžu sa pretrhnúť popruhy, exploduje alebo sa zosypeme pod jeho váhou. V múdrych knihách o líderstve sa píše o tom ako by sme nemali o svojich emóciách hovoriť, mali by sme niečo vydržať a nebyť za padavky. Lenže všetko má svoje hranice.

Chceme sa cítiť dobre pred sebou samými, pred druhými. Chceme mať super kariéru, cestovať, mať rodinu, koníčky, skvelé telo, jazdiť na parádnom aute. Všetko je veľmi ľahko dostupne. Stačí sa dobre oženiť, vydať, zobrať si úver, staviť sa, alebo dať všetko nabok a niekoľko rokov pracovať na tom čo chceme.

Lenže ruka v ruke nám sa otvára možnosť, že nie vždy sa nám podarí dosiahnuť to čo chceme. Taktiež počas dosahovania toho čo chceme, sa môžeme dostať do slepej uličky, odkiaľ sa bude náročné vracať späť a je dosť možné že sa už nevrátime. Nie len v dobrom, ale aj v tom druhom prípade.

Depresie, vyhorenia, sklamania a mnohé iné nástrahy nás môžu vyradiť z bežného života. Ruku na srdce pre koho sú takéto stavy prijemne? Okolie nás zvyčajne odsúva na vedľajšiu koľaj. Sami pred sebou sa cítime neschopný. Vlastne stačí málo a naše sebavedomie je podkopane, pokiaľ nemáme základné životné otázky so sebou vyriešené. (Ako sú napr: Čo chcem od samého seba? To čo robím ma posúva k tomu čo chcem? Je to dočasne? Je to niečo čo môže zmeniť svet k lepšiemu? )

Mat akýkoľvek psychický stav je náročné, no veľmi jednoduché k nemu zhupnúť, lebo niečo. Častokrát takéto stavy spúšťajú nevhodne zvolená komunikácia, na prvý pohľad nevinne srandičky, či slova ktoré nás podkopávajú a či už ide o dialóg so sebou samým, alebo okolím. Ale aj príbehy, svety ktorým veríme a vonkoncom nie sú skutočné.

Možno ak by sme spravili prieskum, zistili by sme, že mnoho z nás má v sebe niečo čo trápi aj viac akoby malo. Kto vie aká je skutočnosť. Viem, že pred pár dňami som videl mladého chalana, ktorý na prvý pohľad vyzeral výborné, pôsobil sebavedomo, no nebolo to tak. Maskujeme svoje skutočné emócie, pocity pred svetom, lebo sa nechceme cítiť zraniteľný. O tom či je to správne, alebo nie môžeme diskutovať hodiny. Verím, že sú medzi nami ľudia, ktorí vďaka ukrývaniu skutočných pocitov uspeli, ale sú aj takí ktorí sa dorazili.

Mať depresie, nie je nič príjemné, na druhej strane všetko zlé je na niečo dobré. Teda v istej miere. Aj preto by sme mali takéto stavy nenechať len tak voľne poletovať v našich životoch. Som zástancom, že aktívny pohyb je jeden z najlepších liekov na prekonanie náročných dní, k tomu ešte môžeme zdokonaliť telo a tak trochu aj myseľ. Samozrejme, že každému z nás bude zaberať niečo iné. No ak máme vážne psychické stavy, je našou povinnosťou vyhľadať profesionálnu pomoc.

Nikto z nás nie je dokonalý, každý máme v sebe osobu s ktorou by sme sa nikdy nechceli stretnúť. Je ľahké žiť život, keď svieti slnko a je prijemne, lenže keď prší, či fúka, vtedy to je náročnejšie. Snažím sa vyhýbať konfliktom, alebo všetkému čo by mohlo spustiť nejaký stav nepokojov. Vôbec to nie je ľahké, na každom kroku číhajú nášľapné míny, ktoré aj v mojom živote vedia rozpútať vlnu nepokojov. Lenže aký by to bol život, ak by všetko išlo ako po masle a všetci sme robili to čo máme, napríklad neparkovať v odbočovacom pruhu, “dať smerovku” keď meníme smer jazdy, či odpísať na správu.

