Spadol som pri menšom zjazde v približne 50 kilometrovej rýchlosti. V miestach, kde jazdím niekoľkokrát mesačne, poznám tam každú jamu, koľaj. Pád to bol hrozný. Vyletel som zo stopy do kríkov. Odhodilo ma späť na zvážnicu a spadol som na chrbát. Ako som ležal na zemi, pozerám nad seba, z výšky na mňa padá na mňa bicykel. Dal som nohy pred seba, aby na mňa nespadol a odrazil som ho. Postavil som sa. Bolo mi zle, na odpadnutie… dal som si jonťák, cukor. Po chvíli otrasený, schádzam dole na Zlatno, Velčice po asfaltke. Bola mi neskutočná zima. Videl som koniec môjho jazdenia, behania, posilňovania. K tomu schádzam z hory bez dosiahnutého cieľa, z parádnym zranením a bolesťami.

Naštvaný som bol poriadne. Hnevalo ma, že som urobil jazdeckú chybu, stačilo o sekundu pribrzdiť a nakloniť telo viac dovnútra zákruty.. Taktiež, že som nesplnil cieľ výjazdu a po pár km, som sa vracal späť. Myslím, že takéto niečo sa mi ešte nestalo. Začalo obdobie bolestí, myslel som, že už viac na bicykel nesadnem. Moje tréningy v posilňovni a v behu na teraz prestali. Nebudem klamať, zaliala ma obrovská zúfalosť, pretože som prišiel o to čo mám rád, teda, vtedy sa to tak zdalo. K tomu o dva týždne, sme mali mať skupinovú mtb jazdu s chalanmi. Tam som si nevedel predstaviť nejazdiť. No ešte víkend predtým som mal ísť na moje obľúbené preteky do Bratislavy, na veľký maratónsky okruh.

Hora neodpúšťa nič. Je nádherná, upokojujúca, veľmi veľa vie dať, no ešte viac zobrať. Žiadna chyba nezostane nepovšimnutá. Pádov a drobných úrazov bolo už kopu. Za tri cele sezóny čo jazdím sa blížim k najazdeným 42 tisícom kilometrov. Ich väčšia časť je v hore. Niekedy som dotrhal oblečenie, oškrel bicykel, kolená, lakte, hlavu. No tentokrát to bolo iné. Najviac zranená zostala myseľ.

Celú situáciu som musel najskôr vypustiť preč z tela. Nechať jej zopár dní, aby prešli stavy úzkosti, trochu aj bolesti.Tiež nech telo zmení farby zo zelenej, modrej a fialovej na bežnú. Najhoršia bolesť bola v hlave. Začal som si premietať, ako sa mi nedarí, nič neviem, nemám, som úplne nikto, som sám, všetko zabalím a už nič nebudem robiť. Jednoducho všetko bolo zrazu preč. Nebolo sa čoho chytiť. Našťastie takéto myšlienky šli preč. Hlavným spúšťačom ich odchodu bola krátka jazda na bicykli po týždni od úrazu. Neskutočne som sa tešil. Ten pocit bol neopísateľný. Hodina u susedov v lese, krásne nenáročné vozenie a pozorovanie, kam ma zranenie pustí.

Lenže celý týždeň pred jazdou, som sa bicykla ani len nedotkol. Nechcel ich vidieť. Na druhý deň po úraze som sa išiel vonka prejsť, odreagovať sa na polia. Bolo to bolestivé odreagovanie. Bolela ma polovica tela, hlava mi neustále posúvala myšlienky o mojich koncoch. Mal som čo robiť, aby som to nejako ustál. Tu bolo dôležité napriek bolesti ísť na pár chvíľ von. Ono, tie stavy sa najlepšie prekonávajú pohybom a pobytom v prírode.

Jazda v lese je nebezpečná, môžeme si dať pozor koľko chceme. Videl som omnoho lepších jazdcov spadnúť. Prilba je základ, o tom sa nemusíme vôbec baviť. Pri dopade som mal poriadny otras hlavy. Pár škrabancov som mal na rukách, nohách a hrudi. Hlava nič, teda okrem otrasu z pádu.

Tiež mi pomohla otriasť sa naša pravidelná jazda s chalanmi. Možno telo nebolo nadšené, ale hlava dostala nádej. Bolo kopec zábavy a vtipných situácií, pre ktoré sa oplatí jazdiť v skupine. K tomu, keď som videl partiu aká banda sme, stálo to za to. Priznám sa, bál som sa, aby som niekde nespadol alebo sa mi niečo nestalo. Vôbec som neuvažoval, že jazdu zruším alebo nepôjdem. Skôr som čakal, že budem jazdiť na chvoste, robiť videá, fotky a smiať sa. Hovorím si, mesiac sa tomu venujem. Ide sa!

