Michal Boťanský

OK

1. august 2018 Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Nemusíme byť neskutočne bystrí, aby sme spozorovali, že nie všetko vieme ovplyvniť. Niektoré veci sa nám jednoducho dejú. Obviňovanie seba, či druhých žiadnu situáciu ešte nevyriešilo, akurát sme sa mohli cítiť lepšie.

Pamätám si na lekciu, ktorú som dostal od vplyvného podnikateľa o tom, ako mám bojovať za to, čo chcem. Vravel mi, pokiaľ nebudem bojovať, tak nič nedosiahnem. Tentokrát som nebol nadšený z rady, nakoľko sa spájala so situáciou, kde bojovanie bolo od prvej chvíle zbytočné, stačilo nechať situáciu prirodzene plynúť. O pár týždňov mi ten istý človek telefonoval s oznámením, že sa vzdáva a kašle na ten obchod. Mimochodom, ten pán je neskutočne šikovný.

Buď zabiješ alebo budeš zabitý. Toto pravidlo možno platí v džungli. No my nežijeme na stromoch a nebojujeme o potravu. Podiel dostane každý z nás. No čím viac tlačíme na pílu, či používame rôzne zbrane, tak to ide ťažšie. Jednoducho niekedy je dobré veci nechať plynúť a uhnúť im z cesty.

Samozrejme, že niektoré boje sú v živote nevyhnutné, až na tie zbytočné. Je na každom z nás, za čo je ochotný bojovať, k tomu je to úplne osobná záležitosť. Nie je to dobré, ani zlé, ibaže obe situácie majú mnoho výhod, ale aj nevýhod. Veď už každému z nás sa stalo, že sme nezískali to, za čo sme bojovali alebo získali, ale o krátky čas stratili.

Čakanie niekde v rohu a čakať pokiaľ si nás niekto všimne, nemusí byť dnes správne rozhodnutie. Malo by ísť o akési vábenie príležitosti, ukazovanie svetu, čo robíme, čo vieme vyriešiť, zlepšiť. Takisto je dobré povedať svetu aj to, čo chceme.

Nevydať sa na cestu za tým, čo chceme len preto, že sa objavia prekážky, či bude treba podstúpiť riziko, by nemuselo byť správne. Prekážky sú na cestách neustále, aj rôzne riziká. Každý z nás má svoj príbeh, môžeme byť pekní, múdri, šikovní, ukecaní, či akýkoľvek, no každému z nás príde do cesty niečo, s čím si bude musieť skôr či neskôr poradiť. Môžeme to brať ako skúšku, buď uspejeme alebo pôjdeme skúšať šťastie niekam inam. Opakujem, nie je to dobré ani zlé.

Nestotožnil som sa mať OK život, preto aj cez moje články vyzývam nás všetkých, aby sme dosiahli lepší život a neuspokojili sa s OK životom. Nikdy som nemal rád boje, aj keď som ich mnohokrát podstúpil. Pre mňa najlepší spôsob dosiahnuť to, čo chcem, je usilovná práca a úprimný záujem o to, čo chcem.

Mnoho ľudí ma kritizovalo za to, že mi všetko dlho trvá alebo som podľa nich pomalý. Rozumiem, že niekedy je dobré mať široké lakte, inokedy vábiť príležitosti ukazovaním “farebných pierok” v zmysle: „Haloo, haloo, tu som.” Každý z nás má svoje jedinečné spôsoby, verte aj tí, čo si myslíme, že nemáme, aj my ich máme. Spôsobov existuje nespočetne veľa, no nebude nám fungovať každý.

Tak teda, už keď máme so sebou bojovať, tak nezabudnime, že na druhej strane je človek, pokúsme sa byť gentlemani so štipkou humoru, a keď skončíme, buďme kamoši, teda ak to nepôjde, aspoň si neubližujme.

Mamut a chladnička

25. júl 2018 Cesta poznania - Všetko

Sedím na pracovnom stretnutí s kamošom, na ktorom sa bavíme o prezentácií seba a toho, čo robíme. V tomto mám úplne jednoduchý názor: „Našou povinnosťou je dať vedieť celému svetu, čo robíme, použiť všetko, čo máme k dispozícií.” K tomu dnes nosíme vo vrecku nahrávacie štúdio, ktoré nahrádza niekoľkočlenný štáb. Za pomoci pár aplikácií a internetového pripojenia vieme vytvoriť článok, video, foto, stránku, firmu, či vyvolať pozornosť sveta. Napísal som o tejto téme mnoho článkov, ale aj mnoho ďalších ľudí vyzýva všetkých okolo seba pred príležitosťami, ktoré dnes ponúka moderný svet, teda aj nahrávacie štúdio vo vrecku. No napriek tomuto nám dnes nikto nezaručuje, že pozornosť aj získame.

