Bavím sa s kamoškou vonku na terase a pýtam sa, či sa jej páči jej nová práca. Odpovedala, že to tam majú celkom fajn, len ešte by to chcelo maličkosti doladiť. Potom by to mohlo byť lepšie. Vôbec neznela nadšene, práve naopak. Rozhovor ďalej nepokračoval ohľadom práce, začali sme sa baviť radšej o dovolenkách. Bolo to príjemnejšie a nehrozila mi žiadna bomba do nosa. V kancelárií som si prechádzal myšlienky, o ktorých sme sa bavili. Nejako mi zarezonovalo v ušiach jej fňukanie. Vlastne nie jej, ale moje.

Tam vonku sú situácie, vďaka ktorým sa dostávame na miesta, kde by veľa vecí mohlo byť inak, ak by sme namiesto možno, nie, jednoznačne povedali áno. Viem, strach z nepoznaného. Aj ja sa bojím, poviem vám, niekoľkokrát som vďaka môjmu “áno” skoro dostal cez držku. Lenže to k tomu patrí. Radšej skúsiť a schytať modrinu, ako celý život si nadávať, že mal som to aspoň skúsiť. Tu prichádza na rad fňukanie a námet na článok.

Malo by nám byť hneď na začiatku jasné, že ak sa o čokoľvek  budeme  pokúšať, podľa všetkého pôjdeme do rizika, že si buchneme koleno, zlomíme srdce, možno aj ruku., Ak správne nepochopíme to, čo chceme od života, pekne krásne zatrpkneme voči všetkému príjemnému, čo nás môže čakať za najbližším rohom. Môžeme teoretizovať koľko chceme, každý z nás sa už prichytil, ako váhal o sebe, neurobil krok, lebo sa nám nechcelo, nemali sme odvahu alebo jednoducho sme sa vzdali bez pokúšania.

Je úplne jedno, čomu veríme, robíme, tvoríme, myslíme, kým sa obklopujeme. Preto je na mieste si uvedomiť, že toto všetko nás akosi dostáva na miesta, kde sme teraz. Na prvý pohľad sa zdá všetko v úplnom poriadku, ale kdesi vnútri nemusíme byť stotožnení so smerovaním našej bubliny. Mnohí z nás s tým aj tak nič nespravia a radšej budú kvákať na tých, čo robia. Píšem vo všeobecnosti. Naozaj verím, že ľudia nielen v mojom okolí sú tvoriví a pokúšajú sa budovať o mnoho viac, ako si na začiatku trúfli.

Niekoľko rokov som odkladal moje videovanie, naozaj som nevedel kam mám smerovať, ako mám rozprávať, čo mám natáčať a čo vlastne budem robiť. Tak isto fotenie, tvorenie príspevkov a už vonkoncom som neoslovil ľudí, ktorí sa mi páčili, lebo som videl seba, že na nich nemám, a tým som sa odpísal na vedľajšiu koľaj. O práci sa baviť nechcem, tam som jednoznačne na začiatku zlyhal na celej čiare. Našťastie takéto zlyhania prinášajú skúsenosti a jedno bez druhého moc neexistuje.

Bojím sa, lenže napriek strachu sa pokúšam ďalej. Je ťažké, keď okolie nepodporuje, algoritmus ide proti nám, konkurencia je krajšia, vonku zúri neviditeľný nepriateľ, kamoši prakticky nie sú. Možno nemám sexi pohľad, ale mám sexi hlas, možno mám krivé nohy, ale mám dobrý zadok. Čo chcem povedať je to, že nič nie je na sto percent zle, ale ani dobre. Náš pohľad nemusí byť na celú situáciu vonkoncom správny, môžeme sa mýliť. Kto vie ako to v skutočnosti je. Zmätok, istota, poriadok? Čo vlastne funguje?

Neriešme, kto nám ublížil, možno to bolo nechtiac alebo sme trafili nesprávnu dobu, alebo ten druhý nám mal voľačo spraviť. Nech to je akokoľvek, to, čo sa nám deje je pre nejaký vyšší dôvod. Nikto z nás ho podľa všetkého nepozná. Čo vieme poznať je, že vždy sa môžeme prihlásiť, preskočiť, obísť, vyhrnúť si rukávy alebo povedať áno. Aj napriek strachu, bolesti, urazenosti. Dajme sebe šancu. Povedzme svojmu životu áno. Tu nejde len o víťazstvo, tie sú vždy druhoradé, ide tu o nás a o naše okolie, vlastne nikdy nevieme, koho inšpirujeme našimi činmi. Hlavne získame kopu skúseností.

Niekedy sa pristihnem, ako dve hodinky nepracujem, inokedy pracujem sedemnásť hodín vkuse. Mám byť na seba ešte prísnejší? Do toho nikoho nič, niekedy ani mňa. Každý z nás vie, čo chce dosiahnuť, lenže fňukaním to podľa všetkého nepôjde a ak áno, tak len na krátky čas.

Tieto slová sú akousi pripomienkou, že môžeme. Možno stačí povedať pri najbližšej príležitosti áno a jednoducho prestať riešiť koniec sveta a iné hororové scenáre. OK, stane sa, že vďaka “áno” sa dostaneme do ohrozenia. Lenže to isté ohrozenie nám hrozí, ak nespravíme nič.  Z gauča svet bez toho, aby sme čokoľvek robili nezmeníme, ani ten svoj, iba naberieme kilá a ešte si privodíme chorobu. Nezabudnime, nečinnosť znamená znečisťovať svet. Prosím, začnime prijímať radosti našich životov, možno tie najhoršie scenáre sa naozaj nenaplnia a budú sa plniť tie najlepšie. Lenže ak nič nespravíme, tak nezistíme, tým nenaznačujem, že máme bezhlavo skákať do studní.  Naznačujem, že je dobré dať svetu vedieť, ako môže s nami počítať. Možno už zajtra nám ponúkne najnovšiu príležitosť.