Posúvanie latky

7. júl 2021 Cesta poznania - Všetko

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Viac

30. jún 2021 Cesta poznania - Všetko

Chcem od seba viac. Chcem byť lepší ako včera, chcem dosiahnuť viac ako včera. Chcem ukázať tomu chalanovi v zrkadle spred niekoľkých rokov, že sa to dá. Pamätám si dni, keď som si myslel, že je nemožné dostať sa na miesta, kde som dnes. Dnes snívam o miestach, o ktorých ako tak tuším, že by mohli existovať.

Vždy sú okolo ľudia, čo frflú na nás, ako sme vykročili niekam. Aj takí, čo pozorujú, ale aj takí, ktorí sú pri nás veľmi blízko. Je len na nás, koho si pustime k sebe. Môžeme sa učiť od každého to, čím sa chceme stať, či to, čomu sa chceme vyhnúť. Akákoľvek skúsenosť je viac ako dobrá.

Pred časom som v práci skoro dostal do nosa za to, že som niekomu nechcel dať výrazne výraznú zľavu. Ten chlapík bol dvakrát tak veľký ako ja a držal ma pod krkom. Nebolo mi všetko jedno. Nejako som sa z toho dostal. No prišla zmena, okrem behania som sa začal kamarátiť s činkami. Je viac ako isté, ak by som nemal skúsenosť, tak k činkám by som sa veľmi ťažko dostal.

Viem, že vždy tu bude niekto, kto bude silnejší ako ja. Keď bude chcieť, tak mi dá nielen do nosa. Lenže cvičenie by nemalo byť, teda aspoň pre mňa, o tom, kto komu dá silnejšie do nosa, ale skôr o životnom štýle. Je super cítiť sa skvelo, mať energiu, chuť do života a k tomu nevymieňať rifle za väčšie čísla.

Práce je veľa, životné tempo je náročné. Na jednej strane je to skvelé, pretože sa môžeme stať najlepšími. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí ma povzbudzujú, aby som bol lepší. Kritikov a frflošov je neúrekom, aj tak sú to oni, čo zvyčajne robia najmenej. Ak robíme veľa, nemáme čas hádzať kamene po každom psovi, ktorý breše. Jednoducho príde situácia, čas, keď sa rozhodneme, čo si všímať budeme a čo nie.

Mne sa páči, že nie všetko vieme ovplyvniť, no snahu, prístup a kopanie na bránu áno. To ostatné možno nejakou šťastnou náhodou a ten veľký zvyšok je mimo nás. Chcem dosiahnuť viac preto, lebo keď som mal sedemnásť rokov dostala sa ku mne infoška, že môžem mať sny a môžem snívať. Že vraj môžem tie sny aj dosiahnuť. V tom období mali hodnotu sedemnásť miliónov korún. Bolo to maximálne nepredstaviteľné číslo.

Teraz sa cítim, ako keby som stál na tom istom mieste, ako keď som mal sedemnásť. Nevidím ani najmenšiu šancu, že sa mi ich podarí dosiahnuť. Lenže niečo mi našepkáva, aby som spravil ešte jeden krok a potom ešte ďalší. Možno to má byť zmyslom chcieť viac od seba.

Čo je pre mňa viac? To je asi najdôležitejšia otázka, ktorú je potrebné čo najlepšie zodpovedať. Každý má okolo seba sny, predstavy o lepšom živote. Či ide o materiálne, duchovné oblasti života. Ak je to pre nás aj správne, to sa však hneď nedozvieme. To zistíme, až keď sa niečo stane, zvyčajne dobré alebo proste o to prídeme.

Nikdy nezabudnem, keď mi niekto od koho sa učím povedal, že nikdy som si nemyslel, ako ten človek bude chýbať. Tak isto som sám zažil, že mi chýbali veci, ale aj ľudia, od ktorých som prišiel svojou nerozvážnosťou. Ak zajtra príde nepredvídateľná udalosť, jediné, čo máme vždy so sebou, to sú naše poznatky a skúsenosti. Tie zvyčajne zažívame tým, čím žijeme. Nesprávne rozhodnutia nám tak isto mimoriadne pomáhajú v ďalšom pohybe vpred.

Chcem od života viac, pretože sa chcem cítiť dobre, poznať seba, svet, možnosti naokolo. Kúpiť si dobré oblečenie, auto, dom preto, že mám rád dobré veci a nie preto, aby som urobil dojem na sexi kamošku, ktorá po mne tajne poškuľuje. Ja som môj život a mojou povinnosťou je skúsiť, nie všetko. Možno iba niečo a to je jedno z tajomstiev, ktoré ležia pred každým z nás.

