Michal Boťanský

Život nie je fér, zvykni si na to. Každý poznáme takúto nenapadnú vetičku. Vždy si ju pripomenieme, keď sa dostaneme do situácie, ktorá skončí záhadným spôsobom pre nás všelijako, len nie tak, ako by sme chceli, aj napriek nášmu úsiliu. Jednoducho, život nie je fér, zvykajme si.

Prichytil som sa, ako sedím v sobotu na futbalovom zápase, kde hrali zelení proti bielym. Zápas mal výborný športový náboj, až pokiaľ som si nevšimol výkony hlavného arbitra. Čím viac bolo počuť hvizd jeho píšťalky, tým viac sa tribúna búrila. V skratke povedané, namiesto dobrého futbalového zážitku som si z futbalu odniesol pocit, že niečo nebolo v poriadku. Nepoznám dopodrobna pravidlá futbalu, nemám vyštudovaný žiaden rozhodcovský kurz, aby som mohol hodnotiť, či niečo bolo správne alebo nie.

V mojej práci som presne v strede, na jednej strane mám nejakú situáciu, na  druhej strane druhú situáciu. Mojou úlohou je zabezpečiť, aby sa obe situácie stretli v strede a vládla spokojnosť na oboch stranách. Niekedy to chce naozaj pevné nervy (veľa koláčikov), aby spokojnosť bola na oboch stranách. Ešte šťastie, že sa na mňa nepozerá plný štadión rozzúrených fanúšikov. Kto vie, ako by som to ustál ja.

Je ľahké povedať, toto nie je fér. Tak isto je ľahké si povedať, že som obeť a celý svet mi ubližuje. Tým netvrdím, že sa nedeje krivda, či niekedy máme niektorí z nás výhody na úkor druhých. Lenže, aj k tomu treba podotknúť, že často sú takéto výhody vydreté usilovnou prácou. Aj keď aj tam môže byť všeličo nefér, ale to už je zbytočné filozofovanie. Jedno je isté, nikdy nebudeme so všetkým na sto percent spokojní.

Každému z nás sa už udiala situácia, ktorá v nás zanechala pocit krivdy. Poznám mnoho ľudí, ktorí prišli nespravodlivo o majetok, firmy, partnerov. Takéto “zásahy osudu” môžu mať obrovský vplyv na celý náš život. Lepšie povedané, je dosť možné, že nás zrazia na kolená. Tu nepomáhajú žiadne kecy, skôr to chce čas, ešte aj akési sebauvedomenie, že možno to nebolo to pravé orechové pre nás alebo máme tu zažiť ešte niečo iné.

Nech je to akokoľvek, deje sa vôkol nás mnoho udalostí, ktoré nie sú fér. No na druhej strane si povedzme, že ani my nie sme stopercentní. Či už ide o maličkosti alebo väčšie záležitosti. Nazvime to karma, zrkadlenie, osud, vesmír, to je úplne jedno. Nikto z nás nevie zabrániť tomu zvláštnemu kolotoču udalostí, ktoré nás zrádzajú, či dostávajú na miesta, kde sme prišli na úkor svojej práce alebo nejako inak. Možno je život viac fér, ako si myslíme. Možno sme práve my tými, ktorí mu zatiaľ nerozumejú.

Povedať v dnešnej dobe, že je niečo jednoznačne tak alebo tak nie je, je vždy ľahké. K tomu sa vraví, že po bitke je každý generál.  Udalosti sa dejú, aj férové, no tak isto neférové. Dobrá správa je, že sa nikdy nemusíme s ničím zmieriť a vždy s tým môžeme spraviť niečo.  Nezabudnime, krivda, neférovosť patria k životu, ak sa nám udejú, vždy máme možnosť, ako na ne zareagujeme, niekedy je potrebné ukázať silu, inokedy diplomaciu. Lenže nezabúdajme, že s diplomaciou zájdeme o mnoho ďalej, aj keď nám bolo ukrivdené.

Bolí to, keď zistime, že to auto, v ktorom jazdíme, nie je naše, ale firemné. Áno, bolí to, keď zistíme, že ten dom nie je náš, ale patrí banke. Áno, bolí to, keď náš život je naprd a celý svet nás núti usmievať sa. Áno, boli to, ísť ďalej, keď už niet síl. Áno, bolí to, keď zistíme, že niečo opraviť je náročnejšie, ako zaobstarať si nové. Áno, bolí to, keď niekto druhý má viac ako my.

Na prvý pohľad nočná mora, no nie vždy to tak musí aj naozaj byť. Vlastne, je to úplná hlúposť. Často vonkajšie ukazovatele neukazujú skutočnosť. To len my, tí druhí, si namýšľame, ako to dobre vyzerá. Tým pomáhame tomu na druhej strane, aby vyzeral ešte lepšie, tým, že uznávame niečo, o čom nevieme nič. Tým nezhadzujem ani jednu stranu. Ak sa jedná o nás, tak pre nejaký záhadný dôvod vieme  za veľmi krátky čas vymenovať všetky svoje nedostatky, slabé stránky. Tak teda, ak máme menší dom ako trebárs sused, to neznamená, že sme horší ľudia. Mnoho z nás súdi tých druhých a pritom nepoznáme, čo všetko je za tým. Možno tušíme, ale nevieme všetko.

