Michal Boťanský

Sny a strachy

21. október 2020 Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.

Neželajme zle

14. október 2020 Cesta poznania - Všetko

Dostal som na aute defekt. Išlo ma roztrhnúť, ďalšia zbytočná starosť na svete. Kamión zablokoval cestu, bolo potrebné sa otočiť. Mohlo sa cúvať alebo otočiť sa. Stavilo sa na otáčanie, pri okraji cesty bol klinec a zvyšok je história. Dnes mi napadá milión scenárov, ktorými si odôvodňujem nepríjemnosť.

Veci sa dejú každému. V tomto nikto nie je špeciálny. Máme obdobia defektov, ale aj oslavných večerov. Ak sa deje niečo, čo sa nám nepáči, podľa všetkého, nie vždy sa má udiať aj niečo naozaj zlé. Možno stačí spomaliť, či nechať situácií čas. (Píšem vo všeobecnosti, každá situácia vyžaduje odlišné postupy a tým aj samozrejme okamžité konania.) Malé či stredné nepríjemnosti, v istých prípadoch aj väčšie závažné, v sebe skrývajú rôzne posolstvá, nakopnutia, prebudenia, ale aj rúška tajomna.

Schválne, všimnime si, kedy sme mali naozaj pocit, presvedčenie, ako na prvý pohľad nepríjemná situácia nám viac preniesla, ako odniesla. Za seba môžem povedať, že najviac zažívam v práci, resp. v tom, čo robím, situácie, vďaka ktorým ma ide roztrhať na prvý pohľad. Neskôr, ak sa obzriem na sekundu späť zistím, že naozaj takmer vždy poukázalo na to, čo sa malo vylepšiť, upraviť zmeniť či vôbec nerobiť.

Nikdy nejde o nás, ide o všetko. Na našich tímových poradách ide ľudí okolo mňa často roztrhať zo mňa. Moje filozofické myšlienky, štýly, ktoré sa snažím založiť u ľudí, s ktorými pracujem, nie sú vždy s láskou a nadšením prijaté. Viac sa deje to, že sú na prvé pohľady neporozumené a až po období sa prichádza na to, že sme mohli ušetriť čas. Neznášam, keď niekto príde za mnou so slovami, ako som mal pravdu. Stratený čas sa nevráti. Úloha lídra nie je ukecávať všetkých, aby ho nasledovali. Jeho úloh je o mnoho viac, no vždy začína a končí so a pred sebou samým.

Nie každá skúsenosť musí byť zažitá. Viac skúsenosti nemusí hneď znamenať, že sme lepší ako druhí. Práveže naopak, môžeme byť pomalší ako druhí. Jedna z mojich myšlienok je, nemusím byť vo všetko najlepší, stačí, keď poznám najlepších. Vždy sa môžeme učiť jeden od druhého, keď len maličkosti. Páči sa mi, keď druhí dôverujú mojej práci a využívajú moje služby či produkty.

Sladká nevedomosť začiatočníka nás môže priniesť na mnohé nepoznané miesta. Možno aj na také, na ktoré by sme si ako profesionáli netrúfli. Preto sa chcem cítiť ako začiatočník, študent, učeň, niekto, kto spoznáva, hľadám. Tam vonku na nás číha mnoho prekvapení. Niektoré nám majú ukázať nepoznaný svet, iné zdržať, presunúť na inú koľaj. Nie vždy budeme poznať odpovede. Vlastne, keď už nič, tak neprajme druhým zle, bude nás to spomaľovať. Ešte k tomu dostaneme defekt a nielen na koleso.

Jedno slovíčko

7. október 2020 Cesta poznania - Všetko

Najviac inšpirácií na články vzniká v práci, pri tvorení, tímových poradách či pracovných schôdzkach. Často sa hovorí síce na pracovné témy, no tie sú tak tenko prepletené so životnými múdrosťami, že je ich škoda nechať len tak zapísané v poznámkach.