S tým, ako rozprávame a tvoríme príležitosti sa otvárajú pred nami ďalšie príležitosti. Ide o akýsi labyrint, ktorý môže priniesť obrovské životné víťazstvá, priemerné životy, ale aj celoživotné prehry. Nikto z nás nepozná odpovede, môžeme niečo tušiť, no iba čas ukáže, ako sa v skutočnosti veci majú. Jedna z najlepších možností na zistenie, čo nás čaká za pomyselnými dverami labyrintu je otvoriť ďalšie dvere. Stane sa, že niekedy niekto iný otvorí pre nás dvere, inokedy ich budeme musieť rozkopnúť, teda ak chceme zistiť, čo je na druhej strane.

Určite každý z nás bol v situácii, keď nevedel čo ďalej. Zrazu ako keby všetko zmizlo, aj labyrint s ďalšími dverami. Pri bežných okolnostiach by takáto situácia mohla priniesť vlnu depresií, smútku, melanchólie a iné negatívne pocity. K tomuto stavu nám ešte viac môžu dopomôcť ďalšie vonkajšie vplyvy ako napríklad vysmiate fotky ľudí z nášho okolia, či to, že keď chceme byť šťastní, musíme cestovať a spoznávať svet. Nikdy nepoznáme úplne príbeh druhých, takže možno vysmiata fotka na modrej sociálnej sieti je len volanie o pomoc. No tým, že jej dáme srdiečko, to nezistíme. Tak isto to môže platiť opačne o nás. Ciest ako sa dostať k ďalším dverám, keď svet okolo nás nám žiadne neukazuje, je mnoho. Písali o nich mnohí svetovo uznávaní podnikatelia, psychológovia, teológovia, vedci, či ľudia z duchovnej oblasti. Preto je našou povinnosťou nájsť všetky možné dostupné cesty, ako z takýchto nepríjemných situácii von.

Požiadať o pomoc je nie vždy príjemné. No takisto nie je príjemné žiť život, kde nevidíme možnosti, či iné príležitosti. Zažil som to na vlastnej koži, keď mi istí ľudia tvrdili, že len táto konkrétna cesta je najlepšia. Nehnevám sa na nich, som presvedčený, že konali z najlepšej možnej vôle, veď vďaka nim som objavil cesty, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Istým spôsobom je dôležité zažiť negatívnu skúsenosť, o to si viac vážime tie pozitívne. Nie vždy sa nám podarí vyhrať, či byť za hviezdu, či doniesť domov toho najväčšieho mamuta, samozrejme aj v situáciách, keď sa s nami počíta. Zlyhanie, byť sám, pokašlať niečo je prirodzené. Aj tu máme niekoľko možností. Jedna je, že od teraz to už bude len takto a nijak inak, druhá je, tak zažil som to a od teraz to budem robiť inak.

Rozumiem dnešnej dobe, núti nás intenzívne konzumovať a k tomu odvracať našu pozornosť kade tade. Ako aj nás vyzýva byť dokonalými, či hľadať dokonalých partnerov, či uloviť najväčšieho mamuta. Je viac než isté, že čím väčšieho mamuta ulovíme, tým dlhšie budeme mať čo jesť, no nezabudnime na kapacitu našej chladničky.

Prosím, berte tento článok obrazne, za mamuta a chladničku si dosaďte to svoje. Nech je to akokoľvek, máme dnes fantastické nástroje na náš jedinečný úspech, no zároveň sa nenechajme oklamať, že čím väčší úlovok, tým je život krajší. Tým nevravím, že to tak má alebo nemá byť, na to si nájdime odpoveď každý sám. Veď koniec koncov každému z nás sa páči niečo iné. Nájdime v sebe odvahu nájsť si to svoje.

Dovoliť si uspieť.

18. júl 2018 Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Čím ďalej som presvedčený o tom, že ak chceme čokoľvek dosiahnuť, mali by sme vedieť, čo presne chceme, čo sme ochotný za to dať, čo sme ochotný pre to spraviť, takisto vedieť si predstaviť, že to naozaj aj dosiahneme, v neposlednom rade si dovoliť uspieť.

Hneď na začiatku prichádza niekoľko prekážok. Tou prvou je vlastné ego, druhá je trpezlivosť, tretia je výdrž, štvrtá vyhrnúť si rukávy, piatou je vedieť si predstaviť, že uspejeme a šiestou vypustiť z hlavy strach z úspechu. Dať na stranu svoje ego je hračka, s trpezlivosťou je to trochu ťažšie, s výdržou budeme pokúšaní takmer neustále, no predstaviť si, že uspejeme, keď nič tomu nenasvedčuje, bude riadna makačka. Áno, už mnoho z nás skončilo, lebo trpezlivosť alebo sa vzdali príliš skoro, zabudli, že bolo treba urobiť aj nejaký ten krok navyše, či stráviť nejednu polnoc v kancelárií, ale prišlo zľaknutie z úspechu. Presné štatistiky zatiaľ neexistujú, koľko ľudí v živote neuspelo a taktiež sa môžeme len domnievať, čo bolo príčinou neúspechu.

