Nejaký ten čas píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.
Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.
Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.
Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí. Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.
Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.
Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.
Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.