Inšpirácia je pre mňa proces, pri ktorom sa dostávam k myšlienkam či poznaniam toho, čo viem alebo toho, čo zatiaľ neviem, že viem. O tom, čo neviem, do toho sa nehrniem, nakoľko aj druhí musia niečo robiť. Je super veľa vecí nevedieť, aspoň môžeme spoznať kopu ľudí, čo vedia.

Pači sa mi myšlienka, že sa učíme chybami alebo prekvapením. Chyby podľa všetkého robíme vlastnými rozhodnutiami. Prekvapujeme sa, keď nesprávne odhadneme situáciu, či sa dostaneme k bonusovým levelom. Ani na jednej možnosti nie je nič zlé.

Mnohé rozhodnutia, ktoré ležia na pracovnom stole idú na moju hlavu. Hovorím kedy ideme von s projektom, akú stratégiu predaja zvolíme, čo budeme prezentovať a pod. Asi som mal šťastie, pretože veľké rozhodnutia prichádzali postupne. To znamená, išli, resp. rástli so mnou. Ako som si viac pracovne trúfal, tým náročnejšie rozhodnutia začali chodiť.

Všetko, čo robím, ovplyvňuje to, kým som, čo žijem, kto je okolo mňa. Možno všeobecné kecy, herecké výkony (ako hovoria kolegovci), lenže každá pracovná misia má u mňa iný stupeň naliehavosti, pracovitosti a odokrýva iného mňa. Je to prirodzené, ak hrám v útoku, tak dávam góly, keď ma dajú do obrany, zabraňujem gólom. Tomu prispôsobujem stratégiu seba, toho, čo robím, ako žijem.

Inšpirácia, rozhodnutia a ja majú naozaj zaujímavý vplyv na sled okolností, ktoré prinášajú možnosti, poznatky, pokušenia, príležitosti, ale aj akési batohy emočných nepodarkov. Ak ich nosíme, čo najrýchlejšie ich dajme dolu, naozaj je nič moc pobehovať s nimi po svete.

Sedíme s pani doktorkou a bavíme sa, ako sme sa spoznali. Využila moje služby na začiatku mojej kariéry. Získal som ju náhodne nenáhodne. Nechal som za seba pracovať nástroje (v tom období riadková inzercia), predávam byt, zn. exkluzívny, pre náročného majiteľa. Vyvolal som v nej pozornosť tým, že sme upravili slovosled inzerátu a doplnili sexi slovíčko. V tom období sa až tak tie veci nenosili.

Byt nekúpila, no naopak predala vďaka mne, pohotovou otázkou, ktorá zo mňa vyletela. Otvorila mi bránu do mesta, ktoré prinieslo ďalšie príležitosti. Do dnes sme kamoši a raz ročne sa stretávame. Jej múdrosť, životné skúsenosti, ktoré od nej dostávam majú pre mňa dnes cenu kopu ušetrených nesprávnych rozhodnutí.

Jedno slovíčko a zrazu som sa dostal na miesta, o ktorých som netušil. Nie je to len o slovíčku, je to aj o prístupe, práci navyše, hľadaní príležitostí. Môžem prehlásiť, že som mal začiatočnícke šťastie a spoznal som ľudí, ktorí mi pomohli otvoriť pomyselnú bránu do ďalšej kategórie u nás v práci. Možno som sám, no mám okolo seba ľudí, každý ma istým spôsobom posúva o nejaký ten kus ďalej.

Čo chcem článkom povedať. Nevymýšľam ďalšiu novú teplú vodu. Vonkoncom nezľahčujem obdobia, ktoré sa stali v minulosti, či nebudem tvrdiť, že všetko musí byť náročné. Možno chcem povedať tomu, kto číta tieto slová, že nie vždy každá vychytávka bude fungovať, či najlepšie tréningy budú funkčné a vďaka nim budeme neporaziteľní. Iste, všetko sa ráta, všetko pomôže. Niekedy vidíme naprázdno, inokedy s batohom skúseností či sladkou odmenou.

Mnoho ľudí, ktorí prišli, dnes už nepoznám, ale tak isto opačne. Niekde sme si vymenili informácie, vedomosti, tekutiny či nič. Sem-tam sa s niekým pozdravím, vedome vyhnem, ale aj nespoznám.

