Michal Boťanský

Leto 24

2. október 2024 Cesta poznania - Všetko

Leto 24 bolo veľmi horúce a dlhé. U mňa prišiel pád, ktorý mi narušil tréningové plány, tým aj skrátil parádne letné obdobie. Kde boli dni dlhšie a mohol som viac času tráviť na tréningoch. Vyššie teploty nerobili dobre spánku, liečbe a ani tréningom. Lenže všimol som si, že napriek náročným podmienkam, mnoho profesionálov, drelo, trénovalo, súťažilo. Tak si hovorím, mohol by som aj ja. Lekár vravel, najlepšia liečba kolena bude postupné zaťažovanie na bicykli. Tak som ho poslúchol a potupne som začal. Jediná vec, čo ma štvalo viac ako koleno, je rameno. To sa lieči do teraz. Celkom ma limituje, hlavne v pri cvikoch s činkami, na dlhších tréningoch, či manuálnej práci.

U mňa sa všetko točí okolo pohybu a športu. Moc ma nebaví pasívne sledovať veci okolo mňa, skôr ma viac ťahá k tej aktivite. Horský bicykel je jeden z najlepších nástrojov na odreagovanie. Či už ide o nádherné výhľady, rýchle zjazdy, makania v stúpaniach, spoznávaní nových miest, ľudí, tvorenie komunity. V neposlednom rade inšpirácii ďalších okolo seba, alebo takto cez internet. Taktiež spoznávanie seba,toho čo vďaka pravidelným tréningom telo a myseľ dokáže prekonať.

Na bicykli často jazdím sám, no vždy keď sa stretneme cyklisti tak nevieme prestať rozprávať. Spoločných tém je neúrekom. Ide o fenomén, ktorý nám dáva aké si predlženie hravosti. Možno je dobré pripomenúť, aké je fantastické sledovať jazdcov ktorý sa približujú k zlatému veku života nie len na cestných strojoch ale aj horských. Pre mňa sú obrovskou inšpiráciou. Dokonca na pretekoch sú na tom lepšie ako ja. Len maličkosť, nezačali včera ako ja.

Hora má svoje čaro, je nebezpečná, tajomná, nepredvídavá, divoká. Som tam vždy len na návšteve. Obrovský rešpekt a pokora je preto na mieste pri tréningoch. Tiež je správne pripomenúť, že tam nikdy nie som sám. Preto je dôležité si uvedomiť hlavne pri rýchlych zjazdoch, neprehľadných zákrutách, že na druhej strane môže niekto byť. Nech sa zbytočné nezrazíme. Bolí to.

Leto mi dalo dva darčeky. Prvý bol nepríjemný pád. Druhý bol môj prvý horský pol maratón v Topoľčiankach. Vôbec som sa ho nechcel zúčastniť. Lekár nebol vôbec nadšený taktiež. Na štart ma nahovoril jeden z mojich parákov. Keď rozprával o preteku úplné mu žiarili oči. Vlastne tešil sa, že nepôjde sám. No sám nebol. Bolo nás okolo stopäťdesiat na štarte. Teraz ako sa pozerám spätne na pretek, neviem či ma bolelo viac zranenie, samotný polmaratón, alebo týždeň po preteku.

Tomáš, tak sa vola kamoš. Mi povedal krásne slová, ktoré si už doslova nepamätám. “Neznášaš tú bolesť po tom, ale budeš ju chcieť znova. Sám ma zavoláš na ďalší pretek.” Tri, štyri dni som sa dával dokopy. Bol to náročný týždeň po. Lenže na jeho konci som už hľadal kde bude ďalší pretek. Len tento krát som si povedal, ako pôjdem na celý maratón. Tak som zavolal Tomáša, že ideme.

Letné tréningy sú ťažké. Treba si dať pozor na kopec maličkostí. Sledovať tepy, pocity, zbytočne netlačiť na pedále. Pravidelne dopĺňať energiu, vodu. Zobrať si prestávky. Na konci leta som si uvedomil, aký je dôvod pre ktorý trénujem. Práve tato otázka mi otvorila posledné dvere do sveta súťaženia o ktorom mi toľko Tomáš rozprával.

Leto ma dôležitú úlohu u mňa. Pochopiť, že náročné podmienky nie len tréningové, ale aj životné sú tu pre nejaký dôvod. Môže prísť búrka z čistého neba, padnúť strom počas vetra, premoknem do nitky, nebude tiecť studnička, budem bez vody, stratím tyčinku po ceste, budem hladný. Pozrie sa na mňa medveď, jeleň, had. Poľovníci v lete nie sú veľké nebezpečenstvo, trochu neskôr, na jeseň. Vlastne aj v náročných podmienkach sa dá nejako prepliesť, skúšať, pokúšať, hľadať.

Nejeden krát som v lete zmokol, obchádzal zlomený strom, cestu ktorá už neexistovala, prechádzal horúcimi vyschnutými lúkami. Na jeho konci to bol práve pretek, ktorý mi ukázal, že výkon môžem podať ešte o mnoho väčší ako som si myslel. Sám by som na ten pretek nešiel. Nabláznil ma Tomáš, inšpiračne mi dohovoril Juraj, podporilo ma okolie.

Leto je krásne ročné obdobie. Neviem si ho predstaviť tráviť niekde na pláži. Možno hodinu by som vydržal a potom by ma porazilo. Je krásne, všetko má farbu. Vonia les, voda, vzduch, polia, kvety, stromy. Ľudia sme viac veselší, usmievame sa, je nám dobre.

