Search

Type your search keyword, and press enter

jedna z možnosti

Plný batoh

11. november 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_batoh.jpeg

Ono je veľa náročných vecí, ktoré máme zvládať. Ak sa pozrieme na pár chvíľ okolo seba, tak tlaky okolo nás sú niekedy neúnosné. Do toho niekto na nás pokrikuje, že musíme tvrdo makať, pekne sa usmievať, byť milí na svet a všetko zvládať. Lenže naozaj o tomto má byť život?

Ak by sme sa pozreli do minulosti, tak asi nájdeme mnoho údajov o tom, ako naši predkovia usilovne pracovali. Podľa všetkého mali omnoho ťažší život ako my. To však teraz netreba až tak rozoberať. Ale asi je fajn poznamenať, že existuje mnoho ciest v živote. Tvrdá a usilovná práca je jedna z nich.

Mňa zaujíma to, čo sa deje teraz. To, čo môžem ovplyvniť. Zvrátiť vo svoj prospech. Urobiť aspoň niečo pekné pre seba, okolie. Verím, že svet robím krajším každou maličkosťou, aj keď sa na mňa nik nepozerá.

Mám rád blogovanie, ľudí, tvorenie, les, bicykel, jedlo. Myslím, že vďaka tomu, čo robím, raz môžem mať o niečo lepší život. To je jeden z hlavných motívov, prečo sa aktívne venujem tvorbe. Pomáha mi dozrievať, pozerať sa na svet ako na studňu plnú príležitostí, ale aj možnosť skúšať to zajtra ráno znova.

Vlastne vďaka on-line svetu a blogovaniu si uvedomujem, ako často mám v hlave hrozné myšlienky a slová. No a čo má spoločné uponáhľaný život s tým, čo máme radi, so slovami a myšlienkami?

Všetko aj nič. Na jednej strane si všímam svoje myšlienky, ktoré sa častejšie uberajú negatívnym smerom. Radšej si vyberajú cestu bolesti, zúfania, nedôverovania a odmietania.

Ako keby sa zdalo, že je pre moju myseľ ľahšie napísať scenár trileru, či azda hororu ako romantickej komédie. Možno aj preto, že dnes je strach, napätie dostupnejšie, hlasnejšie ako bežné radosti života. Alebo ich zatiaľ neviem nájsť narýchlo okolo seba.

Tie krajšie prichádzajú väčšinou až po zamyslení, nádychu, tréningu, dobrých rozhovoroch, keď sa niečo podarí dosiahnuť. Snažím sa ich zaradiť, aby boli v mojom okolí častejšie. Našiel som triky, ako im pomôcť.

Jedno z nich je niečomu sa venovať, niečo konkrétne tvoriť a v neposlednom rade sa oprieť o parťáka, parťáčku, kde sa dokážem uvoľniť bez toho, aby mi hrozilo, že dostanem do nosa, či výsmech.

Neverím, že ľudia sú dobrí alebo zlí. Čomu verím, je, že niekto sa buď zhodne s mojím rozpoložením a aktuálnym nastavením alebo nie. To zhodné myslím skôr tak, že keď som v nejakej konkrétnej situácii ako napríklad trénujem na horskom bicykli, zdravo jem, mám nastavené tréningové plány, tak asi v mojom okolí nebudem mať partiu, ktorá chodí v piatok večer na pohár povzbudenia niekam do kaviarne či baru. Asi by sme si moc nerozumeli. Tým nevravím, že takíto ľudia sú zlí, len máme odlišné nastavenie, možno aj záľuby.

Je nad slnko jasné, že dnes je ľahšie byť sám, ako sa dávať dokopy s partiou, životným partnerom. Nielen pre časové zladenia, ale aj preto, či sme ochotní urobiť ústupky, aké máme plány, sny. Možno aj pre pochopenie, že všetko sa netočí len okolo nás.

Podľa mňa mnoho z nás chce v živote dosiahnuť pomyselné úspechy. To by nás malo spájať všetkých. Podporiť seba, ale aj okolie, nie je také ťažké. Niekedy stačí jedna veta, úsmev, tľapnutie či objatie. Keď podporiť nevieme, tak aspoň nehádžme polená pod nohy.

Každý z nás si so sebou nesie batoh. V ňom zvyčajne nosíme nevyriešené situácie, sklamania, nepríjemné zážitky, nevedomosť, ako ísť ďalej. Možno tam nájdeme aj také tie pekné veci, zážitky, ktoré sme zažili. Lenže, ak sme zranení alebo sa dávame dokopy, je niekedy nadľudské myslieť na to príjemné, čo nám život ponúka.

Veci sa dejú a život sa žije. Mnoho rozhodnutí, ktoré urobíme, robíme najlepšie ako vieme. Len sa stane, že to, čo myslíme v najlepšom, dopadne sem-tam najhoršie. Je dosť náročné dostať sa naspäť do ideálnej životnej pozície. Niekedy trvá celý život,  kým pochopíme lekcie.

Netvrdím, že život je prechádzka ružovou záhradou a nik z nás si nikdy nebuchne koleno. Čo tvrdím, je, že je úplne prirodzené popáliť sa. Možno nie vždy aj svojou chybou.

Je v poriadku nosiť so sebou batoh, kde máme odložené zážitky, veci. V čom však už vidím dosť veľkú záťaž, je chodiť životom plný horkosti, lebo v minulosti sa niečo pokašľalo. Určite je fajn byť obozretný, rozhliadať sa. No zatrpknúť na príležitosti a život asi nebude najlepšia cesta.

Lenže život je o šanciach, ktorým povieme áno. Inak povedané, je o riziku. Nikto z nás nevie, či uspejeme v danej situácii, pokiaľ nepodstúpime určitú mieru rizika. Veď tí najúspešnejší z nás často stavili všetko na jednu kartu. Mnohokrát nevyhrali, no skúsili ešte raz.

Najväčšie životné šance prichádzajú pred nás, keď ich najmenej čakáme a nie sme pripravení. Vtedy by malo byť úplne jedno, čo nesieme v batohu, ako sa cítime, kde sa nachádzame.

Je v poriadku pokašľať polovicu života, či nedokázať využiť šancu. Čo však už v poriadku nie je, zostať doma polovicu života a upratovať.

Život nám dáva priestor na druhé, tretie, ale aj štvrté šance. Dokážeme sa zmeniť vtedy, ak sa prebudíme a utrieme si optiku pohľadu. Možno nie všetko vždy stihneme zažiť, vyskúšať, uvidieť.

Keď niekto uteká na autobus a my stojíme pri šoférovi, tak mu o tom aspoň povedzme. Nielen že urobíme svet krajším miestom, ale niekomu pomôžeme. Takéto pomáhanie nestojí nikoho nič. Vráti sa nám vtedy, keď to budeme najmenej čakať.

Nezabúdajme, veľkí ľudia nepotrebujú počuť ďakujem, lebo vedia…

Malé gestá, ochota pomôcť a odvaha prijať šancu napriek nepripravenosti, či batohu plného sklamaní nemusia byť najsprávnejšou cestou životom, ale môžu byť tou najskutočnejšou. Veď aj preto je fajn pomáhať svetu, ale aj sebe, však?

Vetičky

4. november 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_veta_bloger_Skusenost.jpeg

Sú vety, ktoré mi poletujú mysľou aj po rokoch. „Michal, buď do toho dorastieš, alebo si nájdeš niekoho skúsenejšieho, kto ťa prevedie. Obe cesty sú dobré, ale ani jedna nič nezaručuje. Pozor na myšlienky, ktorým budeš mať chuť uveriť. Môžu byť limitujúce. Nie si v ničom sám. Každý z nás má svoj disko príbeh, v ktorom sa snaží niečo zvrátiť.”

Jedna z ďalších myšlienok od veľkého človeka Joža. Postupne, ako jazdím životom, sa rozpamätávam, o čom sme hovorili a čo sme zažili. Vlastne, aj preto som si čím ďalej istejší, že kombinácia skúsenosti a neskúsenosti má čoraz väčší zmysel na životných cestách. Aj keď skúsenosti môžu sem-tam zviesť z cesty alebo spomaliť, ak však chýbajú, dá sa toho veľa pokašľať aj bez nich.

Nebudem klamať, keď priznám, že najviac poznatkov som dostal od životom skúsených ľudí, avšak vnímam aj tých menej skúsených. Majú taktiež skvelé názory a myšlienky, ktoré stoja za povšimnutie. Stále však cítiť, že by bolo fajn obrúsiť nejakú tú hranu. Častokrát sú to len myšlienky, ktoré je dobré potvrdiť vlastným buchnutím kolena. Veď, tiež som si myslel, že zmením všetko lusknutím prsta, a ako každý, nemal som pravdu. Jedno je to, čo hovoríme, a druhé, čo robíme.

V tomto bol Jožo pre mňa výborným príkladom. Menej hovoril, viac ukazoval, robil, podsúval. Ani raz som od neho nezachytil odpoveď: „neviem.” Práve naopak, dusil ma, aby som viac premýšľal, vnímal a komunikoval. Boli situácie, keď ma zámerne domotal, namočil do blata a nechal ma vykúpať sa v studenej vode.  Zmysel som zvyčajne pochopil až na konci dňa, niekedy týždňa.

Mám okolo seba ľudí, ktorí mi ukazujú, akým byť, čo by som mohol zlepšiť a taktiež čomu sa vyhnúť. Oni tu vždy boli, len dozrievam a všímam si postupne, ako ma život obrusuje. Samozrejme, brúsenie prichádza aj s bolesťami. Niektoré vylepšenia  prichádzajú aj s úsmevom.

Ešte stále však hľadám, skúšam, pozorujem.  Mám sa čo učiť. Mám tendenciu obviňovať sa, nadávať si, hnevať sa na seba. Mám depresívne stavy, ak sa mi niečo nepodarí alebo, ak nepoznám cestu ďalej. Za všetko môžem ja, to je nad slnko jasné. Možno robím veľmi veľa vecí správne, len možno niekedy nesprávne odhadnem okolnosti, alebo si nepozriem detailne predpoveď počasia.

Jedna skvelá vec, ktorú ma učí cyklistika, je, že raz za čas odbočím na miesto, ktoré vôbec nepoznám. Niekedy ide o skratku, inokedy nie. Sledujem pritom seba, ako reagujem a čo si všímam. Ako rýchlo podlieham panike, stresu, či dôverujem ceste, sebe, alebo vyťahujem navigáciu. Ide o skvelú chvíľu, kde sa plánovane dostávam do situácií, miest, v ktorých nie som doma. Ono sa to nezdá, ale takéto krátke situácie vedia veľa odhaliť a naučiť. Niekedy som prekvapený z mojich reakcií. Takto nejako zbieram bonusové skúsenosti.

Je zaujímavé sledovať sa, ako reagujem v neznámych situáciách. Čo ma teší je, že zo začiatku som panikáril, nadával a išlo ma poraziť. Dnes sa viac na sebe smejem, aj keď pocit, že ma ide poraziť mám stále, je to o niečo lepšie. Taktiež si všímam, že nie každá vychodená stopa v lese je aj cesta pre cyklistov. Niektoré sú len pre zver. Kto vie, čo by na takéto poznatky povedal Jožo? Určite by sa poriadne zasmial, ak by som mu opisoval, ako v lese jazdím po cestičkách pre jeleňov.

Je nad slnko jasné, že návod, ako žiť život a reagovať na situácie, nie je jednoznačný. Sú ich azda milióny. Sme plní emócií, smejeme sa, trápime sa, dúfame. Tak trochu sa inak žije, keď sme v rozličných situáciách. Takže to, čo mi funguje dnes, nemusí fungovať o týždeň, ale to isté platí aj naopak.

Jednu z mojich prvých skúšok, ktorá sa okolo mňa diala som zažil  úplne náhodne. Niečo sa pokašľalo. Išlo o veľa, ale na konci dňa o nič. Tlak, ktorý z následnej situácie vznikol, som takmer neuniesol. Vtedy som si chodil po rady od najskúsenejšieho človeka v regióne. Inak by som sa nemal čoho chytiť. Jeho pamätná veta bola: „Miško, rozumiem ti, pokašľali sme to, ale teraz to musíme vydržať.” Obdobie trvalo pár týždňov. Moje dobúchané lakte a kolená sa zahojili a išli sme ďalej. Bol to stav, ktorý vznikol zbytočne, mal som urobiť ešte pred tým konkrétne kroky, ktoré som však videl až keď bolo po tom.

Veci sa dejú,  a nie všetko dokážem ovplyvniť. Možno si mám lepšie pozrieť predpoveď počasia, aby som sa o trochu lepšie nabudúce pripravil. Trochu vody však neublíži. Aj napriek dokonalému plánovaniu sa môžu stať situácie, a zrazu som na miestach, na ktorých som predtým nebol. Veľmi veľa vecí sa vyrieši po ceste, ako doma z gauča.

K tomuto ma viedol Jožo. Rozhliadať sa okolo seba a uvedomiť si, že nie som na opustenom ostrove. Nie však každý mi bude chcieť pomôcť, čo je v poriadku. Taktiež, nie všetko bude pomoc, aj keď sa to môže sčasti tak ukazovať. Nemám zbytočne súdiť, mám byť viac vnímavý, pýtať sa a všímať si.

Ako človek na mnoho vecí prídem sám. Dnes máme okolo seba množstvo zlepšovákov k dispozícii. Prakticky stačí pripojenie k internetu a dokážeme neskutočné veci. Lenže, zabúdam na jednu vec: som človek, mám emócie, potrebujem sa niečoho chytiť, niečo cítiť. Skúsenosti môžu urýchliť mnoho životných krokov a taktiež chrániť pred bolesťou.

Ruku na srdce, naozaj všetko v živote zažiť nemusím, preto vidím dôležitý význam mať okolo seba niekoho skúseného. Možno práve príbeh toho druhého zmení, či upraví kurz toho môjho. Vlastne, ani ja často neviem, čo mám zadať do vyhľadávača a čo si všimnúť. Verím, že niekto skúsenejší mi môže pootvoriť tak trochu dvere k ďalším životným poznatkom.

Veď predsa stále neviem o živote nič.

Ľudia

9. september 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloger_clanok_ludia_pohlady.jpeg

Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia,  odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál.  Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého.  Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie  narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba.  Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie.  Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je  tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti.  Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.