Najdôležitejšie veci

23. jún 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.

Ťah na bránu

16. jún 2021 Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Práce

9. jún 2021 Cesta poznania - Všetko

„Michal, nebuď dlho v práci, choď domov.” Mnoho mojich kamošov sa ma pokúša dostať z kanclu čo najskôr preč. Rôznymi pozvaniami na večeru, kávu či spoločenskú udalosť. Je viac ako isté, že ak mám prácu, všetko ide bokom.

Pôsobím v niekoľkých oblastiach, takmer všetky nazývam sideproject, niečo ako vedľajšie projekty. Každý z nich má svoje miesto. Ide o písanie článkov, tvorenie videí, dokumentovanie na sieťach, dávanie dokopy ľudí, kde si všímam, že by mohla vzniknúť spolupráca, pobehujem okolo futbalu. Ani z jednej nemám zatiaľ žiadne priame výhody či prostriedky. Robím to preto, že tam vidím niečo, čo by mohlo vzniknúť. Nič viac za tým nie je.

Všetko, čo robím, mám prepojené v systéme, ktorý tvorím. Ak niečo nezapadá do mojich skladačiek, tomu sa nevenujem. Jednoducho, energiu preklopím na iné miesta. Jasné, že najskôr ma ide roztrhnúť a až potom si uvedomím, že vlastne to, čo sa deje, sa deje dobre.

Čas si nájdem vždy, len nie na všetko. Mám nastavený akýsi prirodzený filter. Samozrejme, niekedy sa mi podarí uletieť a potom ma pracovné úlohy zahltia. Vtedy zostávam naozaj dlho v práci. Moja práca nie som ja, ale žijem tým, čo robím.

Už sa mi stalo, že mi niekto zobral prácu a niekoľko rokov som sa nevedel uchytiť. Bolo to náročné obdobie, kedy som sa hľadal a snažil niečo vytvoriť. Vlastne som rád, že som to nevzdal, aj keď tu prišiel moment, keď sa nedalo ísť ďalej. Netuším, či teraz stojím na mieste, cúvam alebo napredujem. Na jednej strane dostávam náročnejšie úlohy ako pred tým. Sám ich ale vyhľadávam či vytváram. Hodnotiť bude história.

Pohybujem sa medzi dvoma svetmi, v jednom ide o prácu a v druhom viac o niečo iné (zatiaľ ani moc neviem o čo). Majú toho spoločného viac, ako sa na prvý pohľad zdá: disciplína, odhodlanie, pravidelnosť, usilovná práca, sem-ta sa ukázať, pozdraviť či investovať niečo zo seba. Oba sú dôležité pre mňa v tejto chvíli a oba sú prepojené. Viem, že ak chcem niečo dokázať, tak je potrebné hýbať sa, skúšať a sem-tam povedať, áno, zostanem dlhšie.

Ako tak sem-tam pozorujem okolie, mnoho z nás radšej staví na nepoznanú kartu, ktorá pôsobí z vonku istejšie, len aby čím skôr sme dosiahli to, čo chceme. Dlhodobé rozhodnutia, trpezlivosť pri budovaní je ako keby zakázané ovocie. Samozrejme, česť všetkým výnimkám. Áno, často všetky tie ponuky z vonku pôsobia lákavo, lenže nie všetko, čo vyzerá navonok dobre, je také isté aj z vnútra.

Nasledujúcimi slovami chcem poznamenať jednu z mojich kapitol, v ktorej som sa ocitol. V celku jej nerozumiem, viem, že sú veci, ktoré je potrebné robiť, učiť, skúšať, tvoriť. Ako tak píšem tieto slová, uvedomujem si, že všetko okolo mňa pôsobí ako chaos. Nie každá moja činnosť je vydarená, či myšlienka je pochopená. Aj preto píšem články, aby som nachvíľu popremýšľal nad tým, čo je, čo chcem a kam idem. Mne sa páči myšlienka, že je dobré si raz začas upravovať svoj kurz. Písanie by mohlo byť jedným z nástrojov na triedenie myšlienok.

