Nachvíľku som si nahováral, ako toto celé nemá zmysel. Naháňačky, sny, sociálne siete, projekty, noví partneri, práca, ľudia okolo. Potom ma naštvalo, ako ľudia okolo mňa nedokážu plniť jednoduché úlohy, na ktorých sme sa vzájomné dohodli. Nemá to zmysel, nikto ma aj tak nemá rád a k tomu všetko je to zbytočné.

Neviem, ako to máte vy, ale stačí pár nepekných slov, myšlienok, pohľadov a zrazu máme na svete celkom slušnú depresiu. Vlastne stačí, keď nachvíľku si začneme nahovárať všetko to nepekné, čo sa deje okolo, ako za to môžeme.

Neznášam depresiu a už vôbec nie, keď sa nechám vlámať do takejto pasce. V práci ju mám hlavne vtedy, keď je treba robiť papierovačky. Takúto prácu odkladám. Doma takisto neznášam, keď mám urobiť čokoľvek pod nátlakom. Cítim sa nepríjemne, podráždene a samozrejme, že viac toho neurobím, ako urobím. Niekedy stačí použiť odlišné slova pri komunikácii, tón hlasu, jemnejší pohľad. Dnes už viem, ak sa začína vetička: „Ahoj, potrebujem…,” tak podľa všetkého nebudem ten správny človek, u koho bude nájdené porozumenie. Znie to naozaj hrozne, ale čím lepšie si poviem alebo je mi povedané, tak urobím viac. Ak sa cítim inšpirovaný, motivovaný, potrebný, viem si veľmi rýchlo nájsť svoje miesto a urobiť aj tie najnáročnejšie úlohy rýchlo.

Už dávno snívam o zvládnutí vlastných emócií. Byť odolný voči náročným situáciám je taktiež jeden z mojich tajných snov. Viem, ak ich skrotím, dostane sa ku mne nespravodlivá výhoda pri komunikácií v práci, ale aj mimo nej. Poznám ľudí, ktorí takéto zručnosti zvládajú ľavou zadnou. Obdivujem ich ako dôkaz pod tlakom odolať vlastným emóciám, ťažkým situáciám či skúškam. Bavím sa s nimi, pýtam si od nich tipy a triky. Páči sa mi na nich, že tiež sú ľudia, majú za sebou skúsenosti, udalosti či vlastné zlyhania, ktoré ich posunuli na miesta, kde sa našli.

Choroby, depresie, vyhorenia, únavy, mnohé ďalšie iné stavy patria čoraz častejšie do našich životov. Môžeme sa domnievať, ako vznikajú, čo ich prináša, aké sú ich dôvody, že sú v našich životoch. Na teraz som rád, že niektoré z nich začínam identifikovať, sem-tam sa dokážem ochrániť, či tušiť, kde hľadať info, ale aj pomoc.

Je viac ako isté, že čoraz viac bude na nás vyvíjaný väčší tlak, aby sme urobili, pracovali, stihli viac. Priamo či nepriamo budeme jeden druhého pretekať. Aj pretože máme rozdielne účty, situácie, sny, stavy, hmotné majetky a pod.  Niektorí z nás si radšej nezaložia rodiny, pretože sa môžu domnievať, že ich nezvládnu uživiť, venovať sa im. To isté platí o snoch, nových pracovných pozíciách. Máme ich v hlavách, na poličkách a radšej ich necháme tak, aby sme sa nedostali na miesta, kde to môže byť nebezpečné. Vyčnievanie z radu bolo vždy nepríjemné. No tak isto žiť životy, ktoré nás nerobia šťastnými.

Nikdy nebudeme všetko vedieť. Neprečítame tie najlepšie knihy, neabsolvujeme významné prednášky, nestihneme ísť na rande s tými najlepšími babami. Vždy bude okolo nás niekto, kto nebude na sto percent perfektný, či sa ocitneme v situáciách, kedy nebude správny čas.

Rozumiem, že každý z nás má situácie, o ktorých nebude nikdy vravieť. Ale keď som v práci a dohodnem sa s tebou na úlohách a ty mi ich odsúhlasíš, po týždni sa zistí, že sú urobené len z časti. Nebudem nadšený z prístupu, ani z práce. Podľa všetkého bude na stole situácia, ktorá mala byť pred tým, ako sme si dohodli úlohy. Nielen, že stratíme čas, vznikne zbytočné napätie a minieme energiu, ktorú sme mohli použiť užitočnejšie. Preto potrebujem vedieť, čo sa deje, či je to v práci, ale aj doma. Nie som psychológ, ani majster sveta, no som človek, ktorý nesie zodpovednosť za mnohé veci, o ktorých nemusíš nič tušiť. Je to v poriadku, nebudem ťa nimi zaťažovať. Preto prosím, ak sa budeme cítiť, že nedokážeme v akejkoľvek pracovnej, či domácej činnosti urobiť, povedzme to ľuďom okolo seba. A ak sme na druhej strane, pomôžme takýmto ľuďom.