Tak to je aj so životom. Nič nám tu nie je garantované. Jedna sekunda a sme fuč. Taktiež môže prísť rozhodnutie a máme všetko. Zvyčajne určité obdobie trvá pokiaľ sa v našich životoch vyjasní, príde vôňa, budeme sa cítiť skvelo.

Za seba môžem povedať, že leto 24 bolo pre mňa plné bolesti, šliapaní do kopcov, pádu, prvých pretekov, cvičení, jedla. Jednoznačne stálo za to. Ďakujem leto za to aké si bolo. Ďakujem kamošom, okoliu za podporu. Bez Vás by to bolo o dosť ťažšie. Veď vy viete kto a čo.

Pohyb a život

25. september 2024 Cesta poznania - Všetko

Počas sezóny telo a myseľ prechádza obdobiami. Vďaka nim, sa mení naša výkonnosť. Na začiatku v zime je to o prekonávaní chladnejších podmienok, seba. Neskôr prídu teplejšie a dlhšie dni, s tým aj náročnejšie tréningy. Preto je dôležitosť v nastavení tréningov, stravy, regenerácie, oddychu, ale aj vnímania kedy zatlačiť a naopak kedy zvoľniť. Teda ak sa chcem zlepšovať.

Tréningy a život majú veľa spoločného. Teda aspoň u mňa. Prelievajú sa podobné situácie, kde treba zaseknúť zuby, povoliť, či vydržať. V oboch je to o prepotených tričkách, košeliach, dresoch. Taktiež oba svety nás vedia priniesť do situácií, miest, možností o ktorých sme ani len netušili. Tým nemyslím len tie na mape, ale aj tie v našich mysliach.

V prvom rade som zanietenec, ktorý chce vyžmýkať so seba nejaký ten výkon, zistiť kam sa dokážem dostať, uvidieť nové miesta, možno mať fajn postavu a zjesť čo chcem. Šport je geniálnym učiteľom. Učí ma vyhrávať prehrávať, trénovať, spoznávať.

Nebudem klamať ak napíšem, že čím viac sa venujem športu, tým viac chcem prekonať svoje limity. To všetko sa nezaobíde bez bolesti. Tie sú len dve. Buď dupem a boli ma to, alebo nemám na dupané a potom ma to bolí. Zvyčajne je prvá možnosť lepšia voľba. Teda pokiaľ človek nie je zázrak prírody.

Dažde, búrky, vietor, sneh, horúce letne dni, veľmi rýchle jesenné dni, prechladnutia, zranenia, fňukania, lenivosti. To všetko vie pekne pomotať a popliesť hlavu. Do role obete sa dostanem veľmi rýchlo ak uverím vonkajším nepriazniam, svojim pocitom. V prvom rade si uvedomujem, že niečo by som mal zniesť. Ak sa chcem stať dobrým v akejkoľvek činnosti tak jednoznačne nemôžem uspieť ak budem za zranenú srnku, či krívajúceho jeleňa.

Tu je možno správne pripomenúť, že život je záhada. Preto je fajn nerobiť rýchle závery, byť prehnane kriticky na seba. Tiež nemá zmysel sa porovnávať s druhými. Je skvelé vidieť niekoho, kto je od nás vzdialený na desiatky svetelných rokov. Namiesto žiarlivosti a závisti, by to mohol byť akýsi dokaz, že je teda možné niečo dosiahnuť.

Úloha športu pre mňa zanietenia je hlavne zabaviť sa. Štatistiky, všetky čísla majú zmysel pokiaľ to nie je len o nich. Najdôležitejšie je aktivity vykonávať. Môžeme sa baviť o technických témach, nástrojoch, ale darmo keď začínam bude mi na nič posledný model rakety, fotoaparátu, bicykla.

Šport a bežne dni idú ruka v ruke. V každodennom živote je o niečo náročnejšie si uvedomiť ako maličkosti ovplyvňujú celok. Nie vždy ich vidíme, k tomu sú tu emócie, hormóny, potreby, ktoré majú dosť veľkú moc nad každým z nás. Nie vždy ich vieme skrotiť, ovládnuť, pochopiť. V športe je to jednoduchšie. Úlohy sú v ňom o dosť jednoduchšie. Dostať sa z bodu A do bodu B. Možno o to viac bolia. Vedia pomôcť čísla, údaje, tréner. Môže prísť frustrácia, vyhorenie, sklamanie. V živote nie vždy sa vie kadiaľ presne vedie cesta, či nepozná sa výsledný stav. To ale neznamená, že je to zlé.

ŽIvot aj pohyb sú o maličkostiach, momentoch, jednoduchosti, budovaní, skúšaní, radosti. No a tom najdôležitejšom žití a vykonavaní. Ten zvyšok sa bude ukazovať po ceste.

Premyslím si

7. august 2024 Cesta poznania - Všetko

O ženách je vo všeobecnosti známe, že premýšľajú tak trochu viac. Muži sú známi, tým premýšľajú o dosť o menej. Koniec článku vidíme sa o týždeň. Srandičky. Najčastejšia výhovorka mužov je, keď má prísť k veci: opýtam sa doma ženy, či môžem. Ženy sú na tom podstatne lepšie: Ešte som nezmotivovala doma muža. Neberme sa doslova, nemám zatiaľ žiadne oficiálne potvrdené štatistiky. Tak isto sú to len všeobecný rečičky, ktoré neplatia pre každého.

