Pred časom som sa dostal k informácii, že vraj naše telo zvládne viac ako si myslíme. My športovci čo používame múdre hodinky, poznáme, ako po náročných tréningoch, pretekoch mame na čas ubrať plyn. Teda tak nám odporúčajú hodinky, ľudia okolo. Lenže, nie vždy je to aj pravda.
Som unavený v tejto chvíli. Mam za sebou náročnú sezónu. Moje pocity mi hovoria už stačí. Od leta mam dvojfázové tréningy. Cítim sa vyčerpane. Hlava mi už odchádza pri náročnejších záťažiach. Náročné zranenie, ma tiež vyskúšalo. Myslím že psychická stránka dostala neskutočný “náklad”, fyzická a čosi menší.Lenže bez pohybu sa cítim, ako keby na mňa šla chrípka a bolesť všetkého.
Zobrať si oddych, zvoľniť tempo je dôležité. Svoje dôležité miesto má regenerácia. Počas sezóny trpí telo, myseľ, chladnička, ale aj všetko ostatne okolo. To sa bavíme za mňa o amatérskej úrovni. Som stále začiatočník. Hľadám, sledujem, pozorujem, kde čo zlepšiť, vylepšiť, kam sa môžem posunúť. Skúšam veriť číslam, pocitom, predpovedi počasia. Sú dni keď všetko je tak ako sa naplánuje, potom sú tu dni, keď všetko ide kade ľahšie. Sem tam príde deň, keď sa pokazí všetko.
V prvom rade u mňa ide o pohyb, byť aktívnym, cítiť sa fajn. To všetko okolo toho je bonus navyše. Na tréningoch používam dve veličiny merania. Čísla ( vzdialenosť, rýchlosť, teplotu vonkajšiu, vietor, výškové metre, terén, tepy atď.) druhá je vlastný pocit. Pozorovať rozdiel je úsmevné, dakedy záhadné.
Niekedy dávno som bol presvedčený, že práve pocit je ten najsprávnejší ukazovateľ na všetko. Ako veľmi som sa mýlil. Pocit je emócia. Ta je ovplyvňovaná miliónmi maličkosťami, ktoré sa dejú vo vnútri a nemusím vždy o nich vedieť. Potom sú tu vonkajšie vplyvy a ešte moja odolnosť ako to všetko dokážem zvládať. Samozrejme je tu myseľ, ktorá ma chce neustále nechávať v akom si režime aby som prežil. To znamená, že ma vlastná hlava často brzdí k lepším výkonom.
Do toho príde nezmyselný pocit, lebo som v lese sám, je ticho, fúka vietor, vidím stopu medveďa, nikde nikoho, prší, je zima, sneží, je tma, hmla, dostanem defekt, nesprávne doplním energiu, netečie studnička. Ak sa všetko zmieša vznikne tu celkom zaujímavý “nápoj” pri ktorom sa budem cítiť všelijako, len nie dobre a pokojne.
V prvom rade si treba povedať, pocit klame, no nie vždy. Zavádza, dáva falošné nádeje, chce ma vrátiť ako keby na bezpečné miesto. Nie som si istý, či na posteli, alebo za stolom by som dokázal nabrať kondíciu, zlepšiť sa v zjazdoch v teréne, lepšie zvládať stúpania. Tie najlepšie veci vznikajú, keď sa na ne necítim, kto vie. Mnoho mojich najlepších výsledkov prišlo, práve vtedy keď som sa chcel vzdať, nepokračovať, alebo vôbec som sa necítil dobre.
Pocit je fajn kamarát, no veľmi zlý pán. Teda aspoň u mňa. U nás na tréningoch máme pravidlá. Jedno z nich je, ak cítim pocit hladu, už je neskoro doplniť energiu. Energia sa doplna priebežne a najlepšie tak aby pocit hladu neprišiel. Čím pravidelnejšie energiu dopĺňam, tým viac vládzem. Jednoduché, však?
Tak teda ako ovládnuť pocity, emócie, také to, keď myseľ ma chce držať v bezpečných vodách? Netuším. Tréningy pomáhajú. Nie všetky situácie však dokážem natrénovať. Aj preto som rád, že som vstúpil do pretekov na horských bicykloch. V súťaži je tlak väčší. Aj keď pre mňa nejde o nič. Tam sa jazdí tak, že každý z nás chce pred sebou dosiahnuť čo najlepší výsledok.
Bolesť je návyková. Telo aj hlava dokáže oveľa viac ako si myslím. Nielen na pretekoch. To iste je asi aj v živote, tiež niekedy je fajn byť pocítiť tlak. Lenže všetkého veľa škodí. Zvládnuť svoje pocity, myseľ, je azda nekončiaca škola, kde skladám skúšky každý deň.
