Môj blog slúži na vyrozprávanie príbehov a myšlienok, ktoré žijem a vidím. Nasledujúci príbeh sa asi nemal stať, zažiť a už vôbec nemal uzrieť svetlo sveta. Budem písať o niečom, v čom som lietal posledného pol roka. Ak ste ma miestami videli bez úsmevu, tak tu je to, čo bolo za tým. Žiadne fňukania, ale úvaha a pohľady na celú situáciu.
Netuším, či ja ako chlap môžem byť za citlivého, alebo je lepšie len si odpľuť si a ísť ďalej. Vôbec neviem, či sa o takýchto osobných veciach môže písať do sveta. Je to pre mňa citlivé, krásne, ale zároveň aj bolestivé. Vďaka nasledujúcim riadkom sa skúsim pozrieť na to, čo zažívam a vnímam. Možno sa k týmto slovám časom vrátim a uvidím ich tak s nadhľadom. Príbeh sa týka mňa a niekoho ďalšieho. Takže žiadne mená ani detaily. Nejde predsa o to, aby som niekoho zhodil, to sa nerobí. Lenže, potrebujem to dostať zo seba. Vidieť všetko napísané. Možno sa mi bude lepšie dýchať.
Neskutočne som na seba naštvaný. Ešte viac na ňu. Na seba preto, že som si ju všimol až po toľkom období, čo sa poznáme, ako niekoho, s kým chcem tráviť čas. A naštvala ma preto, lebo po nej zostalo veľké prázdno. To, čo sa stalo, vzniklo náhodne, neplánovane. Podľa mňa to bolo celé ako z iného sveta. Jedno májové ráno som sa zobudil a všetko bolo inak. Bola všade, v bruchu, v hlave, jej vôňu som cítil v lese. Nevedel som pred ňou utiecť.
Nič si nevysvetľujem inak, než to bolo. Nie som naivný. Ešte aj ľudia okolo si mysleli, že tvoríme pár. Vzájomné pohľady, náklonnosť, iskry sa nedali nevšimnúť.
Vlastne, začalo to pomaly. Najskôr prišli nenápadné rozhovory. Potom dlhšie, hlbšie, dôvernejšie. Vzájomná pomoc, úsmevy, flirtovanie. Veľakrát som nemal čo dodať, lebo to povedala presne tak, ako by som to povedal ja. Spoznávanie ako sa patrí.
Od začiatku som cítil, že ju mám rád. Postupne sa to nejako zvrtlo do niečoho, čomu som neveril, že sa mi ešte niekedy stane. Odmietal som si kohokoľvek pustiť k sebe. Môj plán bol zostať sám.
Neočarila ma len vzhľadom. Ten sa aj tak časom zmení na tepláky, strapaté vlasy a neostrihané nechty u nás všetkých. Videl som jej premýšľanie, komunikácie, usilovnosť, zvedavosť, jemnosť, chaos okolo nej, aj flákania. Nepozeral som sa na ňu z pod piedestálu, vnímal som ju v reálnom svetle. Videl som ju aj bez mejkapu, to jej pristalo najviac.
Pre mňa je láska o tom byť fanúšikom toho druhého. Nielen keď je pekná s mejkapom, ale aj v situáciách, ktoré nie sú bežné. Dať človeku priestor, aby sa cítil bezpečne, či ide o emócie alebo rozhovory. No a samozrejme ho vnímať. Veď predsa hádam nebudem s niekým na polovičný úväzok. Buď všetko alebo nič.
Ono to bolo asi tak, že vzorec bol jasne definovaný. Všetky veličiny prišli k nemu. Odmietam pôsobiť ako niekto ufňukaný, alebo že beriem lásku ako sebeckú vec. Nie je to je celé len o mne. Verím, že láska má byť vzájomná. Presne tak sa snažím na celú situáciu pozerať. Ľahko sa o tom píše, alebo hovorí, ak sa to nedotýka človeka osobne.
Taktiež verím, že muž sa má o ženu snažiť, ale nie len dovtedy kým mu povie áno, vtedy to len začína a potom ešte viac.
Chcel som, aby tomu dala šancu. Párkrát isť von. Nechať tomu priestor, či by z toho niečo mohlo byť. Myslel som si, že takto nejako by mohlo fungovať romantické spoznávanie. Niekde medzi štyrmi očami. To ani nehovorím o tom, že sme sa poznali už nejaký čas.
Aj keď som oficiálne šancu nedostal. Prišlo však asi milión malých nenápadných. Niektoré som využil. Pri ďalších ma prekukla. Miestami som si nebol istý, či sám mám viac snažiť, alebo sa na to vykašlať.
Volal som ju po niekoľký krát von. Opäť povedala nie. Naštvalo ma to. Bol som si istý, žiadne ďalšie snaženie. Namiesto toho, aby mala odo mňa pokoj, prišla za mnou. Žiadne výčitky, scény. Jednoducho ma objala. To, čo bolo ďalej si až tak nepamätám. Len som cítil: že toto je to, čo chcem. Ten jej prístup. Žiadne úteky, odbočky. Dostala ma.
Od toho momentu som vedel, že ju chcem na milión percent. Moje celé leto aj jeseň bolo už iba o nej. Hľadal som situácie ako byť s ňou sám. Začal som sa pri nej cítiť ako doma. Takýto pocit je úplne neskutočný. Žiadne motýle, nervozita, ale pokoj.