Môžem prehlásiť za seba, čím dlhšie premýšľam tým je väčšia šanca, že z toho nebude nič. Tak isto ak ma niekto do niečoho tlačí, tak hľadám štrbinu na únik. No nie je to vždy. Za všetkým je motív, dôvod, motivácia, inšpirácie, nadchnutie, niečo čo sa mi páči. Taktiež je dobre povedať, že niekedy je fajn len tak skočiť.

Každé rozhodnutie ktoré robím, robím najlepšie ako viem. Podľa mňa je nás veľmi veľa, čo sa rozhodujeme najlepšie ako vieme. Ešte mám jedno presvedčenie: my ľudia sme sebeckí a mnoho rozhodnutí, ktoré robíme pre druhých, robíme vlastne pre seba. Jednoducho vždy, je v tom niečo pre nás. Samozrejme nie vždy je na tom niečo špatné. To je ale nateraz mimo témy.

Chcem povedať, premýšľanie je prospešné, dôležité a malo by mať svoje dôležité miesto v našich životoch. Aj veľa premýšľania je fajn. No potom je tu mnoho situácii, keď premýšľanie len odďaľuje naše rozhodnutie. Zbytočné prichádzame o čas. Len to si neuvedomujeme mnohokrát. Alebo za premýšľaním sa schováva strach, neschopnosť urobiť rozhodnutie, či strach z neznámeho.

Život je veľká záhada, zhoda náhod. Všímanie si príležitostí a následné ich nejako chytiť a využiť v náš prospech. Tu je dôležitá poznámka, ak niečo idem využiť v môj prospech, to hneď nemusí znamenať, že ten druhý bude o niečo ukrátený. Príležitosti sú okolo nás. No nie každý si ich všimne, alebo dokáže aj niečo s nimi urobiť. Je v poriadku nerozoznať príležitosť, nevedieť čo ňou urobiť. Nie je v poriadku frflať na druhých, že si ju všimli a aj niečo s tým spravili.

Týmto článkom vôbec nechcem naznačiť, ako je premýšľaní zlé. Skôr naopak. Čo ma skôr zaujíma je ako dokážeme vedecky myslieť v bežných situáciách. Používame ťažké matematické prepočty na každodenných bázach. Veľmi rýchlo dokážeme prísť k naším záverom, tomu druhému nepotrebujeme dať šancu na vysvetlenie. Vlastne nech si hovorí čo chce, my už dávno vieme. Čo je ešte horšie že sa dokážeme zamotať do vlastných myšlienok. Vyrobíme si vlastné scenáre, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestanú.

Môžeme mať premyslený každý jeden detail, krok, to čo bude nasledovať. Nikde nie je záruka, či sa nám podarí zhmotniť naše myšlienky. Preto je tu aj druhá možnosť. Niekedy môže byť fajn povedať áno neznámym vodám a jednoducho nastúpiť. Veď ak by dačo, tak pri najbližšej zastávke vystúpime von.

Ako to mate s premýšľaním? Skáčete, váhate, analyzujete, či prepočítavate?

Tribeč

18. júl 2024 Nezaradené - Všetko

Zatiaľ nemám toho najazdeného až tak veľa. Možno pre začiatočníka môžu moje čísla sa zdať ohurujúce. Lenže pre ľudí čo jazdi dlhšie ako ja, som začínajúci ja. Tu platí, že nie je treba sa porovnávať s niekým druhým, ale sám so sebou. To čo sa mi zdalo jazdiť ako nemožné, dnes už možné je. No a to sa mi páči na mojich posunoch v horskej cyklistike.

Ako tak jazdím okolím, našiel som si obľúbené miesta, okruhy na ktoré sa veľmi rád vraciam. Tie najbližšie sú pre mňa tribečské kopce. Sú pomerne menšie, dobre značené, majú mnoho miest ktoré sú zaujímavé a oplatia sa navštíviť. Určite sa nájdu aj úseky, ktoré sú náročnejšie, ale veď o tom sú hory.

Azda najnavštevovanejším miestom cyklistov je magistrála Jelenec – Zlatno. Ide o nenáročnú trasu po asfaltovej ceste, kde sa strieda kvalita asfaltu. Úsek od Velčíc po bývalú ministerskú chatu je vhodný aj pre jazdu cestným bicyklom.

Tribeč sa delí na štyri oblasti. Zobor, Jelenec, Veľký Tribeč a Rázdiel. Najpopulárnejší je Zobor pre Nitru. Jelenec a Veľký Tribeč preslávil najznámejší príbeh o strácaní ľudí v slovenskom pohorí. O ktorom sa napísal román a neskôr natočil film. Či je na tom niečo pravdy to dnes zatiaľ potvrdiť neviem. Sem tam sa stane, že navigácia nesprávne navedie, ale to sa stáva aj v iných pohoriach.

Moje obľúbené časti sa nachádzajú v menej navštevovanej časti pohoria Rázdiel medzi Skýcovom, Malou Lehotou, Müllerovým Štálom. K miestam som sa dostal rozprávaním s miestnymi. Mám rád široké zvážnice, šliapanie do kopcov, výhľady a miesta kam nechodí veľa ľudí. Preto sa práve na tieto miesta najradšej vraciam. Prameň pri chate Ostrá je pre mňa najosviežujúci. Chotárny má jazierko s pstruhmi. Vlkovadová je na lúke, kde sa pri troche šťastia môžeme stretnúť s jeleňom a nájsť stopy od medveďa.

