Ciele

Pokus č. 4

22. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zas som pod emóciami. Na jednej strane sa mi nedarí. Na druhej je všetko v prestávke. Najradšej by som kričal, búchal, skákal, nadával. Dávam nabok písanie na par hodín.Večer emócie prešli, športovalo sa. Podaril sa dosiahnuť ďalší ciel. No prvý krát, čo som nedopísal článok v stredu večer.

Ja ti neviem, ale nejako sa mi to vymklo z rúk. Veľa cieľov, ktoré som chcel dosiahnuť od roku 2011 do teraz, tak devätdesiatdeväť percent z nich sa nepodarilo dosiahnuť. Bolo to v skutku depresívne obdobie. Plné prehier, pokusov, nepodarených maličkostí. Netuším čo sa stalo. Dosahovanie cieľov sa stala nočná mora.

Ani jeden z cieľov sa na začiatku netvári ľahko dosiahnuteľný. Práve naopak. Niekedy sa sám spochybním, či dokážem dať vôbec dnešný tréning. Spochybňovanie je ľahké, hlavne v obdobiach „ keď nejde karta”. Možno to poznáme všetci. Ono tie ciele nie je ťažké dosiahnuť, ak sa niečo stane. Keď sa aj niečo stane, dosiahnú sa. Nezdá sa, že by to bola raketová veda.

Prehry bolia, je náročné sa s nimi vyrovnať, alebo zvyknúť si. Môžeme sa snažiť najviac ako vieme, aj tak sa môže stať niečo nepredvídateľné. Ako v tento deň keď píšem článok. Jednoducho opäť sa to nepodarilo. Už druhý krát v poradí. Chabo som si ospravedlnil situáciu: „ asi to tak malo byť”. Lenže ozaj to tak malo byť? Riadne ma to celé rozhodilo. Aj keď som za to možno, až tak nemohol. Špekulácie patria do našich životoch. Špekulujme, ale len chvíľku. Potom poďme radšej niečo robiť.

Trpezlivosť? Poriadne potiahnuť? Fungujú obe možnosti, verím tomu. Čo sa musím naučiť, je kedy byť viac trpezlivý a kedy mať viac ťah na bránu. Zdá sa, ako keby to bola milimetrová hrá, kde rozhodujú naozaj maličkosti. Tak isto prehry. Ak máme v živote ciele, vízie, sny bude prirodzenou súčasťou prehrávať, zakopávať, blúdiť a mnoho iných. Možno by bolo správne pripomenúť, že neúspešné obdobia môžu trvať celé mesiace, roky. Nenechajme sa strhnúť, nezostárnime, nezhorknime. Budú situácie, keď sa vzdáme na deň, mesiac, dva roky, úplne navždy. Tak isto nemusíme chcieť od života, seba nič. Len tu nie som si istý, či je to najsprávnejšie riešenie. Bez skúšania to nepôjde.

Práve sa mi podarilo dosiahnuť tri športové míľniky. Prvým bol odbežkovaných tisíc kilometrov do konca leta dvadsať dva. Druhý prejsť na tých istých bežkách trať Šamorín niekde po Bratislavu. Tretí odfotiť sa z vyhliadky na vodnom diele Gabčíkovo. Prvý šiel veľmi ľahko. Nastavil som týždenné tréningy a potom to šlo. Prekážky boli silný vietor, dážď, horúčava, ľudia, psy, zranenia. Váhanie prišlo predposledný týždeň. Urobilo sa o dvadsať kilometrov menej. Ten posledný som všetko dohnal. Do tej Bratislavy fúkal silný vietor a povrch nebol najvhodnejší na kolieskové korčule, lyže. Gabčíkovo bol pokus číslo štyri. Prvý mal byť jednoduché odskočenie tri kilometre autom, nedalo sa. Druhé bola silná únava, vietor, kŕče. Tretí pršalo. Aj dnes som sa chcel vzdať, Fúkal vietor a neskoro som vyrazil.