Čím ďalej verím, že naháňať sa za niečím stráca čoraz väčší význam. Viem, že chcem žiť život v čo najlepšom možnom svetle pred sebou, cítiť vnútornú radosť, istým spôsobom robiť svet lepším miestom. Preto verím, že moja práca je príležitosť, ako spoznávať svet, ľudí, možnosti, tak isto aj miesta, na ktorých som nebol a možno niekedy stačí použiť sexi slovíčko.

Nestačí

30. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Máme dve možnosti, buď stavíme všetko na jednu kartu naraz alebo postupne budeme zisťovať farby, číslovky, ktoré by mohli byť výherné. Mohlo by toto isté fungovať v bežnom živote?

Byť zamilovaný je senzačné, všetko sa zdá inak, lepšie. Mať novú prácu je skvelé, všetko sa zdá inak, ľahšie. Mať dieťa je neskutočné, všetko sa zdá inak, veselšie. Dosiahnuť dlhoročný ciel je famózne, všetko sa zdá inak, ľahšie. Je naozaj všetko inak, či tých letných dvadsaťjeden stupňov je príjemnejších na jar, jeseň alebo keď sme zaľúbení? Ako sa nám náhle niečo podarí, vnímame realitu inak, ako v skutočnosti je? Kto vie, ako to je.

Dnes sa zaľúbiť do človeka, predstavy, práce, príležitosti je ľahšie, ako pred rokmi. Sociálne siete nás môžu vykresľovať v najlepšom svetle. Máme dostupné ďalšie prostriedky, vďaka ktorým vyzeráme, pôsobíme lepšie. Môžeme zamaskovať naše správanie, vystupovanie, dokonca aj vyžarovanie. Čo však nezmeníme, je náš charakter, ten sa zvyčajne prejaví až pri najbližších prekážkach, dažďoch či horúcich letných dňoch.

Je úplne v poriadku ukončiť vzťah so životných partnerom, či poslať frajera/ku do teplých krajín. Vymeniť prácu, rozviazať priateľstvá, zahodiť všetko a začať odznova. Možno si druhí budú o nás myslieť nie to, čo by sme chceli, ale aj to je v poriadku a dokonca do toho nás nič nie je.

Mať jednu spoločnú záležitosť je naozaj málo. Ak máme tráviť čas s kýmkoľvek, potrebujeme mať našliapnuté na podobnej, až rovnakej vlne. Je v poriadku raz za čas tlačiť, ťahať jeden druhého. Nie je v poriadku bojovať vonku a potom prísť domov a bojovať doma.

Odmietam byť obklopený ľuďmi, ktorí nechcú ísť ďalej, sú leniví, vyhovárajú sa, obviňujú, chcú byť na miestach, ktoré nič nehovoria. Netvrdím, že sú zlí. Tvrdím, že ak nemáme ísť spoločným smerovaním, tak to bude len strata času (česť všetkým výnimkám). Neverím, že láska má byť jediný dôvod na to, aby som s niekým bol, či pracoval. Chcem viac.

Len láska nestačí. Za mňa určite nie, nech ide o vzťah, prácu, život. Chcem všetko, spoločné vízie, smerovanie, podobné naladenie, vzdelávanie, aktivity, šport, zábavy, práca, budovanie, postavenie, cestovanie, hľadanie, tvorenie, výhody, ťahanie toho istého konca povrazu a trebárs aj navždy.

Dlhotrvajúce veci sú vzájomné. Je nad slnko jasné, že v mnohých prípadoch ja som ten, čo vyvolá pozornosť, prebudí záujem, vytvorí príležitosť. Neverím na hraj to, až kým sa to stane skutočné. Chcem vidieť, žiť, to skutočné. Nemám záujem o rolu vo filme zvanom život, práca, manželstvo.