Jazdenie lesmi zo sebou prináša aj odvahu zatúlať sa do menej známych zvážnic, miest, kútov. Ono na takéto spoznávanie je fajn sledovať internetové fóra, vymieňať si skúsenosti s nadšencami, poriadne si všímať aplikácie, ktoré mapujú terén. Možno je na mieste pripomenúť, ako nie je dobré odbočiť mimo zvážnic, značených ciest. Tribeč ako pohorie ukrýva okolo 60 prepadlísk, roklín, jaskýň. Niektoré z nich sú poriadne hlboké a nie každá je vyznačená v teréne. Tie ešte ukrývajú v sebe ďalšiu hrozbu a to sú nebezpečné výpary. Ja sa im radšej vyhýbam.

Miesta ktoré stoja za návštevu sú napríklad zvážnica pod Javorovým vrchom. Ponúka v prípade dobrého počasia nádherné výhľady od Levíc, cez Vráble až na Šurany. Snažím sa plánovať tadiaľto mnohé moje výjazdy. Rozhľadňa Chotenovec (Veľký Klíž) taktiež nezaostáva s nádhernými výhľadmi. Skycovecká ma tiež svoje čaro, Hôrka pri Lovciach taktiež Hôrka pri Podhoranoch. Netreba zabudnúť na Drieňovú v Jedľových Kostoľanoch.

Z najvyššieho vrchu Veľký Tribeč nie je zatiaľ výhľad. Momentálne prebiehajú prípravne práce na získanie stavebného povolenia na výstavbu rozhľadne. Okolo vrcholu je val, ktorý slúžil ako múr v minulosti, keď tu bolo hradisko. Hradísk je v pohorí viacero. Známe sú napr. Šiance ( Ješkova Ves).

Každé pohorie má svoje studničky. Tribeč nie je výnimkou. Mnohé sú udržiavané a pitné. Niektoré z nich postavil p. Filanda. (Holianka, Putifár, Jastrabie, Nestašová, Pod Sokolcom, Dubovo, Malá Hlboká, Jelení, Zlatno, Chotárny, Pod Ostrou, Vlkovadová. Poličná a Žiare sú verejnosti neprístupné). Ďalšie pramene ako Žlaby, Javorka, Žliabok, Prameň Čerešňového potoka, Jelšovka, Rohačová a ďalšie sú udržiavané. Je fajn si naplánovať cestu tak, aby sme križovali prameň hlavne v letných mesiacoch. Ak sú letá príliš horúce, môže sa stať, že nie všetky budú mať vodu.

Vrchora, Michalov hrad, Partizánske bunkre pri Adamikovej, Koreňová, Krížne cesty, Čierny hrad, Rohačová, Hlboké, Kozlica, Hrdovická, Huntácka dolina, Tribečske plesá, Vodná nádrž husarová, Čerešnovo, Kostolianske jazierka ( Kostolany p. Tribečom), Jarmočný kríž, Javorový Vrch, Dobrolínske skaly, Cígerová skala, Kaplnka nad Velčicami, Borisko, Brezovo, Kamenná brána. To je len zlomok miest kam sa oplatí prísť nie len na bicykli, ale aj na pešo. Samozrejme nie všetky miestá sú vhodné na bicykel.

Tribeč ma obrovskú minulosť, ktorá nie je celá prebádaná. Ťažilo sa tu zlato, kameň vyrábalo sklo, žili tu ľudia v hradiskách, neskôr v menších usadlostiach. Dnes je možné vidieť ich zvyšky. Je opradený príbehmi aj pre svoju minulosť. Má svojich nadšencov, neprajníkov. Mne sa doteraz nepodarilo zažiť nič nevysvetliteľné.

Mal som stretnutie s medveďom niekoľkokrát, tiež pána čo zablúdil, nesprávne som odbočil, videl hada, muflónov, jeleňov, objavil som miesta ktoré nie sú až také známe. Prechádzal som lesom aj v tme, v snehu, v daždi, v hmle. Má to tam svoje čaro, za ktoré som rád, že objavujem, spoznávam.

Hory je dôležité rešpektovať, vnímať, nepodceňovať. Majú svoju silu, nástrahy, prekážky, výzvy. Vedia odmeniť, vyžmýkať z nás energiu. Nie sú a nebudú pre každého, ale každý k nim môže prísť. Tribečsko je preslávené príbehmi o zmiznutých ľuďoch. Žiadne pohorie netreba podceňovať. Pred vstupom do lesa je dôležité si naplánovať cestu, zobrať si niečo najedenie, vodu, oblečenie, pršiplášť, obväz, svetlo a povedať doma kam ideme. Vidíme sa niekde tam v lesoch, možno práve tribečských.

Tí, čo makajú viac ako ja

11. júl 2024 Cesta poznania - šport - Všetko

Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.

Článok č. 400

3. júl 2024 Cesta poznania - Všetko

Teraz neviem, či čas tak rýchlo uletel, alebo sa vliekol. Je tu článok číslo štyristo. Priznám sa, že na začiatku som si nevedel predstaviť takúto métu, vlastne žiadnu. Veď predsa o čom sa bude písať, aké budú témy, čo fotky k článkom. Ako budem mať s časom, chuť, vôľa.

Pri rozsiahlych tréningoch platí niekoľko dôležitých pravidiel. Jedno z nich je rozložiť trasu na úseky. Hlava lepšie prijíma záťaž, telo taktiež.. Vždy na konci každej etapy príde menšia odmena. Nech je to jedlo, výhľad, vydýchnutie, alebo fotka. Vlastne takéto myšlienky je dôležité používať aj v ďalších činnostiach. No a tu sú, v článkoch. Každý týždeň jeden článok. Okrem krátkych prestávok.