Vravím si, dvadsať päť kilometrov tam a druhých dvadsať päť späť. Vodu mám, foťák má ešte dosť baterky a dokonca mal som so sebou aj tyčinku. Niekoľko krát mi preletelo hlavou, zas sa niekde trepem za fotku, čo je to za hlúposť. Lenže mám silný argument, aj ranné behy som začal za fotku s východom slnka. Mám fotku s vyhliadky, bolo to zvláštne. Zdalo sa to všetko ďaleko, hlboko, keď som stál na skle. Na vežu pôjdem nabudúce.

Nepoznám zatiaľ dokonalý recept na dosahovanie vlastných cieľov. Niekedy sa spýtam okolia. Pomôže, inokedy vďaka takým to radám zablúdim. Najčastejšie premýšľam, váham čo ďalej, inokedy vyštartujem ako raketa. Keď vyštartujem, vtedy je najťažšie pokračovať. To je všetko čo tuším. Téma ciele je jedna najnáročnejších. Nie pred svetom, ale pred sebou. Možno aj vďaka týmto slovám si uvedomím, že obdobie prehier bolo obdobie výhier. No ešte zopár fotiek bude k tomu treba.

Byť tým, kým som a viac

8. december 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Malé každodenné kroky, náhodné schôdzky, ale aj byť aktívne aktívny. Pozor, nie utekať od života, viac utekať k nemu. Áno, bude na ceste veľa šťastia, náhod, nehôd, pokašľaných príležitostí, ohnutých chrbtov, zatnutých zubov, ale aj sem-tam nejaký ten potlesk.

Bolo to minulý týždeň, keď sme telefonovali pracovne ohľadom jednej z našich stavieb. Asi niekde na konci rozhovoru som dostal otázku, či priniesol tento rok to, čo som očakával. Zamyslel som sa a prišlo akési sklamanie, že sa mi nepodarilo dosiahnuť dva hlavné body, o ktorých som bol rozhodnutý, že ich splním. Jasné, že si môžem sypať popol na hlavu. Po bitke je každý generál. Všetko, čo som robil, som robil najlepšie, ako som vedel.

Rok 21 priniesol behy v Štiavnických kopcoch, otužovanie v tajchoch, pracovnejšie nasadenie, rozšírenie tímu, aktívnejšie činkovanie, vylepšený jedálniček, prišli noví ľudia, staré priateľstvá sa posilnili, pribudli projekty, nové výzvy, ale aj pokašlané príležitosti.

Nechystám sa robiť žiadne záverečné hodnotenia. Možno neskôr spomeniem lekcie, ktoré považujem za cenné. Životné obdobia môžeme ohraničovať nielen rokom, ale aj dosiahnutým cieľom, zmenou či niečím iným. Hm, niečím našim.

Po telefonáte som bol pár hodín na seba naštvaný. Nie preto, že som sa nepokúsil, práve naopak. Pokusov bolo viac ako dosť, viac mi vŕta v hlave, či je vôbec možné dosiahnuť vytýčený cieľ. Lebo podľa toho, čo je okolo mňa vytvorené, mám takmer nulové šance na to, aby som naštartoval moje pomyselné Ferrari. Teda aspoň zatiaľ.

Nevzdávam sa, no nebojujem. Neznášam súperenie. Podľa mňa je pre každého množstvo príležitostí a každému sa ujde. Snažím sa byť sám sebou, aj keď niekedy sa prichytím, ako sa so mnou moje druhé sebecké ja zahráva. Viem, že sa nebudem každému páčiť. Je to v poriadku. Čo ma najviac zaujíma je, stať sa najlepším, akým môžem.

Hľadám cestu, spôsob, možnosti, ako dosiahnuť stanovené méty. Možno som už všetko objavil a mám iba pospájať malé body. Veď čo keď to je ľahšie, ako sa zdá. Nie vždy svet potrebuje počuť môj názor, vidieť úsilie, vnímať výsledky. Tak isto nie vždy dostanem šancu, nie vždy som na rade.