Prosím, nemýľme si úspech s veľkým parádnym autom, pätnásť poschodovým domom s heliportom a bazénom. Skutočný úspech je niečo, čo budeme cítiť len my sami. Pre niekoho je to stáť na prvých miestach v rebríčkoch milionárov, pre iného je mať farmu na odľahlom mieste a žiť pokojný život. Nenechajme sa poblázniť marketingom úspechu, len my vieme, čo je pre nás správne a skutočné.

Existuje niekoľko spôsobov, ako môžeme dosiahnuť víťazstvo. Tehla po tehle, krok za krokom, alebo spleť rôznych životných okolností pred nás prinesie príležitosť, ktorá nám nemusí dávať na prvý pohľad žiaden význam, no ak ju zoberieme, môže nás doniesť na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Teórií je viac ako dosť, veď koniec koncov, životopisy mnohých ľudí hovoria za všetko. Niekedy stačí navštíviť ľudí okolo seba, ktorí niečo vybudovali, alebo aj takých, čo stratili všetko.

Mať cieľ je dôležité, vedieť kam chceme ísť takisto, no takisto je fajn skúšať a hľadať, len by to malo byť morálne a nemalo by to byť na úkor druhého. Mnoho vedcov skúma myseľ, mozog, ako funguje a čo všetko dokáže. Sila vedomia a podvedomia čoraz viac vstupuje do pozornosti, a to nielen medzi športovcami, ale aj medzi podnikateľmi, ale je čoraz populárnejšia v osobnostnom seba rozvoji. „Dal som si to do hlavy a šiel som za tým,” to je najčastejšia vetička, ktorú používajú ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli. No za tou vetičkou sa ukrýva mnoho životných príbehov. Takisto my v sebe ukrývame nejeden životný úspech a niekedy sa stane, že naň zabudneme, či ešte horšie, podceňujeme ho, ale aj seba. Tým si istým spôsobom búrame pod sebou pomyslené schodíky sebavedomia.

Prosím, nemajme záložný plán, ťažké časy sú súčasťou, taktiež neúspechy, prekážky, často aj ponižovanie od kamošov, či životných partnerov. Taktiež si nehovorme, že vždy to tak bolo, lebo to tak vždy bude. Doba, v ktorej žijeme nám ponúka mnoho výhod, je na nás, či ich využijeme alebo nie. Ja používam v praxi všetko, čo je dostupné, mám svojich mentorov, od ktorých sa učím. Učia ma, že usilovná práca, trpezlivosť a predstavivosť majú neskutočnú silu, aj keď robíme chyby, netreba sa vzdať.

Odvaha povedať áno novým príležitostiam, odvaha risknúť všetko, odvaha zmeniť staré vzorce myslenia, prinajmenšom aspoň niečo skúsiť. No tak isto mať odvahu povedať nie, keď máme skákať do hlbokej studni, odkiaľ nie je návratu. K tomu plánovanie výrazne napomáha dosiahnuť život, no tak isto niekedy popustiť uzdy a nechať sa unášať prinesie nečakané výsledky. Je možné, že veľmi dlho sa budeme trápiť, a to všetko čo chceme, dosiahneme naraz. Nevzdávajme sa, buďme trpezliví, dovoľme si uspieť, nikdy nevieme, pre koho sme vzorom, kto nás sleduje. Konajme tak, že uspejeme. A keď uspejeme, tak sa nenechajme strnúť úspechom a pokračujme ďalej.

Stovka

11. júl 2018 Nezaradené

Boli časy, keď som bol nafúkaný chalanisko a myslel som si, že som jediný, kto vie ako dosiahnuť životný úspech, pravdu, vlastne pán najmúdrejší. Bolo to krásne obdobie. Po ceste som dostal niekoľko kopancov, ktoré neskutočne štípali.

Pamätám si to ako na dnes, v tom období som čítal mnoho kníh, ktoré ma nejakým spôsobom posúvali. Jedna z kníh ma vyzvala, aby som si založil vlastnú stránku. Celkom rozumne autor vyargumentoval, prečo je dobré mať vlastnú stránku. Zvyšok je história. Vtedy som si povedal, že súčasť stránky bude aj môj rozvoj a pôjdem s kožou na trh. Budem ukazovať svetu, čím prechádzam. Nikdy som si nevedel predstaviť písať, fotiť, či točiť videá. Tento článok je číslom stý v poradí. Mám obrovskú radosť, že som sa nevzdal, aj keď bolo veľa práce, či bolela ma hlava.