Stať sa odborníkom v jednej oblasti nám pomôže viac, ako si myslíme. Tak isto, ak máme koníčky či čas žiť život a sem-tam odvahu povedať nie tomu, čo vôbec s nami nesúvisí. Nie vždy všetko, čo robíme nám musí dávať zmysel hneď. Jedno z tých tajomstiev života, ktorému verím je, že mnoho aktivít môžeme spojiť len spätne. Preto, či je niečo správne alebo nie, je veľmi ľahké hodnotiť pokiaľ nepoznáme aj čo je za tým.

Moment

2. jún 2021 Cesta poznania - Všetko

Sedíme na steaku v Bratislave, jediné, čo ma zaujímalo, či je možné platiť kartou a ako pozrieť emaily, ktoré mali prísť. Spoločnosť bola super, chalan parťák, niekto s kým rád trávim čas, prostredie tak isto. Len naozaj som chcel riešiť prácu, veď bol pracovný deň. Samozrejme prácu sme riešili.

Páči sa mi, keď je práca životným štýlom a netreba od nej ísť na dovolenku. Tak isto sa mi páči myšlienka, že nedokážem všetko naraz dať dokopy ani vyriešiť. Sem-tam je dobré dať veci stranou, niektoré z nich sa aj tak vyriešia samé, iné potrebujú čas dozrieť. Necítim sa ako človek, ktorý má neustále chute pracovať, skôr ako ten, kto žije tým, čo robí. Keď treba, viem potiahnuť či odfláknuť, možno ako každý. No byť v strehu a mať ťah na bránu asi všade prináša výsledky.

Píšem len za seba o tom, čo si všímam. Veľkí ľudia, ktorí žijú tým, čo robia ma inšpirujú ako bravúrne zvládajú život, náročné úlohy či rozhodnutia, kde nejde len o prostriedky, ale o celé rodiny. Samozrejme, že robia veľa chýb, sú tvrdohlaví, nie vždy si dajú poradiť. Mám to šťastie, že zopár pozorujem a dokonca s niektorými trávim čas, hlavne ten pracovný, resp. spojený s prácou. Som za nich naozaj rád, nakoľko okrem toho, že inšpirujú, poukazujú, tak isto posúvajú skúsenosti.

Nereagujem na telefón v žiadnom prípade, ak trávim čas na pracovnej schôdzke, rokovaní, porade či obede. Ak čakám dôležitý hovor, vopred to dotyčným oznámim a čo najrýchlejšie ho vybavím. Bolo náročné pochopiť, že ak som s niekým, tak sa mu mám venovať, ako najlepšie viem, reagovanie na telefonáty, správy či emaily sa nepatrí. Ak máme niekoľkohodinové porady, školenia počas pracovného týždňa, tak veľmi ťažko sa v hlave nastavuje, teraz nemôžem hovoriť, ozvem sa o niekoľko hodín či na druhý deň. Niekto si povie, veď to je iba telefón, lenže ide o môj jediný pracovný nastroj.

Cez víkend sa mi nedovoláte. Ak horí, na to sú hasiči. Viac ako často sa stáva, že som v práci aj v dni oddychu. Vtedy pracujem na veciach, keď potrebujem maximálne sústredenie, či mám vopred naplánované pracovné schôdzky a nič okolo neriešim. Robím to preto, aby som nemal každý deň rovnaký, nespôsobil si nechuť do práce v novom týždni či vyhorenie.

Naučiť sa vyfúknuť na chvíľu aj počas pracovného dňa je pre mňa niečo nové, a tým aj náročné. Takáto oblasť u mňa sa takmer vôbec neposilňuje, a tým je úplne slabučká. Ak by ste dnes šli so mnou na nepracovnú schôdzku cez pracovný deň, bol by som ako na ihlách. Nie pre prítomnosť toho druhého, ale preto, že nie som v pracovnom čase aktívny.

Je veľmi dôležité užívať si každý moment, ktorý zažívame. Hovorí sa, keď pracujeme, tak pracujme, keď sa zabávame, tak sa zabávajme ( J. Rohn). Dnes začínam rozumieť, ako je naozaj dôležité vychutnávať si čo najviac okamihov, ktoré sa dejú. Nech to znie akokoľvek, verím, že všetko, čo sa nám deje, je pre nejaký vyšší dôvod. Buď nám ukazuje, čo by sme mali robiť, či to, čo nie, alebo ide o akúsi prípravu.