Čo je dôležité, je to, že všetko sa nám deje, aby sme sa naučili, spoznali, zažili, posunuli, odučili. Každý z nás je jedinečný, je v poriadku chcieť od života rôzne možnosti, mať odlišné nároky. No podľa všetkého čím viac spoločného máme, tým viac môžeme spolu vytvoriť, zájsť. Možno nie a mýlim sa, veď vlastne história ukáže.

Za seba môžem povedať len toľko, to, čomu verím v práci, verím aj v súkromnom živote, jednoduchšie sa funguje, ak ale majú rovnaké pravidlá. Rozumiem, že sa robia chyby, nesprávne rozhodnutia, nedorozumenia. Tak isto verím na víťazstvá, krátkodobé, ale aj celoživotné úspechy. Práve preto verím čím ďalej viac, že je dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí sú s nami nielen pre dni kedy svieti slnko, ale aj pre tie, keď prší, či je blato. Neboja sa do nás štuchnúť, ale aj podporiť, či postaviť sa za nás, keď nemáme silu. Je viac ako samozrejmé, že je to vzájomné.

Predaj seba

23. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Mnoho z nás sa chce predať. Túžime byť za pekných, aby nás druhí videli v najlepšom svetle a následne možno využiť vplyv, aby sme boli kúpení čo najviac. Istým spôsobom je predaj prirodzený. Predávame sa v škole, doma, v práci, na párty či na prechode pre chodcov.

Som na modrej sociálnej sieti a odtiaľ kričí po mne chlapík. Niečo v zmysle, či vlastním reklamnú agentúru, keď stále píšem, hovorím o sebe. Vlastne, ten istý chlapík sa na ružovej sociálnej sieti snaží objasniť, že je správne, aby sme poukazovali na to, čo robíme každý deň. Čo je teda správne v dnešnom svete?

Podľa všetkého by sme mali nejaký čas pracovať asi aj trochu viac. Nielen pre prostriedky, ktoré dostaneme za odvedenú prácu, hlavne za to, kým nás naša práca urobí. Úroda nie vždy prichádza vo formách, ktorým na prvý pohľad rozumieme. Tak isto nie vždy vieme, či sa nám podarí dostať sa tam, kam ideme. Možno nie vždy vieme, kam ideme. Otáznikov, čo je na druhej strane niekoľkoročného úsilia, práce, zostáva záhadou a dostanú sa k nej len tí z nás, ktorí si vyhrnú rukávy a vykročia.

Aktivita, prístup sa počíta viac, ako si myslíme. Robenie domácich úloh nikdy nepatrilo medzi obľúbené činnosti. Radšej sme vonku hrali hokej, futbal, či sme chodili pozerať kombajny. Dnes je situácia odlišná. Pripraviť sa na pracovnú schôdzku nie je nutnosť, ale profesionálnosť. Záškoláctvo sa v práci, ani v živote nenosí. Ja som ten, ktorý roztáča pomyselné koleso, vytváram príležitosti, ukazujem okoliu, ale aj svetu, že som tu a môžu so mnou počítať.

Beh strmým kopcom sa zdá, ako keby vybehnúť ho bolo nemožné. No na vrchole si po chvíli vydýchania povieme, že to nebolo až tak náročné. Vlastne, ak chceme lepšiu kondičku, začnime viac behať. Ak chceme vybehnúť strmšie kopce, trénujme ich. Zodpovednosť s disciplínou sú neobľúbené, bolia, no prinášajú legendárne výsledky.

Je v poriadku, ak snívame po večeroch o výškach, ráno ich trénujeme a cez deň na nich makáme. Tak isto je skvelé, keď sa vzdelávame a čím skôr to, čo sa dozvedáme, aplikujeme v praxi.

Podľa všetkého by sme si mali zobrať voľno, oddýchnuť si. Len tak pofľakovať sa istý čas. Ležať na gauči a pozerať telku, či ísť do mesta na kávu. Možno si nájsť niečo, čo nás bude baviť, posúvať, nútiť tvoriť. Najlepší oddych je pozorovanie, spoznávanie, ale hlavne tvorenie. Ak nebudeme aktívne oddychovať, skôr či neskôr nám hrozia zdravotné ťažkosti, vyhorenie a strata chute ísť ďalej. Čím viac sa prikladá dôraz na zrelaxovanie tela, ale aj mysle. Je viac ako pravdepodobné, že oddýchnutý jedinec dokáže vyprodukovať omnoho viac výkonu, práce, života. Nezabudnime, že nie vždy vyhráva ten, kto najťažšie pracuje.