Ako sa hovorí v múdrych knihách, či robiť niečo budeme alebo nebudeme, aj tak sa iným nebude niečo páčiť. Nikdy som netúžil pracovať v oblasti bývania a financií. Vlastne som ani len netušil, čo to je, preto som poslal pred 7 rokmi životopis do realitnej kancelárie. Prešiel som blatom na začiatku, pred pár rokmi taktiež. Musel som si urovnať v hlave kopec záležitostí, hodnôt, cieľov a nejako sa dohodnúť so sebou, čo chcem od života. Bolelo to. Každý deň jeden krok, niekedy len pol, či desiatky krokov späť. Dal som všetko na čas nabok a začal som kráčať za tým nepoznaným. Od prvej chvíle bolo jasné, že nie každému vyhoviem. Zvykol som si, no pred sebou mám čistý stôl.

Čakal som, že mi niekto uverí, no nestalo sa tak, fakt som chcel od tohto sveta len jedného človeka, ktorý ma buchne po pleci a povie: „Poď, dáme to.“ V tejto časti mám čo doháňať. Nie druhí mi majú uveriť, ale ja sám sebe, že to je možné dokázať a že sa to oplatí. Veriť v samého seba by mohlo byť akýmsi spúšťačom za životným úspechom. Vyskúšať, ukázať, zaujímať, vystrkovať rožky a hlavne prekonávať sa. Každému z nás funguje niečo iné. No sú to moje “Proxy”, ktoré používam tam vonku. Či sú funkčné teraz, nebudeme hodnotiť. Ešte máme pred sebou nejaké tie diaľnice, či okrsky prejsť. Možno na konci budeme hodnotiť, čo bolo a čo nie. No teraz to dajme stranou.

Viem čo chcem dosiahnuť, áno, sem tam sa mi niekto bude smiať, lenže podľa múdrych kníh je to znamenie, že je to správne. Mojou povinnosťou je povedať svetu o tom, kam smerujem a spraviť konkrétne kroky k tomu, aby som sa tam dostal. Jednoducho, ukážem celému svetu za čím idem, pretože tam vonku sú ľudia, ktorí mi chcú pomôcť a nie len mne, ale aj ďalším dosiahnuť ciele, vízie, ale aj tajné túžby.
Ono ti je to zvláštne, mnoho z nás je parádnych, no uspokojujú sa v 3., či 4. lige, pritom majú na prvú. Nikdy nevieme, kde skončíme, no čo vieme je aspoň sa pokúsiť o jeden krok navyše, či ďalší pokus navyše. Naozaj je to možné aj z gauču. Svet sa mení, neskutočne rýchlo napreduje. O pár rokov uvidíme, ako mnohí z nás, najmä staršie generácie budú mimo hru, nakoľko sa neprispôsobujú novým možnostiam.

Rozumiem, že sila on-line sveta je obrovská a vďaka nej sa dostávame k novým príležitostiam. Aj preto píšem články, fotím, tvorím, dokumentujem, či vyzývam druhých, aby šli za lepším životom. To najdôležitejšie je, že každý z nás má svoj jedinečný príbeh. Je sebecké si ho nechávať pre seba, lebo čo keď práve ten váš príbeh je posledná skladačka pre niekoho druhého, ktorý zmení svet k lepšiemu.

Aj toto je sila dnešnej doby, poskytla každému z nás nové príležitosti, kde každý z nás môže zažiť obrovský životný úspech. K tomu stačí telefón, internetové pripojenie, kamoš, či aplikácia na úpravu gramatiky. Viete, úspech chceme všetci, no tie prepotené tričká, či košele, tie až tak nie.

Údaje a riešenia

4. júl 2018 Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Vieš, bol som si takmer istý, že viem všetko a neprekvapí ma nič. S takouto myšlienkou som kráčal na pracovné stretnutie. Cítil som sa ako majster sveta. Bolo to jedno z najlepších pracovných stretnutí, ktoré som kedy mal. Jednoducho povedané, nikdy nemôžeme vedieť všetko, takisto nemôžeme vedieť, čo je ta tým a často nepoznáme dôvod, pre ktorý sme povedzme tu. Možno na prvý pohľad otrepané kecy, teda to som si myslel ja.

Starší manželia mali na prvý pohľad jednoduchú situáciu, ktorá sa mala dať vyriešiť lusknutím prsta. Nikde sa nejavili žiadne náznaky komplikácií. Vedeli, čo chcú vyriešiť, boli pevne rozhodnutí, že svoj život zmenia, pri tom využijú moje služby. Pôsobili milo a veľmi pokojne, no medzi rečou spomenuli akési obavy, že nie sú si istí, či sa im to podarí. Ubezpečil som ich, že nevidím dôvod ani žiadne náznaky k neúspechu vyriešeniu prípadu. Dostal som od nich informácie, rozlúčili sme sa a šiel som do kancelárie pripraviť potrebnú dokumentáciu.

