Type your search keyword, and press enter

Jeden telefonát, správa, dvadsať sekúnd

 michal_botansky_riziko_sprava_osolovenie.jpg

Schválne komu sa stalo, že niečo začalo správou pekne fotky, omylom vytočil nesprávne číslo, či oslovil niekoho a chvíľku sa cítil nepríjemné? Neznášam začiatky, sú plne neistoty, otáznikov, nedorozumení, vysvetľovaní a sem tam sa stane, skončia skôr ako začnú.

Chceme istotu, vtedy sa cítime fajn, máme pevnú pôdu pod nohami, lepšie sa nám zvládajú prekážky, nové výzvy, sme vo svojej koži. Teda na prvý pohľad by sa tak aj mohlo zdať. Opak je však pravdou, čim väčšie istoty dostávame tým sme pohodlnejší, nevážime si čo máme a vymýšľame čo so sebou. Česť výnimkám.

Zmeny nepatria medzi obľúbené činnosti v našich životoch. Niekedy prichádzajú postupne, inokedy nami riadne zatrasú. K tomu na nové sa horšie zvyká. Čím sme viac životom skúsení, tak tým je to ťažšie. Stáva, že ak stojíme pred zmenou, ktorá by mohla niečo zlepšiť, vyberieme si radšej ostať tak ako sme. Je to pohodlnejšie, aj keď nič tým nezmeníme. Akceptujeme bolesť z poznaného, ako si máme vybrať bolesť z neznámeho.

„Miško, daj mi čas nech sa stabilizujem.” „Nie, nedám, teraz treba skúšať viac keď sme na začiatku. Zvládneme toho viac ako si myslime.” Tak znel začiatok rozhovoru. Ak sme pod emóciami, je náročnejšie racionálne uvažovať. Chápem, že chceme mať svoje pohodlie a niekam patriť. Len maličkosť, aj ja som chcel niekam patriť a zrazu si uvedomujem, že to vôbec nie je to čo som si vysníval. Je veľmi ľahké dostať sa niekam, len nie vždy sa nám tam bude aj páčiť. Aj preto je niekedy lepšie na začiatku odpozorovať čo najviac. Aby sme aspoň tušili, či je to pravé orechové pre nás.

Sú dva spôsoby ako spoznať človeka, príležitosť. Pomaly opatrne s rozvahou, alebo skočiť. Oba sú správne, no nie vždy budú funkčné. Niekedy z toho nebude nič. Len sme skúsili.

Istota nie je dobrá nie je zlá. Čim jej máme viac, tým nás robí pohodlnejšími. Ak je jej zas málo, môžeme stratiť chuť do života, seba, dotyk s okolím.Ak príliš riskujeme, môžeme sa riadne popáliť, ale tak isto môžeme sa dostať k najlepším miestam.

Tie najväčšie príležitosti častokrát začínajú nevinne. Javia sa divne, môže isť o omyl, náhodu, či pomoc. Niekedy stačí jeden telefonát, správa, či oslovenie úplne neznámeho človeka. Veď a keby niečo, tak maximálne sa nič nestane.

Vyvyšovanie nad druhými

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Máme na výber

Máme na výber

Niekedy sa jednoducho dostaneme k príležitostiam nie preto, aby sme sa stali v nich najlepšími, ale skôr preto, aby sme boli presmerovaný do niečoho úplne odlišného. Samozrejme, že nie vždy to tak aj je.

Mám na pracovnom stole poznačenú myšlienku o tom, ako sa neviazať na prácu, partnera, miesto, projekt. Namiesto toho by sme mali žiť akúsi misiu. Tak isto sa podobná myšlienka spomína aj v múdrych knihách. Hlavná podstata je žiť to, čo je teraz. Tým sa vonkoncom nevylučuje plánovanie, súťaživosť, snaženie, budovanie, ale aj mnoho iných dôležitých zručností. Teória je ľahká, no prax nie vždy až tak. Ten pocit, keď o niečo prídeme je naozaj nepríjemný a stáva sa, že nás ťaží aj niekoľko rokov. Vtedy hrozí akési zhorknutie a strata chuti po živote.

Vždy som obdivoval najlepších ľudí v tom, čo robia. No nikdy som sa nechcel nimi stať. Vlastne verím, že život je záhada a niekto je najlepší inžinier, vedec, vodič autobusu, kuchár, majiteľ firmy. Potom sú tu takí z nás, ktorí majú skúsiť dve, tri povolania, aby našli to, čo ich bude napĺňať. Možností máme mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme. Samozrejme, vôbec sa nevylučuje kombinácia oboch.

Pre mňa jedno z najťažších pochopení bolo začať pracovať inak, ako moje okolie. Nepoznal som na začiatku nikoho, kto by mi ukázal správnu cestu. Mal som mnohokrát výčitky, ako nerobím toľko, koľko by som mal, nie som unavený, koľko chýb robím, nedokážem urobiť toľko vecí, ako som si myslel a úplne najťažšie, bolo akceptovanie, že takmer nič neviem. Takže hľadám a budujem akýsi životný štýl, od ktorého sa neberie dovolenka.

Mám rád, keď je život záhada a preveruje našu odvahu, trpezlivosť, prístup. Často nás nečakane odmení. Sem-tam nami poriadne zatrasie a to je najlepšia možnosť, ako sa stať silnejšími, lepšími. Vždy máme dve možnosti na výber: zapadneme alebo vytvoríme niečo. Obe sú správne, nezabúdajme. Len nie každý chce to isté, čo väčšina a opačne. To je možné dobre pripomenúť, že skúsenosťami sa meníme chceme od života, ale aj od seba niečo iné, ako pred tým.

Zmyslom života by mohla byť aj akási otvorenosť ku zmenám, že nie všetko je stále. Tí, čo sme vzadu môžeme byť aj vpredu a opačne. Často stačí menej, ako si myslíme, trpezlivosť je zdravá. Tak isto je fajn zabúchať viackrát na dvere. Veď odvážnym nielen šťastie praje. Vlastne, nech je to akokoľvek, vždy máme na výber, aj keď o tom hneď nevieme.