Život je krásny, možno krátky, možno omnoho dlhší, ako si myslíme. Tam vonku sa niečo deje, lenže deje sa toho viac, ako si myslíme. Maličkosti nás ovplyvňujú, veríme a konzumujeme informácie, ktoré sú nám zbytočné a na seba z väčšej časti kašleme. Aj preto zvyčajne dlhodobé ciele zavážia viac, ako krátkodobé radosti, nachádzame v nich šťastie, úspech, zmysel životov. Čoho sme ochotní vzdať sa? Aké krátkodobé radosti, zážitky posunieme na vedľajšiu koľaj pre dlhodobé? Či sa nám páči alebo nie, mali by sme vytvoriť miesta v našich životoch pre dlhodobé ciele. Ak s tým nezačnem čím skôr, podľa všetkého potom už bude náročnejšie vzdať sa návykov, zlozvykov či nepotrebných vecí.

V tomto období sa dostávame k nástrojom, ktoré nám vedia pomôcť dosiahnuť naše sny, vízie, ciele. Internet, vlastný blog, video kanál či foto stránka majú čím ďalej väčšiu sil. Ak budeme prezentovať naše záujmy, spájať sa s druhými, hľadať to, čo nás baví a v neposlednom rade tvoriť, nezmeníme len svoj život, ale aj život ostatných. Preto ak chceme byť modelmi/modelkami na spodnú bielizeň, stačí zopár fotiek. Ak chceme pozvánku na kemp do výborného futbalového klubu, pripravme videá. Ak predávame produkt, ukážme jeho výhody, prínosy. Ak máme cestovnú kanceláriu, ukazujme našim klientom miesta. To ostatné radšej zvážme. Veď naozaj nie každý z nás má doma reklamnú agentúru, ktorou hlavný produkt máme byť my sami, no bez akéhokoľvek účelu použitia.

Pribehy, inšpirácie a kecy

16. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Každý týždeň sa stretávam s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Snažím sa čas rozdeliť na tri časti. Prvú časť týždňa mám okolo ľudí, ktorým odovzdávam skúsenosti, druhú časť týždňa som s rovnocennými a poslednú časť som s ľuďmi, od ktorých sa učím ja.

Pre nejaký dôvod verím, že ľudí, s ktorými sa stretávam, ovplyvňujú moje rozhodnutia, pohľady, vieru, inšpiráciu a samozrejme mnohé iné. Aj preto verím, že súčasťou života by malo byť vzdelávanie v akejkoľvek forme. Vzdelávanie a jeho následné aplikovanie vedomostí do praxe z nás vytvorí legendy.

Mali by sme žiť nebezpečný život. Teraz nemyslím rýchla a neohľaduplná jazda autom. Myslím skôr žitie s tým pocitom. Mal by som tú šancu skúsiť napriek tomu, že mi o týždeň hrozí prázdna chladnička a vôbec, o týždeň nemusí byť žiadna chladnička. Píše sa ľahko, lenže tam vonku riskovať pre príležitosť svoje pohodlie, niekoľko letných dovoleniek, prácu, životného partnera, možno aj všetko, neznie lákavo.

Je to úplne v poriadku, neboli sme zrodení tak, aby sme sa prekonávali, riskovali či pokúšali sa. Mozog nás s najväčšou pravdepodobnosťou ochraňuje od možných poranení, sklamaní. Lenže tak, ako nás na prvý pohľad chráni, na druhý nám podľa všetkého ubližuje a zabraňuje vyskúšať nové pohľady, zážitky, prácu, život. Dobrá správa je, že tréningom vieme prinútiť mozog, aby nás nútil byť odvážnejším. Nezabúdajme: „Ľahké veci, úlohy sú málo ohodnotené,” Jim Rohn.