V kancelárií som rozložil všetky dokumenty na stôl a začal som ich študovať. Po veľmi krátkej chvíli som zbadal niečo, čo tam nemalo byť. Nikdy som nič podobné nevidel, takže som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Lenže, u nás v práci platí pravidlo: „Ak niečo nevieš, nepoznáš, opýtaj sa.” Zavolal som právnikovi, či by si našiel chvíľku na môj obchodný prípad, že je tam niečo, čo mi nie je jasné. Pribehol na druhý deň, no jeho návšteva ma nepotešila, lepšie povedané, vtedy nie, dnes áno. Prestal sa usmievať, popritom ako prezeral dokumentáciu, spravil niekoľko telefonátov. Dostal som niekoľko desiatok otázok, na ktoré som nevedel odpovedať.

Z majstra sveta sa stal zvedavý človek, ktorý sa chcel dozvedieť čo najviac informácií k vyriešeniu obchodného prípadu. Moja zmena prišla okamžite, vôbec som si ju neuvedomil. Vrátil som sa k manželom odkomunikovať nové zistené údaje. Vlastne, tie zistené údaje neboli vôbec novozistené, boli jemne naznačené pri prvom rozhovore, len som im nevenoval dostatočnú pozornosť, bol som zameraný od prvej chvíle vyriešiť situáciu do víťazného konca a nevnímal som takmer nič, čo je na jednej strane potrebné. Po objasnení situácie sme sa opäť stretli s advokátom, kde sme si prešli všetky zistené údaje, naštudovali sme si postupy a našli sme riešenie.

Nijakým spôsobom som ich neohrozil, ani som im nespôsobil žiadnu ujmu. Práve naopak, zachránil som im balík peňazí a podľa všetkého aj čas. V tomto článku nemá ísť o to, čo konkrétne sa stalo, za akých okolností, ani v ktorej pracovnej oblasti. Ochrana osobných údajov a morálny prístup mi zabraňuje pomenovať bližšie okolnosti, ktoré by aj tak tento článok nijakým spôsobom neovplyvnili. Manželia sú do dnešného dňa moji klienti.

Podstata môjho článku je v tom, že ako nesprávne vnímanie seba so štipkou arogancie a nafúkanosti môže spôsobiť zbytočné nepríjemnosti v pracovnej, či v súkromnej oblasti. Popritom obyčajná maličkosť môže zmeniť celú podstatu vnímania, ktorá bude mať takmer okamžitý vplyv na ďalší pracovný, ale aj súkromný osobnostný rast. Teda, aspoň tak to bolo v mojom prípade.

Áno, sú postupy, ktoré ovládam. Takisto mám vedomosti, skúsenosti z mojej profesie, ktoré ma zakaždým posúvajú dopredu. No teraz viem, ako otvorené myslenie, správna zvedavosť, vnímanie maličkostí a súvislostí, ktoré na seba na prvý pohľad nemusia nadväzovať, môžu zistiť mnoho informácií, ktoré môžu mať vplyv na konečný výsledok, nielen obchodného prípadu.

Začiatky

27. jún 2018 Cesta poznania - Všetko

„Nájdi si prácu, ktorá Ti bude platiť účty, po večeroch pracuj na tom, čo ťa robí šťastným. Nepočúvaj ľudí, ktorí ťa budú kritizovať, takí tu budú vždy, či niečo spravíš alebo nie. Vyhrň si rukávy a choď za tým. “

Áno, v kine ide super film, ten chalan je fešák alebo tá kočka by stála za to. Vlastne, už miliónkrát sa hovorilo o tom, aby sme nepozerali telku, či nečítali správy zo sveta. Vyhýbali sa negatívnym informáciám, ľuďom, myšlienkam, ale aj jedlu. Nebavíme sa o ignorácií, či zakrývaniu očí pred informáciami, lapačmi prachu, či odkladaniu životných radostí na potom. No takisto všetko naraz zažiť hneď nemusíme. Beriem to, že niekoho živia negatívne informácie, aj to, že sú ľudia, ktorí túžia po nich, neobúvam sa do nich, veď každý z nás má nejakú úchylku. Pre niekoho je to cestovanie, jedlo, operácie s negatívnymi informáciami, kritizovanie, koláčiky, lietadlá, chlapi, či vytvoriť miliardové impérium s kombajnom.

Malo by to znieť bláznivo, istým spôsobom by to malo byť morálne. Čas môžeme tráviť hocijako. No mnoho z nás sa ešte neodvážilo ísť za tým, čo by mohlo spôsobovať denné dávky radosti. Lebo ešte nenastal ten ideálny čas, či čo si bude o nás myslieť moje okolie alebo dokonca sa podceňujeme a pokúšame si nahovoriť, ako na to nemáme. Možno je ľahké nahovárať si ako ten druhý je lepší, taktiež ako na to nemáme.

Na začiatku je mnoho prekážok. Jedna z najväčších je, že nikdy nevieme koľko bude trvať začiatok, kedy príde zlom a či vôbec príde. Môžeme mať super auto, či desiatky tisíc sledovateľov na sociálnych sieťach a nemusí sa vôbec nič stať. V tomto nikdy nič nie je isté, resp. ak sa nepokúsime, tak nezistíme, to je jediná vec, ktorá by nás mala poháňať na začiatku.