Viem, že okolo mňa sú skvelé príležitosti, ako preraziť, či zapadnúť prachom. Tuším, že mám byť lepší ako som bol včera. Sú dni, ktoré bolia a potom sú dni, keď je radosť. Baví ma život, to, čo sa deje okolo. Mám rád to, čo robím. Je nad slnko jasné, že chcem viac. To, že dnes neviem o živote nič, nemusí hneď naznačovať moje výsledky. Ak chcem čokoľvek dosiahnuť, musí sa niečo stať a zvyčajne by to malo byť mojím pričinením. Možno sa to nepodarí tento rok, lenže skúsiť môžem aj nabudúce.

Lev

7. apríl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Vytrvať a nájsť cestu

21. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nebyť strachu z bolesti, nepoznáme radosť. Čím sa viac snažíme, tým sme na tom lepšie, inokedy horšie. Existuje nespočítané množstvo všeobecných právd. Máme tendenciu sa nad nimi zamýšľať pri nejakej životnej situácií a zobrať si ich k srdcu. Vlastne, je to ako s pesničkami, citátmi, básničkami.

Ak chceš uspieť, nájdi si niekoho, kto už uspel, skopíruj jeho kroky a úspech je tvoj. Múdra myšlienka, len pozabúda na to, že ak budeme robiť niečo ako ostatní, nevybudujeme si svoj štýl. A tu prichádza niečo, s čím nie som kamoš. Zažiť úspech bez obrusovania svojho charakteru, naučenia nových zručností, pokašlania milión maličkostí, zablúdení, zistení, ako chutí blato. Najlepší recept na svoj úspech podľa mňa je ísť von, poriadne si nechať nakopať zadok, vrátiť sa a pozrieť sa na všetko, čo sa spravilo dobre a na druhýkrát to zopakovať.

Každý odniekiaľ pochádzame, niekto sa má v živote lepšie, iný viac lepšie. Je dobre si na to pamätať, ale tak isto pamätať, že odkiaľ pochádzame, tak tam nemusíme celý život zostať pôsobiť. Môžeme ísť ďalej, vyššie, nižšie, vlastne, kde len chceme. Vytvoriť stratégiu, plán, jednoducho založiť útok. Možno to chce niekoľko rokov skúšania, až jedeného dňa sa to zlomí alebo to zlomí nás. Vlastne, potom to už ide samé. Nie nejde, vždy je nutné priložiť polienko do ohňa, aby horelo, či udržiavať prúd vody, aby sa točilo koleso na mlyne. Píšem vo všeobecnosti, dosaďme si do toho to svoje.

Môžeme nadávať na úspešných, bohatých, šikovných, lenže oni hýbu svetom, vytvárajú príležitosti. My ostatní v pondelok ráno ideme do práce. Často pracujeme pre druhých na ich snoch a naše si dávame nabok niekam do zásuvky. OK, sem-tam si odbehneme na dovolenku, kúpime si niečo pre seba, lenže na tie “veľké” veci si zoberieme úver. Verím, že existuje viac možností, aby sme dosiahli svoje sny. Verím, že máme svoje sny, dôvody, pre ktoré zajtra ráno vstaneme.

Vízie, sny, ciele

Jednoducho musí to byť veľké, skutočne bláznivé a až tak bláznivé,že 
nikto z okolia tomu neuverí. Pri jednom z rozhovorov mi chlapík hovorí:
„Miško, ty? Ha ha ha.” Ja neviem, či ja, ale idem sa o to pokúsiť. 
Nezabudnime, my si kladieme obmedzenia, vzorce, vieru, povolenia.
Prečo veľké? Prečo nie? Vízie, sny, ciele prinesú nás na miesta, 
o ktorých sme ani len netušili. Tak trochu viac zmenia nás a podľa
všetkého aj naše životy. Prosím, snívajme, nielen v noci, ale aj 
cez deň a spravme pre naše sny viac, ako podať “tiket.”