To, že mnoho z nás ešte neuspelo, neznamená hneď, že sme zlí ľudia. Možno máme nesprávnu filozofiu, vieru či odpaľujeme pomyselné golfové loptičky o dva milimetre viac do strany. Čo je vlastne správne? „Choď von, pokaz všetko, čo sa pokaziť dá. Vráť sa, pozrieme sa na to, čo si urobil dobre a to zopakujeme,” tréner Jožo.

Všetci veľkí ľudia, ktorí dosiahli svoje sny tvrdia, že motivácia nie je vždy funkčná. Viac nás navádzajú, aby sme našli niečo, čo nás bude poháňať, aj keď budeme chvíľu prehrávať. Na začiatok by nás malo poháňať to, že chceme mať lepší život, ako sme mali včera. Samozrejme, že je dobré si povedať, čo je treba urobiť, aby to bolo lepšie, ako včera. Začať postupne, nie obrovskými skokmi, lebo skončíme skôr, ako začneme.

Chceme byť najlepší v tom, čo robíme? Trénujme, skúšajme, praxujme, stážujme, aj keď bezplatne, pozor nikdy nie zadarmo. Obkukávajme, pozorujme, vnímajme, nasávajme názory, pohľady, myšlienky, činy. Všetko, čo nám ako-tak dáva zmysel aplikujme čím skôr tam vonku, možno sa popálime alebo sa nestane nič na prvý alebo druhýkrát. Preto nie všetko, čo robíme, čo sa učíme, musíme ihneď zdieľať so svetom. Nič nám neutečie. „Ak nemôžeme mať viac času a chceme lepšie ekonomické výsledky, pridajme do toho, čo robíme väčšiu hodnotu,” Jim Rohn.

Ak uspejeme, ľudia nebudú uctievať nás, ale pozíciu, na ktorej sme. O tom, čosi už porozprával Arnold Schwarzenegger. Naša terajšia práca nemusí byť naša konečná destinácia, ale ak ju budeme odvádzať najlepšie, ako vieme, budeme mať otvorené oči, myseľ, podľa všetkého nám otvorí nové dvere, miesta, pozície, možnosti. Veľké výsledky zvyčajne prichádzajú po mnohých zlyhaniach či neúspešných rokoch. „Náš život môže byť pre druhých varovanie alebo príklad,” Jim Rohn.

Popritom nezabudnime na oddych, relax či krátkodobé flákanie. Najlepší oddych je aktívne tvorenie, dovolenkovanie, športovanie. Už slávny Baťa zavádzal koncept osemhodinového pracovného času, osemhodinového odpočinku a následne osemhodinového spánku. Ak niečo nebolo v poriadku, mali by sme na krku vedúceho pracovníka s dohovorom o dôležitosti narábania s časom. Nech je to akokoľvek, ak budeme v práci tráviť milióny hodín mesačne podľa všetkého prídeme o rodinu, zdravie, možno aj život. Preto je dôležité vedieť na chvíľu aj vypnúť, ale tak isto aj zapnúť.

Bonus: jedna z najlepšie platených pozícií je líderstvo. Práca s ľuďmi je jedna z najnáročnejších, ktoré môžeme vykonávať. Vychovávanie detí, vedenie futbalového tímu či nasadenie hlavy za spoločnosť. Má mnoho výhod, za veľmi krátky čas budeme aktívne nútení sa zlepšovať, pracovať na sebe, mať čuch na dianie. Zvládať náročné úlohy, byť pod tlakom, ovládať svoje, ale aj druhých emócie. Vedieť sa postaviť za druhých a zobrať chybu na seba. Či stiahnuť sa do úzadia, ak sa niečo podarí a nechať uznanie druhým. „Vlastne, úspešné líderstvo by malo byť o objavovaní toho, v čom sú druhí ľudia dobrí,” John Maxwell.