Úprimne som vstúpil do seba. Pýtal som sa, aký by som chcel byť ako frajer. Tak som sa snažil správať. Žiadne divadlá, výčitky, hry. Stavil som na úprimnosť a maličkosti. Nikto doteraz nemal na mňa taký vplyv ako ona. Dala mi pocítiť, že môžem byť pri nej chlap. Toto som zažíval po prvýkrát. Bolo to silné. Aj teraz to je, keď píšem tieto slová.
Tých pekných chvíľ bolo viac. Nebudem o nich viac písať. Nie je treba. Som za ne vďačný.
Ublížila mi? Neviem. Nemyslím si. Len cítim bolesť, akúsi nechuť do ďalších dní. Je to ako keby mi niekto farebný obraz premenil na čierno biely. Napriek tomu som rád, že som sa nabral odvahu a šiel za ňou. Urobil by som to ešte raz, aj keby som vedel, že to dopadne takto. Pretože ona za to stojí.
Rešpektujem rozhodnutia druhých ľudí. V tomto som skôr za zlého ja. Napriek odmietnutiu sa stále pokúšam. Veď tie moje hory ma naučili, že ak by som sa vzdal pri prvej prekážke, dnes nejazdím na bicykli, nepíšem články, nenatáčam videá, nefotím…
Štve ma len to, že je to takto. Opäť vstupujem do seba, aby som jej nechal priestor, nefňukal pred ňou, nerobil žiadne nátlaky, nepísal jej motivačné výlevy. Robím všetko preto, aby moja myseľ bola inde. Teraz to však nejde. Mám čo robiť, aby som sa cez deň nezosypal. Behy bolia, bicykel tiež. Len teraz nie pre výkonnostné rekordy, ale preto, že si uvedomujem, že som prišiel o niekoho, kto nebol len tak hocikto.
Aj napriek sivým dňom sa snažím pozerať na celok ako na niečo nádherné. Podľa všetkého sa oplatí snívať a taktiež postaviť pred príležitosť a niečo urobiť. Výsledok nebude garantovaný nikdy. V hlave mi ide myšlienka ani neviem od koho: “robme veci z lásky a nie pre lásku.” Tak trochu ma drží nad vodou.
Aj keď sa teraz cítim ako zrazený jeleň, ďakujem sebe, že som nabral odvahu a šiel za ňou. Tiež ďakujem aj jej, že ma pri tých mojich snaženiach nedorazila.
Chýba mi. Ako mi môže tak chýbať, keď pri mne vlastne nikdy nebola? Nerozumiem, ako mi na nej mohlo tak záležať a ešte záleží. Nejdem sa vyhýbať jej prítomnosti, ani utekať od nej, ani blokovať. To nemá zmysel. Skutočný charakter človeka sa aj tak ukáže na konci, keď už o nič nejde.
Nečakal som, že sa môžem do niekoho až takto zahľadieť. Jej odmietnutie ma však zobralo na nula päť s prehľadom. Nie je tu potrebná výčitka. Žiadne zhorknutie voči nej.
Tento článok nepíšem pre ňu. Vôbec netuším, či sem niekedy príde. Aj keby, vie všetko. Povedal som jej do očí, čo k nej cítim, ukázal som jej to tam vonku. Ešte aj dostala romantické listy. To sa nedá lusknutím prsta zobrať späť, zastaviť a zabudnúť.
Zažívam presne tie stavy ako z príručky o veľkej láske. Tajne si prajem, aby prišlo šťastnejšie pokračovanie. Nateraz to nechávam tak.
Potreboval som tieto slová zo seba dostať von. Nie pre ľútosť, ani preto, aby som niekoho poškodil. To si nezaslúži. Skôr sa snažím pochopiť, že láska je krásna, ale nemusí vždy končiť svadbou, blokovaním v telefóne či vykreslením toho druhého ako niekoho, kto mi zničil polovicu sveta.
Nepíšem tento článok preto, aby som šiel baliť niekoho ďalšieho. Láska nemá ventil, ktorý sa dá len tak jednoducho zastaviť. Neviem, čo bude ďalej. Už vôbec si nejdem predstavovať kávu s niekým ďalším. Odmietam to.
Článok píšem aj preto, že okolo nás sú ľudia, ktorí si so sebou nosia batohy plné situácii, emócii a príbehov. Niekedy stačí o nich niekomu povedať. Nie sme sami. Je nás tu mnoho. Je náročné priznať si vlastné pocity. Nie je nič horšie, ako trápiť sa, zostať ticho a potom urobiť dáku hlúposť.
Nie je všetko u mňa len o športe, bicykli a hlbokých myšlienkach. Chodím do hôr aj preto, aby som sa schoval pred situáciami ako je táto. Príde mi lepšie hádať sa so stromami, ako písať výčitky druhým do správ. Veď, aj tak zisťujem, že nie je čo vyčítať.
Zatiaľ som neprišiel na to, ako funguje láska a city. Taktiež, keď to všetko ako keby klikne. Dal som do tohto všetko čo som si myslel, že má mať začiatok vzťahu.
Možno je toto to najťažšie, čo nás môže v láske stretnúť. Keď to klikne a nestane sa nič. Toto bolí nie preto, že som prehral, ale preto, že sa to neodohralo.
Ďakujem, že som sa mohol priblížiť. Bolo to najkrajšie čo som zažil..
