Search

Type your search keyword, and press enter

kritika

Kritika

23. september 2026 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_mtb_zivot_kritika

Pozerám výsledky na úsekoch, na ktorých jazdím. Prvých desať jazdcov je vždy na každom úseku zobrazených aj v základnej verzii aplikacie, kde si meriame výkony. Je fajn vidieť, ako na tom človek je kondične a môže sa porovnať s ľuďmi naokolo. Mne sa občas podarí do nejakého takéhoto úseku dostať. Teda pokiaľ tadiaľ nejazdia profíci alebo chalani, ktorí sú o mnoho lepší ako ja.

Aby som bol v tom úseku, musím poriadne makať. No a je nad slnko jasné, že nie všetky úseky sú vhodné pre mňa. Prichádza sebakritika, plánovanie, ako sa zlepšiť, frustrácia. Častokrát úplne zbytočná a neoprávnená. Vzniká tlak.

Je veľmi veľa faktorov, ktoré tie čísla ovplyvňujú. Ako sú napríklad dĺžka trate, ktorá sa ide v ten deň, vietor, teplota, bicykel, únava, forma a mnoho ďalších. Som typ jazdca, čo jazdí skôr dlhšie a kopcovité trasy a pomalšie ako krátke a rýchle. To sa potom odzrkadľuje aj na mojich výsledkoch.

Oba druhy jázd majú svoje pre a proti. V poslednom období som zaradil do svojich tréningov krátke a intenzívnejšie trasy. Cítim sa o čosi lepšie. To je azda pre mňa najdôležitejšie.

Snažím sa sám sebe vysvetliť, že pre mňa je cyklistika v prvom rade prostriedok na spoznávanie okolia, seba, zábavu a až potom niekde ďaleko sú tepy, kadencia, waty, výkon. Tým však nespochybňujem nikoho, kto má waty na prvom mieste.

Vytváram si vlastné meradlá nielen v cyklistike a podľa toho sa posudzujem. Či už je to zbytočné alebo nie, to je diskutabilné.

No keď chcem prejsť jednu jazdu, 150 kilometrov, trebárs s 3 500 metrami prevýšenia, mal by som trénovať. Najlepšie postupne. Dať si pozor, čo jem, ako oddychujem, vedieť nejako ustáť tlaky, nielen vonkajšie, ale aj vlastné. Taktiež nebáť sa bolesti, ale aj ďalších nástrach.

Veľmi rýchlo ide forma hore, keď človek robí niečo pravidelne. Čo už však je náročnejšie, dostať sa k vlastným maximálnym výkonom a tam aj zostať. To je už však raketová veda a téma na samostatný blog článok napísaný niekým, kto tomu rozumie.

Práve vďaka cyklosvetu si uvedomujem, aké si na seba dávam extrémne nároky. Vnímam ich hlavne na jazdách, o ktorých som pred časom ani len netušil, že ich budem môcť jazdiť. Cyklistika je pri takýchto výkonoch hlavne o bolesti, teda koľko a ako dlho ju dokážem zniesť.

Stále si však pripomínam, že šport je pre mňa hlavne zábava. Nie každý výjazd musí byť krásne zokruhovaný, s dokonalým tempom, fotkou, prepoteným dresom, geniálnou stratégiou na jedlo a vodu.

Nie som profesionálny cyklista a ani typ, ktorý láme rýchlostné rekordy v oranžovej aplikácii pre športovcov. V cyklistike som našiel veci, ktoré mi dávajú zmysel. Aj preto sa snažím vtesnať do mojich dní jazdy, kde ide viac o úsmev a dobré pocity ako o dopotený dres. Vychutnať si výhľady, okolie, možno aj spoločnosť.

Ako som začínal písať články, dával som dokopy návody na život, lásku, vzťahy. Myslel som, že tento blog bude funkčná zbierka, ako cez život bezbolestne prejsť. Aj vďaka tomu si dávam už poriadne dlhú dobu do hlavy vzorce, limity, ktoré sú na jednej strane fajn, no na druhej strane majú aj negatívny vplyv.

Usmievam sa, keď sa ku mne dostane článok z minulosti. Nenadávam si. V tom období som to myslel najlepšie, ako som vedel. Vlastne veď teraz robím to isté, píšem najlepšie, ako viem.

Život ide ďalej, príležitosti sa opakujú, niektoré nie. Sebakritika, rôzne hranice sú taktiež stále tu. No začínam vnímať potrebu, že nie všetko má byť ohraničené, nalinajkované. Sú dni, obdobia, ktoré chcú voľnosť a nechať život len tak žiť.