Čítam, vnímam, pozorujem a podľa všetkého je správne nebyť neustále vo vysokých otáčkach, nech sa jedná o prácu, koníčky, pomoc pre druhých, ale aj život ako taký. Je mimoriadne dôležité podávať výborné výkony, taktiež vypnúť, podradiť, či vyhodiť rýchlosť. Tým nenavádzam, aby sme preflákali celý život ničnerobením a jedením steakov. Každý z nás má svoje tempo pohybovania sa a ku každému pohybu je dôležité palivo. To čerpáme hlavne pri dobrom jedle v ešte lepšej spoločnosti.

10.000 hodín

26. máj 2021 Cesta poznania - Všetko

Čítal som vetičku, že mali by sme mať druhých radi preto, čím sú a nie preto, čím chceme, aby boli. Môžeme si povedať, veď koľko ľudí sa tým skutočne riadi? Takto by sme nikam nezašli, pokiaľ donekonečna budeme ukazovať na druhých. Ja začínam od seba. Mnoho múdrych vetičiek mi už nakopalo zadok. Nielen v telefóne, ale aj na pracovných schôdzkach, v knihách či na miestach, na ktorých by som to nikdy nečakal.

Na začiatku je často myšlienka, pocit, nadšenie, záblesk. Tí, ktorí začneme, sa delíme na dve skupiny. Prví sú začínajúci niekoľko rokov a druhí, ktorí sa rozbehli raketovou rýchlosťou. Obe možnosti sú dobré a majú svoje výhody. Každá z nich nám prináša mnohé poznatky. Jedno, čo ich spája je, že vďaka nim môžeme dosiahnuť ku hviezdam.

Ako sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí niečo dosiahli. Každého z nich spája rozhodnutie začať, rozhodnutie pokračovať, trpezlivosť, ťah na bránu a hlad. Ten zvyšok sú maličkosti, tie sa trochu odlišujú závislosti od typu osobnosti, náplne práce. Možno aj preto je fajn poznať ľudí z viacerých odvetví, aby sa k nám sem-tam dostal aj nejaký iný pohľad na život.

Nemusím vedieť každú maličkosť, mať široký rozhľad, vedieť všetko, čo sa deje vo svete. Aj tak mi to okolie povie. To, čomu nerozumiem, do toho sa nestarám. Keď chcem vedieť o tom viac, zavolám niekomu, kto vie o tom viac ako ja. Som zástancom, že je dôležité byť odborníkom v jednej oblasti a ten zvyšok sa nejako vyrieši.

Ak to, čo robíme, žijeme myslíme naozaj úprimne, tak skôr či ešte skoršie sa veci pohnú možno ešte lepšie ako v našich najlepších snoch. Keď nie, tak dostaneme balík vedomostí, poznatkov a skúseností alebo stratíme chuť na život, zhorkneme.

Môžeme vedieť všetky poučky na jednotky, no pokiaľ ich neodskúšame v praxi, bude z nás teoretik. Potrebujeme zažiť spotené tričká, košele, zodraté topánky, odmietnutia, omyly, chyby, sklamania. Tak isto máme zažiť víťazstvá, nafúkanosť, pýchu, odmeny. Možno len preto, aby sme si viac vážili to, keď je dobre.

Azda okrem milión maličkostí je mimoriadne dôležité cvičiť. Hovorí sa, že ak sa chceme stať najlepšími, potrebujeme odtrénovať desaťtisíc hodín. Inak povedané, všetko, čo budeme robiť, bude chcieť veľmi veľa odmakanej roboty a často všetko, čo budeme mať je stará ošúchaná spotená pracovná košeľa.

Nasledujúce slová vznikli na podporu všetkých tých, ktorí sa rozhodujú, či vykročiť. Áno, bude to ťažké, bolesť, chyby, omyly, výsmech, odložené dovolenky, nestihnuté svadby, dlhé pracovné noci, sem-tam nebude čo jesť. Pre tých, ktorí sa rozhodujú, či pokračovať: keď sme už začali, je fajn dokončiť to, čo sme rozbehli, veď možno sme pár krokov od veľkého víťazstva a keď nie, aspoň máme nové skúsenosti. Pre tých, ktorí majú vo svojom okolí jedných alebo druhých, podporme obe skupiny, potrebujú nás viac, ako si myslíme. Nikto z nás nevie, či sa oplatí vykročiť, či uspejeme, či zažijeme svoj vysnívaný život. Tu je len jedna možnosť, ako to zistiť.