Preto verím, že ak chceme v živote dosiahnuť pomyselné výšky, máme pred sebou veľmi veľa náročnej práce. V mnohých prípadoch pôjde o na prvý pohľad nezmyselné úlohy, nepodstatné myšlienky, ale aj o nasadenie vlastného krku. Každý z nás má v sebe niečo, v čom sme jedineční, preto ak máme možnosť, či vytvorme možnosť povedať o tom svetu. Povedzme to pekne, so štýlom a podporme na našich cestách druhých. Veď čo je krajšie, ako byť obklopený ľuďmi, ktorí sa majú parádne a ťahajú za tu istú stranu pomyselného povrazu.

Niečo povedať

9. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Vždy, keď niekam prídem, snažím sa spoznať čo najviac ľudí. Dôvod je jednoduchý, keď dostanem defekt, možno pôjde okolo niekto, kto ma pozná a pomôže mi opraviť ho. Samozrejme, že nie každý zastane a pomôže. To ale nie je dôvod, aby som sa aspoň nepokúsil spoznať čo najviac ľudí.

Rozprávanie, rečnenie, hovorenie patria medzi základy komunikácie. Ak sa s niekým rozprávame a počas rozhovoru sme ticho, neodpovedáme na otázky, podľa všetkého ten druhý nebude nadšený s našej prítomnosti, iba ak by bol/a riadne ukecaný/á a hľadá bútľavú vŕbu. To isté platí, ak rozprávame veľa o sebe, či sme ticho.

Ak sa ocitneme na novom mieste, tak nie vždy sa odvážime hovoriť či ukazovať, čo je v nás. Zvyčajne postupne naberáme odvahu. Mne sa osvedčuje, keď prídem na nové miesto, zapájam sa pri rozhovoroch a ukazujem, že sa so mnou môže počítať pri najbližšej príležitosti. Samozrejme, že sa do úvodných spoznávacích rozhovorov zapájam s citom. Veď hádam nebudem búchať po stole a presadzovať si svoje názory na cudzom území. Veď to sa nič nenaučím a k tomu budem mať okolo seba ľudí, ktorí nebudú chcieť vyhľadávať moju spoločnosť.

Hovoriť neznamená vždy len rozprávať, ale skôr pýtať sa, zaujímať sa, byť zdravo zvedavý. Ak sedím s niekým, kto je tam, kam sa chcem dostať ja, podľa všetkého pôsobím pri rozhovoroch neisto, možno aj hlúpo. Lenže, ak mám pred sebou človeka, ktorý je ďalej, tak sa k nemu správam ako k profesorovi. Veď čo je viac ako skúsenosti, pohľady, myšlienky ľudí, ktorí sú na miestach, kam smerujeme my? (Najčastejšia otázka u mňa je, čo Vás poháňa? Čo je za tým všetkým?) Takýto ľudia nám dokážu ušetriť kopec nepríjemností, ale aj času.

Musíš niečo povedať, tak isto, ako musíš niečo spraviť. Vystúpiť z radu a ukázať sa svetu, že som tu. Hlásiť sa o slovo je viac ako dôležité. Komunikácia je potrebná. Veď schválne, mnoho konfliktov vzniká pre nedostatočnú komunikáciu, rozprávanie či zaujímanie sa.

Keď už nerozprávame, tak nechajme za nás hovoriť naše skutky, ale aj tak sa nás niekto bude pýtať. Vlastne, pýtať by sme sa mali aj my, či ide o životného partnera, šéfa, kolegu, suseda, priateľov. Veď úprimný záujem, rozhovor s ľuďmi, ktorých poznáme má benefity pre všetky strany. Schválne, kto z nás má rád ľudí, ktorí sa nezaujímajú, či nie sú vhodní kandidáti na rozhovory?

Kam sme ochotní zájsť

2. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Tím

26. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Je jedno za aký tím hráme. Sme profesionáli, máme ťahať za tú istú stranu povrazu. Fňukanie, hádzanie kameňov jeden po druhom nám víťazstvo neprinesie. Koniec koncov to sa robilo v dávnych dobách. Miesta je tu dosť a vyhrať môže každý.

