Type your search keyword, and press enter

Takéto niečo, čo nás poháňa

michal_botansky_bloger_les_sen_pokoj

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Vplyv, strana a chaos

michal_botansky_chaos_bloger

Je dôležité to čo zazívame poznamenať. Aby sme sa mali na čom smiať o niekoľko rokov, alebo zistime ako veľmi sme sa mýlili.

Stratil som niť, svetlo na konci tunela zmizlo. Par dni som blúdil. Nebol zmysel existovať. Prichádzali len signály choď krok po kroku, pod ďalej. Cvičenia, jedlo, tak trochu tvorenie, to bolo všetko v diári. Viem, že mám úlohy, ktoré je dobré urobiť. Tak isto mám pokračovať v čom sa začalo. S času na čas sa stane, alebo sa len tak prihodí vybočenie z cesty. Je to prirodzená súčasť našich ciest. Nemáme skákať  preto z mosta, alebo vyjedať chladničku. 

Po rannom tréningu a raňajkách č. dva ma v sprche napadla myšlienka. Nie je všetko tak ako sa javí. Našiel sa zmysel, zapálilo sa svetlo, chytila sa nitka. V pravej chvíli. Čakala ma dôležitá schôdzka, ktorá mala priniesť nadej a nové výzvy pre všetkých zúčastnených. Mojou úlohou je dať veci do pohybu, pokračovať v tom čo viem. Mám si všímať príležitosti, otravovať, vábiť ich a sem tam aj vytvoriť. To všetko sa na teraz učím. Som v začiatkoch, niekde na mojich cestách. 

Všetko znie jednoducho, pokiaľ niečo. Lenže, ak sa nám pomiešajú emócie, nesprávne sa vyspime, či nás boli brucho. Nič nie je ľahké, ako keď je svet gombička. K tomu robíme chyby, sem tam to schytáme aj za kolegov, kamošov, frajerov, manželky a kto vie koho ešte. Zlyhania, prehry sú súčasťou. Je dobre si o nich hovoriť z času na čas, aby sme ich mali na očiach. Nie vždy všetko pôjde na víťaznej vlne. Lenže ak takéto riziko nepodstúpime podľa všetkého sa budeme pohybovať v pokojných vodách života. Čo je v poriadku, do istého momentu.

„Miško len dobre správy.” Pre mňa najväčšia motivačná vetička tam vonku. Trvalo mi niekoľko rokov pochopiť, že mam okolo a som súčasťou tímu. Kde sú rozdelené konkrétne úlohy, zodpovednosť. V začiatkoch som bol ako všetci moji kamoši z okolia, podceňoval som všetkých a bol som za majstra sveta. Viac sa kazilo ako tvorilo. Veľké vďaka za takéto začiatky. Ako si ma posunuli o kúsok ďalej. Ešte väčšia vďaka za všetky fotky, videa články ktoré sú tu. Mám od všetkého dokumentáciu. Takže nenarodil som sa, zo žiadnym super talentom.

Ľahké je ukazovať prstom na druhých, oddeľovať sa, hádzať si polená po nohy. Povedať svetu ako nevládzeme, fňukať. Možno sa niekto nad nami na čas zľutuje. To nie je cesta, určite nie dlhodobá. 

Malé myšlienky, ktoré je mimoriadne dôležité vedieť používať. Tak isto má svoje miesto inšpirácia seba samého. I keď zvyčajne je podceňovaná, takmer vôbec sa neberie do úvahy. Len malé percento z nás sa aktívne inšpiruje. 

Mam sa učiť primať informácie, spracovať, posúvať ďalej. Nie každý má o všetkom vedieť. Nie, všetko je pravda čo sa hovorí. Potom je tu rešpekt hierarchie a toku informácii. 

Čo s vetičkou Miško len pozitívne správy? Nič, ale aj všetko. Vždy sa môžem pokúsiť, priniesť tie najlepšie správy. Sú situácie, ktoré viem ovplyvniť a sú kde stojím stranou. Ak ide všetko ako po masle, ľudia okolo cítia spokojnosť. Keď sa niečo, tak vtedy sú tlaky. Či je to doma, tam vonku, alebo sám pred sebou. Aj preto, čím ďalej verím, že náš život je aká si hra zmätku, chaosu a vyhrávajú tí, čo sa najlepšie zorientujú.