Pracovať bezplatne

Uf, najťažšia rada, ktorú som dostal. V dnešnej uponáhľanej dobe,
keď je nutné platiť účty mám pracovať bezplatne? Tak to teda nie. 
Pred časom som sa prichytil pri telefonáte:
„Ahoj, počuj, ak s niečím bude treba pomôcť, spravím čokoľvek.“
Akonáhle vidím príležitosť, chcem byť v tom. Áno, mám podmienky,
musím cítiť, že tak teda tu to pôjde. Ak nie, tak si žiadnu formu 
spolupráce nepripúšťam do hlavy. Jednoducho, chcem sa posunúť 
vždy ďalej. Ja som si našiel pár hodín do týždňa, aby som sa 
venoval projektom, ktoré zatiaľ negenerujú zisk, ale dávajú mi
skúsenosti, poznatky, nových ľudí a mnoho iných.

Vždy podaj ruku

Vlastne, mal som neskutočný pocit, že som tomu chlapíkovi mal podať
ruku, o pol roka som s ním sedel na káve. Tak trochu s ním na niečom
makám. Mám z neho dobrý pocit, myslím, že sa od neho môžem veľmi veľa 
priučiť. Podávajme ruku každému.

Choď medzi ľudí

Predal som byt, šlo to úplne jednoducho, rýchlo. Lenže, chcelo to
dva a pol roka práce. Vlastne, nebola to práca tak úplne. Mnohí sa
mi smiali, že čo ja mám s tým spoločné a nikdy ma to nebavilo, čo 
tak zrazu. Byť v spoločnosti, vytvárať si rešpekt, úctu, dôveru, to 
všetko chce schôdzky typu: zúčastnil som sa, dlho byť ticho, sem-tam
niečo povedať a keď príde naša chvíľa, tak to rozbaliť. Zabudol som, 
medzitým všetkým odviesť tam vonku veľa práce a aj navyše. Je dôležité
byť medzi ľuďmi, len pozor, pri ktorých.

Byť v otáčkach

Mám problém s flákaním, som z toho nešťastný. Čas si neviem zadeliť 
a väčšinou prespím celý deň v posteli, na zemi, v kancelárií, v aute,
v lese. Nie je žiadnym tajomstvom, že my ľudia potrebujeme tvoriť,
aby sme rástli. Je jasné, že sem-tam je dobré vypustiť paru, ubrať 
plyn, vyhodiť rýchlosť. Pozor, nie je to len o ťažkej práci. Neverme
všetkému a hlavne tvrdá práca nie je jediný kľuč k úspechu. Veď 
schválne, spýtajme sa tých, ktorí robili tvrdo celý život, či naozaj
všetci aj uspeli.

Skúšať, tvoriť, neprestávať

Pozeral som prednášku, ako istý pán v rokoch radil publiku. Na každú ich 
otázku odpovedal: „Len to sprav.” Tu by som doplnil, nezabudnime sa pri 
tom odfotiť, či natočiť. O niekoľko rokov budeme mať cenný materiál, ako
sme začínali, pokračovali, ale aj uspeli. Ozaj a pred tým, ako to budeme
všetko chcieť zahodiť do koša, dajme tomu ešte jeden pokus.

Byť videný

O sociálnych sieťach som písal miliónkrát. Sú obrovská príležitosť ako 
zviditeľniť seba, svoju prácu, záľuby, projekty. Nie sú len o páči sa mi
to, srdiečkach a zdieľaniach, či koľko ľudí sleduje moje videá, či číta 
moje články. Pre mňa sú skôr akýmsi miestom, aj vďaka ktorému pravidelne
tvorím, učím sa v priamom prenose, zbieram vedomosti, skúsenosti a sem-tam
od niekoho aj dostanem srdiečko. Pozor, sociálne siete nie sú všetko, sú
len jedna z možností. Spoločenské udalosti, koníčky, organizácie, skupiny,
možnosti sú neobmedzené, len neseďme doma.