Budeme sa musieť vyrovnať s tým, že mnoho našich známych sa nám bude smiať, či bude s nami radiť, ale nebude od nás kupovať nič. Takýmto ľudom dajme čas. Osobne som všetkým, ktorí chceli len kamarátsku radu vďačný, lebo aj vďaka nim som musel nájsť nové príležitosti.

Kamoši nikdy nepochopia, že z čoho žijeme, majú nás zafixovaných z minulosti. Raz som chcel radu od niekoho ja, namiesto rady mi dal kráľovské ponaučenie: „Predstav si, že pečieš koláčiky(rád jem koláčiky) a ja ti zavolám, ako sa robí pomarančová plnka, nakoľko moja kamoška pečie tiež koláčiky a idem si od nej objednať niekoľko škatúľ na svadbu. Počuj, aké by to bolo pre Teba?” V mojom biznise sa často dialo, že ľudia odo mňa pýtali informácie ako napríklad číslo na znalca, geodeta. Vždy som číslo ochotne poskytol, aj s odporúčaním a “kamoš” si šiel do banky po úver bezo mňa.

Peniaze by nemali byť postavené nad priateľstvo za žiadnych okolností, ale keď raz budem piecť koláčiky, tak by bolo super, aby okolie podporilo. Lebo možno aj vďaka môjmu okoliu budem raz slávny. Podpor a budeš podporený. Teda, keď nerobíš nič, tak nerob, ale tvoj Like na druhej strane na začiatku potrebuje každý, kto začína, možno aj tvoju objednávku.

Pozri, rozumiem, že okolo nás sú aj negatívne informácie, aj kritika a podobne. No tak isto rozumiem, že každý má právo na svoj názor, ale nie každý názor, či kritiku musíme počúvať obomi ušami. Pozri, možno budeme päť, či desať rokov za blázna a keď sa to nepodarí, povieme si, že aspoň sme skúsili. Je tu aj možnosť, že sa podarí vybudovať z nášho maličkého sníčka celosvetové impérium, a potom tu už bude iná jazda.

Nezabudnime, že nikdy sa nenechajme strhnúť ziskom. Taktiež, keď kritizujeme, tak medzi štyrmi očami a keď chválime, tak pred celým svetom. A ten čas prejde tak či tak, či pôjdeme za tým našim tenkým hláskom alebo nie.

Návody, učenie a nafúkanec

20. jún 2018 Nezaradené

Existuje milión návodov na šťastný život, milión techník ako byť zdravší, bohatší, úspešnejší. Každá z nich už pomohla minimálne jednému človeku. Presné štatistiky asi nevedie nikto, kto vie, či je to vôbec možné. Vlastne, ako také údaje sa vedú. Koľko kníh sa predalo, koľko ľudí bolo na seminároch, či koľko videlo to parádne inšpiračné video.

„Dobre sa uč, nájdi si super prácu, ožeň sa,” kľúčová rada od mnohých našich rodičov, ktorú sme dostali pri dospievaní. Už vtedy bolo viac ako jasné, že nie každému tento návod bude vyhovovať. Nemusíme sa baviť o tom, aké je vzdelanie nevyhnutné pre život, tak isto mať vedľa seba správneho životného partnera, s ktorým sa ťahá za ten istý koniec a k tomu všetkému robiť to, čo nás baví.

Jeden z najväčších vplyvov na svoj život máme my. Ja ovplyvňujem aké informácie vnímam, s kým sa stretávam, kde sa pohybujem, čo jem. Tak isto my si vyberáme, či sme v roli víťaza alebo obete. Samozrejme, ak sa pozrieme na dnešný svet, jeho informačný pretlak, rýchlosť a slobodu vyjadriť svoje názory, môže byť náročné na prvý pohlaď vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo nie. Najčastejšie na to prichádzame robením vlastných chýb. Jedna z rád, ktorú som dostal na začiatku mojej cesty bola: „Choď von, pokaz všetko čo pokaziť môžeš, vráť sa a pozrieme sa na to, čo si spravil dobre. To dobré zopakuješ.” Samozrejme, myšlienka sa mi vôbec nepáčila. Až dnes zisťujem, koľko pravdy je v nej.

„Mať lepší život, no nie na úkor druhých a už vôbec nie seba, by mohla byť jedna z nosných myšlienok, ktoré čoskoro začnú byť čoraz viac popularizované. Len pre zaujímavosť, všimnime si koľko z nás sa uspokojí s priemerom (priemerný život, priemerné materiálne hmotné veci, priemerné vzdelávanie, priemerný osobnostný rast a pod). Nechcem tvrdiť, že máme jazdiť všetci na autách luxusnej nemeckej automobilky, obliekať sa exkluzívne v talianskych butikoch a už vonkoncom jesť francúzske kulinárske špeciality. Tvrdím, že našou povinnosťou je pokúsiť sa byť lepším človekom (o tom som písal v minulom článku), hlavne pokúsiť sa žiť lepší život.

