Bicyklujem si zasneženým lesom. Ako stúpam vyššie, snehu je čoraz viac a ide sa ťažšie. V lete tu len tak prefičím a dnes? Mrzne mi prehadzovačka, kladky pod prehadzovačkou taktiež. Pýtam sa, či mi to za to stojí takto mrznúť a trápiť sa v zasneženej hore,  lenže toto nie je len o bicyklovaní, premáhaní. Pripomína mi to moje životné situácie. Veľmi ľahko sa ide, keď všetko je parádne, cítim silu, podporu. Horšie to je, keď sa niečo pokašle, či som úplne sám.

Som chalan, ktorý si našiel záľubu v pohybe, športe a aktívne sa mu venujem. Fotím, natáčam, organizujem veci okolo toho. K tomu, raz za týždeň, píšem článok na blog o živote. Nejako ma to chytilo, akosi v tom vidím význam.

Som bloger, často ani netuším, či je moja práca, resp. tvorba dobrá alebo nie. Na sociálnych sieťach dostávam “páči sa mi to”, komenty, správy, ale aj zdieľania. Prichádza podpora, uznanie, ale aj kritika, posmech. Mám však pocit, že to je málo na to, aby som sa dozvedel, či je to dobré.

Lenže siete fungujú na základe algoritmu a nie všetko, čo vytvorím sa dostane aj do sveta. Stačí o jeden koment menej v úvode pridania príspevku a mám po videniach. Týmto technickým záležitostiam rozumiem iba toľko, že sa s tým dá niečo urobiť.

Lajky, zdieľania ani komenty však neurčujú, či je môj obsah dobrý. Znamenajú, že sa niekomu páči to, čo robím  a to je rozdiel. Je to ako v láske. Môžem byť dobrý, ale nemusím sa páčiť. Istým spôsobom je to v poriadku, pokiaľ nezačnem mať v hlave rôzne príbehy, ako som na nič.

Tvorba ako taká má dôležité miesto v mojom živote. Dnes vďaka nej môžem vidieť mnoho vecí odlišne. Zmenil sa mi pohľad z konzumenta na niekoho, kto chce zachytiť veci okolo mňa. Hovorím o nich nejakým spôsobom a posúvam ich ďalej do sveta.

Tvoriť pre mňa znamená rásť. Nemyslím tým však len obsah na sociálne siete, či môj blog. To je vlastne akési dokumentovanie toho, čo vidím a čo sa deje okolo mňa. Taktiež život tam vonku má dôležitý zmysel.

K tomu, ak sa pozerám na to ako celok, môžem pôsobiť ako inšpirácia pre druhých. Taktiež ako zábava na spestrenie chvíľ, či nezáujem. Rozumiem, že nie každému dáva zmysel to, čo robím. To však neznamená, že to neviem. Ono je jasné, že robím chyby a sem-tam sa dačo podarí. Veď komu nie?

Tuším však, aké to je, keď niekto tvorí a napriek snahe sa mu nedostáva pozornosť. Sú to náročné obdobia. Vtedy je azda najdôležitejšie neprestať. Každý z nás, čo robíme obsahy na siete, čakáme na prelomový moment, video, príspevok, fotku, ktorá nám prinesie vysnívanú pozornosť. Lenže zvyčajne to tak nie je. Je za tým niekoľkoročná práca. Aj keď človek nikdy nevie, či náhodou dnes nie je ten deň. Tá možnosť tu je.

Pamätám si na obdobia, keď na mojich príspevkoch som mal 3× páči sa mi to. Taktiež tam svietila aj nula. Po zverejnení mojich prvých článkov, videí sa dlho neudialo nič po ich zverejnení. Ale raz som nabláznil okolie, aby pomohlo, a podarilo sa mi mať 30 000 videní za krátku chvíľu. Bol to parádny pocit. Také krátke nadýchnutie, odmena za prácu.