Vzdelávanie, mentoring, ale aj učenie druhých

Byť špongia, nasávať všetko, čo príde a neskôr si nájdeme niečo, čo sa
nám zápači. Nájdime si mentora, učiteľa, kohokoľvek a učme  sa od nich.
Sem-tam budeme musieť dať nabok rodinu, seba, koníčky, ale aj prácu. 
Nezabudnime učiť druhých, tak sa naučíme ešte lepšie.

Zabávať sa

 Pozor, nie flákať, ale trochu odľahčiť situáciu. Mať radosť z toho,
 čo robíme tvoríme, skúšame.

Partner

Nechcem mať doma navarené, upratané, ožehlené, to zvládnem sám. Chcem mať
pri sebe niekoho, kto ma chytí za ruku a podporí bez fŕľania, podmienok.
Niekoho, kto pochopí, že dovolenka nie je to najvhodnejšie slovíčko v mojom 
slovníku. Večere sa nechodia do kina, ale venujú sa vedľajším projektom, 
či štúdiu. Stanovme si, čo chceme od našich partnerov a povedzme im to.

Sem-tam sa niečo pokašle

Systém, sused, advokát, asistentka, vyššia moc, ale aj my robíme chyby.
Lenže, ak niekto spraví chybu, tak to nie je na vyhodenie, ale je to 
zaplatené školné. Opravme svoje chyby.

Dajme späť

Urýchli to proces, cestu, situáciu. Dajme späť komunite, rodine, 
frajerke, firme, ľuďom okolo, klientom, kolegom. Možno len tak, 
pre potešenie. Vieš ako sa hovorí, všetko sa desaťnásobne vráti spať.

Zahoďme všetko za hlavu na chvíľu, rok, dva alebo aj nastálo. Ak nás niečo nerobí šťastnými, tak to pošlime kade ľahšie, bez emócií, zľahka. Jednoducho, iba presunieme pozornosť inam. Majme radi ľudí, lebo keď raz dostaneme defekt, tak nech nám s výmenou niekto pomôže.

Vytvoriť si štýl zoberie nejaký čas. Nájsť v čom sme dobrí a robiť to taktiež. Pred tým budeme musieť spraviť všetko, čo treba. Zaplatíme cenu dopredu, mnohokrát sa potkneme, spadneme do blata, prídu dažde, búrky, ale aj pekné horúce obdobia. Preto je dôležité snívanie, mať vízie, ciele. Prevedú nás cez rôzne obdobia.

Svet potrebuje lídrov, ktorí robia, neboja sa prejsť blatom, bolesti. Prosím, začnime s tým, čo máme a stavme na dlhodobosť. Nezabudnime, že máme pokračovať, vytrvať a nájsť cestu, ako dosiahnuť presne to naše.

P.S: Negatívne myslenie nás môže priniesť aj do zadku, pozitívne nás odtiaľ nevyvezie, iba tam bude krajšie voňať.

Životný štýl

23. január 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Takmer všetko čo robím, musí mať niečo spoločné s tým, kam idem. Ešte sa mi niekedy stane, že mám spraviť úlohu, službu, ktorá s tým nemá nič spoločné. Vtedy som nervózny, ide ma roztrhať. Vlastne, aj tak deväťdesiat percent informácií, udalostí je nepodstatných. Mám závislosť na sebaprekonávaní a pocite, že som urobil správnu vec alebo aspoň som sa o ňu pokúsil. To sú u mňa aj hlavné motivátory. Robím všetko pre konkrétny dôvod, cieľ, nenávidím robiť čokoľvek len tak.