Možno priemer je fajn, ale naozaj ma priemer robí šťastným? Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na to dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné, nikdy nedosiahnem ten pocit, že už to viem alebo nebudem tvrdiť, že práve toto je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Myslel som si, že keď prečítam tú knihu, pôjdem na ten kurz, či školenie všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť.

Malé úspechy s nami vedia zamávať neskutočne. Pochopiteľné. Úspech, dosiahnuté výsledky, ocenenia patria k nám, no nie sú naše cieľové destinácie. Zatiaľ mi nikto nepovedal o tom, ako túži byť nafúkaným arogantným majstrom sveta, ktorý vie všetko. Ruku na srdce, pamätám si, že ním som bol aj ja. Našťastie, vždy zasiahnu vyššie sily alebo inak povedané, potkneme sa. Zvedavosť, hravosť, zodpovednosť, pokúsiť sa mať lepší život a neupokojiť sa so situáciou, kde som. Samozrejme, s ľudským prístupom k druhým, ale aj k tomu v zrkadle. Chybičky patria do života, buď si z nich postavíme záťaž na hlave alebo schodíky k naším víťazstvám.

Hovorí sa, že funguje všetko, ale nie všetko bude fungovať nám. Zatiaľ som príliš neskúsený na to, aby som mohol povedať, čo funguje a čo nie. Život je záhada, v niektorých prípadoch stačí čakať, inokedy je dobré vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Nech je to akokoľvek, každý z nás píše svoj príbeh, ten môj píšem každú stredu na www.michalbotansky.com.

Rozhovor na schodoch a otázka.

13. jún 2018 Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať: „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy. O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

O neviditeľnom batohu

6. jún 2018 Nezaradené

V mojej práci často chodím na úrady. Pracujú tam zaujímaví ľudia. Samozrejme na začiatku ma kolegovci upozornili, že nie vždy tam všetko vybavím na prvýkrát. Vlastne mali pravdu, až do situácie, keď nebolo iného východiska a vybehla zo mňa obranná vetička: „Môžeme sa tu hádať, kričať po sebe, ale nikto z nás nevyhrá.” Tak nejako sa začala moja cesta, nielen na úradoch.

Vždy sa snažím ľudí podporiť, aj keď robia totálne hlúposti. K tomu im nechám čas aj priestor. Veď čo je lepšie ako učiť sa na vlastných skúsenostiach? Rozumiem, že sú veci, ktoré môžeme a iné nie. Tak isto potom sú tie, ktoré je nutné prekročiť, ale to už je námet na ďalší článok. Každý z nás má akési vlastné životné hodiny, niekto uspeje skôr, druhý neskôr. Lepšie povedané, niekomu sa podarí dosiahnuť svoje sny úplne v inom termíne, ako ostatným, a to vôbec nie je zlé.

Som presvedčený, že náš život je bláznivé zábavné divadlo. Ak urobíme dva kroky späť od našich situácií, odosobníme sa a dáme na stranu emócie, tak sa budeme smiať na našich reakciách, pokusoch, či prístupe (skúsme si pozrieť vtipné videá zo skrytej kamery). Nikdy som nebol teoretikom, poučky, technické informácie boli pre mňa utrpením. Najlepšie učenie pre mňa je vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Jasné, že je k tomu potrebných milión maličkostí. Už aj vedci prichádzajú na to, že jedno z najlepších učení je zážitkové, kombinované s praxou.

T.R.P.E.Z.L.I.V.O.S.Ť. Pozri, je úplné jedno, či si riaditeľ veľkej firmy, študentík na strednej škole, alebo si matka v domácnosti. Od všetkých z nás táto spoločnosť vyžaduje výsledky, kopu práce, snahu a nejaký ten rozumný prístup k životu. Rozumiem, že tam vonku je obrovský tlak spoločnosti, na každom kroku je konkurencia a ten vodič červeného auta ti nedal prednosť na križovatke. My ľudia sme plní emócií, ktoré si nosíme so sebou v neviditeľných batohoch na chrbte, často pri najbližšej možnej príležitosti takýto batoh na niekoho vysypeme. Jasné, emócie vedia narobiť niekedy viac škody ako úžitku.

Hneď ako mám nerv, sťahujem sa, neodpovedám na telefonáty, SMS a ani iné pokusy o komunikáciu. Tu sa riadim “ráno múdrejšie večera”, samozrejme, že poviem s úsmevom na tvári, ako ma ide roztrhať, beriem si čas, najčastejšie celý večer. Ráno situáciu vykomunikujem s chladnou hlavou. Keď naozaj ide do tuhého, tak úplne všetko ide bokom, nastupuje super sústredenie, profesionalita a jednoznačný ťah na bránku.