Prvýkrát som si uvedomil silu a dôležitosť tímu v práci v Londýne. Boli sme troj/ štvor-členná partia a mali sme na starosti časť v podniku. V istej chvíli prešla zodpovednosť na mňa. Práca bola pomerne ľahká, ak sme mali výsledky, mohli sme si robiť, čo sme chceli a všetci boli spokojní. Ak niečo nefungovalo, bolo zbytočné napätie. Bola to výborná lekcia na skúsenie zodpovednosti a vedenie ľudí.

Dnes u nás v práci to máme podobne. Mám okolo seba tím, ak všetko ide hladko, tak sú všetci spokojní, keď nie je dusno. Máme pravidlá, ktoré treba rešpektovať, dodržiavať systém, sem-tam urobiť niečo navyše. Samozrejme, keď treba, tak ísť do prvej línie a podať čo najlepší výkon. Ukazovanie prstov na druhých nepomáha, práve naopak, spomaľuje proces, prácu a ubíja tímovosť.

Podľa všetkého, ak chceme uspieť, je dobré pochopiť, že by sme mali budovať okolo seba tím (najlepšie čím skôr). Správať sa, pracovať, pohybovať, myslieť ako tím. Vždy tu bude niekto, kto bude chcieť byť za hviezdu, možno aj so sebeckými sklonmi či s búchaním do pŕs, že sme tam, lebo nebyť jeho. Tím je tím, bodka. Majú v ňom priestor hviezdy, začiatočníci, usilovní, slabší, silnejší jedinci, ale aj tí, čo sa flákajú. Vyhrávame, ale aj prehrávame ako tím.

Môžeme sa pohybovať niekde vzadu, postupnými krokmi sa vypracovať. Alebo od prvej chvíle sa budeme javiť ako hviezda a spravíme všetko preto, aby sme sa ňou aj stali. Či zahodiť milióny šancí, dopadnúť ako babrák. Skúšok, prepotených košieľ, nesprávnych rozhodnutí, zrád bude mnoho. Je ťažké, byť vzadu, čakať, vytvárať šance, skúšať milióny pokusov. Ak podľahneme vonkajším okolnostiam, môžu mať nesprávny vplyv na naše ďalšie kroky. Dokonca niekedy sa môže zdať, že celý svet je milión kilometrov pred nami.

Ja tvorím okolo seba tím, príležitosti, možnosti, nahrávky, strely. Môžem mať členstvo vo viacerých tímoch, naberať skúsenosti, niekde za prihrávky, na druhom mieste za vysypávanie koša. Nie za všetko máme byť odmeňovaní finančnými prostriedkami. Sú tu aj omnoho cennejšie odmeny, ktoré možno nie vždy pôsobia hodnotne ako peniaze. Prosím uvedomme si, že máme mnoho síl v našich rukách. Dokážeme toho omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie je zlé povedať príležitosti áno či nie. Je úplne v poriadku nesprávne prihrať či netrafiť prázdnu bránu.

Čo v poriadku nie je, je na druhý deň vstať a neskúsiť to ešte raz. Nemusí sa nám podariť v živote vybudovať nič, lebo okolnosti môžu byť všelijaké. Ak sa budeme baviť športovou terminológiou, tak zvyčajne sa druhé a štvrté miesta prehrávajú. História si ich nepamätá, neoslovuje. No napriek tomu nejakým spôsobom oceňuje.

Možností máme okolo seba mnoho. Nech si vyberieme akúkoľvek, vždy dostaneme skúsenosť alebo sa potvrdí to, čo už vieme. Práca v tíme nám vždy prinesie tie najlepšie poznania a keď bude fúkať dobrý vietor do plachiet, tak aj výsledky. A všetko to veľké môže začať prácou navyše na miestach, na ktoré by nás vôbec nenapadlo ísť. Prosím, nebojme sa byť druhými, štvrtými, päťdesiatimi, stoštyridsaťôsmimi. Hanba by nemala byť za umiestnenie či pokúšanie, ale za neúčasť.

Smola je hneď vedľa šťastia

19. august 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.