Bolo to prijemných 56 kilometrov, ktoré sme takmer celé prekecali. Večer prišli ďakovné správy. To sú pre mňa  neskutočné odmeny, za celo mesačnú prípravu. Dať dokopy udalosť, nie je len poznačiť termín v kalendári, ale prísť aj s nápadom, kde a s kým jazdiť, pripraviť trasu tak, aby vyhovela väčšine, sledovať počasie. Odpisovať na nekonečné správy, sem-tam nejaký telefonát, výrobu foto príspevkov, videí. Všetko to prezentovať pravidelne na sieťach, aby nik nezabudol a mohol prísť aj niekto nový. Ono sa to nezdá, ale fakt to stojí nejaké to úsilie.

K tomu prišla pozvánka na jazdu z ďalšej partie, kde sa začíname spoznávať. Lenže pre počasie sme zmenili náš termín a tak je náročné byť všade. Sľúbil som však chalanom, že po našej jazde prídem pozrieť. Tak aj napriek únave, bolesti, som zobral segru a šli sme.

Byť s ľuďmi, kde sa človek cíti dobre, spája nás niečo, je veľká odmena. Nielen, že sa človek odreaguje, ale aj zabaví.  Bol som poriadne uťahaný, k tomu zranenie dávalo telu poriadne zabrať. Napriek tomu, som pokecal s každým, koho som tam poznal. Udalosť mali chalani veľkolepú, približne sto jazdcov, burge, kofola, dobrá nálada a počasie. Takto si predstavujem akcie. Je poriadny rozdiel, keď človek organizuje dačo sám, a keď ide do toho celý tím. Obrovská pochvala.

Opäť dôkaz, že keď má človek stavy úzkosti, je fajn ísť do partie a pokecať. Nikdy nevieme koho slovo, veta  nám pomôže prekonať náročné obdobia. Nemusíme nikomu hovoriť celý svoj životný príbeh. Stačí, keď sa budeme baviť o tom, čo náš spája. Ono tie konverzácie pôjdu tam, kam majú.

Na mňa mala veta od Riša obrovský vplyv. Povedal niečo v zmysle, takéto pády sú síce nepríjemné, bolia. Znamenajú však, že sa zlepšujeme a posúvame svoje limity jazdenia. Riša poznám krátko, no to ako jazdí o ňom hovorí, že vie. Je skúsený jazdec, ktorý jazdí takmer celý svoj život na úzkych cestičkách medzi stromami. Jeho jazdenie a technika sú na úplne inej úrovni ako moje dupanie. Preto je dôležité, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí naozaj vedia. Nekecajú len tak z gauča bez zodpovednosti a bez skúseností. Keď sa chcem zlepšiť, tak je dôležité  pracovať aj v technike jazdy. Rišo ďakujem, pomohol si mi vyliečiť zranenie v hlave.

V tej zákrute, kde som spadol som už jazdil hádam tisíckrát. Vôbec nerozumiem ako som mohol vyletieť. Jedna vec je istá, šiel som rýchlo, na hranici svojich limitov. Už som tam bol jazdiť aj po páde, nemám žiadne bloky z toho, čo sa stalo, ani z toho miesta. Štvú ma tie zbytočné zranenia, ale musím ich rešpektovať, čas zatiaľ neviem vrátiť.

Zmysel celého článku nie je fňukať, opúšťať sa pre zranenia, úzkosť, neúspech, pochmúrne dni. Skôr poukázať čo sa stalo, čo pomohlo, postupne prekonať takéto stavy. K tomu každému z nás sa stane, že spadne, nie len z bicykla. Aj preto sem-tam potrebujeme počuť slovo, vetu od niekoho, kto vie. Tu však pozor. Ego ide bokom a taktiež to hlúpe spojenie: ja viem. Lebo keď sa nás situácia priamo dotýka, tak nik z nás nevie a určite nie hneď. Emócie vedia vyrobiť  v hlave neskutočne falošné scenáre. Z nich sa naozaj ťažko dostáva. Hlavne, keď sa zabudneme s depresiou doma na gauči.

Pády nás učia nevzdávať sa, neuzatvoriť sa do seba, aj keď bolia. Je nás veľa, ktorí sa pokúšame prekonať vlastné limity, naozaj, nie sme v tom sami. Prestávka na pár dní naozaj nič nepokazí. To, že nebudem chvíľu chodiť do posilňovne, behať, neznamená, že hneď priberiem, či vybehnem z formy. Na gauči sa nič nevyrieši. To len depresie, úzkosti, nechuť na žitie života sa zväčšia. Preto je dôležité, sa čo najrýchlejšie vrátiť späť, lenže postupne a pomaly.

Pády nás majú niečomu naučiť. Tento môj ma naučil, že sa treba dať dokopy v posteli, možno aj u lekárov, na čas poriadne zvoľniť tempo. Je dôležité ísť von medzi svojich, byť však aj chvíľu sám. Zbytočne nevymýšľať. Možno sa  zamyslieť, nad možnosťami, ktoré mám okolo seba. Ak sa zježíme na päť nula, bude jednoduché sa vzdať, o tom niet pochýb. Teraz, ako sa pozerám na môj pád, tak som sa mohol pokojne vzdať jazdy s chalanmi, neísť pozrieť ďalšiu partiu. Veď ma bolelo celé telo a každý by ma chápal. Asi by sa ani nič nestalo. Možno to je to, prečo pády prichádzajú, aby sa niečo stalo.