Vlastne pre aký dôvoď píšem tento článok? Vieš, ono sa ti ľahšie vybavuje a rieši s úsmevom, hlavne na druhý deň, keď si zoberú obe strany čas, uvoľní sa atmosféra. Nevysypávajme si naše batohy emócii na druhých, verte, často za to druhá strana nemôže, sú tam ďalšie faktory. To sa dozvieme, keď vyšperkujeme našu komunikáciu, necháme naše ego čakať pred dverami spolu s tým neviditeľným batohom emócií a ukážeme, že aj my sme ľudia.

Slová

30. máj 2018 Cesta poznania - Všetko

Ono ti je to zaujímavé, čím lepší príbeh, tým viac likeov, sledovanosti, obľúbenosti. Moje príbehy, teda články, vznikajú pri tých nekonečných rozhovoroch alebo na pätnásťminútových stretnutiach, kde sa bavíme “k veci”. Častokrát nenápadná myšlienka vie posunúť námet na ďalší článok. Tentokrát to bolo zabudnuté pracovné stretnutie.

Prichádza k nám leto a s ním aj ostrejšie lúče slnka, vysoké pracovné tempo je počas letných dní ťažšie udržať. Podráždenie, vyčerpanosť, nestihnuté termíny v práci, ale aj zmeškaný autobus vedia s nami zamávať možno trochu viac ako v inom období. K tomu ešte možno sľúbime kamošovi, v práci, či doma nejakú službičku, termín, a práve vďaka týmto “letným” okolnostiam nie všetko dodržíme tak, ako sme sľúbili.

Po úspešnom ukončení strednej školy som šiel na základnú vojenskú službu. Trvala síce šesť mesiacov, no vtedy to bola pre mňa večnosť. Prvá myšlienka, ktorá sa mi vždy vynára pri spomienkach, bolo akési poučenie, že na tento čas budem spomínať celý život. Bola pravdivá. Druhá myšlienka mala ešte väčší vplyv na moje ďalšie kroky do života. „Slovo robí chlapa.” Myslím, že prvýkrát to bolo niekde v lese pri pochodovaní s plnou poľnou, kde veliteľ po nás kričal, aké je dôležité dodržiavať svoje slová, dohody, sľuby. Vtedy som si myslel o tom veliteľovi čokoľvek, len nie to, že dostávam jednu z najväčších rád do života, veď som mal devätnásť.

„Ahoj, počuj neviem to stihnúť, potrebujem jeden deň navyše.” Znejú moje telefonáty, keď jednoducho neviem splniť to, čo mám. V mojej práci som závislý na druhých ľuďoch. Takmer vo väčšine prípadoch som viazaný na ich prácu, informáciu od toho druhého, ten je na ďalšieho. Pred klientom, ale aj biznis partnerom si odnášam všetko ja, či je to šľahačka z jahodami alebo horká čokoláda. Tým netvrdím, že ja som vždy stopercentný. K tomu sa stáva, že jedna, ale aj druhá strana reaguje podráždene a máme zbytočný oheň na stole.

„Vždy dodrž svoje slovo, keď to nie je možné, daj to tomu druhému vedieť.” Najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a niečo pokašlať, k tomu pozorovanie druhých ukazujú, čo vylepšiť alebo čo nerobiť. Môžeme sa čertiť na iných, ak niečo nerobia tak, ako sme sa dohodli, lenže dostávame akýsi signál, že asi nemáme niečo v poriadku aj my u nás. Takže, ak nabudúce budeme mať možnosť odfláknuť, či nedodržať, tak to radšej spravme poriadne, nech tam vonku pred celým svetom, ale hlavne pred sebou máme čistý štíť.

„Možno sa nestane nič, keď to nedodržím.” O tom, ako maličkosti tvoria celok už dávno vieme. Tak isto tušíme, ak vyvinieme všetko možné úsilie, nie vždy dosiahneme výsledky, ktoré očakávame. Vtip je v tom, že náš život má neskutočný zmysel pre humor, akousi vtipnou cestou nás posúva presne tam, kam máme ísť. Preto mnoho maličkostí začína v tej chvíli, keď sme úplne sami alebo dávame sľub, ktorý vieme, že nemusíme dodržať.

„Nikdy nesľubuj nič, keď sa cítiš dobre, nikdy nerob rozhodnutia, keď je všetko naprd.” Na základnej vojenskej službe som dostal lekciu o tom, ako je dôležité dodržiavať svoje slová. Možno mi to vraveli aj rodičia v detstve, no nespomínam si na to. V živote zažijeme ešte mnoho rôznych situácií, ktoré nás privedú k rôznym miestam, zážitkom, ale aj skúsenostiam. Nech sú naše okolnosti akékoľvek, dodržme svoje slovo, aj keď bude všetko tak, ako nemá byť.