Mám veľkú radosť k tomu, že to sem nejako prišlo. Boli tu obdobia, skúšky, krátke prestávky, lenivosť, nechute tvoriť, nevedel som nájsť nápad, cítil som sa zle. Našťastie takýchto dní bolo menej, ako tých tvorivých. Áno, zaťal som aj zuby, niečo napísal, pridal fotku. Inokedy som nevedel dopísať článok, lebo myšlienky stále prichádzali.

Najlepšie sa mi tvorí v dňoch, keď vôbec nemám tvoriť. Vtedy prichádza myšlienka nenápadne. Snažím sa takéto nápady vždy zapisovať, rozpisovať, ulietavať, vykričať slovami. Následne neskôr upraviť tak, aby dávali zmysel. Sú tu dni, keď nemám chuť na nič. Vtedy si zoberiem voľno, inokedy sa premôžem. Písanie je na konci dňa pre mňa dôležité a má svoje miesto.

Zatiaľ blog stále vnímam ako “bokovku”, ktorá sa bezcieľne plaví v internetových vodách. Ide o akú si bútľavú vŕbu, kde sa vykričím, no pred tým vidím svoje myšlienky napísané, môžem o nich popremýšľať, následne ich obrusujem. Upraviť slovosled, gramatiku, čiarky a pod. Snažím sa vyhýbať témam ktoré by zbytočne rýpali. Tie nemajú u mňa miesto. Takáto tvorba je dosť dôležitá. Pomáha zlepšovať komunikáciu, pravopis, vytĺcť zo seba niečo.

Namieste je aj dôležité poďakovať. Prvom rade ďakujem sebe, za to že tvorím. Stále netuším, kam to celé môže priniesť. Známym aj neznámym čitateľom. Podporovateľom a tiež ľudom, čo ma inšpirujú aby som pokračoval v písaní ďalej. Ono zatiaľ nejde o nič veľké, možno ani nikdy nepôjde. Ale to je len jedna z možností, ktorá tu je. No tých je o mnoho viac. Ďakujem ti štyristovka.

Hrebeňovka

27. jún 2024 Cesta poznania - šport - Všetko

Pôvodný program mal byť úplné iný. Nejako som cítil, že by bolo fajn mať náhradný plán. Malo kedy ich mávam. Hovorím si, keď nie teraz tak najbližšie sa niečo takéto zíde. Urobil som si domáce úlohy, našiel kopec informácií, článkov, videí a samozrejme prečítali sa aj komenty. Tam sa zvyčajne nájde toho najviac.

Pred rokom pri jazde tribečskom som stretol chalanov na horských strojoch. Vraveli, že parádne jazdenie je na Považskom Inovci. Pýtal som sa či aj na gravel. Rozosmiali sa. Ževraj som gravel extrémista a mám skúsiť. Na jeseň krátko po rozhovore som plánoval trať cez Piešťany, Považský Inovec a späť dole na Partizánske. Trasa ma zaujala, len nejako dni už boli kratšie na jej prejdenie. Pôjdem tam jazdiť, keď už bude svetlo dlhšie.

Mapa sa neuložila, aspoň je dôvod na novú trasu. Informácie, ktoré sa našli, pomohli naplánovať takmer dvesto kilometrový okruh, s troma tisíckami výškových metrov. To všetko znie ako dobrá výzva na parádny tréning.

Náhradný plán nakoniec vyhral. Len začiatok vyzeral všelijako. Malo sa vyraziť 6.30 ráno. Pre búrku a silný dážď sa podarilo vyraziť o hodinu neskôr. Hodina meškania nebude nič strašné, niekde ju dobehnem. To som ešte nevedel, že po ceste ešte pribudne ďalšia strata času. Letné dažde patria k tréningom. Silné letné dažde sa zvyknú prečkať niekde pod prístreškom, autobusovou zástavkou, pod veľkým stromom. Ja som prečkával tri krát, na autobusovej zástavke Horné Lefantovce, Belince, Prašice. Suché oblečenie bolo bezpečne zabalené v batohu, šetrilo sa ak by mi bolo chladno.

Hneď pri prvej nedobrovoľnej zastávke prišli otázky, či to neotočiť naspäť a prejsť celú trasu v lepších podmienkach. Na druhej strane je leto, oblečenie rýchlo uschne, k tomu má za hodinu oblačnosť ubúdať. Maličkosť, ktorá sa upravila, boli poľné cesty. Tie sa nahradili za asfaltové. Dôležitý poznatok: v lese blato fŕka, na poliach sa lepí. Paličkovanie blata zdržiava čas.

Horská atmosféra začínala pre mňa vstupom do hory v Nemečkách. Ide skôr o asfaltové úseky, ktoré neskôr vystrieda starší asfalt, horská zvážnica. Nič strašné. Práve naopak. Prvé náročnejšie stúpanie začína nad Dubodielom. Nová asfaltka viedla po horáreň Jedľová. Čím vyššie sa šlo, tým bolo viac cítiť kopce. V tomto prípade aj opar po daždi. Na vrchole Inovca, výhľad nebol žiadny pre hmlu. No chvíľu trvalo pokiaľ som prvé prevýšenia vyšliapal.

Celá hrebeňovka štartuje niekde pri Trenčíne. Pre mňa, napojením na stúpanie kúsok za chatou pod Inovcom. Od vrcholu Inovca začína skutočné horské dobrodružstvo, končí pri osade Bezovec. Tento úsek je na mapách označený ako ťažký a je vhodný pre pokročilých cyklistov. Sú tu rýchle klesania, skalnaté úseky, lúky, zvážnice, ale aj celkom slušné stúpania. Niektoré sa tlačia, cez skaly sa prenáša. Pre cyklistov s elektrickým pohonom, doplňte poriadne energiu, bude tu čo robiť.Treba si dať pozor aj pri zjazdoch nakoľko chodníky sú úzke. Nie vždy je dobre vidieť za zákrutu, horizont, to ale platí pre všetkých.

Toto je môj druhý náročný úsek, ktorý som do teraz jazdil. Prvý bol Penhýbel – Vtáčnik. Taktiež náročné jazdenie pre mňa ako menej skúseného horského jazdca. Považský Inovec teda jeho hrebeňovka strieda krásne zjazdy s náročnými výšľapmi a to jej dáva za mňa lepší a zábavnejší zážitok z jazdy. Výhľady sú ukazujú na mnohých miestach. Naľavo hlavne Nové Mesto. Napravo topolčiansko – tribéčsko – nitriansko.

Čo jednoznačne je dôležité vyzdvihnúť je značenie. Za mňa najlepšie označenie cyklotrás, čo som doteraz jazdil. Cestičiek je tu mnoho. Tak isto studničiek, kde sa dá nabrať voda. Všetko je značené. Určite Bohušova studnička stojí za zastavenie. Ide o krátke odbočenie z Hrebeňovky. Je tam krásny výhľad.

Okrem Inovca som navštívil aj rozhľadňu Pánsku Javorinu. Je vzdialená približne sedemsto metrov od hlavnej trasy. Terén taktiež miestami dá zabrať (skaly, korene). No pre výhľad z najvyššieho poschodia rozhľadne sa sem určite oplatí prísť pozrieť. Veľká Javorina, Veľký Tribeč, Zobor, Topoľčany a mnohé iné časti Západného Slovenska je odtiaľto za dobrých podmienok vidieť. Ja som ich mal.

Presne takto bola predstava, Inovec bol pochmúrny, pod hmlou. Javorina nádherná slnečná. Po krátkej prestávke sa pokračovalo späť na hrebeňovku. Terén a aj povrch ciest postupne poľavovali. Luky, zvážnice, kúsok asfaltky. Predo mnou už boli len tri záchytné body. Rozhľadňa na Marháte, rotunda sv. Juraja a Horné Lefantovce na Jedliny prejsť za svetla. Tým, že som stratil približne dve hodiny schovávaním pred dažďom. Marhát sa pôjde pozrieť nabudúce. Čas bol hraničný.

Od sedla pod Marhátom prichádza jedna z tých krajších odmien v podobe nádherného zjazdu. Ktorý ukončuje úžasný výhľad na nitriansko pri rotunde svätého Juraja. Nižšie sa je odbočka na Radošinu, alebo rovno sa pokračuje na Nitrianskú Blatnicu. Studnička je pred rotundou a ešte kúsok nižšie.

Celý horský úsek mal 68 kilometrov s prevýšením niečo cez 2.000 výškových metrov. Možností na Považskom Inovci na tréning, prevetranie hlavy, či cykloturistiku je omnoho viac. Tie zatiaľ nepoznám. Sú tu úseky, ktoré dajú zabrať každému. Odmenia zjazdy, výhľady a smäd nebude. Kondičku natrénujeme v nekonečných stúpaniach. Skalnaté úseky je možné obísť. Len to už nie je hrebeňovka.

Zvyšok trasy som pokračoval po asfalte pre veľkú stratu času. V Čermanoch som šiel poľnou cestou na Belince. Preseľany po hrádzi a posledný úsek Horné Lefantovce – Jedliny sa prešlo za svetla ako bol plán.. Výjazd sa ukončil o pol desiatej večer. 197 kilometrov a 3.222 výškových metrov , spálil som 6.508 aktívnych kilokalórií, vypil 6 litrov vody, zjedol plný batoh jedla.

Bola to riadna makačka. Nielen pre nohy, ale aj pre myseľ. Trikrát zmoknúť, isť do nepoznaného terénu s presvedčením, že počasie sa zlepší. Taktiež, že sa mi nič nestane a vrátim sa za svetla. Mnoho úsekov náročky nepopisujem, oplatí sa ich zažiť na vlastnej koži. Považský Inovec ma privítal a dal mi poriadne zabrať.Nesklamal, práve naopak prekvapil. Toto je trasa ktorú s menšími zmenami chcem absolvovať viac krát. Páčilo sa mi tam hore.

VN Duchonka

Cesta na Inovec

Rozhľadňa na vrchole Inovca

Začiatok úseku hrebeňovky od vrchu Inovec

Ďalší úsek hrebeňovky

Studnička s najkrajším výhľadom

Kalnický kríž

Skalnaté úseky, tu sa prenáša bicykel

Výhľady na časť pohoria Považský Inovec

Rozhľadňa Pánska Javorina

Výhľad z rozhladne Pánska Javorina

Lúky pred Bezovcom

Zjazd k Rotunde Sv. Juraja

Výhľad od Rotundy Sv. Juraja

Vyfúknutie

20. jún 2024 Cesta poznania - Všetko

Toto je ľahké. Po ťažkom výkone, tréningu. Je fajn si dať prestávku, najlepšie aktívnu. Na pár chvíľ vydýchnuť, vyhodiť rýchlosť. Pohybovať sa tak, že nás prebehne aj slimák, dobre sa najesť. Aké ľahké však?

Naše telo zvládne toho naozaj viac ako sa na prvý pohľad zdá. Je to myseľ, ktorá nás neustále ochraňuje a prepína do ochranného režimu. Najčastejšie sú to myšlienky typu: „Rob to tak aby si mal energiu aj na potom, musíš prežiť.” Aj preto sa často hovorí, ak chceme dosiahnuť niečo výnimočné máme prekonať svoju myseľ.

Lenže ako mam prekonať svoju myseľ pokiaľ sa nesprávne najem, doplním energiu. Nepochopím, že telo nie je stroj, ma cyklus. Taktiež potrebuje odpočinok, starostlivosť, tréning, mať svoj deň, správne vonkajšie okolnosti a kto vie čo ešte.

Pači sa my myšlienka: „tréning je odmena a nie mučiareň za to čo jeme”. Ešte viac sa mi páči: „keď v rámci svojich možností budem dodržiavať disciplínu a režim, dokážem toho oveľa viac”. Možno budem mať na bruchu aj kocky. K tomu nemusím každého pol roka kupovať nové o číslo väčšie nohavice.

V začiatkoch som bol presvedčený, že je správne neustále byť v otáčkach, pracovať usilovne stále, každý deň niečo od trénovať. Po čase som zistil, že to nejako nefunguje. Namiesto radosti, prišla bolesť. Keď mal prísť najlepší výkon, vybuchol som.

Hovorí sa, že múdry človek sa učí na vlastných chybách, ešte múdrejší na cudzích. Mne trvalo niekoľko rokov pochopiť dôležitosti striedania intenzity, druhov tréningov, správnej stravy, odpočinku a vyfúknutiu. Mnoho dní ma zbytočné bolelo. Taktiež som nezmyselne trpel. Kto vie, koľkokrát sa stratil úsmev práve pre takéto nesprávne postupy.

Každý máme odlišné nastavenenie a inak zvládame záťaže. Ak je jej veľa, telo sa ocitáva pod stresom, hlava taktiež. Veľmi ľahko všetko môže skĺznuť k frustrácií, depresií, nechute, podráždenosti. O tom by to predsa nemalo byť. Aj preto všetci potrebujeme oddych. Ten zastáva naozaj dôležitú funkciu v celom procese, nie len tréningovom.

Za seba môžem povedať, aktívny oddych v primeranom množstve, v správnom čase je veľmi dobrá myšlienka. Nemôže ho byť veľa. Ide sa na „slimáka”. Žiadne trhanie rekordov, blaznenie, ani nič čo zvyšuje intenzitu. Počas celej doby jednoducho udržať pomalé tempo. Vychutnávať okolie, to že niečo robím.

Čo je aktívny oddych po ťažkom tréningu? Po náročnej horskej cyklistike je fajn na druhý deň dať super nenáročnú. Pomalé plávanie, chôdza, ľahký silový tréning , sauna, vírivka, plávanie a pod. Mne asi najviac za fungovalo krátky pomalý cyklovýjazd v ľahkom teréne v lese. Po ňom prišlo veľké uvoľnenie a vrátil sa opäť úsmev na tvár.

„Neprepáliť, pomaly, nenechaj sa strhnúť, nepredvádzaj sa, žiadne medaile na sociálnej sieti pre športovcov”. Asi takéto myšlienky boli v mojej hlave počas jazdy. Je veľmi jednoduché sa nechať uniesť, telo miestami má ešte poriadne zásoby energie na dobré výkony. Len potom aký ma zmysel regeneračná jazda? Ako sa budem cítiť na druhý deň?

Čo dnes viem, ak zostanem nehybne ležať v posteli po náročnom výkone som zničený ešte viac. Spánok je dôležitý. No ten je fajn praktizovať pravidelne. Práve preto píšem nasledujúce slová ako pripomienku do dní, keď opäť budem vymýšľať hlúposti. Z času na čas sa aj ma zatlačiť, len naozaj nie každý víkend. Každému z nás bude fungovať niečo iné. Možností máme mnoho. Len prosím hýbme sa.

Výhľady, miesta a tie krkaháje

12. jún 2024 Cesta poznania

Mám dva druhý tréningov, intenzívne a flákacie. Tie druhé sú také, že sa chodím povoziť, poblúdiť na nové miesta, alebo idem s niekým, keď sa nechceme sa zničiť. Oba majú svoje pre a proti. Asi tie najväčšie proti sú v neznámych miestach. Neviem, kde sa ocitnem, čo ma tam čaká a vôbec cesty, ktoré sú na mapách budú aj v teréne.

Na prvom mieste pri plánovaní je vždy konkrétne záchytne miesto. Ide zvyčajne o výhľad, ktorý je najviac dominantný. Miesta kde končí cesta, trasa, je chata, studnička, rozhľadňa. Skrátka pre mňa najzaujímavejšie miesto. Ide hlavne o miesta ktoré mám rád. Obľubujem výhľady v kopcoch, a ešte je super ak je po ceste voda.

Ďalšia povinná podmienka sú kopce. Ono to veľa naučí, pomôžu zlepšiť kondíciu. Keď už teda niekam idem, je fajn si dať do tela. Samozrejme terén, záleží či je napršane, aké sú cesty a či ich vôbec dokážem zjazdiť. Som začiatočník, preto sa vyhýbam náročným technickým úsekom. No z času na čas sa v nich ocitnem.

V tomto období, keď už tuším čo kde je. Z času na čas odbočím na miesto, ktoré nepoznám. Hovorím si vždy sa môžem vrátiť späť. K dlhším okruhom zaraďujem viac miest na ktorých som nebol. Ono, nie vždy je najlepší nápad prejazdiť všetko neznáme naraz. Sem tam je potrebné skočiť do neznámych vôd, aby sme aj niečo viac zvládli. Len pozor na myseľ, bude nás veľmi ochotne chrániť. Vysiela nasledovné myšlienky: Tam sa dostanem na lúku s vysokou burinou a potom ma všetko škriabe, behnem na blatový úsek a všetko bude od blata, narazím na kopec, ktorý nevyšliapem, zablúdim, budú tam psy, medveď, had.

Na takéto prieskumy najradšej chodím sám. Nie každý ma v obľube blúdiť v neznámom teréne. Mám čo robiť so sebou aby som ostal pokojný, pozorný, nerobil správne rozhodnutia a nie ešte s ďalším parťákom, ktorý takéto expedície neabsolvuje pravidelne. Je síce pravda, že sa mi podarí objaviť miesta, ktoré človek “naživo” si nevie ani len predstaviť. Len naozaj, nie každé stojí aj za objavenie.

V neznámych miestach sa správame inak, ako tam kde to poznáme. Schválne všimnime si to pri najbližšej príležitosti. Na neznámych miestach kde takmer nik nie je, sa správame ešte úplné inak. Vlastne preto tak rád jazdím tie moje krkaháje.

Predstavy a príležitosť

5. jún 2024 Cesta poznania - Všetko

Snívame, sme realisti, máme vízie, ciele, sny. Premýšľame, ktoré cestičky sú pre nás tie najvhodnejšie, najlepšie. Hľadáme postupy, snívame, predstavujeme si. K tomu všetkému si vymýšľame vlastné pravidlá, pravdy, podmienky. Zvyčajne to robíme, aby sme sa mali čo najlepšie.

Neverím na všeobecné pravdy, sú nebezpečné. Nie sú na všetko platné, funkčné a môžu vyradiť z hry ak im podľahneme. Dnes už viem, že existuje nespočetné množstvo ciest, vďaka ktorým vieme v živote dosiahnuť čo chceme. No, nie každá bude víťazná pre mňa.

Ako tak chodím svetom, zisťujem čo sa mi páči, čo chcem, čomu je fajn sa vyhnúť. Pristihujem sa v myšlienkach, vo fantáziách, ktorých si hľadám dôvody pre ktoré by som mohol dosiahnuť to vytúžené. Po čase ak sa obzriem späť, tak veľká väčšina sa nenaplní. Ten menší zvyšok však áno.

Taktiež si všímam, že často sa zamotávam v predstavách, vysnívaných situáciách, ktoré vôbec nemajú s bežným dňom nič spoločné. Na jednej strane je snívanie mimoriadne dôležité a do určitej mieri je potrebné mať naň odvahu. Na druhej môže zavádzať a ak ho bude priveľa, môže ohroziť cesty za tým čo chcem aby sa stalo skutočnosťou.

Aká je správna miera predstáv, snívania? To neviem. Sú situácie, kde po nenápadných vetách vznikli veľké priateľstvá, prišli požadované predstavy. Po malom snažení sa dosiahol výsledok. Inokedy niekoľko ročné úsilie, snívanie, plánovanie, vykonávanie nemusí stačiť aby som uspel. K tejto myšlienke sa vrátim, keď budem mať viac životných skúseností a šedivých vlasov. Verím, že spoznám správne odpovede.

Mám predstavu, snívam a zrazu sa ocitnem v priestore odkiaľ môžem dať gól. Zľaknem sa, skloním hlavu alebo vystrelím. Jedno je isté, žiadnu šancu nepremením pokiaľ budem na striedačke. Tiež viem, že nemusím mať najlepšiu hokejku, korčule, techniku, na to aby som vystrelil. Jasné, každá maličkosť zvýši šance. Ešte jeden poznatok, môžem mať strach, trému, triasť sa, neveriť si a napriek tomu vystreliť. O tom či dám gól, alebo nedám je už len otázka tréningu a počtu vystrelených striel.

Rozhodujúce je neutiecť, ak sa ocitneme, alebo si vytvoríme príležitosť. Istým spôsobom je preto pochopiteľné dať dole hlavu a otočiť sa. Nie každý z nás sa dokáže postaviť pred príležitosť a ešte aj s tým niečo urobiť. Vôbec sa za to netreba na seba hnevať, robiť si výčitky. Dôležitejšie je skôr aspoň tušiť čo od seba chcem. Ak by sme všetci chceli dávať góly, kto by ich chytal, bránil, tvoril hru. Športovú terminológiu je možné nahradiť podľa situácií v ktorých sa nachádzame.

Je dôležité si ujasniť, že aj najväčšie hviezdy nepremieňajú všetky šance. Majú dni, keď nie je všetko tak akú chcú. Vonkajšie okolnosti, pocity, nastavenia jednoducho niekedy stačí pár milimetrov a všetko môže skončiť odlišne ako chceme. Podľa mňa je len jedna cesta ako s tým niečo urobiť a vystreliť znova, znova a ešte raz znova.

Za mňa je dôležité mať predstavy, vízie, sny a vlastne vedieť aspoň ako tak čo chcem od seba samého a kam chcem isť. Ak toto všetko mám vyjasnené prichádza ďalší bod vytvoriť, alebo dostať sa k príležitosti. Tretí bod, je vystreliť na bránu. Ak sa mi nepremením svoju šancu, zlepším sa, alebo pôjdem niekam inam. Ani jedná možnosť nie je nesprávna. Nesprávne by mohlo byť sedieť doma na gauči a frflať ako je všetko nespravodlivé.