Premýšľam akú tému otvorím nasledujúcim článkom. V hlave mi idú dve myšlienky, sú témou posledných dní. Ako to tak vnímam, o pár mesiacov budú asi tieto slová na usmiatie. “Počuj Michal kamoši už to majú, ja ešte nie. Povedal mi, že už minulý rok to niekto dostal.”

Človeče, vďaka takýmto dvom vetám si všímam ako rýchlo dokáže vzbĺknuť plameň. K tomu skresliť informácie na nepoznanie. Taktiež zbytočné nedorozumenia a tlak. Kto vie čo ešte. Ono vždy iskrenie patri do života. Istým spôsobom je fajn, preberá nás k lepším výkonom, dokáže z nás dostať niečo navyše. Samozrejme nemôže byť moc veľké a trvať donekonečna. Vtedy sa aj tí najlepší z nás zosypávajú, končia v nemocniciach a možno ešte horšie. Majme toto na pamäti. Začínam sa stretávať častejšie s vetičkou: “som chorý, lekár povedal, že príliš veľa stresu”. Tak premýšľam, kde ten stres vzniká.

Je nad slnko jasné, že nedorozumenia tu boli, sú a budú. Myšlienky sa nie vždy pochopia správne, k tomu každý dávame tým istým slovám rozličné významy. Máme so sebou balík emócii, zážitky so situácií, ktoré sa dejú okolo nás. Ak to všetko zmiešame, máme parádny kokteil, ktorý sa môže kedykoľvek vznietiť. Tiež vybuchujem, aj dnes do telefónu. Odniesla si to pani, ktorá mi na infolinke nepomohla. Vlastne nemusela pomôcť, nie každý vie všetko. Naštvala ma, keď mi vkuse opakovala aby som zavolal niekam inam. No a práve odtiaľ ma siahodlhých rozhovoroch poslali za ňou.
Som zodpovedný za balík udalostí vo svojom v živote. K tomu od čoho kľúče nemám sa nezaujímam, nestrkám do toho nos. Áno, určite je fajn mať prehľad o svete. Vedieť všetko? O čom sa budem baviť s druhým, ak budem vedieť všetko? Malo by byť fajn vedieť ovládať seba, svoje preplnené batohy stresom, naháňaním, lepením, hladom, utekaním od niečoho, za niekým. Je náročné sa ovládať pod emóciami, v zhone, keď nám horí pod zadkom, nestíhame obed, k tomu si na seba ešte vymyslime nejaký umelý tlak. Ešte nás k tomu niekto naštve, alebo sa to podarí nám.

Zastavujem sa večer. Pozerám sa do zrkadla na seba. Usmievam sa falošným úsmevom a krútim hlavou. Ako som len mohol tak zbytočne vyletieť na človeka. Zbabelo som dal seba na prvé miesto, urobil som sa dôležitý a znepríjemnil som deň niekomu ďalšiemu. Píšem články o emóciách, snažím sa pochopiť to čo sa deje vo mne, nejako to usmerniť, aktívne športujem a aj napriek tomu som pochybil. Takéto situácie sú za mňa stratové, k ničomu nevedú. Taktiež sa rozchádzajú v mojej filozofii a to je aby som robil svet okolo seba lepším.

Snažím sa porozumieť sebe, druhým. Nie vždy to ide. Informácie ktoré medzi sebou si vymieňame sa časom skresľujú, ohýbajú. Veď ruku na srdce, kto z nás si pamätá, čo sme vtedy presne od slova do slova povedali. Ak máme manželku, frajerku tak určite ona. Tým sa nezbavujem zodpovednosti, ako je fajn si pamätať čo poviem, rozširujem ďalej.

Informácie sa rozširujú rýchlo, môžu sa pochopiť rôzne. Stáva sa, že pôvodná informácia pokiaľ prejde odo mňa k ďalším, k ďalším, ešte medzi tým si ju povedia ďalší, ktorých ani nepoznám, máme na svete celkom pekne sci-fi. Nie všetko čo počujeme je pravda, nie každý kto na nás vyletí to myslí osobne, nie všetko čo povieme aj tak myslíme. No vždy sa môžeme opýtať, opraviť, z chuti zasmiať.

Len jedna maličkosť. Nie vždy sa máme potichu prizerať, ako nám niekto vykladá pomyslený odpadkový kôs pri náš parádny gauč. Taktiež je fajn pripomenúť, že nie vždy je potrebné reagovať a mlčať je zlato. V tom, je ten náš život záhadný, ktorú možnosť použiť. Vlastne, nezabudnime sa spýtať suseda, kamaráta, kolegu ten vie lepšie ako my.