Jedno ráno nebolo niečo tak, ako by malo. Telo si pýtalo zmenu, najjednoduchšia zmena, ktorá prichádzala do úvahy bol pohyb a jedlo. Začali ranné behy, obmedzenie mäsa, menej koláčikov a po osemnástej žiadne napchávanie. Naštartovať takúto zmenu trvalo tri mesiace. Prekonávania boli každé ráno, našťastie motivácia prišla veľmi skoro. Fotka s ranným východom slnka ma ťahá z postele, taktiež dobrý pocit, že robím niečo pre svoje telo. Žiadne naháňania, štatistiky. Mám sa cítiť dobre, trochu bolesti je OK, ale len trochu, veď som citlivka.

V práci prišlo tiež obmedzenie, namiesto tridsať schôdzok typu: poraď mi, veď sme kamoši, je za deň nula. Nemám čas, sa zmenilo na mám čas, pokiaľ ide o príležitosti, ktoré súvisia s mojimi prioritami, cieľmi, snami, víziami. Pracovať menej, dať nabok všetko nepodstatné a venovať sa tomu, čo generuje niečo konkrétne. Táto zmena trvá u mňa niekoľko rokov.

Videl som, ako sa mnohí ľudia okolo päťdesiatky dostali do infarktových stavov, či boli na pokraji svojich životov. Jednoznačne odmietam podobné naháňanie. Chcem sa cítiť dobre, pracovať tak, aby mi práca robila radosť. Žiť tak, aby mi život spôsoboval radosť. Možno, ak spomalím, rozložím sily, z krátkodobého pohľadu urobím menej, ale z dlhodobého to bude viac. Nemyslím flákanie, dovolenky a podobne, myslím, že je dobré vyhrnúť rukávy a vytvoriť niečo.

Je jasné, že ak zakladám oheň, vzťah, biznis, šport, na začiatku bude potrebné mať viac “dreva”. Až neskôr bude stačiť prikladať. Ak prestaneme, celé nám to zhasne, stroskotá, rozpadne sa a je úplne jedno, ako dobre sme sa rozbehli. Aj preto je pre mňa dôležité postupne napredovať, byť odborník v tom, čo robím, mať svoj vedľajší projekt (blog, on-line šou a tú vecičku, ktorú už nejaký čas schovávam v zásuvke písacieho stola). Verím, že krok za krokom môže byť rýchlejšie, ako krátkodobé naháňanie.

Život môže byť všedný, nudný, zafarbený alebo špeciálny. Je dobré vedieť, čo od neho chceme, čo mu dáme. Nezabudnime odkiaľ sme prišli, kto sme, čo robíme a kam ideme. Naháňanie bolo moderné v deväťdesiatych rokoch či na začiatku milénia. Vysvetľovanie, objasňovanie, poučovanie patrí taktiež do minulosti. Dnes nás svet núti byť konzumentmi, spotrebovať tovar, veci, jedlo, informácie, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme. Veľké firmy si najímajú odborníkov, psychológov, marketérov, obchodníkov, aby v nás vyvolali chuť byť zdravý, pekný, mladý, múdry, štíhly. Je ľahké vletieť do týchto pascí a zabudnúť na seba.

Každý má vlastné tempo, cestu, víziu. Niekto dosiahne svoje sny v mladom veku, iní o niečo neskoršie. Nie je to dobré, ani zlé. Najhoršie je vletieť do pascí, ktoré na nás číhajú na každom rohu, zabudnúť na seba. Ako deti sme chceli byť víťazmi, kozmonautmi, smetiarmi, nikto z nás nechcel byť schovaný v rohu či byť obeťou okolností. Majme tempo aké chceme, majme odvahu robiť to, čo chceme, cíťme pri tom radosť, nepodceňujme ostatných, neposmievajme sa, ale podporme. Pracujme usilovnejšie, viac, tvrdšie, efektívnejšie na tom, na čom nám skutočne záleží tak, aby sme v šesťdesiat štvorke alebo sedemdesiat dvojke mohli s lišiackym úsmevom poznamenať “oplatilo sa”.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter