ľudia

Pozor pes

10. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nejako som začal rozširovať to čo robím aj na sieťach. Bolo obdobie keď sa darilo viac, potom menej. V čase keď píšem nasledujúci článok. Mám dosahy približne 30.000 ľudí mesačne plus ďalšie, ktoré neviem spočítať. Prichádzajú ľudia, ktorých som pred tým nepoznal. Vymieňame si tipy, informácie, inšpirujeme sa navzájom. Stretávame v on-line priestore sa z celého sveta, na komunikáciu používame anglicky jazyk. Niektoré práce majú úspech, iné zapadnú prachom.

Veľmi sa teším, že sa mi podarilo objaviť niečo čo prináša zmysel a k tomu môže pomôcť aj druhým. Spojil som tréningy, blogovanie s on-line svetom. Pravidlá sú tam jednoduché. Fotka, popis, užitočné informácie, podpora druhých, byť slušný, ak sa mi niečo nepáči tak na to nereagujem. Veď nie vždy na prvý krát pochopím význam toho čo chcelo byť povedané.

S tým množstvo ľudí prichádzajú aj ľudia, ktorých som si obľúbil. Sem tam si napíšeme súkromné, vymeníme pár slov, viet, či vedieme zo sebou rozsiahle diskusie. Spájajú nás spoločné záujmy. Mojou výhodou je, že sem tam viem povedať/napísať pár slov v anglickom jazyku. Vlastne takto sa zdokonaľujem v komunikácií.

Taktiež prichádzajú ľudia, kde moc priateľstvá nevznikajú. Skôr opačne, ide od nich výsmech, ponižovanie, rýpanie a kto vie čo ďalšie. Priznám sa, že je to nie prijemné. Nakoľko snažím sa komunikovať vecne, k téme. Citlivým otázkam sa vyhýbam. Moja práca je informovať o možnostiach z môjho okolia, dať vedieť čo som si všimol, videl, čo sa mi páčilo a možno nejaký tip.

Od pandémie sme sa začali správať na seba nejak zvláštne. Viac ako keby sa bojíme o seba. Čo je do istej miery pochopiteľné, nakoľko doba v ktorej sa nachádzame nie je dva krát ľahká. K tomu sú okolo nás témy, ktoré spoločnosť ešte viac rozdeľujú, prehlbujú.

Lenže neviem, či chcem chápať niekoho, kto si príde vysypať smetný kôš do priestoru kde ľudia spoločne nažívajú. Ešte k tomu takýto človek sa správa agresívne, útočne. Priznám sa, je pre mňa ťažko pochopiteľné, keď jeden osočuje druhého. Najlepšie ešte pod anonymným menom, bez rozumných argumentov, urážania, neúplných a útočných myšlienok.

Asi každého zoberie takéto správanie. Možno len s rozdielom, že niekto dokáže absorbovať viac takýchto situácií. Tiež nie vždy je pre mňa ľahké správne reagovať. Osvedčili sa mi dve metódy. Prvá je nereagovať vôbec, nechať voľne plávať. Druhá obrátiť na vtip, zábavu, bez urážania druhého. No a ešte raz za čas pomôže bonusová, to je vytiahnuť vedecky podložené fakty.

Vlastne ako tak chodím svetom sem tam nejaký pes za štekne. Niektoré sú riadne zúrivé, iné len zaštekajú a idú si po svojom. Mám pocit, že u niekedy to medzi nami ľuďmi funguje podobne. Len zatiaľ som neprišiel k čomu to štekanie jeden na druhého je dobré. Veď všetci chceme tu nejako prežiť, mať sa v rámci možností dobre a robiť to čo nás baví.

Ešte tu je jeden fakt, ktorý by bolo dobré spomenúť. Stáva sa, že ľudia, čo nás zo začiatku nemali v obľube sa budú chcieť s nami s kamarátiť. Alebo ľudia čo od nás odišli sa vrátia. Tu je asi na každom z nás ako sa k tomu postavíme. Za seba môžem povedať, že nechávam veci plynúť a niekedy urobím rázny rez. Možno je na mieste pripomenúť, ako my ľudia sme, teda veľká časť z nás je ovládaná emóciami. No a nie vždy je ľahké správne reagovať.

Ľudia budú od nás odchádzať, budú taktiež prichádzať. Známi z nášho okolia nás veľmi, ale veľmi dlho nebudú podporovať, až na výnimky. Asi je to aj pochopiteľné. Veď ono to celé zoberie nejaký čas, pokiaľ sa z nás stane to čo chceme aby sa stalo. Tak isto úspech. Zvyčajne sa dosahuje za jednu noc, príspevok, fotografiu, video, článok. Len pred tým uplynie niekoľko rokov práce, skúšania, chýb. Teda aspoň v on-line svete to tak nejako je.

Áno aj mne sú úsmevné niektoré situácie, ktoré stvárajú moji kamaráti. Lenže, najlepšie je to staré známe: “ži a nechaj žiť”. Taktiež, ak sa na pozerám z môjho pohľadu. Tiež som asi na smiech mnohým. Len možno o nich neviem a vôbec, neviem či chcem vedieť. Veď ja sa aj tak raz naučím robiť tie moje on-line veci.

Ako toto môžem mať rád

17. november 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bežím hore kopcom a v hlave so mnou mi poletuje myšlienka, ako vôbec môže niekto vyhlasovať, že má rád beh v horách. Bolesť je neznesiteľná, aspoň pre mňa, som padavka, aj keď trénujem pravidelne. To isté sa pýtam, keď cupitám hore schodmi na siedme podlažie u nás v práci

Mám rád svoju prácu, otvára mi dvere, spoznávam ľudí, ktorých som predtým nepoznal, dostáva ma na miesta, na ktorých som dovtedy nebol. Áno, priznávam, že sú u nás na stole emócie, náročné prípady na riešenia, zložité životné udalosti, ale aj rozprávkové príbehy. Čo ma najviac posunulo, bola chuť vždy vyhrnúť rukávy, aj keď pršalo, bola zima či celý svet bol na dovolenke. Je náročné podávať výkony pod tlakom, lenže ako sa u nás hovorí, musíme niečo vydržať.

Vetičku si pripomínam neustále v práci, na kopcoch či keď sa ponáram do studenej vody. Taktiež sa pozerám na svet ako na miesto plne neprebádaných oblastí. Tuším, že si dokážem všímať len veľmi malú časť udalostí okolo mňa. Ten veľký zvyšok mi nezastaviteľné uniká.

Všetko, čo sa deje, je nejakým záhadným spôsobom poprepletané. Malé, na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia ovplyvňujú naše ďalšie kroky, možnosti. Je ľahké si začať nahovárať oslabujúce príbehy, či byť prísne kritický na seba, lebo sme mali zlú skúsenosť, niekto nás sklamal, či sme nemali šťastie. Rany sú súčasťou, buď nás obrúsia alebo zhorkneme.

Chcem od života viac. Naspievať piesne, natočiť filmy, napísať knihy, postaviť mrakodrapy, ale aj vrátiť život starým chátrajúcim budovám, ukazovať možnosti či cesty. Dnes trénujem, hľadám, spoznávam. Je to náročná cesta, plná prekážok, príležitostí, nástrah, ale aj odmien. Píšem články, natáčam videá, dávam dokopy ľudí, možnosti, trénujem, snažím sa preraziť do sveta a vytvoriť niečo.

Som presvedčený, že pohyb je jeden z najdôležitejších elementov tvorivosti. Nech už ide o fyzické, ale aj duševné aktivity. Samozrejme, že oddych, krátkodobé flákanie majú svoje dôležité miesto taktiež. Nemôžeme ísť na plný výkon neustále. Život je záhada poprepletaná maličkosťami, ktoré v sebe nesú nejaký skrytý odkaz pre každého z nás. Len tie dokážeme vždy rozšifrovať až potom, keď sa stanú.

Ako toto môže mať niekto rád, tak rád, tak rááád.
Behať kopce, potiť sa, raniť sa, skoliť sa, potknúť sa, zdolať sa, prekonávať sa.
Niečo musíme vydržať, no nie zodrať sa.
Vedieť oddychovať, radovať, stanovať, budovať, ale aj dobre najesť sa.

Posúvanie latky

7. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Telefón

12. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poznáme ten pocit, keď zvoní telefón a hneď, keď môžeme, odpovieme. Potom je tu druhý pocit, keď niekto aj volal, ale my nevieme, že volal. Poďme sa baviť o strachu z nepoznaného, o domýšľaní, netrpezlivosti a ľahkom vzdávaní.

Ak je náš pracovný nástroj mobilný telefón, tak je dosť možné, že máme telefonátov o niečo viac. Často sa deje, že mi vravia ľudia, ako sa nevedia ku mne dovolať. Je to preto, lebo keď vytáčam číslo a ešte nezvoní a v tom okamih mi volá niekto druhý, sieť ho automaticky zruší a mne neukáže, kto volal. Nie som jediný, tento fenomén je rozsiahli.

Snažím sa vysvetľovať, ak sa niekto so mnou nevie spojiť, tak nech pošle SMS: „Ahoj, prosím, zavolaj mi, nevieme sa skontaktovať.” Vždy zavolám hneď, ako budem môcť. Cez víkend neberiem, aj tak sa nič nevyrieši. Keď horí, tak na to tu máme hasičov a ak náhodou je ohrozený život, na to sú záchranári. O tom, ako nám uľahčuje životy, môžeme viesť debaty celé desiatky hodín. Mne sa páči názor, nech si každý vyberie to, čo sa každému páči.

V prvom rade je telefón prostriedok na spojenie so svetom a na uľahčenie komunikácie, ale často aj prvá prekážka, ktorú máme prekonať. Teraz vôbec nemyslím, ak nám niekto neberie telefón, tak máme tisíckrát za sebou ihneď volať. Skôr narážam na to, že ak nám niekto nezoberie telefón doobeda, tak je slušné zavolať poobede ešte raz. Lebo nie vždy si my alebo ten na druhej strane všimne zmeškaný hovor či správu.

Náročky článok začal o telefonovaní, nakoľko mojou úlohou je komunikovať s mojim okolím a aktívne sa zoznamovať s novými ľuďmi. Najčastejší spôsob je telefón a druhý sú osobné schôdzky, ale o tom inokedy. Žijeme dnes v dobe, keď uvidíme na displeji nášho telefónu neznáme číslo, tak nie každý z nás ho ochotne aj príjme. Je to prirodzené, myslíme si, že zas nejaká otravná reklama, predaj, prieskum či niečo neznáme. Strach z nepoznaného je čím ďalej väčší a na telefóne ho vieme vyriešiť nereagovaním.

Najčastejšie, keď začínam komunikáciu cez telefón, musím prejsť prvou prekážkou a to je zvyčajne ignoráciou, resp. nereagovanie na telefonát či správu. Druhá prekážka je naše obľúbené: „Ďakujem, nemám záujem.” Áno, je ťažké mne ako neznámemu človeku ukecať toho na druhej strane, aby sa stretol a vypočul si návrh spolupráce. Nie každé odmietnutie je osobné, možno ten druhý nemal svoj deň, niečo sa stalo a ja som to schytal. Najťažšie boli začiatky, samozrejme aj dnes každé nie bolí, len nie každé nie je aj stratou.

Telefonovanie, hlavne to pracovné, je skvelá škola na budovanie základných, ale aj pokročilých komunikačných zručností. Mnoho veľkých obchodov sa uskutočňuje cez telefonáty, budujú sa vzťahy, odstraňujú napätia, ale aj sa veci vedia poriadne zamotať. Trpezlivosť a pokúsenie sa prekonať prekážky a niekoľko tisíc pokusov urobia z nás profíkov (nie mudrlantov).

Často sú pred nami v živote rôzne banálne úlohy, ktoré nie je pre každého ľahké zvládnuť. Niekedy malé veci ovplyvňujú tie veľké, inokedy len robíme z komára somára. Život je záhada a keď sa nikam nepohneme, podľa všetkého zostaneme na tom istom mieste. Vlastne, čo keď neznáme číslo, ktoré nám práve volá je kuriér? Netvrdím, že telefonovanie je najdôležitejšia vlastnosť, bez ktorej by sme nevedeli existovať. Tvrdím, že je dobré ovládať komunikáciu cez telefón. Prečo vlastne o nej píšem? Lebo možno stačí jeden dobrý telefonát a náš život sa môže zmeniť na poznanie. Príležitosti sú okolo nás všade, len trvá roky pokiaľ ich rozoznáme.

Rozhovor

11. december 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Sedeli sme v reštaurácií na pracovnej schôdzke. Ako vždy sme sa bavili o tom, čo bolo, čo sme vykonali, čo robíme a čo nás čaká. Až po moment, pri ktorom som sa prichytil po polhodinovom monológu, v ktorom som sa snažil objasniť dôvod, prečo je dôležité obklopiť sa ľuďmi a ako s nimi následne pracovať.

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú na rôznych pracovných pozíciách. Od jedných sa učím, zopár z nich vediem a ten zvyšok je okolo mňa buď pracovne alebo si nemáme čo povedať. Zistil som, že je veľmi dôležité mať okolo seba ľudí z čo najširšieho postavenia. Nakoľko jedny ma učia, s druhými skúšam a sem-tam niekoho učím ja.

Mňa zaujíma vždy prístup, výsledky nemám na prvom mieste. Tým, že pracujem v obchode tak viem, že nie vždy po usilovnej práci prichádzajú aj výsledky. Tak isto viem, že nie všetko v obchode je možné ovplyvniť. Čo ovplyvniť vieme, je náš prístup. Ten je pre mňa všetkým. Keď vidím, že mám niekoho v tíme, kto chce, ale jeho prístup hovorí všetko inak, nielen že ma ide poraziť, k tomu ešte aj strácame čas, výsledky, výhody, prostriedky.

Vedenie ľudí je jedna z najkrajších činností, ktoré niekto vymyslel. Že vraj až dve tretiny ľudí neznesú slobodu a potrebujú autoritu (lídra) (odkaz Tu). Líderstvo má mnoho foriem, mňa oslovila najviac možnosť brať toho druhého ako rovnocenného partnera s tým, že keď sa čokoľvek stane, tak je to moja zodpovednosť a keď sa stane niečo dobre, tak ide na piedestál ten druhý. Prečo to robím? Vraví sa, že úloha lídra nie je byť najlepší predavač, murár, doktor (samozrejme byť aj to). Úloha lídra je vychovávať druhých lídrov a následne s nimi spolupracovať. Len jedna maličkosť, je to beh na dlhé trate. Preto je dôležité pracovať od začiatku s tým druhým. Stane sa, že sa netrafíme a netľapneme si, ale tak isto sa bude stávať, že získame partnera na celý život.

Jednoduchá úloha

Začiatky sú krásne, no takmer vôbec nie sú obľúbené. Neradi sa meníme a zažívame nové situácie. Máme viac radi svoju bezpečnú zónu, kde to ako-tak poznáme. Vystrkovať rožky môže znamenať aj popálenie, buchnutie, dokonca aj zlomeninu. Už od samotného pohovoru začínam pracovať s uchádzačom. Dostáva prvú úlohu, ktorú má priniesť na najbližšiu pracovnú schôdzku so mnou. Napríklad fotku prednej strany jeho poslednej prečítanej knihy, vytlačenú fotku z dovolenky, recept na koláč, adresu jeho obľúbenej reštaurácie. Nič komplikované, zaťažujúce, čo najviac nepodstatnejšia vec. Úloha testu je úplne jednoduchá, ak niekto nebude robiť malé úlohy, bude mať dosť veľkú ťažkosť robiť tie veľké. Úlohy sme v škole možno nemali radi, lenže vedia odhaliť toho druhého. Tak isto ako vedia odhaliť, vedia pomôcť tomu, kto ich vykonáva. Skúste to, môžete aj doma. Dajte vedieť čo ste si všimli.

Dať vykonať prvé činnosti

Úlohy a pracovná činnosť hneď od prvej chvíle. Či som v práci alebo doma so životným partnerom, chcem, aby sme ťahali za jednu stranu povrazu, iba vtedy máme väčšie šance na úspech. Tak isto potrebujeme zistiť v čom sme v praxi dobrí. Od prvej chvíle dávam úlohy všetkým, aj sebe. Nepodstatné, jednoduché, komplikované, dôsledné. Pri ich vykonávaní idem stranou (samozrejme okrem tých mojich) a pozorujem, ako sa daný človek pasuje s činnosťou. Možno na prvý pohľad nevyzerajú úlohy, že by niečo mali spoločné s tým, čo ideme robiť, lenže ja som filozof amatér a vo všetkom hľadám spojitosti. Vlastne aj múdri ľudia hovoria, že body vieme pospájať, no vždy len spätne (S. Jobs). Rád používam také činnosti, o ktorých ten druhý ani len netuší, ako sa robia. Poviem Vám, čím viac činností budeme pravidelne robiť, tým sa staneme lepšími. K tomu ak pridáme činnosti, v ktorých sa máme prekonať, staneme sa naozaj dobrými. Varovanie, ľudia okolo nás, ktorí budú od nás dostávať úlohy, nás môžu jedného dňa prerásť, preto im vytvárajme priestor a rastime s nimi.

Vytvoriť krízovú situáciu

Keď ideme kúpiť nové auto, tak si mnoho z nás pred kúpou zajednalo skúšobnú jazdu, aby sme zistili, ako sa nám páčia jazdné vlastnosti, ako sa točí volantom, zapínajú smerovky, či ako sa v ňom cítime. Najjednoduchší spôsob vyskúšania druhého je dostať ho do situácie a pozorovať, ako sa bude správať. Dobré situácie ukážu mnoho, no krízové ešte viac. Veď skúste si na najbližšom rande zamknúť kľúče, dáždnik, ale aj mobil v aute. Meškajte na schôdzku, zabudnite si doma počítač. Kreativite sa medze nekladú. Len pozor, ide o pozorovanie, nie o zhodenie toho druhého. Takže na konci testu treba povedať o čo išlo. Takýto test prezradí naozaj mnoho, často ich vidíme v rôznych zábavných videách na internete. Najradšej mám tie, v ktorých zavesia hada na kabelku mladej žene. Všimnite si takéto videá, hlavne čo robí partner ľudí v “ohrození”. Na druhej strane je nutné podotknúť, že život našťastie už nie je o prežití v ohrození zožratia šablozubého tigra. Ale stále je dobré vedieť, či by ten druhý utiekol alebo vyhrnul rukávy.

Každý z nás je v niečom dobrý, len nie každý zapadne do našej pomyselnej skladačky. Môžeme filozofovať, že keď zapadneme, zmizneme ako známa hra z deväťdesiatych rokov. Lenže zapadnúť môže znamenať aj ťahať za jeden koniec a vybudovať trebárs impérium. Čím ďalej viac som presvedčený, že ak chceme vyhrať v živote, je dôležitá spolupráca. Tak isto som presvedčený, že nie každý z nás môže byť lídrom.

O akváriu

18. september 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Nezaradené - Príbehy

michal_botansky_shark_blogger — O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť.

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí.

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým.

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť.

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý z nás ich dokáže rozoznať, lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí.

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom.

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my.

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter