Sú ľudia, ktorí sú dôležitejší, múdrejší, bláznivejší ako my. Nerobia s tým vôbec nič. Potom sme aj takí, ktorí nevedia nič a pokúšajú sa. Veľmi dobre známa myšlienka takmer všetkým. Teórie, poučky nie vždy fungujú na prvýkrát. Máme tu šťastie začiatočníkov, náhody, trpezlivosť, výdrž, ale aj miliardy pokusov. Funguje všetko, len nie práve v tej chvíli, keď si myslíme, chceme.
Som presvedčený o sebe, že neviem nič. Dobre, asi niečo tak trochu tuším. Tak isto tuším, že ja som ten, čo za všetko môže a mám kľúče od miešačky. Keď sa niečo stane, moja chyba, keď sa nestane nič, taktiež moja chyba. A ja som ten, čo spúšťa všetko. Možno nie všetko, ale takmer všetko.
Môžem sa začať venovať prehnanej sebakritike a pokračovať, čo všetko neviem. Ako by som sa mal zlepšiť, zmeniť, dospieť, zmužnieť a kto vie, čo ešte. Je fajn, keď sa na seba pozeráme tak trochu s nadhľadom a vieme si sami povedať povzbudzujúce vetičky. Ešte lepšie je, keď vidíme situácie, seba, svet presne tak, ako sú, nie horšie, ani lepšie. Veď ruku na srdce, ako ľahké je seba skritizovať, len naozaj s tou kritikou aj niečo spravíme? Zvyčajne chodíme po svete a hovoríme sebe, svojmu okoliu o tom, čo všetko by sme mali. Tým sa ako keby uspokojujeme, až nakoniec zabudneme, čo všetko by sme mali zlepšiť.
Píšem za seba, také bolo moje pôvodné ja. Čím viac mi vnútorné monológy vraveli, čo všetko mám, nestalo sa nič. Práve naopak, prišlo zhoršenie. Postupom času prišla zmena. Istá miera kritiky je fajn, ak posúva. Len čo je to správna miera?
Život je dlhý, pre niekoho ešte dlhší. Jediné, čo máme je práve tento moment, chvíľa. Všetko ostatné je pominuteľné, istým spôsobom aj klamlivé alebo zavádzajúce. Naše vlastné myšlienky, pocity nás vedia pekne ťahať za nos. Verím tomu, že ak sa chceme niekam posunúť, máme niečo robiť. Asi by sme sa nemali stať niečím alebo niekým, kým nechceme byť. Čím nechceme byť?
V živote sa dejú veci, situácie, udalosti veľkú väčšinu z nich nevieme a ani nebudeme vedieť nijako ovplyvňovať. Môžeme zmeniť pohľady, náhľady, názory. Len nech sa čokoľvek deje nezatrpknime. Nemusíme si odpustiť, no neubližujme si. Poďme radšej vyrásť, upraviť pohľad, robiť to, čo máme radi.
To, čo robíme teraz nás môže brzdiť. „Keby som tak vedel predtým, že to bude takto, nikdy by som sa tak nerozhodol.” Stará známa vetička, len až na maličkosť. Nikdy nevieme, čo bude potom. Možnosti máme len dve. Buď do toho pôjdeme alebo nie.
My sami vidíme, vnímame seba, svet, okolie podľa akýchsi vzorcov. Vyhodnocujeme ich na základe minulých situácií, pocitov, vnútorných presvedčení. Chceme mať pravdu, spravodlivosť, ak ich máme, cítime sa dobre. Sme svojim najväčším limitom, ktorý nás brzdí v objavovaní nových možností, zlepšovaní tých starých. Mať pohodlie je príjemné, lenže taktiež len v správnej miere.
Naše limity je možné prekonať, taktiež lenivosť, pohodlnosť, ale aj rôzne ďalšie iné situácie. Nie všetko ide hneď. Ak budeme utekať niekam od seba, tak to taktiež nepôjde. Všetko máme v nás, sem-tam potrebujeme dostať na držku, buchnúť si koleno, inokedy objať. Sem-tam niekoho, kto nám naznačí, aké sú možnosti (nie povie). Máme na viac, ale bez toho, aby sme roztočili pomyselné koleso nepôjde nič. Tam je jedno, aké máme vlasy, oblečenie, zadok, nechty, pocity, chuť, vieru, sebavedomie, vedomosti.
Náš posun, zmenu, rast sa vždy dozvieme ako posledný. Zvyčajne pri náhodnej situácií alebo pri schôdzke s niekým z minulosti. Vtedy si uvedomíme, ako je niečo inak. Len to nikomu nehovorme. Všetci chceme počúvať aj tak iba o sebe, na druhých kašleme. Nechajme druhých vyrásť, neberme im možnosti, nepodsúvajme im limity, ale ani sebe.
