Najťažšie obdobie u mňa v týždni sú vždy stredy večer, hneď po zverejnení článku. Sem tam sa stane, že som si nevšimol žiaden nápad na článok. Niekedy sa trápim, inokedy sú to dve minúty tvorenia. Potom gramatika, slovosled, výber fotky, zverenie a prichádza opäť ten istý kolobeh.

Pri písaní vždy chcem napísať najlepší článok, so skutočne autentickým príbehom. Samozrejme s riadnou zápletkou, emóciami, poriadnymi zvratmi a šťastným koncom. K tomu čo najviac srdiečok, podporných správ, zdieraní, telefonátov.

Tam vonku to nebolo inak. Od určitého momentu som chcel zmeniť svet, dosiahnuť „niečo” obrovské. Dostať sa na najvyššie miesta. Vytvoriť najfantastickejšie z fantastického. Hneď po dosiahnutí takýchto mét, som sa mal stať niekým. Teda aspoň v mojom svete.

Niečo sa stalo, neviem čo to bolo. Prestal som veriť na veľké veci, úspechy, sny, vízie. Viac sa zaujímam o postupnosti, pravidelnosti, potiahnutia, uvoľnenia, disciplínu, úsilia. Tak trochu začínam veriť aj viac v seba. Každý deň niečo vytvoriť, sem tam prestávka, krátky oddych, vyhrnúť rukávy.

Že vraj to čomu veríme sa stáva našou skutočnosťou. Preto som čoraz opatrnejší s tým čomu verím. K tomu sú tu náhody, šťastné okolnosti, zázraky, zásahy vyššej moci. Každý z nás bol už svedkom, ako na prvý pohľad beznádejná situácia sa vyriešila. Tak isto situácie, ktoré boli nad slnko jasné, sa zamotali.

Ono to všetko začína nápadom, omylom, chybou, životným stroskotaním, ši malou štipkou odvahy. Možno práve preto keď sa nazrieme späť mnoho sa javí ako „veľká vec”.

Veľké množstvo z nás presne vie povedať čo by spravilo keby vyhrali jackpot, mali lepšiu východiskovú situáciu, viac času, lepšie podmienky. Poznám ľudí čo vyhrali jackpot, lepšie východiskové situácie, no nie je to vždy výhoda. Sú tu ľudia, čo vedia z mála vyrobiť veľa. Nezabudnúť netreba ani na tých, čo všetko vybudovali sami. Ani na tých čo mali šťastie na rodičov, svokrovcov, strýka, či boli na správnom mieste v správny čas. Samozrejme, že sú tu výnimky. Snívať je ľahké, je to aj správne, no nie je to všetko.

Rastieme zo všetkým čo máme okolo nás, tým čo vnímame, vidíme, zaujímame sa. Dostávame lekcie, poučky, zážitky. Niekto príde do našich životov, aby nám ukázal, že nemáme byť taká citlivka, niekto zas aby sme boli trochu viac. Nezabudnime, že ak sa nám niekto nepáči, neznamená, že sa nemôže páčiť niekomu inému. Nebuďme vlastnou brzdou. „Mal som pravdu. Je to vždy tak. Nič s tým neviem spraviť.” Sú zbytočné obmedzujúce vetičky.

Nechcem písať veľké články, dosahovať veľké veci. Chcem zažiť ten najlepší život a nebrať si o neho dovolenku. Pretože jediné čo mám je balík zážitkov, tento čas a to ostatné môže viac klamať, zavádzať. Ostatné sa môžem naučiť. Preto v stredu snívam o tom najlepšom a medzi tým sa s tým snažím „voľačo” urobiť.