Sú tu aj také časy, keď je treba zatnúť zuby, nahnevať sa, vyhrnúť rukávy. Napriek tomu nemusí všetko fungovať, ako má. Netreba zabúdať na vyššiu moc, ako sú trebárs poveternostné podmienky, nepriaznivá chvíľa na nesprávnom mieste.

Ak chcem niečo dosiahnuť, musím v sebe nájsť disciplínu, mať odhodlanie a zamerať sa na niečo konkrétne. Dnes viem, že veľmi veľa vecí sa mi nepodarí. Vidím to aj v cyklistike, nie každý výjazd ide podľa plánu. Áno, rozhodí ma to, nahnevá. No napriek tomu pri ďalšom pokuse skúšam ešte raz.

Netuším, ako to majú ďalší ľudia. Postupne však zisťujem, že život sa mení a s ním aj ja, ty či aj niekto ďalší. Možno aj vďaka týmto slovám sa pokúšam odstrániť hlavne také limity, ktoré by tu už nemuseli byť.

Limitovania seba samého

27. apríl 2022 Cesta poznania - Všetko

Limitovania seba samého

 

Sú ľudia, ktorí sú dôležitejší, múdrejší, bláznivejší ako my. Nerobia s tým vôbec nič. Potom sme aj takí, ktorí nevedia nič a pokúšajú sa. Veľmi dobre známa myšlienka takmer všetkým. Teórie, poučky nie vždy fungujú na prvýkrát. Máme tu šťastie začiatočníkov, náhody, trpezlivosť, výdrž, ale aj miliardy pokusov. Funguje všetko, len nie práve v tej chvíli, keď si myslíme, chceme.

Som presvedčený o sebe, že neviem nič. Dobre, asi niečo tak trochu tuším. Tak isto tuším, že ja som ten, čo za všetko môže a mám kľúče od miešačky. Keď sa niečo stane, moja chyba, keď sa nestane nič, taktiež moja chyba. A ja som ten, čo spúšťa všetko. Možno nie všetko, ale takmer všetko.

Môžem sa začať venovať prehnanej sebakritike a pokračovať, čo všetko neviem. Ako by som sa mal zlepšiť, zmeniť, dospieť, zmužnieť a kto vie, čo ešte. Je fajn, keď sa na seba pozeráme tak trochu s nadhľadom a vieme si sami povedať povzbudzujúce vetičky. Ešte lepšie je, keď vidíme situácie, seba, svet presne tak, ako sú, nie horšie, ani lepšie. Veď ruku na srdce, ako ľahké je seba skritizovať, len naozaj s tou kritikou aj niečo spravíme? Zvyčajne chodíme po svete a hovoríme sebe, svojmu okoliu o tom, čo všetko by sme mali. Tým sa ako keby uspokojujeme, až nakoniec zabudneme, čo všetko by sme mali zlepšiť.

Píšem za seba, také bolo moje pôvodné ja. Čím viac mi vnútorné monológy vraveli, čo všetko mám, nestalo sa nič. Práve naopak, prišlo zhoršenie. Postupom času prišla zmena. Istá miera kritiky je fajn, ak posúva. Len čo je to správna miera?

Život je dlhý, pre niekoho ešte dlhší. Jediné, čo máme je práve tento moment, chvíľa. Všetko ostatné je pominuteľné, istým spôsobom aj klamlivé alebo zavádzajúce. Naše vlastné myšlienky, pocity nás vedia pekne ťahať za nos. Verím tomu, že ak sa chceme niekam posunúť, máme niečo robiť. Asi by sme sa nemali stať niečím alebo niekým, kým nechceme byť. Čím nechceme byť?

V živote sa dejú veci, situácie, udalosti veľkú väčšinu z nich nevieme a ani nebudeme vedieť nijako ovplyvňovať. Môžeme zmeniť pohľady, náhľady, názory. Len nech sa čokoľvek deje nezatrpknime. Nemusíme si odpustiť, no neubližujme si. Poďme radšej vyrásť, upraviť pohľad, robiť to, čo máme radi.

To, čo robíme teraz nás môže brzdiť. „Keby som tak vedel predtým, že to bude takto, nikdy by som sa tak nerozhodol.”  Stará známa vetička, len až na maličkosť. Nikdy nevieme, čo bude potom. Možnosti máme len dve. Buď do toho pôjdeme alebo nie.

My sami vidíme, vnímame seba, svet, okolie podľa akýchsi vzorcov. Vyhodnocujeme ich na základe minulých situácií, pocitov, vnútorných presvedčení. Chceme mať pravdu, spravodlivosť, ak ich máme, cítime sa dobre. Sme svojim najväčším limitom, ktorý nás brzdí v objavovaní nových možností, zlepšovaní tých starých. Mať pohodlie je príjemné, lenže taktiež len v správnej miere.