Vďaka mojej práci som zistil, že som dobrý v konkrétnych oblastiach, o ktorých som pred tým nevedel, že ich mám. Samozrejme, myslel som si, koľko mám chýb, lebo nemám to alebo nepoznám toho. Po čase som zistil, že akosi viac záleží na tom, aký som človek, ale aj to, že nie každému sa budem páčiť, nie u každého sa stretnem s pochopením, bude treba vždy niečo dať a tú prácu bude vždy treba spraviť. Aby som nezabudol, radšej zaspať pri knihe o komunikácii, ako pri TV seriáli. Prichytil som sa pri tom, ako som veril druhým a nie sebe. Čím viac som sa dostával na miesta, na ktorých som nebol, nezostával čas na váhanie, polemizovanie, či odkladanie. Musel som sa spoľahnúť na seba a konať. Jasné, pokašľal som toho, ale odviedol som aj kus práce, to mi nezoberie nik. Prekonal som seba, šiel som na stretnutie, na ktoré by som pred tým nešiel, dostal som sa k odvahe snívať. Vlastne, spravil som presne to, čo som na tom prvom stretnutí sľúbil.

Týmito slovami len chcem pripomenúť nám všetkým, keď sa nabudúce dostaneme k príležitosti alebo na miesto, na ktorom sme nikdy pred tým neboli, či stretnúť sa s človekom, ktorý by nám v živote mohol pomôcť, zabudnime na výhovorky, oblečme si to najlepšie, čo máme, prečítajme si knihu o komunikácii, keď ide o všetko a spravme to.

Je ťažké sklamať okolie, ľudí, na ktorých nám záleží. No nie flákaním, ale zlyhaním. Vlastne, ak sa o nič nepokúsime, nič nedosiahneme. A tak teda, ak chceme urobiť ľudí naokolo šťastných, o nič sa nepokúšajme, predávajme im zmrzlinu. Ak chceme urobiť šťastných seba, nechajme si nakopať zadok, zatnime zuby a choďme za tým, čo nám rozbúcha srdce. Kašlime na to, čo si myslia o nás ostaní, dôležité je, že my si o sebe budeme myslieť, že konečne robíme to, vďaka čomu máme úsmev na tvári, v očiach a tak trochu viac aj v srdci.

„Mnoho ľudí Ťa odkopne: jedni preto, lebo nebudú mať na Teba silu a tí druhí, lebo niečo. Vždy rešpektuj ich rozhodnutie. To, že Ťa niekto opustí, znamená, že ešte máš zažiť niečo, čo si nezažil alebo jednoducho k sebe nepatríte. Vždy poďakuj a pohni sa ďalej. Nezabudni, nikomu neubližuj, lepšie povedané, aspoň sa o to snaž.“

Rozhovory s Jožom mali vždy úroveň. Po jeho náhlom odchode som hľadal múdrosti na rôznych miestach. Ten najväčší odkaz, ktorý som si z rozhovorov zanechal, bol o tom, ako každý z nás môže žiť lepší život, a to nielen na úkor druhého. K tomu ma nútil na všetko hľadať vlastné odpovede. Samozrejme, sem-tam poukázal na niečo, čo malo byť povšimnuté. Vlastne, jemu vďačím za to, že píšem blog, pôvodne som s tým chcel začať, až keď budem slávny.

Nebol to len Jožo, kto mal akýsi mini vplyv na mňa. Otvoril mi ďalšie dvere, pokiaľ druhí mi tie isté dvere zatvárali. Naozaj som nevedel, čo je správne a čo nie. V istých prípadoch som sa cítil úplne zmagorený, bol som presvedčený, že existuje len jedna správna cesta. Dnes neviem povedať, či zasiahla vyššia moc, ale zrazu všetko bolo inak. Tí, ktorí boli pri mne odišli, no prišli druhí. Nejakým záhadným spôsobom som sa dostal k Jožovi, o malú chvíľu neskôr prišiel Majster. Jožo ma vždy nútil na viac, ako keby vedel, čo ja vtedy nie.

Nemám rád bolesť, som citlivka, a to som bol na vojne. Rozhovory s Jožom vždy boleli, priznávam, nemal to so mnou ľahké. Otvoriť zatvorenú hlavu, poukázať na ďalšie možnosti chce kus práce. Majster používa citlivejšie metódy, teda vlastne na všetkom sa smeje. Vždy si robím poznámky z jeho desaťminútových monológov. Vo všetkom používa veľmi inteligentný humor. Nikoho neuráža, nevyvyšuje sa, aj keby podľa všetkého mohol.

Neporovnávam, ktorý z nich je lepší. S oboma som sa stretol v inej fáze môjho života. Naučili ma mnoho maličkostí, taktiež vždy mi ukázali ďalšie pohľady na rôzne životné situácie. Takisto som od nich dostal balíky lekcií. Mnohé myšlienky od nich maskujem v mojich článkoch. Vlastne, práve teraz čítate zamaskovanú časť z knihy, na ktorej začnem onedlho pracovať. V nej Vám predstavím ďalšie osoby, ktoré ma ovplyvnili a samozrejme podrobnejšie rozpíšem zážitky s Jožom, či Majstrove múdrosti.