Snažím sa podporovať ďalších ľudí v tvorbe. Nie len kliknutím “páči sa mi to”. Rozprávam sa s nimi, pýtam sa ich. Pozorujem, čo sa mi na nich páči. “Počuj, toto daj vonka, na túto sieť a toto na druhú. Je to skvelé, len pokračuj.” Toto je pre mňa skutočná podpora.

Taktiež, ak môžem, tak nakupujem od ľudí z takéhoto okolia. Môžem povedať, takto sa ku mne dostali najlepšie burgre, pizza, punčáky, proteíny, šampóny, doplnky stravy, ale aj veci na tréning. Nepýtam si zľavu, pýtam si produkt alebo službu. Pretože viem, čo znamená byť na jednej aj druhej strane.

Nebol som vždy takýto. Zmenilo ma písanie a pozorovanie okolia. Uvedomil som si, že môžem nadávať, alebo byť taký, ako by som chcel, aby boli ľudia okolo mňa.

Veľmi dlho som počúval “viem, že píšeš články, ale ja ich nečítam”.

Dnes sa na tom smejem. Píšem síce o podpore, ale ak nie som fanúšik, tak nebudem sledovať to, čo sa mi nepáči. Len o tom nehovorme, že nefandíme tvorcom v našom okolí. Naozaj to nepotrebuje nikto počuť.

Zatiaľ najväčší zlom prišiel, keď som začal hľadať spôsoby, ako odprezentovať moje diela mimo svojho okolia. Keď sa na to teraz pozerám, bolo to najjednoduchšie, čo som mohol urobiť a ostatné je na teraz história.

Postupne sa vracia okolie, prichádza podpora, “páči sa mi to”, správy, komenty, ale aj rozhovory, keď sa s niekým stretnem tam vonku. Len možno škoda, že až teraz. Stálo to kopec úsilia, smútku, naštvania, falošných nádejí. Sem-tam som po ceste aj niekoho stratil.

Podporiť jeden druhého je ťažké. Máme svoje životy, emócie, situácie, batohy plné všeličím. Človek príde domov, tam na neho kopec povinností čaká a Michal tu píše o tom, ako mám dať ešte “like”, prečítať si článok, pozrieť video. “Halóó, ty si kde?” To si určite niekto teraz hovorí na mňa.

Každý tvorca príde zo začiatočníckej eufórie, ale aj do stavov, keď to nejde. Potom prídu menšie úspechy, zlyhania, stagnácie a potom možno aj viac. Len mnoho z nás sa radšej vzdáme v začiatkoch. Možno aj preto, veď čo povie o nás okolie. Chápem. Lenže takto nikdy nezistíme, či sme dobrí.

My, ľudia, túžime po rozprávkových láskach a často nevieme dať ani obyčajný “páči sa mi to” najbližším ľuďom, koment, kúpiť službu, produkt. Tak sa pýtam úplne surovo: Ako môžem niečo chcieť od druhých, keď neviem dať ani niečo malé? Toto však nie je len o “likoch” na sieťach.

Verím, že krásy života sa dajú prežiť aj bez lekcií, ktoré bolia. Tvorba a život idú ruka v ruke. Veď, malo by to byť, aspoň za mňa. Prosím, podporujme svoje okolie. Možno niekto vďaka nášmu páči sa mi to, nákupom, podpornými slovami  nielen že sa poteší, ale mu aj pomôžeme. Možno aj takto sa dá zmeniť svet.

Nebojme sa podporu aj prijať a hlavne nebojme sa tvoriť. Nie len na sociálnych sieťach, to je len jedna z možností.

Ten algoritmus prekabátiť nie je ťažké. Existuje mnoho spôsobov, ako tú mašinu nasmerovať tam, kam chceme. Lenže toto nie je o ňom, ale o nás. Čo vieme urobiť niekedy najbližšie, je napísať krátku vetičku pod príspevok. A azda to je to najmenej, čo môžeme urobiť pre tvorcov. Mám taký pocit, že ten svet okolo nás za to stojí.