Naše limity je možné prekonať, taktiež lenivosť, pohodlnosť, ale aj rôzne ďalšie iné situácie. Nie všetko ide hneď. Ak budeme utekať niekam od seba, tak to taktiež nepôjde. Všetko máme v nás, sem-tam potrebujeme dostať na držku, buchnúť si koleno, inokedy objať. Sem-tam niekoho, kto nám naznačí, aké sú možnosti (nie povie). Máme na viac, ale bez toho, aby sme roztočili pomyselné koleso nepôjde nič. Tam je jedno, aké máme vlasy, oblečenie, zadok, nechty, pocity, chuť, vieru, sebavedomie, vedomosti.

Náš posun, zmenu, rast sa vždy dozvieme ako posledný. Zvyčajne pri náhodnej situácií alebo pri schôdzke s niekým z minulosti. Vtedy si uvedomíme, ako je niečo inak. Len to nikomu nehovorme. Všetci chceme počúvať aj tak iba o sebe, na druhých kašleme. Nechajme druhých vyrásť, neberme im možnosti, nepodsúvajme im limity, ale ani sebe.

Kritizovanie

19. február 2020 Cesta poznania - Všetko

Kritizovanie

Často sa rozhodujeme zo strachu, a ten nás núti robiť veci pod tlakom, ktorý nie vždy skutočne aj existuje. Rozhodnutia, ktoré takto vznikajú, môžu viesť k úspechom, ale tak isto aj zlyhaniam. Čoraz viac si začínam uvedomovať, že nesprávne rozhodnutia sú v našich životoch kľúčové. Takže čím viac nesprávnych rozhodnutí v živote urobíme, tým je väčšia šanca, že uspejeme.

Nesprávne rozhodnutia sú voda na mlyn pre naše okolie. Všetci sme majstri na život druhých. Polemizovať o tom, ako by sme to robili my, je iba teória, akési vyrozprávanie. Ak chceme dať “radu, vychytávku či vylepšovák”,  pred tým, ako ju vypustíme z úst, naozaj sa presvedčme, že poznáme všetky okolnosti. Aby to, čo budeme rozprávať nebola len hra nášho ega. Chyby sú dôležité. Ľudia, ktorí dosahujú svoje sny jednoznačne tvrdia (aspoň veľká časť z nich), že bez chýb by sa nikam nepohli. Našou úlohou je podporovať, nie podkopávať druhých.

Neznášam kritizovanie. Sem-tam sa stane, že niekto sa do mňa naváža a chce mi nanútiť ten jeho pohľad, názor , alebo že by som mal vypočuť názor druhého a aby som si dal konečne povedať. Počúvam ľudí, čítam ich komenty, poznámky, to, čo hovoria a všímam si to, čo robia. Spätná väzba sa dá povedať aj diplomaticky bez toho, aby bolela, či zasiahla miesta, odkiaľ vyráža vášeň, energia pre vec, ktorú sme zapálení. Chyby sa stávajú, robíme ich neustále a všetci. Či sú to nepodstatné maličkosti alebo väčšie zlyhania. Preto som presvedčený, že akákoľvek činnosť začína skúšaním a obrovským množstvom nesprávnych pokusov.

Často sa stáva, že po vojne sme všetci generáli. Naozaj si musíme uvedomiť, že nemáme kľúče od tohto sveta. Sme odborníci len v určitých konkrétnych oblastiach, ktoré sme na vlastnej koži prežili, či zažívame. Ak nepoznáme všetky okolnosti, vnímame len svoj názor, pocity, emócie, pozeráme sa na situáciu zo svojej strany. Mali by sme pre dobro sveta radšej držať jazyk za zubami.

Kritizovanie zabíja sny, vízie, rozhodnutia, prácu, nás, svet. Preto mnoho z nás sa ani len neodváži čokoľvek vytvoriť, či vykročiť do neznáma a už vonkoncom nevyzerať pred svetom ako začiatočník. Takže ak si myslíme, že kritika posúva, sme na veľkom omyle. Ak by kritika bola dôležitá, tak už mnoho kritikov by malo oslavné sochy či pamätníky.

Spätná väzba je dôležitá, ale nezabudnime si ju brať od tých, od ktorých by sme si šli po radu, lebo ten zvyšok možno naozaj ani len netuší. Prosím, nekritizujme, podporme a ak sa nám niečo nepáči a nevieme to zmeniť, jednoducho sa na to vykašlime.