OK, sú tu vianočné prázdniny, chvíľka oddychu, nebrania telefonátov, prejedania. Vianočné stromčeky už máme všetci na sociálnych sieťach vyfotené. Tento rok žiaľ bez salóniek, ževraj také sú posledné trendy. Mám rád salónky na stromčeku, pripomínajú mi časy, keď sme ich ako deti potajomky jedli zo stromčeka so setrami a vždy vyhral ten, kto pozlátku zo salónky zabalil najlepšie späť, aby rodičia nezistili, koľko ich vlastne chýba.

Ja ti neviem, ale tento rok mi to s Vianocami nejako nejde. Práce je veľa, tlačia termíny, vedenie, klienti. Vlastne, mnohí to tak majú. Chcelo by to človeka, ktorý tie Vianoce pripraví. Kúpi darčeky, jedlo, výzdobu, uvarí, vyberie filmy, vypne telefóny, on-line svet.  Už len prísť za  štedrovečerný stôl, navečerať sa, pozrieť vianočné filmy, prepchať sa vianočnými koláčikmi a ešte nejako zvládnuť polnočnú omšu.  A k tomu druhý deň to všetko zopakovať, len už bez polnočnej.

Som smutný, že za posledné obdobie je život a pracovné nasadenie o čosi náročnejšie. Nie vždy usilovná práca prináša očakávané výsledky. Na jednej strane je to fajn, rastieme, naberáme skúsenosti, hľadáme nové možnosti a na druhej strane hrozí  riziko roztrhania hlavy, srdca či inej časti tela. Niekedy či chceme alebo nechceme, môžeme odviesť najlepšiu prácu, priniesť senzačné výsledky, ale aj tak nie vždy naplníme svoj vlastný pohár šťastia. K tomu ak náhodou príde do nášho života niekto, kto našu prácu neocení, neodmení alebo ani len sa nad ňou nepozastaví, ak nemáme silné kolená, depresia je na svete.

Život je záhada, nikdy nevieme povedať na sto percent, ako to bude ďalej, čo nás čaká za najbližším rohom. Môžeme tak trochu tušiť. Zatiaľ viem veľmi málo o tom, ako svet funguje.  Niekedy sa zdá, ako keby sme boli pod akousi ochranou, ktorá nad nami striehne dňom i nocou, inokedy jednoducho máme dostať poriadne naložené, aby sme sa spamätali, či sa máme lepšie snažiť.

Vždy je niekto, kto je na tom horšie ako my, ale aj lepšie. Keď sme na tom zle, ten pocit či situácia prejde. Keď sme na tom dobre, aj to prejde. Máme dve možnosti, buď zostaneme na mieste a budeme do konca života za obeť alebo jednoducho si privodíme nové pocity, zážitky. Jednoduché však?

Lenže sú dni, keď to jednoducho nejde. Nejde sa usmiať, nejde sa zbaviť pocitu, že nám niekto chýba, nejde sa zbaviť pocitu krivdy, nejde sa postaviť z gauča od vianočných koláčikov, nejde sa zbaviť pocitu, že tu už vôbec nechceme byť, či nejde sa zbaviť pocitu, že tu mal byť vedľa nás niekto.

Viete čo? Je to v poriadku na chvíľu nič nerobiť, nechať všetko len tak plynúť, plakať, zúriť, zobrať si voľno, oddýchnuť, flákať sa, pozrieť rodinu, kamošov, či len tak ležať na gauči a pozerať televíziu alebo blúdiť on-line svetom. Neverím, že čas lieči, to my liečime. Máme v rukách našu budúcnosť a pred sebou nové príležitosti, zážitky, emócie, ktoré sú hodné preskúmať. Je úplne v poriadku spadnúť a oškrieť si koleno, zlomiť srdce. Čo nie je v poriadku, je trpieť celý život, pretože niekto nám zavaril. Lenže ten druhý to nespravil s najväčšou pravdepodobnosťou, aby ublížil nám, ale aby sa ochránil on sám.

Zmyslom článku je poukázať, že je fajn byť niekedy pozadu, nič nespraviť, pokaziť, minúť príležitosť, pribrať šesť kilov navyše, neprísť na pracovnú schôdzku. Pozor, ale nie po celý rok, to už fajn nie je. Šťastné a veselé a nielen Vianoce.